login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Tajomstvo Šartovského močiara

@ :: Poviedky ::     Jul 13 2008, 15:35 (UTC+0)

Rakovszkých baroková kúria v Ďurkove v roku 2008

Miesto: Ďurkov, okres Košice-okolie
Čas: koniec 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Stalo sa to krátko po tom, ako nespokojní slovenskí tehliari vytiahli v Budapešti do ulíc a bolo ich zo pätnásťtisíc, čo Maďarov vyľakalo natoľko, až o tom hovorili v parlamente. A možno to bolo pár dní neskôr, ako tiež v Budapešti začali robotníci vydávať svoj slovensky písaný časopis Nová doba, alebo keď Výkonný výbor Národnostného kongresu vydal Protest proti násilnej maďarizácii Uhorska. V Martine vychádzali Ľudové noviny pre kresťanský slovenský ľud a cisár František Jozef podpísal zákon, ktorý nikto nevolal inak, než zákon otrokov. To pretože potláčal slobodu sezónnych poľnohospodárskych robotníkov, ktorí putovali po celom Uhorsku, vždy z juhu na sever, tam kde sa práve konala žatva. Nech už to medzi Rakúšanmi a Maďarmi, ale i medzi Maďarmi a Slovákmi akokoľvek vrelo, nič z toho sa nedotklo života obyvateľov Ďurkova. Že zahraniční Slováci založili v Pittsburghu prvý americko-slovenský ústredný orgán, čo nazvali Národný výbor? A kto by vôbec vedel, kde ten Pittsburgh je? Azda v Amerike, tam už nejeden chlap odišiel za robotou; všetci domov posielali peniaze, a to toľko, že ich rodiny si mohli kúpiť role i postaviť nové domy. Tak čo sú tam takí nespokojní? A vôbec, kto by okrem tých Rakovszkých, čo sídlili uprostred Ďurkova vo svojej barokovej kúrii a patrilo im cez pol dediny, kupoval a čítal noviny? Tu sa žilo inak. Keď bolo niečo naozaj dôležité, bubeník prešiel cez celú dedinu, zastal na niekoľkých miestach, aby ho bolo všade počuť a potom rachotil paličkami, kým sa okolo neho nevytvoril zástup ľudí. Keď už mal pocit, že ich je dosť a cítil sa v ich strede dostatočne dôležitý, naposledy udrel na bubon oboma paličkami naraz a prečítal písmo od richtára. Ďurkovčania počúvali, pokyvovali hlavami a už bolo o čom rozprávať aspoň dva dni. Kdeže Budapešť, Martin či Pittsburgh! Tu žil každý vlastnými problémami. Kondášovi išlo o to, aby sa nažrali svine do sýtosti, Židom, aby im kvitli ich obchody, gazdom, nech je dobrá úroda a ženám, nech sú hlavne spokojní muži.

       Bolo ráno. Takmer ráno, obloha ešte poriadne nevybledla, ani slnko ešte nevykuklo spoza Bogoty, ale v januári sa pre poriadneho gazdu deň začína skôr než pre kohúta. Piťo už dávno zapriahol oba kone do voza, ktorý aj s Ďurom ešte včera večer naložili plný dreva. Nebol síce nadšený, že má ísť predávať do Košíc práve s tým uhovoreným chlapom, ale ani z toho, že tak musí urobiť dnes. Bol utorok a predsa každý furman vie, že najviac dreva sa popredá v pondelok. To už nejako tým pánom z mesta vliezlo pod kožu, že svojich sluhov posielajú nakúpiť vždy na celý týždeň. Na Drevnom trhu sú vtedy ceny vyššie než vo všetky ostatné dni, a keď má dať Rakovszkým za drevo presne dohodnutú sumu, ukráti dnes iba sám seba. Ale inak sa nedalo, lebo ten svet, a hlavne toto devätnáste storočie, ktorému bude čochvíľa koniec, sú postavené úplne naruby. Židia nerobia v sobotu, v taký deň sotva vidieť, že by niektorý z nich vyšiel na ulicu a kresťania zasa svätia nedeľu. Ak sa teda majú dohodnúť na nejakej spoločnej robote, tak len od pondelka do piatku.
       Piťo vyliezol na kozlík, ani nepleskol bičom, nezakričal, len jemne mykol opratami a kone už vedeli, že majú ísť. Z nozdier im vyšiel vzduch ako para, čo sa hneď zrážala v mrazivom vzduchu a pod kolesami zaškrípal ľad pokrytý vrstvou tvrdého snehu. Takmer uprostred dediny, hneď ako vedie cesta na Byster, ho Ďura už čakal. Obaja chlapi v dlhých kabátoch z ovčej vlny, veď každý furman vie, že sa na voze musí zababušiť od hlavy až po päty a hlavy zakryté klobúkmi, čo teraz stlačili hlbšie do čela ako inokedy. Obaja tiež štyridsiatnici, takto odetých a sediac na voze by ich človek na prvý pohľad ani nerozoznal. Ale iba na prvý, lebo zatiaľ čo Ďura bol chudý a s hlbokými vráskami na čele, akoby mu ho niekto pooral, Piťo patril k najsilnejším chlapom v dedine. Ešte aj krk mal ako bujak a hlavu okrúhlu ako mesiac v splne. Naviac, zatiaľ čo bol Ďura uhovorený ako baba z trhu, Piťo vždy než niečo povedal, najskôr zvažoval slová. A práve toto vzbudilo nevôľu oboch. Pišta dumal, že cesta do Košíc je dobrá príležitosť, aby len v tichu sledoval okolie a ukladal si v hlave myšlienky, na ktoré inokedy nemá čas. A Ďura zasa chcel, že keď sa obaja budú družne zhovárať, cesta ubehne rýchlejšie.
       „To je noc, čo? Ani ráno, ani noc. V taký čas je najväčšia zima, lebo slnko už nebolo dlho na oblohe, no nie?“ začal Ďura, len čo sa voz pohol na ceste ku Bidovciam.
       Piťo mlčal, iba prikývol. Ďura, sediac vedľa neho na kozlíku, čakal na odpoveď, ale keď neprišla, rozhodol sa pokračovať sám.
       „Pozri na tie stromy okolo cesty. Však im doláme konáre. Toľko snehu, taká námraza. Všetko to na nich leží. Galiba, hovorím, že im bude amen.“
       „Komu? Stromom?“ ozval sa konečne Piťo, to už minuli posledné ďurkovské domy, zašli medzi polia a ak by bolo svetlo, napravo by uvideli vežu svinického kostola. „Nech len tie konáre poláme. Strom ti páni vyrúbať nepovolia. Ale popadané konáre pozbierať môžeš. Aspoň tie, čo ležia na ceste.“
       „Na všetko treba povolenie, na všetko! Keď vláčiš drevo z jedného lesa, naháňa ťa keruľ od Rakovszkých, keď zájdeš hlbšie, všetko zasa patrí Forgáchovcom. A čo z toho máme my? Len čo vymrzneme!“
       „Buď rád, že je tak chladno. Čím väčšia zima, tým viac sa kúri. Čím viac sa kúri, tým viac popredáme. Viac zarobia naši páni, aj náš podiel z predaja ich dreva bude väčší. Aj my, aj Rakovszkí, všetci budeme spokojní. Myslíš, že v Košiciach teraz kvitnú ľalie? Len by asi bolo lepšie, kedy sme išli včera a ten ľad pre Židov nosili dnes. “
       Ďura vedel dobre, o čom Pišta hovorí. Už v nedeľu Židia rozhodli, že keďže tak dobre mrzne, doplnia ľadové pivnice. Židovské domy totiž neboli ako všetky ostatné. Na rozdiel od gazdov, pastierov, či želiarov sa pod ich domami rozkladali veľké a hlboké pivnice. Celé sklady! Niektorí kravy chovali, niektorí len kupovali na porážku a predaj, ale v jednom sa zhodli. Mäso je dobrý obchod, kto na neho má, nie je chudák a treba mu poriadne siahnuť do vrecka. Tak si spoločne poniže dediny postavili poražkáreň, tam chlapi sekerami a potom nožmi menili zvieratá na hovädzinu, čo išla na predaj. A nebolo toho málo. Aby sa mäso nekazilo, ukladalo sa do ľadových pivníc, kde bolo i v lete tak chladno, až oziabalo uši. To mali Židia tiež dobre premyslené. Chlapi za pár mincí v najtuhších mrazoch chodili ku Olšave, rúbali ľad vo veľkých kusoch, nakladali ho na vozy a zvážali pod židovské domy. A bolo toho toľko, že vždy vydržal až do ďalšej zimy, mäso sa tam nekazilo. Aj včera takto muži rúbali na rieke, vláčili kryhy, preto nemohli ísť predávať drevo.
       Kým si toto všetko Ďura premyslel, uvedomil, chvíľku mlčal. To Pištu prekvapilo, ale tváril sa akoby nič. Zato Ďura, len čo prešli mostom cez Švinicky jarok, začal reč z úplne opačného konca v nádeji, že sa hádam teraz Pišta rozhovorí viac.
       „To je také zvláštne. Pozrieš na jednu stranu a vidíš len pole a les. Aj na druhú stranu keď kukneš, vidíš pole a les. Až do Bidoviec niet nikde ničoho. Len Šartovský močiar, ten jediný dokazuje, že to tu takto vždy nebolo.“
       „Hm?“ pokýval hlavou Pišta.
       „Koľkokrát som tadiaľ išiel a vždy to bolo rovnaké. Len sedíš a pozeráš na konské chrbty ako teraz, počúvaš ako im klopú kopytá, ako hrkocú kolesá, cez deň sa ozvú i vtáčky, ale neznie tu muzika.“
       Ďura významne pozrel na Pištu, či sa chytí. Ten však hľadel stále dopredu, držiac opraty ani nemihol brvou.
       „Dakedy tu vyhrávala muzika. Vraj každý deň. A ľudia sem chodili zo všetkých dedín na tancovačky. Bol to iný život. Že sa neraz hralo až do rána. No povedz, nešlo by sa nám lepšie, keby sme počúvali čardáš?“
       „Ďura,“ pootočil Pišta konečne hlavu, „teraz by žiaden cigán nevytiahol husle a nezahral. Však aj mne prsty mrznú, isto i tebe. Neviem, neviem, či vôbec dobre počujem, čo to trepeš.“
       „No, keď ti ešte v ušiach nevyrástli cencúle, tak hádam hej. Lebo tu sa hralo vždy. Ale nie priamo na ceste. Však to by ani nemalo význam, nie? Lenže tam, kde je dnes močiar, stála kedysi krčma, v nej sa muzicírovalo.“
       „Kto by staval krčmu na močaristej pôde? A ešte k tomu ďaleko od dediny? Veď tam by nikto nešiel,“ chytil sa konečne Pišta a Ďura sa víťazoslávne usmial. Má ho! Má ho, a teraz konečne môžu rozprávať až do Košíc, cesta rýchlejšie ubehne, nie ako keď človek po celý čas hľadí mlčky do tmy a spomína na ženu, čo nechal doma pod teplou perinou.
       „Tam močiar nebol. Teraz je, ale predtým nebol. Hovoria o tom starí ľudia, čo len to tiež ešte dakedy počuli, že tam stála krčma, kde chodili aj páni z mesta!“
       „Páni z mesta do dedinskej krčmy? Čo si ešte nebol v strede Košíc a vždy dôjdeš len po Drevný trh? Vieš koľko je tam krčiem a kadejakých hotelov? A páni by išli na tancovačku do Ďurkova?“
       „No, možnože to neboli páni z Košíc, ale ktovie odkiaľ. Kadečo sa hovorí. Že mali peňazí ako pliev, kupovali každému kto tam prišiel jedlo i pálenku, len aby ostal.“
       Pišta zasa pokýval hlavou, možno by už bol aj radšej, keby Ďura zasa začal hovoriť o treskúcej zime, toto sa mu už zdalo úplne hlúpe.
       „Takže vravíš, že tam stála krčma, kde hostili dedinčanov zadarmo, len aby tam chodili? Že im platili páni? Načo by komu bola taká krčma? Kto ju mal, komu patrila? Veď to by musel byť čistý blázon! A kde je tá krčma teraz? Krčmár vyšiel na mizinu?“
       „No, krčmár vraj ozaj nechcel peniaze, ale ľudia mu platili čímsi iným. Lebo tá krčma, to ozaj nebolo len tak. A teraz ma, Pišta, dobre počúvaj! Platili mu vlastnými dušami!“
       „To akože niekto prišiel dnu, objednal si pohárik ražnej a vlastnou krvou zato podpísal zmluvu s diablom?“ zarehotal sa Pišta.
       „Len sa nesmej! Nejeden, čo sa tomu tak smial, potom na to doplatil. Ľudia hovoria, že v Šartovskom močiari ostalo čosi z toho zla, čo sa tam napáchalo a zlo si nájde cestu vždy.“
       „Dobre, Ďura, nechajme to. Len mi ešte povedz, prečo tú krčmu zbúrali, nech mám čo rozprávať, keď raz budem mať vnukov.“
       Ďurovi sa rozšírili zreničky. Naraz sa cítil dôležitý, všetky starosti ako zaujať Pištu boli razom preč. Veď už minuli aj Ďurďošík a ďalej sa ide len do kopca cez les, z mlčania by mu asi narástli rohy.
       „Tak, počúvaj, lebo to je dobre vedieť každému, čo tadiaľ chodí, aby si dával pozor! V tej krčme hrali cigáni, ale nie ďurkovskí ani svinickí, nikto vlastne nevedel odkiaľ boli. Ale hrali tak, že sa vraj nedalo stáť a každý tancoval, koľko len vládal. Páni, čo možno boli a možno neboli z Košíc, kupovali ľuďom pálenku, smiali sa, neraz zaplatili aj pečenú hus. To už nielen chudobina, ale i gazdovia tam chodili, aj gazdovské dievky. Čo na tom, že úroda na poli vysychala, jablká padali zo stromov a hnili na zemi? Však stačilo zájsť do krčmy a bolo o všetko postarané. Kto by sa lopotil, keď môže tancovať a vrátiť sa domov s plným bruchom? Len voľajaká žena, že od nás z Ďurkova bola, nemala rada tanec. Sú aj také ženy. Nie veľa, ale sú. Len sa modlila, pobožná bola veľmi a tak vychovávala i svoje deti. Jej najstaršia dcéra už mala šestnásť, mohla by sa aj vydávať. A krásna vraj bola, taká krv a mlieko. Pás tenký, akurát do mužských rúk, úsmev, pre ktorý hodno zanechať i svoju rodinu, no a keď sa točila v tanci a sukňa jej viala, len blázon by pozeral iným smerom. A táto dievčina chodila do krčmy každý deň, veľmi to tam mala rada. Až prišiel Veľký piatok a krčmár a rozhodol, že bude tancovačka i na sviatok a hotovo.“
       „Tak mi je to jasné,“ skočil mu Pišta do reči. Bol to znak toho, že naozaj počúva a nenechá Ďura rozprávať len tak. „Krčmár musel byť Žid. Veď pre Žida je Veľký piatok ako každý iný. Oni neprijali Krista, pre nich to je len prorok, nie syn boží. Takže Žid sa rozhodol urobiť tancovačku aj vtedy, keď kresťania majú smútok. A ďalej?“
       „Práveže to nebol Žid! Veď len počúvaj! Diabol to bol, čistý diabol! Lebo dcéra tej pobožnej matky išla do krčmy zatancovať, a nielen ona. V kostole bolo pusto, kdekto sa išiel zabávať, hoc bol i pôst. A matka, keď sa to dozvedela, stojac pred oltárom prekliala celú krčmu. Nech sa vraj prepadne do pekla aj so všetkými hriešnikmi. A vtedy sa to stalo. Zem sa zatriasla, pukla a celá krčma sa prepadla. Aj s krčmárom, aj s pánmi čo všetkým platili, isto to boli čerti, ale aj s parobkami a dievčatami, čo tam tancovali, keď mali oplakávať ukrižovanie Krista. Takto to bolo, všetko nakoniec zaliala voda a preto je tam teraz močiar.“
       „Aha.“
       „Aha? To mi nepovieš viac ako aha? Nechápeš, že ten močiar nemá dno? Že pod jeho hladinou vedie diera až do pekla? Že touto dierou môžu vychádzať pekelné bytosti na svet, aby so sebou stiahli každého, kto sa im vysmieva, ako pred chvíľou ty? Pišta, pozor, si v ohrození!“
       „Vážne?“ ceril sa Pišta, teraz naozaj už pobavene a pozrel na priateľa. Ďura si v rozčúlení až zložil klobúk, nedbal na mráz, i keď sa triasol. Zdvihol významne obočie, čelo mu ešte výraznejšie preorali jeho hlboké vrásky a oči sa mu leskli ako v horúčke.
       „No, Ďura, vidím, že ťa to dobre zobralo. Viac ako mňa, i keď hovoríš, že tu mne dačo hrozí. Tak mi tu, prosím ťa, nehraj dajaké divadlo, lebo rozprávka to bola pekná, ale Šartovský močiar je ako každý iný. Ešte trochu stúpneme do kopca a už budeme na Furči. Odtiaľ je do Košíc iba kúsok a dolu brehom, takže teraz ma nechaj chvíľku tak. Musím dávať pozor na povoz.“
       „Hrozí ti zlo pekelné, lebo si sa tomu smial! A hovorí sa, že dakedy od močiara počuť hudbu. Možno pod zemou ešte vyhrávajú, ale muziku počuje len ten, koho volajú do pekla. Mnohým sa už stalo, že sa im odrazu po ceste splašili kone. Alebo zastali, nechceli sa pohnúť, a keď ku nim furman zišiel, aby pozrel čo sa deje, voľačo ho stiahlo do močiara. Ba stalo sa aj také, že kone si to odrazu do močiara nasmerovali samé, utopili sa aj s tými, ktorých viezli!“
       „Ďura, a ty tomu veríš?“
       „Len toľko ti poviem, že keď vidím ten tvoj úsmev, nazad s tebou nejdem! To si radšej počkám na dakoho iného, možno furmani z Ruskova, možno zo Svinice, alebo hoc aj pešo, ale stačilo! Netušil som, kam táto reč dôjde, ale vedz, že toto ozaj nie sú hlúposti!“
       „Jasné, Ďura, múdrosti sú to. Samé múdrosti,“ neveriacky zašomral Pišta. To už cesta prešla lesom na kopci a začala pomaly klesať. Každý furman vie, že naložený voz ide ťažko hore, ale ísť s ním dole je ešte ťažšie. Vlastnou váhou tlačí kone a je čo robiť, aby ich človek udržal, žeby poslúchali a bezhlavo nepridávali do kroku či rovno do cvalu. A ich voz bol ťažký. Naložený až povrch, budú sa mať čo otáčať, aby všetko popredali. Teraz sa situácia celkom zmenila. Mlčal Ďura a Pišta pokrikoval na kone, ťahal opraty, brzdil, namáhal sa. Boli to však posledné kilometre, než došli do mesta.

       Nastal večer. Takmer večer, pretože už zaľahla tma, i keď cez leto by ešte slnko svietilo ostošesť. Od Bidoviec po ceste k Ďurkovu hrkotal voz a na ňom sedel spokojný Pišta. Trvalo to síce skoro celý deň, ale nakoniec všetko popredal. Na trhu sa veľa nedalo, furmanov s drevom tam bolo viac ako tých, čo chceli nakupovať, zjednávali také nízke ceny, až sa to neoplatilo. Preto aj s Ďurom obišli mesto až ku dominikánskemu kostolu a ponúkali tam. Bolo to naozaj šťastie. Dostali zaplatené, akoby bol pondelok, ani dlho nemuseli dohodovať cenu. Iba raz predali zopár klátov lacnejšie, to keď prišiel akýsi sluha aj s paničkou. Mala oblečené biele šaty i biely kabát, no i tak z nej priam vyžarovala dokonalosť mladej ženskej postavy, až sa obom chlapom roztrepotali srdcia. Ona sa dokonca na nich usmiala, akoby si boli rovní. Kto by v takej chvíli nezľavil z ceny? Rakovszkí páni dostanú za drevo i tak svoje, len z Pištovej a Ďurovej provízie trochu ubudne. Ďura dokonca pomohol paničkinmu sluhovi vykladať z voza na káru a mohli ísť domov.
       Cesta z mesta tiež ubiehala podľa Pištových predstáv. Nikto ho neotravoval detskými rečami o čertoch a pekle, mohol v pokoji nad všetkým porozmýšľať. Čo porobiť doma, kde sa ponúknuť na prácu, vraj v Ruskove treba viac furmanov ako inde, zajtra tam určite zájde. Aspoň dačo zarobiť do jari, než začne orať na vlastnom. Teraz sa dumať dalo nad všetkým možným, lebo Ďura urobil, ako sa zastrájal. V meste stretol gazdu Emriho, ten mu povedal, že hej, vezme ho do Ďurkova, ale pôjde cez Széplak a Olšovany, je to síce dlhšie, ale tam má ešte dačo dohodnúť, vybaviť. Ďurovi to neprekážalo, aj dlhšia družná cesta je vraj lepšia ako s mĺkva. Pišta sa pri tejto spomienke usmial.
       Kolesá vozu trochu podskočili, keď prechádzali mostom cez Švinický jarok. Kone si odfrkli a zastali.
       „Ideš,“ mykol Pišta opratami, ale nič. Stáli ďalej. Len mráz, čierne siluety stromov, vrchov a tma. Už stačilo zájsť len za zákrutu, aby sa zjavili prvé svetlá ďurkovských domov.
       „Ideš!“ mykol Pišta teraz silnejšie a ľavou rukou hmatal po biči, ktorý inak nikdy nepoužíval. Kone však ostali strnuté, nepohli sa.
       Ešte skôr než Pišta našiel bič, spomenul si na Ďurovu historku. Vraj nejednému sa tu kone zastavili, poplašili a ešte ktoviečo. Možno na tom niečo bude. Nie na Šartovskom močiari, žeby z jeho dna viedla šachta do pekla, ale na tom mieste. Niečo, čo kone cítia, ale človek nie. Pišta tým svojim veril. Nikdy ho nesklamali.
       Ako hľadal bič, postavil sa na kozlíku. V tej chvíli zazneli husle. Priamo tu, uprostred lesov a zasnežených polí, ale tak blízko, akoby mu niekto hral priamo v uchu. A riadne nahlas. Hudobník nešetril struny, bol to ten najhlučnejší, najvycifrovanejší a najohnivejší čardáš, aký kedy Pišta počul. A keby len husle. Odrazu i cimbal, basa dunela a viola hrala kontru tak hlasito, až to bolelo. Akoby náhle zmizol celý svet. Kone, voz, most, cesta, polia, vrchy, všetko sa v Pištových očiach rozlialo do jednej rozmazanej škvrny a ostala len hudba. V jej pozadí počul i dáke hlasy. Nevedno aké, nič nerozumel. Boli však mužské, ženské, veľa hlasov a tiež akýsi škrekot, čo stále silnel a silnel, až mal Pišta pocit, že mu potečie z uší krv. A opäť husle. Už nie cifrovaná melódia, ale vŕzgavé kvílenie, až ho z toho rozbolela hlava. Odrazu sa zapotácal. Snažil sa sadnúť, ale hádam ani nevedel kam. Otočil sa opačne, čelom k vozu a chrbtom ku koňom, keď sa už krčil v kolenách. Neviditeľný cimbalista udieral do strún stále viac a viac, rýchlejšie a rýchlejšie, až sa s Pištom zatočil celý svet. V tej chvíli sa splašili kone. Inak verné, poslušné, teraz vyrazili v bezhlavý cval vydesené až na smrť. Pišta stratil rovnováhu a spadol. Rovno medzi voz a kone. Ani si to neuvedomil, necítil náraz a bolesť, nebol na to čas, pretože mu razom prešlo koleso rovno cez hlavu a tá praskla ako veľký orech...

       Bol to smutný pohľad, ako to tam ráno našli. Okolo tela kaluž zamrznutej krvi. Pochovali ho, ako sa na slušného človeka patrí, hovorili o nešťastnej náhode, o tragédii. Ale Ďura sa od tej chvíle až do konca života zmáral výčitkami, že to on je na vine, lebo Pištovi rozprával o krčme. Poznal ho predsa, mohol tušiť, že sa tomu vysmeje. Ak by mu to nepovedal, isto by sa nič nestalo, svojim smiechom by Pišta nevyprovokoval diablov k ďalšiemu zlu. Nemohol aspoň vtedy cestou do Košíc mlčať? Nie, už nikdy nikomu netreba o tej krčme hovoriť, ani o močiari! Lepšie zabudnúť na všetko, vymazať z pamäte, nič z toho nevyzradiť, nikdy a nikde o tom nenapísať...






* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 5450