login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Piesne pre Máriu Rakovszkú

@ :: Poviedky ::     Jul 18 2008, 02:35 (UTC+0)

Kúria Rakovszkých v roku 2008

Miesto: Ďurkov, okres Košice-okolie
Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Ale nie!“
       „Ale hej!“
       „Ozaj príde aj Emri? Však to nič nenazbieram. Zasa budem počúvať jeho detské reči a on zo mňa nespustí oči, nech sa kdekoľvek pohnem. To nie je dobrý nápad.“
       „On to dohodol. Na zajtra. Jemu povedala kišasoňka Mária, že môžeme prísť oberať jablká. Bez neho to nejde,“ trvala na svojom Ilonka, ale pritom pozerala na Eržičku s pochopením. Veď či za to môže, že jej brat, odkedy má trinásť rokov, nech sa už zhovárajú o čomkoľvek, privedie reč stále na Eržičku? Hej, je to ešte decko, veď štrnásťročné dievča je už vlastne dievka, ale o rok mladší chlapec má od parobkov ďaleko. Lenže Ilonkin brat sa do Eržičky nejako zahľadel, isto ho to časom prejde. Teraz však vyhľadáva každú príležitosť, aby sa s ňou stretol. Určite aj preto dohodol, že môžu u Rakovszkých oberať jablká spolu.
       „Že vraj kišasoňka. Keby ťa Rakovszká počula, už by ťa hnala a nezarobila by si ani pengő. Veď už má sivé vlasy,“ trochu vyčítavo zatiahla Eržička, ale bolo jej pritom do smiechu. Aspoň teraz, keď Máriu Rakovszkú nevidí, pretože pred ňou mala rešpekt celá dedina. Každý síce hovoril, že tá niekdajšia bohatá rodina nie je čo bývala, aspoň čo sa týka hospodárstva, ale baroková kúria, čo niektorí nazývali i kaštieľom, im uprostred dediny ešte stále patrila. Aj obrovská záhrada so skleníkom, jazerom a ovocným sadom, lesy, polia, tiež stajne a chlievy, ktoré však už len prenajímali, vlastný dobytok nemali. Ba vlastnili aj dom v Košiciach, majetky v Rakúsku, Nemecku i Maďarsku, kde bývali ostatní súrodenci tohto rodu. Lenže tri sestry, Mária, Anuška a Žofia, žili radšej v Ďurkove. Skromne, až sa každý čudoval, ale s panskými maniermi voči iným.
       „A vieš, prečo má kišasoňka na sivých vlasoch také vlny?“ podpichovala Ilonka ďalej.
       „Nehovor je kišasoňka, už som ti povedala! Potom sa zabudneš a povieš to aj pred ňou. Nazlostí sa na teba. Však vieš, čo sa hovorí! Že aj na vlastnú sestru, na Žofiu sa hnevá. Pretože sa Žofia ako najmladšia sobášila ako prvá a to je vraj v ich rodine potupa. Že potom na staršie sestry každý pozerá ako na také, čo iným nestáli za vydaj. Odvtedy je vraj taká ukričaná a prísna. A vieš vôbec, čo znamená kišasoňka? Vlastne kisaszonyka?“ snažila sa Eržika napodobniť maďarský prízvuk.
       Ilonka pokývala hlavou, že nie.
       „Kisaszonyka znamená slečinka. Pre sivovlasú starú dievku je to urážka!“
       „Ale pýtam sa, či vieš, prečo má na sivých vlasoch také vlny.“
       „No, neviem.“
       „Lebo si doniesla z Viedne nejaké malé a guľaté železá, čo zohrieva nad pecou a potom si na ne natáča vlasy.“
       „To sú len také rečičky. A keby aj, tak čo na tom? Pôjdeme, pozbierame jablká a zarobíme. Len či aj povedala, že koľko. Nie ako začiatkom leta! Chudák Vincko, oberal so mnou ríbezle, ale on s tými detskými ručičkami veľa nenatrhal. Tak sa rozhodla, že mu za to nedá nič. A pritom robil pol dňa! Musela som mu prisypať zo svojich, aby jej na konci ukázal, koľko pozbieral. Až potom zaplatila aj jemu.“
       „Neboj, radšej zarobiť málo ako nič,“ uzavrela reč Ilonka a potom začala znova. Zvrtla ju ale na tancovačku.
       Obe dievčatá stáli na ulici okraja dediny bosé, hoc nedávno pršalo a blato sa im lepilo medzi prsty na nohách. Obočia už však nesťahovali, nechmúrili sa ako pri rozhovore o Rakovszkých. Teraz sa rozprávali o tanci, o parobkoch. Dnes večer vraj prídu aj muzikanti. Cigáni, čo zahrajú za misu halušiek s tvarohom. Bude lepšia zábava ako včera, keď si k tancu iba spievali. Alebo ako predvčerom. Veď nie nadarmo sa hovorilo, že ´kde bál, tam bál, v Ďurkove vše bál´. Orba, žatva, všetko jedno. Pokiaľ nebol pôst, tancovalo sa každý deň. A bolo príjemné nielen tancovať, ale už o tom čo by len hovoriť. Nakoniec, vlani ešte chodila Eržička s Ilonkou tancovačky iba obzerať. Ale teraz sú už dievky, obe štrnásťročné a také môžu nielen do karičky, ale aj s mládencami do dvojíc na čardáš. Vlastne by už mohli mať aj frajerov a o dva roky sa vydať, ale to nepovedali nahlas ani jedna pred druhou. Len chichot, čo sa ozýval za každou druhou vetou, dával tušiť, na čo sa najviac tešia, prečo tanec milujú.

       Prišlo ďalšie ráno. Sparné, od Popovej hôrky stúpali oblaky hmly, ktorú rozfúkaval svieži vietor. Kondáš, čiže pastier svíň, ešte za prvého svetla vyhnal stádo za dedinu, nech sa napasie. Urobil to zavčasu, pretože Mária Rakovszká nedávno povedala richtárovi, že si nepraje, aby sa svine hnali okolo jej záhrady. Vraj sa jej nechce pozerať na tie špinavé zvieratá a ešte k tomu aj smrdia. Tak kondáš prvý deň hnal stádo okľukou, ale bola to zbytočná obchádzka, teraz si radšej privstal. Zato Eržička dnes nie a nie vyliezť z postele. Matka ju už síce hnala, že nech porobí okolo sliepok, aj aby otcovi pomohla vyčistiť maštaľ skôr ako pôjde s furmanmi voziť drevo, ale ona akoby nepočula. Doznievali v nej pocity včerajšieho večera.
       Najskôr to vyzeralo zle, nedobre. Parobkovia z Ďurkova sa totiž delili na dve skupiny. Na horných a dolných, teda na tých, čo bývali pri Rakovszkých kúrii a tých, čo bývali poniže. Vždy medzi sebou súperili, na nejednej tancovačke sa medzi nimi strhla bitka. A včera to začalo tým, že halušky pre hudobníkov dal navariť Piťo. On patril k dolným, tak nech sa horní poberú preč. Cigáni na tento spor hľadeli nechápavo, ladili husle i basu, boli by neradi, ak by sa bitka strhla ešte skôr, než by začali hrať. To by im potom halušky nedali. Nečakali teda na výzvu, začali sami, a to hneď čardáš. Rezké tóny sa rozleteli dedinou, prelietavali ponad strechy, kľučkovali zákrutami do všetkých ulíc a ktosi už aj začal tancovať. Vyzeralo to, že sa spor medzi parobkami upokojí, ale náhle všetko stíchlo a každý pozeral jediným smerom. Cestou od Bidoviec prichádzali žandári. Maďarskí žandári, lebo už to bolo cez polrok, čo Ďurkov a mnohé iné dediny pripadli Maďarsku. Kým patrili k Československu, tancovať sa tu mohlo kedykoľvek. Ale teraz bolo potrebné na každú oslavu povolenie. Nemali ho a bolo jasné, že začne vyšetrovanie. Eržička v tej chvíli hľadela na Piťa. On to všetko pripravil, dohodol cigánov, nechal rozhlásiť po dedine, že príde muzika, ba zohnal i tie tvarohové halušky, varila ich asi jeho mama. A bol to tiež Piťo, s kým Eržička túžila najviac tancovať. Vysoký, silný najmä v rukách a hlavne vždy usmievavý. Pozrela sa, či vidí dobre. Ešte aj vo chvíli, keď sa žandári blížili rovno k nim a na prilbách sa im húpali tie typické kohútie pierka, Piťo úsmev nestratil. Ba naopak, a to už vôbec nechápala prečo, vykročil im oproti s natiahnutou pravicou.
       Žandári zastali, premerali si ho od hlavy po päty, ale ruky mu nepodali. Jeden z nich si ešte dokonca zvesil pušku z ramena. Ale Piťo hneď začal vysvetľovať, aspoň tak ako vedel. Eržička mu nerozumela, splietal maďarské slová so slovenskými, gestikuloval rukami, ba zdalo sa, akoby žandárov vítal. Nakoniec im ukázal, nech prídu k ostatným a sám kráčal krok pred nimi.
       „Máme tu hostí,“ volal na ostatných. „Už som im povedal, že sme povolenie nepýtali, lebo sme nevedeli, že to treba aj keď robíme tancovačku na počesť nášho maďarského regenta Milkósa Horthyho. Aj som ich zavolal, nech regenta oslavujú spolu s nami.“
       Žandári sa tvárili rozpačito. Jeden z nich, vyšší a s fúzami vykrútenými dohora, čo práve sňal pušku, si ju opäť naložil na rameno a ten druhý spustil niečo po maďarsky. Eržička význam jeho slov pochopila, až keď jej to preložili. Vraj teda dobre, nebudú rozháňať a trestať ľudí za to, že si chcú uctiť regenta. Ale bez povolenia to tiež nejde. Že je ich úlohou dozerať na dediny. Tak nech idú hore na briežok do cigánskej osady, že tá už aspoň podľa papierov do dediny nepatrí a nech oslavujú Horthyho tam. Muzikanti si dali husle pod pazuchy, dvaja chytili aj basu a spolu s parobkami i dievkami išli hore nad dedinu. Žandári ostali v Ďurkove, možno zašli k Židovi do krčmy, možno len tak chodili a dozerali, to už nebolo dôležité. Hlavne, že spor ustal, cigáni hrali ako o život a Eržička pri každom tanci s Piťom vnímala, ako jej prudko bije srdce. Mala pocit, že ak by roztiahla ruky, tak vzlietne. Že svet patrí iba jej, alebo aspoň to, o čo má v tomto svete záujem. O Piťa. A Piťo sa na ňu usmieval stále viac a viac.
       Nečudo, že v toto ráno sa Eržičke nechcelo bežať k sliepkam, nemala chuť jesť. Dala by čokoľvek za ešte jeden jediný tanec. Ale vec sa mala inak. Slnko už cez malé okná presvietilo celú izbu, na dvore štekal pes, čakal na nejaké zvyšky z jedla a mama ju durdila spod periny po tretí krát. Hej, dnes musí ísť k Rakovszkým oberať jablká. Emri to dohodol, aj včera večer na ňu pozeral z diaľky ako hladný kohút na sýpku, ale keď išli tancovať hore k cigánom, tam sa neodvážil. Parobkovia by ho hnali.
       Eržička vstala, nič z očakávaného dňa ju nelákalo iba predstava, že večer sa opäť všetci zídu pri moste, zaspievajú, zatancujú aspoň karičku. Vincko, jej mladší brat, ktorému bolo sotva osem, ba vyzeral ešte mladší, už stál oblečený v kuchyni, pripravený ihneď vyraziť. Isto Emri vybavil robotu aj jemu, aby si ho získal ako malého kamaráta a zapáčil sa tak Eržičke. Ale dobre tak.

       „Vy hore na stromky a jablká do koša,“ prikázala ostrým hlasom Mária Rakovszká. Ilonka, Erižička, Emri aj Vincko už pred ňou stáli uprostred obrovskej záhrady zoradení ako vojaci a ona sa pokúšala hovoriť slovensky. Nikdy jej to veľmi nešlo.
       „Vy spievať!“ prikázala ešte a potom sa otočila chrbtom. Vyšla úzkym chodníčkom späť do kúrie a deti na ňu v tichosti pozerali. Jej vysoká a neuveriteľne chudá postava v dlhých čiernych šatách sa strácala medzi stromami.
       „Myslíte, že nás tu nechá len tak? Bez dozoru?“ začudovala sa Eržička.
       „Akurát! Možno tam dačo porobí a hneď príde. Za jedno jablko by si nechala vypichnúť aj oko. Však som počul, Eržička, čo urobila tebe,“ pošúchal si Emri ruky, posunul na bok čiernu ofinu, čo mu padala do očí a zohol sa po kôš.
       „Mne?“
       „Hej, tebe. Že tvojmu otcovi zaplatila za robotu len časť, nie všetko ako sa dohodli a dovolila mu, aby si za zbytok pozbieral zo zeme spod stromu popadané orechy. Keď tak urobil, nasypal ti ich do zástery, a keď si odchádzala, Rakovszká ti povedala, že ich máš ísť vysypať naspäť pod strom, lebo vraj ich dovolila odniesť tvojmu otcovi, nie tebe.“
       „Tak je, pravda. Ale odkiaľ to vieš?“ čudovala sa Eržička a už si aj nadvihla sukňu na boku, aby jej spodný okraj zasunula za pás a mohla liezť na strom.
       „Viem o tebe viac, ako si myslíš! Ale toto povedal tvoj otec môjmu. Počul som ich.“
       Ilonka sa len usmiala, Eržička ostala rozpačitá, nevedela čo povedať.
       „Vincko,“ obrátil sa Emri na Eržičkinho brata, „poď som mnou. Vyložím ťa na strom, budeme oberať spolu.“
       Malému chlapcovi sa rozšírili zreničky, naraz sa cítil veľmi dôležitý. Eržička vzala svoj kôš a snažila sa nájsť čo najvzdialenejší strom. Ilonka išla za ňou. Nastala oberačka. Vždy zo desať jabĺk do plátennej kapsy na boku, viac sa ich tam nevošlo, potom dole, jablká opatrne uložiť do koša, aby sa neotĺkli a späť na stromy.
       „Vy spievať! Ja nepočuť!“ zaznelo od kúrie. To sa už vracala Mária Rakovszká, nesúc pred sebou stoličku. Zastala medzi stromami, chvíľu hľadala očami také miesto, z ktorého by mohla vidieť všetkých štyroch zberačov. Nakoniec si sadla a mlčky ich pozorovala.
       „Načo si še Haňo vydavala, kejdz ši taka maľučička mala,“ zatiahol Emri, jeho hlas, i keď nie ľubozvučný, skôr preskakujúci, ako mávajú chlapci v jeho veku, urobil Márii Rakovszkej dobre.
       „Prečo máme spievať?“ pozrela cez konáre Eržička na Ilonku.
       „Aby mala istotu, že nejeme jej jablká.“
       „Iba jeden počujem! Vy nejesť, všetci spievať!“ zakričala Mária Rakovszká zlostne.
       „Vidíš, hovorila som,“ dodala Ilonka a už sa aj pridala k spevu. S ňou aj Eržička s Vinckom.
       Jesenné slnko malo od babieho leta ďaleko, pálilo, akoby bol prostriedok leta. Márii Rakovszkej to očividne nerobilo dobre, ale keby sa presunula do tieňa, nevidela by na všetkých. Tak tam sedela zo tri hodiny, mlčala, tvárila sa, akoby práve napĺňala životne dôležitú úlohu. Až keď sa ukázala jej mladšia sestra Aňuška, že obed je hotový, Mária vstala a nechala teraz dozerať ju.
       „Vezmite si po jablku, ale pśśśt...“ priložila si Aňuška prst na ústa. A bežte teraz domov, najedzte sa, vráťte a potom budete pokračovať.
       Deti zliezli zo stromov, vďačne poslúchli a odišli.

       Keď sa slnko prehuplo na západnú časť nebies a nastalo popoludnie, všetci štyria stáli opäť na okraji záhrady. Nevedeli, či môžu ísť opäť zbierať, alebo musia vyčkať na dozor.
       „Vincko, poď so mnou! Niečo som vymyslel,“ navrhol Emri a už aj ťahal malého chlapca za ruku, stratili sa kdesi medzi stromami.
       „No, neviem, či robia dobre. Možno, keby vyčkali...“ začala neisto Ilonka.
       „Mne sa to tiež nepáči. Ktovie, kto príde dávať pozor teraz. Alebo či by sme nemali ísť rovno do kúrie povedať, že už sme tu. Len či by nás nehnali, že sa im nemáme strkať do domu, ale čakať,“ pokývala hlavou Eržička. Slnko jej svietilo rovno do očí, priclonila si ho dlaňou a vyzerala na cestičku, či už niektorá zo sestier neprichádza.
       „Lepšie by bolo, keby prišla Aňuška,“ prehodila Ilonka. „Si počula, že aj ona sa mala vydávať? Vraj ju dakedy chcel doktor Nemešáni, ale aj dajaký účtovník. Ale jej rodičia nesúhlasili, že je to pre nich slabá partia. Že oni sú vojenská rodina, to je ich tradícia. Iba Žofia, tá jediná sa vydala, vzala si nejakého dôstojníka, lenže sa z vojny vrátil chorý a zomrel. V Olšovanoch má hrobku.“
       „Viem, viem, počula som. Ale Žofia tu teraz nie je, ráno ju videli, ako sa niekam necháva odvážať kočom. Takže uvidíme, kto príde.“
       „Mária,“ zašeptala Ilonka.
       „Odkiaľ vieš?“
       „Aha,“ ukázala rukou, „už ide. A chlapci sú v záhrade!“
       Naozaj, od kúrie zasa kráčala vysoká, chudá žena so sivými vlasmi a niesla si stoličku.
       „Čo nerobíte?“ zakričala už z diaľky. „Zbierať jablká a spievať!“
       Opäť to bolo ako predtým. Dievčatá vyliezli na stromy, čo na tom, že už ruky i nohy mali dodriapané, pozerali naokolo, kým zbadali vysoko v konároch Emriho i Vincka a potom sa dali oberať. Aj Mária Rakovská si položila stoličku na rovnaké miesto ako dopoludnia, ale teraz sa akosi viac vrtela, pozerala na všetky strany.
       „Ej budze žaľ, budze žaľ, tej mojej maceri...“ spustil Emri ďalšiu pieseň, pripojili sa i ostatní. Zdalo sa, že Emri teraz spieva hlasnejšie ako dopoludnia, ba zbiera i menej, neustále hľadí na Máriu Rakovszkú. Táto dlho neposedela, vstala, prechádzala okolo stoličky dookola, zasa si sadla, opäť vstala a prišla k deťom rovno pod stromy.
       „Kondáš nehnal šviňak?“ spýtala sa Emriho, ale on odvetil, že nie, nevidel, žeby pastier hnal svine okolo záhrady.
       „Určite hnal ten šviňak! Cítim!“ dodala Rakovszká a vrátila sa na stoličku. „Spievať, spievať!“ zakričala, lenže deti nedospievali ani ďalšiu pieseň, keď sa zodvihla, vzala stoličku a odišla domov. Vrátila sa až podvečer. Pod stromami stáli plné koše natrhaných jabĺk, kázala ich deťom odniesť do kuchyne, čo bola v zadnom krídle kúrie a potom im dala peniaze. Nejaké köszönöm szépen od nej za robotu nepočuli, ale hlavne, že zaplatila. Každému z nich vložila do dlaní pár drobných, ešte aj Vincko dostal, čo ho veľmi potešilo. Teraz radšej köszönöm szépen povedali deti jej, maďarsky predsa vedel poďakovať každý.

       Zvečerilo sa. Obloha, čo cez deň nevydala ani mráčik, sa teraz zatiahla, ba zafúkal i vietor, čo zvestoval, že sa počasie možno zmení. Eržičku to znepokojilo, veď sa blížil čas stretnutia, dúfala, verila, že k mostu s ostatnými príde aj Piťo. Nepokojne pobehovala medzi šopou s domom, znášala klátiky dreva ku peci, ale robila to tak chvatne, akoby mal nastať koniec sveta a chcela toho čo najviac stihnúť. Vincko sedel na lavici pri stole a hrýzol chlieb s masťou.
       „Zarobili sme, zarobili sme,“ povedal radšej hneď dva razy za sebou, keď Eržička zasa vbehla do kuchyne a zoširoka sa usmial.
       „Však sme sa aj narobili, nie?“ opätovala mu Eržička úsmev. „Ešteže popoludní Rakovszká odišla domov, nesledovala nás a nemuseli sme jej spievať. Veď to zdržuje, toľko by sme nenaoberali.“
       „Ale nespievali sme, lebo som sa tam tej tetke vysral,“ zaškeril sa Vincko.
       „Čože?“ zdúpnela Eržička.
       „Emri mi povedal, aby som sa vysral tam, ako sedela tá tetka. On zatiaľ dával pozor, či už nejde. Potom prikryl hovno trávou, aby to nevidela. Keď si tam zas priniesla stoličku, smrdelo jej. Smrdelo jej moje hovno, smrdelo! Preto odišla. Nemuseli sme spievať, tak sme aj dajaké jablká pojedli“ vystrel sa Vincko, akoby čakal, že mu za jeho čin pripne sestra medailu na hruď.
       „Čo si tam urobil?!“ spýtala sa zhrozená Eržička znova, hlavou jej preletelo množstvo predstáv, čo by sa stalo, keby tam Mária Rakovzská takto Vincka načapala.
       „Vysral som sa tam, vysral,“ škeril sa malý chlapec naďalej.
       Eržička si pľasla dlaňou po čele, až na ňom rozotrela všetku špinu z dreva a nevedela, či sa má rozkričať alebo rozosmiať. Bože, Emri na to nahovoril Vincka! To bol určite jeho nápad! Hlúpy chlapec, ktorý urobí hocičo, len aby ju zaujal! Kdeže ten! Piťovi nesiaha ani po členky! Piťo, ozaj Piťo, čo asi robí teraz? Už sa chystá na tancovačku? Povie jej už dnes konečne niečo pekné, aby si bola istá, že sa mu naozaj páči? Eržička na chvíľku uletela myšlienkami k svojmu milému, i keď ho tak ešte priamo nazvať nemohla, ale ďalšie Vinckove vyškieranie „Vysral som sa tam, vysral!“ ju vrátilo späť.
       „Počuj,“ nahla sa k nemu, „keď si už tak urobil, nesmieš to nikomu povedať! Rozumieš?“
       Vincko sa prekvapil, ale prikývol.
       „Bude to naše veľké tajomstvo, aby tety Rákovszké nežalovali richtárovi. Potom by bolo zle. Dobre, Vincko?“
       Chlapec znova prikývol. Možno mu aj prišlo ľúto, že sa tým nesmie pochváliť pred kamarátmi, ale to už asi patrí k veci. Eržička ho ešte pohladila po vláskoch a potom sa vybrala k studni, aby si nanosila vodu do lavóra. Musí sa ešte umyť. Tiež učesať a potom hor sa na tancovačku. Akoby pre ňu deň začínal práve v tejto chvíli...








* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 5241