login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Anderov návrat

@ :: Poviedky ::     Aug 13 2008, 08:38 (UTC+0)

Dnes už ťažko čitateľný pamätník obetiam I. svetovej vojny v Ďurkove

Miesto: Ďurkov, okres Košice-okolie
Čas: jún 1918
Autor: Slavomír Szabó

       V dlhom a takmer už letnom dni, večer, keď príroda stíchla, že každý i ten najtichší zvuk bolo počuť až do diaľky, padol na Slanské vrchy i údolie Olšavy súmrak. Vzduch voňal čerstvo nakoseným senom, tým prvým júnovým a rozťahané mračná sa nečujne vznášali nad krajinou. Uprostred ticha, kde bolo možné počuť i tlkot vlastného srdca, kráčal po ceste od Olšovian vojak. Nemal pri sebe takmer nič, ba ani pušku. Iba palicu na podopieranie a uniformu, ktorej už ani záplaty nepomáhali. Priam sa mu rozpadávala na tele. Lakte na rukávoch boli predraté, na ľavej nohe od kolena dole z nohavíc viseli už len zdrapy. Nakoniec, nikdy to nebola uniforma pevná ani pekná. Hovorilo sa, a Ander z vlastných skúseností tušil, že to nie len tak, vraj keď vojna pojedla všetky peniaze, nite na látky pre odev radových vojakov sa vyrábali zo žihľavy. Ander vyzeral ako človek plný očakávaní. Veď za posledné dva roky netúžil po ničom inom, než si môcť zobliecť starý mundúr rakúsko-uhorskej armády a objať rodičov i sestry. Vidina tejto chvíle ho držala na nohách, keď pred ním v Taliansku vybuchla mína, takže Štefana z Liptova, jeho kamaráta, s ktorým prežil nejednu krušnú chvíľu, rozmetalo na všetky strany. Myšlienka na to, že všetko skončí a vráti sa domov, ho hnala dopredu, aj keď mu v ceste stáli ostnaté drôty, čo nezbadal a zjazvili mu celú hruď i brucho. Dokonca i vo chvíli, keď sa po výbuchu bomby zosypala pôda, ktorá ho takmer pochovala zaživa, vyhrabával sa prstami zodretými do krvi, len aby prežil a vrátil sa naspäť do Ďurkova. Pocit vojaka, ktorý prichádza domov, patrí medzi tie najsilnejšie v jeho živote. Ťažko si to predstaví ten, kto nevie, ako hvízdali guľky, ktorých úlohou mu bolo vziať život. Kto nepočul vrieskať mužov s odtrhnutými nohami alebo s vypáleným zrakom. Vojna je beštia s dlhými pazúrmi, kde vojak netúži zvíťaziť pre ideály svojich veliteľov ale iba z jedného jediného dôvodu. Aby prežil.
       Ander kráčal domov a v hlave sa mu miesili strašné spomienky, ale i plány, pri ktorých sa nevdojak usmial. Aké to bude, keď vojde do dvora a k nohám mu pribehne jeho pes, otec zastane vo dverách a roztiahne náruč. Keď matka vytiahne z pece čerstvo upečený chlieb a len čo vychladne, ureže mu krajec. A sestry? Určite to už budú dievky na vydaj, veď majú o dva roky viac, ako keď nastúpil do vlaku a viezol sa do trenčianskych kasární. Len či ho doma pochopia. Tak mi pomáhaj pánboh. Presne túto vetu vyriekol po prečítaní vojenskej prísahy a prísaha predsa platí na celý život. Budú sa naň vlastní porezať ako na krivoprísažníka? Uznajú, že nemal na výber? Keď sa Slováci vzbúrili proti Uhrom vo Veľkom Bečkeréku a potom aj v Trenčíne, popravovali ich, strieľali. A nebúrili sa proti cisárovi, len chceli, aby s nimi Uhri nezaobchádzali ako s dobytkom. Ba ešte horšie, lebo aj dobytok sa zbytočne netýra, nevyhladuje a neposiela tam, kde je vopred jasné, že niet nádeje a všetci padnú; takto sa ich Uhri zbavovali. Tak mi pomáhaj pánboh, hej, prisahal, ale toto už nie je o Bohu, ten s týmto nemá nič spoločné. Veď aj to videnie čo mal, to znamenie z nebies, ktoré ho naviedlo domov, povie o ňom rodičom a uveria mu. Otec s matkou ho pochopia, nie je žiaden krivoprísažník, určite mu dajú za pravdu, že ušiel...
       Z myšlienok ho prebral vták. Vyletel odkiaľsi z trávy, splašene pritom zahvízdal a zmizol pod tmavnúcimi oblakmi. Ander začul klopot konských kopýt, pozrel za seba a zbadal, že z diaľky sa k nemu blíži voz. Čo teraz? Utiecť, ľahnúť niekde na zem a vyčkať, kým prejde? Rukou si prešiel po zarastenej tvári a skúšal zaostriť zrak. Aj sa mu to podarilo, voz sa blížil vcelku rýchlo a rozoznal, že na ňom sedí jediný muž. Teda nie žandári ani vojaci, ale azda dáky furman. Ide rovno do Ďurkova, isto ho i pozná. Stál a čakal.
       „Ander, si to ty? Chlapče, ty žiješ?“ vykríkol z kozlíka Pešta, kamarát, čo býval dva domy poniže a vojne sa vyhol len pre svoju krivú nohu. To už voz zastal a Pešta z neho zliezol, ako len rýchlo vládal.
       „Žiješ? Žiješ?“ opakoval stále, ako k nemu naťahoval ruku, ale potom ho rovno objal, akoby si boli rodina. Spoznal ho teda, napriek tomu, že Ander bol chudý až hrôza. Kôň si odfrkol, Ander vďačne prijímal kamarátove objatie a mal chuť sa pýtať. Chcel všetko vedieť, celkom všetko, ale jazyk sa mu motal, akoby bol opitý, len odpovedal, že áno, žije.
       „Ušiel si?“ spýtal sa zrazu Pešta prosto, len čo sa trochu upokojili a Ander mlčky prikývol.
       „Nie si sám. V dedine po pôjdoch, ale aj po okolí sa schováva veľa chlapov. Všetci ušli. A nemusíš ani nič hovoriť, počul som toho dosť.“
       „Otec, mama, sestry – sú v poriadku?“ konečne sa Ander zmohol na otázku a Pešta sa rozhovoril. Ubezpečil ho, že áno, aj že pochopia, prečo sa vrátil, veď o tom už všetci rozprávajú. Zatiaľ iba potajme, ale tušia, že Rakúsko-Uhorsku bude koniec, ostáva vraj len krátky čas. Iba maďarskí žandári a vojaci, na tých si treba dávať pozor, lebo snoria, prekutrávajú domy, hľadajú zbehov, aby ich postavili pred vojenský súd.
       „Teraz nemôžeš do dediny. Žandárov som tam síce nevidel, ale predsa len... Až za tmy, keď každý zaspí, potom choď domov,“ radil Pešta, držiac stále Anderovú ruku, akoby sa chcel uistiť, že sa mu s kamarátom iba nesníva.
       „Chlieb! Máš chlieb?“ vychrlil odrazu Ander, žalúdok ho od hladu bolel už druhý deň. Krajec ďurkovského chleba, čo Pešta vytiahol z kapsy na boku, mu chutil ako nikdy predtým.

       Bol neskorý večer, takmer noc. Ander poslúchol Peštove rady a ukryl sa. Ešte pred Ďurkovom zabočil, dedinu radšej obišiel a schoval sa pri Šartovskom močiari. Tu sa rozhodol vyčkať, ako mu Pešta pripomenul ešte raz, než opäť vyšiel na voz. Teraz ležal Ander v tráve, dojedal posledný krajec, lebo Pešta mu dal všetky štyri a hútal, ako prekvapí rodičov. Neustále pozeral na oblohu, skúšal odhadnúť, koľko asi môže byť hodín a či sa už dá ísť. Rovno do Ďurkova nie, myslel, že je ešte ozaj priskoro, ale rozhodol sa aspoň podísť bližšie. Z diaľky pozorovať domy, čo mu tak veľmi chýbali. Stačí trochu opatrnosti a určite sa mu nič nestane, tým si bol istý. Istý, pretože pred očami sa mu opäť odkrývalo zjavenie, dar z nebies, ktorému celkom dôveroval.
       Stalo sa to v Taliansku, po jednom z bojov, keď vysilený ležal na okraji akejsi spálenej dediny. Zle sa mu dýchalo, obchádzali ho mrákoty a nebyť silnej túžby prežiť, isto by odpadol. Vtedy sa rozhliadol vôkol seba a rozmýšľal, ktorým smerom je asi Slovensko. Hľadel na všetky strany, potom sa pozrel na oblohu a mraky sa rozostúpili. V diere medzi nimi sa mu zjavil živý obraz jeho rodnej dediny, jej ulice, počul smiech dievčat a štekot psov. A ako sa mraky opäť spájali dohromady, aby zakryli tú neuveriteľnú vidinu, odrazu sa mu pred očami zjavila Panna Mária. Hľadela na neho spomedzi oblakov a usmievala sa. Trvalo to len chvíľku, ba nepadli ani žiadne slová, ale Ander v tejto chvíli uveril, že jeho zem je Bohom požehnaná, chránená matkou Ježiša a musí sa vrátiť. Hneď rozmýšľal, ako to urobiť, rozhodnutím si bol istý. Na druhý deň v boji zo zasiahla guľka, čo mu prevŕtala ľavé lýtko, akoby bolo z masla. Roztrhal si nohavice a ranu hneď podviazal. Zopár týždňov preležal v lágri, vojsko sa zatiaľ pohlo ďalej. Jemu oznámili, že sa má vrátiť až do Trenčína a tam určia čo s ním. Potešil sa. Vedel, že tá guľka bola požehnaním a i keď je jeho chôdza bez palice bolestivá, stalo sa tak, aby sa vrátil domov. Keď ho priviezol vlak, v Trenčíne práve vypukla vzbura. Využil zmätok a utiekol. Odtiaľ šiel pešo najmä po večeroch, stretol aj iných zbehov, tiež dobrých ľudí po dedinách, čo ho s pochopením cez deň skryli i takých, ktorým sa je lepšie vyhnúť. Naraz sa dostal až tu a o pár minút uvidí svoju dedinu.
       Ander mlčal a pomaly kráčal. Rozmýšľal, že najlepšie by bolo Ďurkov obísť okrajom lesa, možno až niekde po Popovu hôrku a tam vyliezť na strom. V zamyslení, keď sa azda vôkol seba rozhliadal menej, než by mal, k nemu odzadu ktosi priskočil a priložil mu nôž na krk.
       „Kto si?“ počul v tme zadychčaný hlas.
       „Ja som stade, z Ďurkova. Ander. Vraciam sa z frontu, bol som ranený, prepustili ma z vojska, ale cestou ma okradli,“ vychrlil zo seba pripravenú frázu, ak by ho chytili, lebo nemal žiadny doklad o tom, že môže ísť domov.
       „Aký Ander, ukáž sa!“ povolil stisk neznámy chlap a ruka s nožom spod hrdla zmizla.
       Ander sa otočil. Snažil sa v tme rozoznať, kto oproti nemu stojí, ale nebol si celkom istý. Vlasy dlhé, tiež brada a uhorská uniforma vyzerala ešte horšie ako tá jeho.
       „Poznáš ma?“ zazubil sa odrazu neznámy.
       „A mal by som?“
       „Hej, Anderko, mal by si.“
       „Emri?“ spýtal sa nesmelo. „Emri!“ vykríkol odrazu, ale Emri mu rýchlo položil ruku na ústa, nech je len, preboha, ticho. „Emri, ty čo tu?“ hovoril Ander aj cez prsty.
       „Ja? Schovávam sa ako prašivý pes, od ktorého každý bočí. Musím, lebo som ušiel. A ty?“
       „Aj ja. Tiež som ušiel, zranený som bol len do svalu, klamal som, lebo...“
       „Viem, nehovor, viem, ale ako si tu dlho?“
       „Teraz som prišiel. A ty?“
       „Už od jesene. Aj zimu som prečkal v lesoch, a nie sám. Veď počkaj, uvidíš.“
       „Uvidím čo?“
       „Choď sa pozrieť domov, ale ešte pred svitaním odíď a príď sem. Tu ťa budem čakať. Ale pozor, neukazuj sa nikomu okrem svojich!“
       Ander prikývol, porozumel. Vedel, že sa bude musieť skrývať v lesoch, azda v zemľanke či v dákej kolibe.
       „Správy nejaké máš? Odkiaľ ideš? Bol si s našimi vojakmi? Tu v Ďurkove nikto nevie nič presné, len tie isté reči dookola, novoty pred nimi taja.“
       „Veľa sa hovorí. Najmä o spoločnom štáte s Čechmi. V Rusku už nejaký Masaryk poskladal celý armádny zbor z Čechov a Slovákov. A Štefánik v Taliansku z utečencov vytvoril vojenské prápory. Tiež z Čechov a Slovákov. To viem naisto. A najnovšie zasa ten Masaryk urobil so Slovákmi v Amerike zmluvu o spojení do jedného štátu!“
       „Keď prídeš domov, toto povedz otcovi! Nech to ďalej rozpráva, aby ľudia vedeli, lebo Maďari besnejú! Už dva razy po mne strieľali a vraj chcú urobiť na nás aj pohon v lesoch. Vedia o mne a chystajú dajakú pascu!“
       Emri si sadol na zem a Ander vedľa neho. Čakajúc, kým sa noc prehĺbi, rozprávali. O bojoch, o Ďurkove, Andera zaujímalo všetko, čo Emri vedel, tiež o budúcnosti, na ktorú obaja verili. Vzduch už poriadne schladol, dokonca sa začal dvíhať vietor, keď ich pozornosť upútala žiara a vzdialený krik.
       „Dedina horí!“ postavil sa odrazu Emri a Ander ho nasledoval. Naozaj, to stúpajúce svetlo, čo sa zrazu dralo od Ďurkova nahor, nemohlo byť nič iné ako požiar. Horelo a v nich sa ozvala stará súdržnosť, lebo v takej chvíli sú potrebné všetky ruky a nebolo by človeka, čo by sa len prizeral. Nemuseli si nič vysvetľovať, vybehli obaja naraz jedným smerom. Za rastúcim mihotavým jasom, čo neveštil nič dobré.

       Takmer na konci dediny, tam hore, odkiaľ vedie už len poľná cesta na Popovu hôrku, šľahali plamene k oblohe. Dav ľudí, čo sa zbehol zo všetkých strán, akoby ani nebola noc, kričal, utekal s vedrami, vytváral živú reťaz až k najbližšej studni. Horela stodola, horúčava z požiaru nedovoľovala pristúpiť blízko, človek by ľahko i uhorel. Praskajúce trámy dávali jasne najavo, že čochvíľa padne veľké slamená strecha a potom amen. Stalo sa to i v minulosti, že kyčky horiacej slamy sa rozniesli na ďalšie budovy. Ľudia riskovali. Odvážni chlapi pribehli vždy čo najbližšie, aby vychrstli vodu z vedier, ale bolo to málo oproti rastúcim plamenným jazykom.
       Andrej s Emrim už bežali k ľuďom, Emri pridal, neohliadal sa za kamarátom. Andreja bolela strelená noha, nevládal ako kedysi. Až keď bol celkom blízko, zbadal, že horiaca stodola je Emriho! Takto si svoj príchod domov naozaj nepredstavoval. Zastal a rozmýšľal, čo ďalej. Bežať domov po vedro? Len zakričať, že je tu a utekať späť hasiť? Nie, teraz nie je čas na zvítanie, vysvetľovanie. Musí pomôcť. Opäť sa pohol a vošiel rovno medzi ostatných do živej reťaze. Odrazu stál medzi svojimi ľuďmi, ruky podávali vedrá od človeka k človeku, ale dobre to nevyzeralo. Nebol čas nikoho pozdraviť, musel ratovať. Cítil, ako mu po chrbte steká pot, stál medzi poslednými blízko ohňa. Ako len stíhal, skúšal sa rozhliadnuť, koho spozná. A čudoval sa veľmi, lebo medzi mužmi bolo nemálo chlapov vo vojenských uniformách. Niektorí nie celkom, ponechali si iba tie hnusné žihľavové nohavice a košeľu už vymenili za svoju, ale spájalo ich jedno. Zarastené tváre. Takto predsa parobkovia nechodia, britvou hladko vyholená tvár je to, na čo dbajú. Aké môžu byť dôvody, aby sa mladý muž zanedbal? Bolo mu to jasné. Zbehovia. Kamaráti, čo ušli rovnako ako on a teraz žijú s Emrim kdesi v lese.
       „Pozor, padá!“ zakričal ktosi do mohutného praskotu, keď sa strecha naklonila nabok a potom s lomozom zrútila. Iskry i horiaca slama padali na všetkých okolo. Ľudia sa rozbehli dole dedinou, v takej chvíli je lepšie byť čo najďalej. Nech sa vzduch vyčistí a potom späť a zasa hasiť. Aj Andrej utekal. Nie však ďaleko. Zbadal, dobre to videl napriek tomu, že vbehol zo žiary požiaru do tmy, že oproti nim hore ulicou kráča celý šík maďarských žandárov. Poznal ich podľa siluet, prilby a pušky boli nespochybniteľné znamenie.
       „Žandári! Žandári idú!“ zvolal Pešta, až teraz si Ander všimol, že stojí blízko neho. Zarastení muži sa rozbehli na všetky strany. Žandári tiež. Aj Ander. Svoju palicu v tom zmätku nechal kdesi na zemi, keď padala horiaca strecha, teraz sa mu utekalo ťažko. Nie, na ceste za dedinou by ho poľahky chytili. Musí inam. Otvoril bránku do prvého dvora a vbehol dnu, hodiac sa na zem hneď za plot. Drevené palanky ho ukryjú, dúfal, veril. Chaos, čo nastal, prerývali výkriky. Čo mali ľudia robiť skôr? Bežať späť k stodole, keď už horiaca slama prestala lietať, alebo sa úmyselne pliesť žandárom pod nohy, aby ich spomalili? Ander nad tým nepremýšľal. Ležal, takmer nedýchal. Až po chvíli sa opatrne postavil, vybehol za dom, preliezol plot a pustil sa dole dedinou. Kam ísť? Domov? Keby ho chytili doma, strčia do áreštu aj jeho rodičov za prechovávanie zbeha. Kam len? Odrazu dostal nápad. Bláznivý ako všetko navôkol. Prebehne do záhrady Rakovszkých. Táto rodina, čo jej patrila skoro celá dedina, má za kaštieľom pri plote včelíny a pri nich malú stodolu. Tam ho hľadať nebudú, ktože by už hľadal u Rakovszkých? Vždy to bola vojenská rodina, všetci muži sú dôstojníci, častejšie vo Viedni ako doma, takí zbeha neschovajú!
       Posledný úsek Andrej prebehol ako vo sne. Nevšímal si nikoho naokolo, netušil, či ho niekto videl, poznal, hľadel len do tmy rovno pred seba, viedla ho skôr pamäť. Keď ľahol v stodole do sena, cítil ako sa celý trasie, nevedel ulapiť dych, mal pocit, že mu srdce vyskočí z hrude. Chcelo sa mu kašľať. Veľmi, veď sa nadýchal aj dymu, ale premáhal sa. Z horného konca dediny zneli tlmené výkriky; ľudia sa isto zasa zbehli ku požiaru. Ako to asi vyzerá? Chytili niekoho? Postavia ulapeného pred streleckú čatu a po prečítaní narýchlo načmáraného rozsudku zabijú ďalšieho zbeha? Andrej vedel, že si vybral dobrý úkryt. Teraz budú žandári snoriť celú noc len po okolitých domoch, ale čo bude ráno? Čo sa stane, ak ho tu nájdu slúžni Rakovszkých?        Myšlienkami sa vrátil k požiaru. Veď Emri mu jasne hovoril, že Maďari o ňom vedia a chystajú nejakú pascu. Žeby zapálili jeho stodolu oni? Ak sa ľudia nepostarajú, môže zhorieť celý Ďurkov. Humná, stajne, chlievy, domy, ostane iba kaštieľ oddelený od všetkých budov poriadnym kusom záhrady a parku. Lenže to, že sa celý šík žandárov, a mohlo ich byť zo tridsať, objavil práve v čase, keď každý utekal ratovať dedinu, nevyzeralo vôbec ako náhoda. Opäť si Ander spomenul na svoje videnie. Na zjavenie panenky Márie uprostred mračien. Tá ho ochráni, takto mu dala znamenie. Isto ho ochráni...

       Ander vojnu prežil. Aj ostatní kamaráti, ktorí sa skrývali v lesoch, pretože maďarským žandárom sa potme nepodarilo ulapiť nikoho. Nakoniec, pochytať všetkých zbehov bolo nad sily celej monarchie. Len v roku tisícdeväťstoosemnástom z rakúsko-uhorskej armády dezertovalo vyše osemstotisíc vojakov. Ešte v tom istom mesiaci, ako sa stal opísaný príbeh, Francúzsko uznalo nárok Čechov a Slovákov na slobodný samostatný štát. V septembri vydala Vláda USA deklaráciu, ktorou prijala novú Československú národnú radu ako orgán pre zriadenie nového štátu a koncom septembra vznikla vláda budúcej republiky, ktorej predsedom sa stal Tomáš Garrigue Masaryk a Milan Rastislav Štefánik získal post ministra vojny. Dňa osemnásteho októbra vznikla prvá Československá republika. Maďarskí žandári sa po príchode československých vojenských jednotiek stiahli na juh a Ander sa mohol z lesov pokojne vrátiť domov. Prvú svetovú vojnu však neprežili traja Ďurkovčania, ktorí padli na fronte...






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 5072