login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Smradľavky z kola von!

@ :: Poviedky ::     Jul 13 2008, 14:16 (UTC+0)

Nováčany v roku 2008

Miesto: Nováčany, okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Soňa Jakešová

       Jola sedela na nízkom kamennom múriku. Opálené nohy mala natiahnuté pred sebou a so zaľúbením si obzerala nové červené sandále s voľnou pätou a malou čiernou mašľou nad prstami. Páčilo sa jej, ako sa lakovaný povrch krásne leskol na slnku. Zohla sa a naslineným prstom jemne pošúchala špičku obuvi, aby z nej zotrela prach. Dnes sa vyparádila, lebo sa cítila slávnostne. Očakávala, či ju vzali do školy a ona tak dostane vysnívanú vstupenku do nového života, alebo zostane trčať tu v Nováčanoch. Zahľadela sa na svoje trocha chudé nohy, ktoré jej vytŕčali spod kvetovanej sukne. Ach, ako len túžila po týchto sandálikoch! Koľko sa mamky naprosila, aby jej ich kúpila! Lebo aj ona sa chcela tak ako jej bohatšie rovesníčky cez sviatočné dni obúvať pekne a nie iba do obšúchaných topánok z hrubej hnedej kože stiahnutých šnúrkami.
       „Mamulienka, však mi ich kúpte, ja si ich budem šanovať, uvidíte, ešte aj mladšie sestry ich po mne ponosia,“ drankala. Anna, jej mama, mala na parádu iný názor. Podľa nej boli sandáliky tenké a nepraktické a pre sedliacke dievča, akým bola jej Jola, zbytočné. Podvolila sa, až keď si jej dievka podala prihlášku na strednú školu. Anna dúfala, že jej šikovná dcéra bude onedlho v tých pekných sandáloch chodiť po košických uliciach.
       Po prvýkrát Jola zaklopkala opätkami na prijímacích skúškach. Nikdy nezabudne na trocha stiesnený pocit, keď sa zvuk jej krokov rozliehal po dlhej chodbe strednej zdravotnej školy. Odjakživa nechcela byť ničím iným, iba zdravotnou sestrou. Liečiť bábätká a deti, pomáhať chorým – áno, práve po tom túžila.
       „Jolka, čo tu vysedávaš takto sama?“ vytrhol ju zo zadumania ženský hlas.
       Trochu sa strhla. Zodvihla hlavu a pred sebou uzrela učiteľku. Mala štíhlu postavu a pekné zvlnené orieškové vlasy, čo jej padali na plecia.
       „Čakám na poštárku,“ odvetila mladej žene, pred ktorou sa postavila do pozoru tak, ako bola zvyknutá zo školských lavíc.
       „Ach, ty ešte nemáš rozhodnutie zo školy,“ uhádla učiteľka. „Niektorí spolužiaci ho už dostali. Neverím, že by zdravotná škola nestála o jednu z našich najlepších žiačok!“ usmiala sa na ňu povzbudzujúco učiteľka.
       Ulicou sa rozľahol pravidelný škripot a drnčanie zvončeka. Na bicykli sa k nim blížila poštárka. Obe obrátili hlavy tam, odkiaľ prichádzal zvuk. Jola cítila, ako sa jej od vzrušenia rozbúchalo srdce a zvlhli dlane, keď pri nich zastala nízka tučná žena a zišla z bicykla. Chvíľu sa hrabala vo veľkej koženej taške napchanej listami a pohľadnicami, kým konečne vylovila malú bielu obálku. Jola preglgla. V ústach mala tak sucho, že nevládala hýbať jazykom.
       „Toto je pre teba,“ spotená poštárka so zlepenými krátkymi vlasmi jej podala list. Mal pečiatku zdravotnej školy. Žena sa neponáhľala opäť vysadnúť na svoju vŕzgajúcu mašinu, ale zostala tam stáť a hľadela na Jolu. Lenže tá sa zdráhala rozdrapiť list. Však čo je túto klebetnicu do toho, čo jej píšu?! Prečo by o tom mala šuškať po celej dedine? Nepozriem sa, vydržím – zaumienila si. Tento list je iba pre mňa.
       „Ďakujem,“ povedala Jola naoko ľahostajne a ruku s obálkou spustila vedľa tela, hoci najradšej by ju hneď otvorila. Pot z jej lepkavých prstov sa vpíjal do papiera a zanechával mokré odtlačky.
       „Jolka, však sa pozri, ako si dopadla,“ vyzvala ju učiteľka.
       Jola bola zvyknutá učiteľku poslúchať, preto pomaly začala trhať obálku. Trasúcimi prstami vybrala poskladaný hárok papiera.
       „Prijatá!“ vydýchla s úľavou a s učiteľkou si padli do náručia.

       Zvečerievalo sa. Vtáci v korunách stromov trilkovali ako divé. Po únavnom horúcom dni zavanul slabý vetrík a ľuďom i zvieratám priniesol úľavu. Jola bola so súrodencami doma v kuchyni. Práve dojedli večeru a mama zhŕňala zo stola omrvinky, čo natrúsili mladšie deti.
       „Kde je otec?“ Jole sa nepozdávalo, že ho celý deň nevidela a hoci to nebolo zvykom, aj k stolu zasadli bez neho.
       „Dačo išiel vybavovať okolo pozemkov,“ vyhýbavo odvetila Anna.
       „Čo? Však my už žiadne nemáme. Predsa sme všetko dali do družstva,“ zodvihol hlavu od učenia Štefan, Jolin starší brat.
       „Otec chce, aby nám aspoň dačo vrátili. Lebo takto, bez zeme, nevieme nič dopestovať. Ani pre seba, ani pre statok,“ objasnila mama.
       „Ešteže sa toho nedožil starký. Toho by šľak trafil,“ zahundral mládenec.
       „Dobre vieš, že sme svoje role nechceli dať. Toľko vám ešte poviem, deti, že ja som vášho otca videla plakať iba raz v živote, a to keď podpísal, že polia dáva do družstva. Donútili ho a odvtedy nenašiel pokoj.“
       „Ako donútili?“ obrátil tvár k mame Štefan.
       „Vyhrážkami,“ odvetila neochotne Anna, no jej syna odpoveď neuspokojila. Dobiedzal, kým sa jej nerozviazal jazyk.
       „Tak to bolo – gazdov zavolali na národný výbor. Najskôr presviedčali, potom pritvrdili. Držali ich tam nasilu, nikomu nedovolili odísť, kým nepodpísal, že pozemky dáva do družstva. Keď sa otec vrátil, iba toľko mi povedal, že inak sa nedalo,“ vzdychla si Anna. „Ale teraz by už naozaj mal byť doma...,“ s obavou podišla k oknu a zahľadela sa do tmavého dvora. Dúfala, že konečne zazrie svojho muža, ako sa kníše typickou chôdzou. No pre čierňavu nevidela nič. Otvorila dvere a vyšla na priedomie. Jola počula, ako mama zhlboka nasala do pľúc svieži vzduch. Do izby zavanul chladivý nočný vánok a slabý prievan rozihral knôt v petrolejke. Tiene sa zamihotali po Štefanových porozkladaných učebniciach.
       „Čo ty toľko vysedávaš nad knihami?“ opýtala sa Jola brata.
       „Aby som mal dobré známky. Keď skončím priemyslovku, pôjdem na vysokú školu. Aj ty sa dobre uč, Jola, nech nezostaneš hlúpa,“ štuchol ju Štefan, ktorý v sebe nezaprel staršieho brata. Jola urazene odula pery. Však ona vždy patrila k najlepším!
       Už ponárala ruky do lavóra s horúcou vodou, v ktorej oplachovala riad po večeri. Mama chystala do postele dve najmladšie deti, keď vonku konečne buchla bránka a na dvore zašuchotali známe kroky. Otec! Pocítila úľavu. Zakrátko sa otvorili dvere a do kuchyne vošla hlava rodiny.
       „No ako si pochodil?“ Anna sa obrátila k mužovi a napäto mu hľadela do tváre.
       Juraj sa mlčky zviezol na stoličku. Z hlavy si sňal klobúk a ruky zhrubnuté od tvrdej roboty položil na stôl. Meravo hľadel pred seba na svoje zovreté prsty. Jola videla, ako sa na otcovej opálenej tvári prehĺbili vrásky. Okolo úst a medzi obočím mal výrazné tmavé ryhy. Všetci sa na neho spýtavo dívali, no on tam len tak sedel a hodnú chvíľu mlčal.
       „Dajú nám späť polia,“ povedal pomaly. „No nie tie naše úrodné, ale zem, ktorú oni sami vyberú. “
       „Však to je dobrá správa,“ opáčila Anna. „Či nie?“ zháčila sa.
       „Neviem,“ odvetil otec. „Bojím sa, aby to nebola tá najpľuhavejšia zem, na ktorej sa najviac darí bodliakom.“
       Jola sa obrátila k riadu. Snažila sa nebuchotať taniermi, aj vodu v lavóre čerila opatrne, len aby neprehlušila rozhovor a neušlo jej z neho ani slovíčko.
       „Čo je ešte za tým?“ znepokojene vyhŕkla Anna. Poznala si muža, vedela, že to nie je len tak, ale zamlčal dačo dôležité, čo doposiaľ nepovedal. Sadla si oproti nemu na drevenú lavicu a spýtavo pátrala v jeho tvári.
       „Kontingenty. Z toho, čo vypestujeme a dochováme, musíme časť odovzdať. Nie málo. Toľko, že neviem, či pre nás zostane dostatok. Alebo aspoň toľko, aby sme vyžili.“
       Otec sklonil hlavu. V izbe bolo ticho, ešte aj malé deti prestali rumázgať. Iba staré hodiny na polici hlasným tikotom presekávali čas.
       „Za čo nás chcú trestať? Že chceme poctivo robiť na svojom?“ pobúrene zvýšila hlas Anna.
       „Chcú odstrašiť ostatných, aby tiež nechceli späť role. Už o ne požiadali traja gazdovia,“ vysúkal zo seba otec.
       „My sa nedáme, Juraj,“ počula Jola mamu. Možno aj chcela, aby jej slová zneli presvedčivo, no nebolo tomu tak, lebo hlas sa jej zachvel, akoby jej niekto stlačil hrdlo. „Zohrejem ti večeru,“ Anna rýchlo vstala a rázne začala posúvať hrnce po horúcej platni na peci. Akoby sa usilovala prehlušiť vlastnú neistotu. Tá však nezasiahla len ju, ale aj deti. Čudná predtucha Jole zovrela srdce. Akoby niekto nanovo začal miešať karty, ktoré už boli rozdané.

       Prešlo niekoľko dní. Letná páľava sálala na dedinu. Jola vbehla do kuchyne a z vedra si nabrala plný hrnček studenej vody. Pila náhlivo, chladivá tekutina jej stekala po brade a zmáčala blúzku na prsiach. Rukou si utrela ústa a chystala sa vytrieliť von za kamarátkami. Keď sa obrátila, na stole uzrela dve otvorené obálky a potom mamu, ako mĺkvo sedí na lavici a pozoruje ju.
       „Čo je, mami?“ vyhŕkla Jola, prisadla si a objala ju okolo pliec.
       „Čítaj,“ Anna hlavou kývla k listom.
       Jola vzala do rúk obálku a vylovila z nej biely hárok papiera. „Na základe naliehavých skutočností sme prehodnotili svoje rozhodnutie o prijatí Vašej dcéry na štúdium na našej škole. Týmto Vám oznamujeme, že Vašu dcéru NEPRIJÍMAME,“ prečítala nahlas. Jola obrátila tvár k matke a s bolestnou grimasou zakvílila: „Prečo?“ Oči jej zaliali slzy. Hruď akoby jej prikvačil ťažký mech a nedovolil jej dýchať.
       „V druhom liste píšu zo Štefanovej školy. Že ho vylúčili,“ vyriekla pomaly mama a zodvihla ruku, že Jolu pohladí po vlasoch. Akoby sa jej tak chcela za to, čo sa stalo, ospravedlniť. No dcéra sa vyšmykla a rozbehla sa ku dverám. Tam sa náhle obrátila a skríkla: „Je to pre tie prekliate role, čo vám vrátili?“
       Anne sa skrivila tvár do ľútostivej grimasy.
       „Tak potom nech sa prepadnú tie vaše polia! Nech si ich...“ zaváhala, lebo na jazyk sa jej tislo také slovo, aké sa pred mamou neodvážila vysloviť. Vybehla na dvor a potom sa rýchlo šuchla do kôlne. Zabuchla za sebou drevené dvere pozbíjané z latiek a zvnútra ich zaistila závorou. Zviezla sa ku kope porúbaných klátikov a srdcervúco sa rozplakala. Revala ako malé dieťa. Bez zábran, na plné hrdlo. Nedbala, či ju dakto počuje a čo si o tom myslí. Musela zo seba dostať bolesť a sklamanie, vykričať svoj hnev a bezmocnosť.
       „Čo len so mnou bude? Čo len so mnou bude?“ vyrážala zo seba medzi vzlykmi, hoci vedela, že odpoveď jej prinesie iba čas.
       „Jola, otvor!“ ktosi zalomcoval dverami. „Jola!“ počula Štefanov hlas.
       Trocha sa utíšila. Však on, chudák, bol na tom ešte horšie. Skončil už dva roky štúdia, v škole mal kamarátov, nosieval dobré známky a teraz – vykopli ho! Vstala, podišla ku dverám a pomaly ich otvorila. Štefan nič nevravel, len k nej vošiel a sadol si na klát. Jola zahaprovala závoru a podišla k bratovi.
       „Tak už o tom vieš,“ Štefan sa na ňu zahľadel smutnými očami.
       „Hej,“ vzdychla Jola a hodila sa bratovi do náručia. „Prečo nám to spravili?“
       „Ja si myslím že to riaditeľ, z našej školy, tu v Nováčanoch. Počul som, že to vraj on písal listy, aby zo škôl vylúčili niektorých žiakov. Vyhodili viacerých, ale iba tých, čo ich rodičia vystúpili z družstva,“ objasnil Štefan.
       „Odkiaľ to vieš?“ neveriacky krútila hlavou Jola.
       „Od Jana, poštárkinho syna a on zasa od svojej mamy.“
       „Prečo by to robil?“
       „Nevieš, s kým sedáva v krčme? S akými ľuďmi sa kamaráti? Spomeň si, Jola, však je medzi nimi predseda družstva a ďalší, čo tu majú funkcie. U komunistov, v národnom výbore... “
       „To nie je dôkaz,“ zaváhala Jola.
       „Tak ti poviem ešte dačo. Naša Janka včera žalovala mame, ako na ňu riaditeľ nakričal. Pred ostatnými deťmi jej povedal, že keď náš otec nedostane rozum, nech aj ona zabudne na školu. Lebo z nej vyletí tak ako jej sestra a aj brat. Povedz, odkiaľ by o tom včera vedel, keď sme tie listy dostali až dnes?“
       Štefan už nepovedal nič. Len schytili poleno a celou silou ho šmaril do zavretých dverí.

       Bola nedeľa. Z domov a dvorov vychádzali ľudia vo sviatočných šatách a pomaly kráčali ku kostolu. Tetky stískali v rukách obšúchané modlitebné knižky a na zápästiach mali omotané ružence. Nad kolenami sa im vlnili doširoka nariasené sukne, ako pri chôdzi rytmicky mykali bokmi. Do božieho stánku veriaci vchádzali dôstojne, iba poniektorí si dačo šepkali. Jola kráčala vedľa mamy. Vdychovala vlhký voňavý vzduch a dávala si pozor, aby si svoje červené sandále nezmáčala od rannej rosy. Prechádzali vedľa školy a domu, v ktorom býval riaditeľ. Keď ho míňali, Jola si všimla, že niekto stojí za plotom a sleduje okolo idúcich čo mierili na omšu.
       „Hľa, ako striehne. Aby mohol podať hlásenie,“ prehodil Štefan k sestre. Synove slová začula aj Anna.
       „Šššt!“ tíšila ho, aby už viac nevravel. No Štefan pokračoval.
       „Voľakedy aj on kľačal pred oltárom a teraz...“
       „Prestaň, lebo ťa niekto začuje,“ obávala sa mama.
       „Nech, aspoň sa dozvie, čo si myslím. Kvôli tomuto sa viacerí boja chodiť za farárom. Buď prestali, alebo sadajú do autobusu a odvážajú sa pomodliť inde. Však je to hanba...,“ chcel ešte pokračovať, ale Anna ho zastavila.
       „Štefan...“ zašepkala prosebne.
       To na neho zabralo. Jola videla, ako brat sklonil hlavu a nervózne si hrýzol pery. Chápala ho. Dobre sa pamätala na nedávne časy, ako mu po tom, čo ho vylúčili zo školy, prestalo chutiť jesť. Nevedel spávať, chodil ako tieň, nevychádzal z domu, trápil sa. Trvalo mesiace, kým sa spamätal. Teraz je už lepšie, už býva aj veselý. Však aj ona sa už smeje, už dokázala zabudnúť, čo jej spôsobili a že sa jej život vinie inak, ako chcela. Namiesto do školy chodí každý deň do fabriky. A potom domov, aby pomohla mame. Hoci už nemali pole, stále bolo čo robiť. Stalo sa to, čoho sa otec obával. Nevypestovali toľko, aby bolo na kontingenty a aj pre ich rodinu. Role radšej vrátili do družstva a nechali si len fliačik zeme pri dome.
       „Večer pôjdeme na zábavu,“ Jola sa ľahkým chlácholivým pohybom dotkla bratovej ruky. Zodvihol hlavu.
       „Veď hej,“ pritakal.

       „Jola, poď už! Nefinti sa toľko, určite budeš zo všetkých najkrajšia,“ volala z ulice kamarátka Helka.
       „Už idem!“ zakričala Jola do otvoreného okna, pred ktorým sa vlnila biela háčkovaná záclona. Ešte raz sa na seba pozrela do zrkadla. Vykrútila sa sprava, zľava, uhladila si sukňu a trocha našuchorila nazberané rukávy. Spokojne sa usmiala. Takto si ju Janko určite všimne. Dúfam, že dnes príde - pomyslela si s nádejou. Nedohodli sa, že sa na tancovačke stretnú, ale Jola si bola takmer istá, že práve on nebude chýbať. Príde, kvôli nej, vie to. Však aj Helka si všimla, že z nej nespúšťa oči. Aj v tanci ju minule tak vykrúcal, až sa jej hlava zamotala. Nielen z toho vrtenia, aj z jeho úsmevu, tváre, jasných modrých očí...
       „Jola!“ zo snenia ju prebralo nervózne zvolanie. Ešte si za uši zachytila pramienok neposlušných zvlnených vlasov, poštípala si líca a vybehla z domu.
       Len čo sa dievčatá z Nováčan dali dokopy, začali si spievať. Kráčali do Rudníka, pochytané popod pazuchy. Ich zvučné hlasy sa rozliehali po dedine. Koho stretávali, zoširoka sa na ne usmieval. Netrápilo ich nič, azda iba to, s kým dnes budú tancovať.
       Nováčanské dievky boli vychýrené speváčky. Vedeli tak zladiť hlasy, ako žiadne iné. A boli veselé, čo vábilo mládencov. Dievčatá z okolia ich nemali rady. Nepáčilo sa im, že keď na zábavu prišli Nováčanky, vždy bol o ne najväčší záujem. Keď zaznela muzika, oni veru nezostávali sedieť akoby prišli predávať mrkvu.
       „Aha, tam ide Žofa,“ ukázala Helka priateľkám na zamračenú dievčinu, ktorá na nich škaredo gánila, len čo vošli do Rudníka.
       „Tá má dačo za lubom,“ upozornila družky Jola.
       „Len závidí,“ zhodnotila Helka.
       Dievčatá si nestačili ani posadať, keď zaznela muzika. Hneď sa vyhrnuli do stredu kola, pochytali sa za ruky a vedno sa pustili krepčiť. Krútili sa, až sa im sukne dvíhali. Chichotali sa, blýskali svojimi bielymi zúbkami a po očku pozerali na mládencov, ktorí zatiaľ stáli obďaleč. Janko! S uspokojením vzdychla Jola, keď v hlúčiku uzrela urasteného chlapca. Akoby jej v očiach zahoreli iskry. Viac začala mykať bokmi i jej hlas bol od tej chvíle prenikavejšie zvonivý.
       „Dievčatá, pozor!“ jeden z rudníckych mladíkov priskočil ku kruhu Nováčanok a snažil sa za plece zdrapiť Žofu. Tá v ruke držala vedro plné páchnucej močovky a oblievala ním sukne tanečníc. Razom sa pustili a s piskotom cúvali pred páchnucou spŕškou. Žofa vyšplechla zvyšok vedra Jole na nohy a potom sa behom pustila preč. Niekoľkí mládenci vybehli za ňou. Nielen rudnícki, ale aj nováčanskí. Raz dva ju schmatli za ruky a kmásali tak silno, až bolo počuť páranie švov na oddrapenom rukáve. Helka k nej pribehla, z očú jej sálali blesky, keď sa na ňu oborila: „Čo ti to napadlo, ty ropucha jedna?“
       „Len sa zvŕtajte, vyspevujte, no aj tak vás nik nebude chcieť, smradľane!“ mykala sa Žofa s lícami rozpálenými zlostným rumencom.
       „Tak o to ti išlo, ty závistlivá hlísta!“ zvýskla Helka. Priskočila k nej, nadvihla svoju mokrú sukňu od močovky a poutierala ju do Žofinej zástery.
       „Hľa, kto je tu väčšia smradľavka! Čo myslíte, chlapci?“ rozkročila sa bojovne.
       „Žofa!“ zachichotali sa posmešne.
       Rudníčanka sklonila hlavu, no Helke neušlo, že pri tej potupe mala v očiach zlovestný záblesk. Potom sa ešte raz prudko mykla, až sa chlapcom vyšmykla a rozbehla sa preč.
       „A vy tu čo robíte?“ postavil sa najstatnejší z rudníckych mládencov pred skupinku chlapcov z Nováčan. „Tancovačky sa vám zachcelo, há?“ naparoval sa. „Practe sa odtiaľto, vás tu netreba!“
       „Ale, pozrime ho, niekto by tu chcel rozkazovať,“ posmešne urobil krok ku krikľúňovi Jano. Za jeho chrbtom sa o kúsok priblížili aj ostatní nováčanskí chlapci zo zaťatými päsťami.
       „Planý je vôl, čo sa doma nenapasie,“ precedil cez zuby vodca Rudníčanov.
       Už sa schyľovalo k bitke, keď tu napätie preťala rezká hudba. Huslista rýchlym pohybom šmýkal slákom po strunách.
       „Dievčatá, ideme, nebudeme sa dívať, ako sa títo barani tlčú,“ obrátila sa Helka na družky. Ako sa dievky pobrali na odchod, bojová nálada mládencov ustúpila. Nemali sa pred kým naparovať, keď im krásavice ukázali päty.
       „Nech sa trasie tá rudnícka kofa, aby ma tak skoro nestretla!“ uľavila si Helka na Žofinu adresu, že im takto pokazila tancovačku. „Bodaj by sa nezlostila, keď ona spieva tak škrekľavo, ako nenamastené koliesko na fúriku.“
       Keď nováčanské dievčatá prešli kúsok cesty, všimli si, že nielen im Žofa pokazila zábavu. Jola videla, ako sa za nimi náhli známa postava. Janko! Srdce jej poskočilo, keď spoznala mládenca, na ktorého myslievala. Neobzerala sa za ním, len zľahka naklonila hlavu, aby okrajom oka videla, kade kráča. Spomalila. Potom sa zohla, ako keby sa jej okolo členku omotalo steblo trávy. Družky sa od nej vzdialili, zato Janko bol teraz celkom blízko. Srdce sa jej roztrepotalo. Zodvihla hlavu a postavila sa. Janko stál pri nej a s úsmevom jej hľadel do tváre.
       „Jola, škoda že sme si dnes nezatancovali,“ spustil.
       „Hej,“ trocha sa na neho usmiala.
       „Ale hádam ešte budeme mať príležitosť, my dvaja...“ zodvihol ruku a zľahka ju pohladil po líci.
       Rumenec čo jej rozpálil tvár bol jasnou odpoveďou. Janko ju chytil za driek, pritiahol si ju bližšie a pritisol pery na jej ústa. Mal ich horúce. Privrela viečka a na chvíľu sa oddala tomu blaženému pocitu. Bože môj, však ja mám sukňu zababranú od močovky! - preblesklo jej mysľou. Rýchlo otvorila oči a odtiahla sa.
       „Už musím ísť. Dievčatá sú ďaleko a ...“ nedopovedala, len sa zvrtla a utekala preč.

       Ich prvý bozk nebol len výplodom chvíľkového očarenia, naopak. Keď Jola dospela, s Jankom ohlásili svadbu. Okrem rodiny sa prišla zabaviť aj mládež z dediny. Jola sedela za prestretým stolom a pohľadom prechádzala po hosťoch. Pri stole sa naháňali jej mladšie sestry. Janka mala na sebe kvetované šaty, ktoré zdedila po najstaršej sestre a na nohách tie isté parádne červené sandáliky. Jola už necítila hnev, že jej osud bol iný, ako si vysnívala. Teraz ju čakalo niečo nové a ona verila, že bude šťastná.








***


Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie










čitateľov: 4014