login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Kone svätojánskej noci

@ :: Poviedky ::     Jul 04 2008, 12:58 (UTC+0)

Čas: 24. jún 1946
Miesto: Kalša, okres Košice-okolie
Autor: Ľubica Andrásiová, Anna Domaniková

       Kalša omamne rozvoniavala. Rozkvitnuté ruže kývali kučeravými hlávkami spoza plotov a veselo žmurkali na Jana. Akurát prechádzal popri nich, no dnes si ich nevšímal. Inak mal ruže rád a stále strkal nos medzi lupienky, aby silnejšie cítil ich vábivú vôňu. Asi mu to ostalo z detstva. Predsa len, vyrastal medzi sestrami, niečo z tých dievčenských zvykov sa azda nalepilo i na neho. Teraz však ruže nechával nepovšimnuté, iba naťahoval nohy, aby bol čím skôr u Fera. Chcel mu čosi ukázať. Niečo, čo nemalo s dievčenskými záujmami nič spoločné. Pušku! Takú so zrezanou hlavňou, jednoducho odpílenou, aby sa dala hocikam schovať, ak treba aj do nohavíc. Mnohí mali podobné, ale zvyčajne starší ujkovia a každý takej zbrani nepovedal inak ako kartaš. Večer budú Fera pasovať za parobka, tak si na oslavu zastrieľajú! To bude paráda! Bol celkom očarený svojím nápadom a predstavoval si, ako sa bude Fero tváriť, keď mu to povie.
       „Fero! Feeero! Hybaj von!“ zakričal pod oknom, hlas mu preskočil, ako to býva u takých mladých mužov, čo už svoje nohavice nechcú nazývať detskými.
       „Už idem, nejač toľko! Veď krave odíde mlieko z tvojho kriku,“ karhal ho kamarát, keď zlostne zatváral vŕzgajúce dvere. Už pri prvom pohľade zbadal, že Jano dačo chce, niečo nie bežné, lebo oči mu išli vyskočiť z jamiek, celý bol akosi čudne naklonený dopredu a čosi držal za chrbtom.
       „Aha čo mám!“ strčil mu naraz Jano pušku pod nos.
       „Čo? Si zošalel? Takto s tým chodiť po ulici? Načo ti pušku? A čo s ňou?“
       „ No, čo sa asi tak robí s kartašom? Pozri, vidíš? Je to vojenská zbraň, dobre naolejovaná. Otec ju mal odloženú na pôjde, ale ja som mu ju vzal. Veď vieš, čo ťa dnes čaká! Tak to oslávime ako sa na pravých Kalšanov patrí. To bude rachot! Ako cez vojnu! Ja ti vystrieľam poriadnu salvu. No? Aký som?“ nafukoval sa Jano a priložil si pušku k lícu, akoby už aj chcel strieľať.
       „Hlúpy! A ihneď ju skry!“
       „Akože hlúpy? Dnes je Svätého Jána, tak sa bude oslavovať a musí sa aj strieľať! A nič sa neboj, aj tebe požičiam. Tak sa už nesrdi, ja vopchám kartaš do nohavíc a poďme do lesa, nech to vyskúšame!“
       Fero krútil hlavou. Nie, to ho nikdy nelákalo, mal vlastný názor. Zbrane a on, to nešlo dohromady. Spočiatku, hneď potom ako odišli Rusi, aj on zbieral náboje, mal ich skoro za pol mecha, ale to bolo asi tak všetko. Nakoniec ich dal otcovi. Granátov sa nikdy ani nedotkol, ba ani vtedy, keď ich chlapci poniže posledného domu našli celú debnu a o tých, čo si trúfli chodiť tam, kde ešte mohli ostať mínové polia, si myslel svoje. Puška? Hej, dobré tak na ňu pozrieť, ale to je asi tak všetko, lebo je to zbraň, čo zabíja. „Ja nikam nejdem! A choď to vrátiť, kým ti otec na to nepríde. Spočítal by ti rebrá palicou, keby vedel, že sa s ňou vláčiš po celej Kalši!“
       „Čo si?! Otec nie je doma. Nevie nič. No poď, ideme!“ nevzdával sa Jano, zdalo sa mu nepochopiteľné, že niekto dokáže takej ponuke vzdorovať.
       „Nejdem a dosť! Ja si z vojny pamätám iné ako ty. Už nevieš, ako sme sa pred rokom skrývali v Slanskej Huti a celá obloha žiarila, akoby bola v plameňoch, keď kaťuše pálili na Kalšu? A keď sme prišli domov, čo nás čakalo? Spúšť, zničené domy, mŕtvi ľudia. Mať pušku je zlé. Nakoniec, veď je to aj trestné. Už aj bubeník chodil po dedine a hlásil, že všetky zbrane treba odovzdať na úrad. Ja nechcem mať opletačky so žandármi!“
       „Fero, čo je s tebou? Ty si myslíš, že všetci odniesli? Akurát. Majú ich poskrývané v lese, lebo je ich toľko, že sa ani len tak nedajú preniesť cez dedinu. Aj otec tak má...“
       „Neverím!“
       „Má. Naozaj!“ nedal si pokaziť náladu Jano. „Vieš čo? Môžeme ich ísť večer hľadať! To je nápad! Večer sa nenápadne vytratíme a pôjdeme do hory. Myslím, že viem presne, kam treba ísť.“
       „Dnes ma prijímajú za parobka a ja sa mám túlať po hore? Veď dnes... Si nepamätáš, aké to bolo, keď priberali teba?“
       Jano zauvažoval, aspoň sa tak tváril a zdalo sa mu smiešne, že Fero nepriznal to podstatné. Že viac ako vôňa pušného prachu ho láka pričuchnúť si k dievčenským vlasom. Dnes si konečne bude môcť zatancovať s dievčatami. Vedel presne, ktorá sa mu páči. Isto sníva, že vykrúti Aničku. Okaňu s pehavým nosom a hrubými vrkočmi, čo mu už dlho nedala spávať.
       A Fero naozaj túžil len po tom. Že vraj streľba! Čo je náraz pažby pušky do ramena oproti tomu, keď mu cez plecia prevesí svoju náruč dievča? Dobre si všimol, že nie je Aničke ľahostajný. Videl, ako sa červená a žmolí si vlasy, keď sa jej prihovorí. Nie, nepôjde s Janom do lesa, aj keď je to najlepší kamarát. Anička je Anička. Toto, však Janovi nepovedal. Iba s vážnou tvárou riekol: „No, a potom... vieš predsa, že v Slanských vrchoch straší.“
       „Fero, ty si sa dnes niečím udrel do hlavy? Veríš na strašidlá?“ Jano prekvapene nadvihol obočie. Hlas mu pritom zvážnel, ale vyznelo to, akoby sa takto ešte viac vysmieval.
       „Ty si nepočul o tom, čo sa tu deje?“
       „Počul som nejaké babské reči, pravda,“ znechutene priznával Jano, „ale to všetko sú len výmysly, aby postrašili malé deti, keď sú neposlušné!“
       „Nie, starí ľudia vedia veľa vecí. Lebo už veľa prežili. Musíme im veriť.“
       „Nemudruj toľko!“ zahriakol Jano Fera. „Teba aké strašidlá mátajú? Lebo mňa nikdy žiadne ešte nepoctilo svojou návštevou!“
       „Čo ja viem... Dub poniže Nového Salaša, čo sa trasie, keď okolo neho ktosi prejde. Vraví sa, že v jeho konároch i rovno pod koreňmi odpočívajú duše mŕtvych. Určite je tam diera do pekla! A o duchovi zbojníka Dadaja zo Slanskej Huty si tiež nepočul?“
       „Počul som! Ešte máš nejakú hrôzostrašnú záhadu?“ otrávene sa pýtal Jano a hladil pritom hlaveň pušky, akoby ju naozaj nechcel schovať. Ešteže ulicou nikto neprechádzal, čo by ho mohol nahlásiť.
       „Napríklad aj potok Terebľa skrýva tajomstvo bielych koní. Tie cválajú popri ňom s kočišom, ktorému mu nie je vidieť tvár. Stále rozmýšľam odkiaľ a kam idú,“ zamyslel sa Fero.
       „Asi sa ponáhľajú strašiť takých hlupákov ako si ty! Bu-bu-bu! Ha! Idem domov! Večer sa stretneme, platí? Ešte si to rozmysli s tým strieľaním. Na lúke, za dedinou a večer na Svätého Jána... Veď keby tam aj dakto zo starších dobehol, nejaký oný, čo chce všetko hlásiť na úrad, tak mu povieme, že je predsa svätojánska noc, kedy po horách pobehujú strašidlá. Že tie určite našli pušky a strieľajú. Hehe, tak povieme, dobre?“

       Zjašené slnko ešte vyvádzalo, nie a nie zliezť z oblohy. Zabávalo sa ako malé dieťa a rozmarne všetkým svietilo do očí. Páčilo sa mu, ako každý žmúri oči pri pohľade nahor, ešte sa mu nechcelo zaliezť do perín a odovzdať vládu nad nebeskou klenbou noci. V taký pekný veselý deň sa Fero stane parobkom a to chcelo vidieť. Fero bol vzrušený. Zakrýval to, nedával najavo, ale stačilo sa lepšie pozrieť, a človek musel vidieť, že dýcha zhlboka, až sa mu nozdry rozširujú, oči má nepokojné a nevydrží dlho stáť na mieste. Čo na tom, že komáre štípali, akoby to bol ich posledný deň na svete? Na lúke na kopci bol už frmol. Chlapci nazvláčali suché vŕbové prútie a drevo z lesa. O chvíľu už mali ohník hotový. Pomaly sa začali schádzať aj dievčence. Po dvoch, či po troch, vysmiate, nedočkavé, pekné. Ktosi hral na harmonike, niekto spieval. Oheň praskal a mládenci sa prekrikovali, každý chcel povedať niečo dôležité.
       „Kto preskočí oheň? Fero, ideš! Len aby ti nechytilo gate!“ posmieval sa Jano. „Ešte sa to nikomu nestalo, ale ty môžeš byť prvý!“
       Nevedel sa zmieriť s tým, že s ním Fero nechce ísť hľadať zbrane. Bol celý bez seba, že na neho vyrukoval nezmyslami o nejakých hlúpych strašidlách. Keby sa aspoň priznal, že chce ostať kvôli dievčatám a pôjdu hľadať zajtra! Lenže on nie!
       „Hej, je tu jeden medzi nami, čo chce byť parobkom, ale ešte nič neukázal!“ podpichoval ďalej.
       „Mám, mám všetko mám!“ nedal sa Fero. „Tu je pálenka! Poriadna. Domáca!“ hrdo vytiahol fľašu naplnenú až po hrdlo.
       „Dobré si doniesol!“ chválili ho. „To je už teraz iná kapusta, keď nás Rusi naučili páliť, no nie? Teraz môžu ísť Židia do čerta! Svoju drahú pálenku nech strčia niekam za klobúk! Rusi, tí sa vyznajú! Hlavičky prešibané to boli,“ smiali sa mládenci.
       Fero si zrazu spomenul na leto spred vyše roka. Ako pásol kravku pri štreke. Vtedy odvážali Židov v dobytčáku niekam preč. Stáli natlačení vo vagónoch ako zvieratá. V horúčave a v dusne. Cez nejakú škáru ho museli zazrieť, lebo sa zúfalo rozkričali a žalostivo prosili o vodu. Nevládal počúvať prosby mužov, nárek detí a kvílenie žien. Zľutoval sa nad nimi a vodu im doniesol. Chladnú, priezračnú, osviežujúcu. Dodala by im trochu sily, zavlažila smädné pery. No bol neopatrný. Hm, veď v skutočnosti bol ešte len nešikovné chlapčisko, nuž ho uvidel nemecký vojak. Zakričal naň. Možno niečo ako výstrahu, ale iba tak akože, lebo v okamihu po ňom začal strieľať. Fero vtedy odhodil kýbeľ na zem. Voda sa vpila do suchej pôdy a on utekal. Ako o život. Vlastne, naozaj to bol beh o život. Bol rád, že sa za ním Nemec nerozbehol, že ho netrafil a teraz mohol byť s kamarátmi pri svätojánskom ohni. Vojna je zlá, tým si bol istý. A bez zbraní by nebola vojna. Má si vybrať streľbu alebo tanec? To akoby volil medzi prípravou na smrť a oslavou života.
       „Hobľa mu dajme! Poriadneho, nech nezabudne!“ prerušili jeho rozdumovanie mládenci. Schmatli ho, za ruky, za nohy a za výskotu dievčat ho vyhodili do vzduchu. Zalapal po dychu a pocítil miernu úľavu, keď ho ruky opäť zachytili. Druhé vyhodenie nahor sa mu už páčilo a pri treťom túžil, nech to nikdy neskončí. Keď ho znova postavili na nohy, hneď si s ním chcel každý pripíjať a zvítavať sa podľa starého zvyku: „Vitaj medzi nami, parobkami.“ Podávali mu ruky jeden za druhým, všetci slobodní mládenci, ktorí sa na neho od tejto chvíle prestali pozerať ako na decko. Fero sa červenal od pýchy ako moriak a statočne pil. Konečne je parobok!
       Líca mu horeli od radosti, keď mu aj Jano podával ruku. No ten mu namiesto privítania šepol: „Ideš? Počkám ťa na konci lúky, tam pri tom veľkom dube. Zájdeme ku potoku a zoberieme pušky. Viem kde sú. Počul som otca, keď o tom rozprával mame. Budeme strieľať!“
       „Nedáš pokoj? Povedal som ti, že nejdem! Chcem ostať tu! Aj ty ostaň! Nerob hlúposti! Chceš, aby ťa vzali žandári?“ šepol Fero. Bol na Jana poriadne napálený. Čelo mal zachmúrené ako večerná obloha. Tma konečne vtancovala medzi mladých a Fero si chcel tiež zatancovať. Myšlienkami bol už inde. Očami hľadal Anku. Stála neďaleko. Odraz plameňa svätojánskeho ohňa jej šteklil líčka a ona sa usmievala. Fero sa bál, že mu ju vyfúkne do tanca niekto iný, keď bude ešte chvíľu postávať. Nechal Jana samého s nedopitou fľašou v ruke a šťastne vystrel ruku k dievčaťu.

       Jano sa tešil, že si dačo užijú, ale Fero ho veľmi sklamal. Mal pocit, že mu to nikdy neodpustí. Namosúrene odstúpil od skupinky a sadol si do trávy. Čerň nastupujúcej noci sa na nehu vrhla ako vlk na ovcu. Stačilo, aby človek zašiel trochu ďalej od vatry a už bol neviditeľný. Jano to uvítal. Aspoň mohol nerušene pozorovať ostatných. Nikto ho nehľadal. Nebolo mu ľúto, že sa s nimi nebaví. Hnevalo ho, že Fero ohŕňal nos nad jeho nápadom. Pritom on, Jano, sa stal parobkom už pred rokom. Teda je jednoznačne skúsenejší a múdrejší ako strachopud Fero. Zabudol, že aj on bol ako vymenený, keď ho mládenci prijali medzi seba. Zrazu si uvedomil, že drží v ruke ešte stále spolovice plnú fľašu.
       „Ty si mi zostala. Ukáž sa, čo je v tebe? Akú radosť mi poskytneš?“ prihovoril sa jej. „Teraz si moja kamarátka. Nezradíš ma, že? Pôjdeš so mnou hľadať pušky ku Terebli, hej? Vyhrabem ich hoc aj spod zeme, pozri, mám silné dlane! Aj ramená mám mocné. Už som chlap! Dáme si pred cestou trocha? Dáme!“ odpil si zo tri glgy. „Bŕŕ!“ striaslo ho. „Silná si! Dobrá!“ pohladil ju nežne, ako chlap hladí oblé ženské boky. „Ešte si dáme!“ Ďalšie tri glgy mu putovali dole gágorom. A ešte ďalšie, kým nedopil až na dno.
       „Ide sa do lesa!“ zvolal, ale nikto ho nepočul. Chcel sa postaviť, ale sa mu akosi nedarilo. Pálenka ho ťahala naspäť k zemi a Jano sa začal prihlúplo smiať.
       „Asi mi dakto nakládol kamene do vreciek! Kto to bol? Há?“ kľakol si na všetky štyri ako psík. Pokúšal sa opäť vstať. Zrazu sa mu popred nos mihli zelenkavé lampášiky svätojánskych mušiek.
       „Hej, svetielka! Mušky svetlušky! Ste malé obludky? Vy mi pcháte skaly do nohavíc? Aha, ja už viem! To vy šepkáte po nociach Ferovi o straškoch! Haha. Koľko vás je? Hneď vás zrátam!“
       Konečne sa mu akosi podarilo dostať na nohy, ale všetko sa okolo neho krútilo. Prstom začal ďobať do tmy a rátal:„Jedna, druhá, ôsma, šestnásta... dvesto vás je! Presne toľko! Hik!“ začal čkať. „Prečo sa tak smiešne točíte ako vrtuľky? Chcete mi ukázať cestu ku môjmu pokladu? Ku puškám? Presne viete, kde sú schované? Aspoň nebudem dlho hľadať! Hik-hik!“ rozhodil rukami, pričom mu prázdna fľaša vyletela z dlane na zem.
       „Leťte moje zlaté, zelené! Bežím za vami!“ kričal a naozaj sa rozbehol k lesu. Nahlas sa smial a trepotal rukami ako ťarbavý vták, ktorý chce vzlietnuť, ale má ťažký zadok a nejde mu to. Tackal sa a potkýnal, pálenka mu dômyselne splietala nohy.
       „Svetielôčka krásne, viete že môj bývalý kamarát, áno, bývalý, osprostel? Bojí sa v noci v lese! Hik! Trasľavého duba sa bojí!“ prihováral sa muškám, akoby mu rozumeli. „Dnes sa stal parobkom a aj nejakého priesvitného ducha spomínal,“ nezmyselne bľabotal, keď dobehol k potoku Terebľa. Musel zastať, lebo nevládal a bol celkom udychčaný.
       „Uf, už sme tu!“ spoznal miesto, o ktorom otec ticho šepkával mame.
       „Ďakujem lampášiky! Hneď začnem hrabať. Ako to otec vravel? Že kde je Terebľa najširšia, treba zastať. Potom sa otočiť proti prúdu a urobiť desať krokov. Otec je veľký a robí dlhé kroky, takže ja musím natiahnuť krok najviac ako viem.“
       Otočil sa teda Jano proti prúdu. Náhle mu prišlo zle. Pálenka sa mu tlačila z brucha nazad do hrdla, čo nebolo vôbec príjemné. A na dôvažok, všetko videl rozmazane.
       „Oddýchneme si radšej na chvíľku? Čo poviete, svetlulienky?“ vymýšľal svätojánskym muškám nové mená, premáhal tak zlosť zo samoty, ktorú skrýval za svoje poletujúce priateľky. „Nocožiarky, muškosviečky, svetielkoriťky! Ha ha, jasnohviezdičky svieťte poriadne, lebo akosi zle vidím!“
       Pretrel si oči päsťami a pokúšal sa znova zaostriť zrak. Rýchlo vypitá samohonka mu celou silou udrela do hlavy. Okolie vnímal, akoby sedel na mlynskom kolese. Žalúdok sa mu nepríjemne dvíhal až kamsi do nosa.
       „Fuj, ale mi je hnusne!“ mrmlal, už pripustil, že mu je nanič. „Prekliata pálenka! Už nikdy v živote nevypijem ani hlt!“
       Zrazu si všimol, že mušky svetlušky zhasli lampášiky. Do tváre mu zavial prudký studený vietor, až mu odhrnul vlasy z čela. Bola to len krátka chvíľka a vetrík ustal. V tichu, ktoré nastalo, začul zvláštne zvuky.
       „Niekto tu šľahá bičom?“ opýtal sa nahlas. Ale nie, to sa mu iste zdá, pomyslel si. To mu vetrík ešte v ušiach píska. Teraz, keď má pomútenú hlavu, môže počuť všeličo.
       „Kde ste? Svetielka, kam ste sa stratili? Prečo ste pohasli všetky naraz?“ zarazil sa. Stál v úplnej tme, keď sa zodvihol vietor, no teraz už naisto vedel, že sa mu to nemarí. Do očí a do úst mu vnikal prach. Jano sa rozkašľal a vypľúval odporné sliny plné špiny. Vetrisko neustávalo, naopak, ešte naberalo na sile. Medzi jeho poryvmi teraz jasne začul pleskot biča. Jano sa obzeral okolo seba, no nič nevidel. Cítil iba chlad a nastupujúci strach mu rozbúchal srdce. Ako vietor fúkal viac a viac, tak aj nezvyčajné nočné zvuky boli silnejšie. Jano si uvedomil, že sa rýchlo približujú. Odrazu si spomenul na Ferove strašidelné historky. Ešte pred hodinou by bol nad nimi len mávol rukou a smial sa do popuku, ale teraz mu hrdlo zvierali oveľa horšie pocity ako nutkanie na zvracanie. Ovládli ho silnejšie ako pred chvíľou pálenka. Tu už kdesi odvial víchor a ostal len strach, ktorý už celé veky vtláčal ľuďom pečať hrôzy do tváre. Takej, akú aj teraz nadelil Janovi, keď sa k nemu obrovskou rýchlosťou približovalo niečo... niečo, čo najprv vyzeralo ako dáky svetlý oblak, tlačiaci veľké kúdole prachu pred sebou, že až rezal oči, zaliezal do úst aj pod košeľu. Hneď nato sa zmenil na divé vzpínajúce sa kone. Dva biele žrebce besným cvalom leteli popri Terebli. Nozdry sa im chveli a papule mali celé spenené. Boli zapriahnuté do voza.... a na voze sedel pohonič, ktorému nebolo vidieť tvár! Len držal opraty a surovo šľahal bičom, poháňal kone do trysku. Jano ostal vyjavene stáť s otvorenými ústami. Netušil, ako dlho to trvalo. Či minútu, či hodinu. Vedel len, že sa to stalo. Že bol zrazu celkom triezvy a vydesený ako sopliak. V tej chvíli uveril všetkému, o čom mu Fero rozprával. Ľutoval, že sa k nemu tak správal. Chcel sa modliť, no nedalo sa. Teraz už tušil, že sa zahrával s iným svetom. Temné sily svätojánskej noci sa mu kruto pomstili za jeho výsmech.

       Ferovi sa s týmto príbehom nikdy nezdôveril, i keď ich kamarátstvo trvalo ďalej. Nikomu nepovedal o tom, čo videl. Zmenil sa. Prestalo ho lákať dobrodružstvo. Prešla ho chuť hľadať zakopané zbrane a otca uprosil, aby odniesol pušku na úrad. Miesto, kde je potok najširší, celý život obchádzal.

       Už i keď bol manželom a otcom, stále túžil zabudnúť na chvíle na Svätého Jána. Ale spomienky ho tam veľakrát vrátil. Vtedy len privrel oči a uzrel sám seba stáť pri potoku ako plače, sťa malý ustrašený chlapček. Vždy sa chytil za hrdlo, lebo cítil, ako ho škriabe. Presne ako tej noci, keď pri Terebli kričal od strachu, až kým mu nezlyhal hlas.












* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 4034