login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Slovenský cukor

@ :: Poviedky ::     May 25 2005, 02:13 (UTC+0)

Jeden s typických starších domov v súčasnej Malej Ide

Čas: Máj 1939
Miesto: Malá Ida a Košice
Autor: Slavomír Szabó

       Imrich sa začal báť. Nikdy sa ho strach nezmocnil len tak pre nič za nič. Neveril na bosorky, mátohy, duchov, či strašidlá. A už vôbec nie uprostred takého pekné jarného, či podľa slnka skôr letného dňa. Bál sa zlodejov, a vlastne trochu aj otca. Stál vo dvore oproti krčme U Holuba a túžobne čakal, kedy začuje hrkot kolies rebrináka. Otec ešte predpoludním vyrazil do košických ulíc, najmä tam okolo Dominikánskeho námestia dokázal predať drevo za dobrú cenu, ale voz mal vždy naložený len do polovice. Druhú polovicu zložil na dvore pred krčmou aj s Imrichom.
       "Keď mám plný voz, ľudia vidia, že ešte mám veľa čo predávať a tak zjednávajú. Keď mám voz naložený len do polovice, drevo predám drahšie," vždy hovorieval a Imrich musel uznať, že na tom bolo čosi pravdy. Tak ho vždy, keď prišli do Košíc, vyložil aj s časťou dreva stále na rovnakom mieste a ďalej išiel sám. Imrich, sotva desaťročný chlapec, mal dôležitú úlohu. Musel zbytok dreva strážiť. Možno to znie jednoducho, možno ani nie ako práca, ale oddych, posedenie na kope klátikov, dokonca i príležitosť si trochu zdriemnuť, a možno by tomu tak aj inde bolo, ale tu nie. Bosý chlapec s veľkými čiernymi očami pôsobil úplne bezbranne, a vlastne aj bezbranný bol. Jediné, na čo sa zmohol, ak bolo treba drevo chrániť, bol krik. A ten cigánov nedokázal zastrašiť.
       Nikdy nechodili po jednom, vždy po skupinkách. Prišli k nemu, pýtali sa ako sa má, odkiaľ je; ihneď sa púšťali do reči. Vraj či nepredá drevo, alebo že kde má otca, vraj hľadajú robotu. A zatiaľ, čo sa s nimi rozprával, nevšimol si, že ho obstáli tak, aby za nich nevidel. Druhá skupinka zatiaľ kradla drevo. To sa im podarilo len dva razy, i to ešte vlani. Teraz si už vedel dať pozor, a tak cigáni zmenili taktiku. Už prišiel len jeden a s krikom. Vraj, že ho pozná, ba aj jeho otca, čo mu ešte dlhuje peniaze za prácu. Ostatní sa rozbehli ihneď po drevo. Keď začal Imrich kričať, z diaľky to znelo ako hádka dvoch ľudí, nebudilo pozornosť, ako keď kričalo len jedno dieťa a volalo o pomoc proti zlodejom. Dnes tu už boli takto dva krát. Neukradli toho veľa, ale každé pengö sa doma zišlo. Tak tu teraz Imrich stál, v ruke držal hrubý konár ako zbraň, ale strach z neho určite nikto nemal. Naopak, strach sa vkradol do jeho duše, že ak otec zbadá koľko toho chýba, ešte mu i naloží na zadok.

       "Vzali ti veľa?" spýtal sa otec, keď už konečne prišiel, aby zobral druhú fúru.
       "Nie, asi nič," zaklamal Imrich, dobre si predtým premeral kopu, či môže otec zbadať, že pár klátov tu predsa len chýba.
       "No, naložme to na voz a potom príde odmena. Klobása. Chceš?" usmial sa otec a Imrichovi bolo jasné, že dnes idú obchody dobre.

       Na starom rozheganom stole v krčme U Holuba obom rovno pod nosom rozvoniavali pečené klobásy. Boli horúce. Keď sa Imrich pokúsil chytiť tú svoju do končekov prstov, hneď ju aj pustil, lebo sa popálil.
       "Musíš vydržať. Ešte chvíľku, dobre?" dohovoril mu otec a nadvihol hlavu, aby pohľadom cez okno skontroloval voz. Všetko vyzeralo ako malo byť. Oba koníky pokojne stáli, drevo z rebrináka nikto nekradol. Potom, čakajúc kým klobásy schladnú, skúšal si sám pre seba prečítať niečo reklám, čo viseli na farebných smaltovaných tabuľkách rozvešaných po stenách. Boli v maďarčine, tak ako všetky nápisy naokolo, a to mu robilo problémy. Odkedy Košice, Malá Ida i celé okolie pripadli do správy regenta Miklósa Horthyho a stali sa súčasťou Maďarska, cítil sa ako negramotný. A v meste niekedy aj ako hluchonemý. Do Košíc sa prisťahovalo veľa Maďarov, zasadli vo všetkých dôležitých úradoch a aj teraz tu, v krčme, nerozumel takmer nikomu, i keď ľudí tu bolo dosť. Maďarsky rozprávali už aj mnohí Slováci.
       "No, mne by ani to kakao nepomohlo. Maďarskú básničku, by som nezvládol," usmial sa, a povedal to akoby len tak, nech reč nestojí.
       "Kakao," zasnívane zopakoval Imrich a prehltol naprázdno. "Otec, je kakao drahé?"
       "No, určite. Vlastne neviem, pravdupovediac, nepýtal som sa, a ani netuším, či ho v Košiciach vôbec majú. Chutilo ti?"
       Imrich mlčky prikývol. Opäť skúsil uchytiť klobásu do končekov prstov a už sa dalo. Zubami prehrýzol jej tenkú kožku, až mu šťava vystriekla na bradu. Rýchlo ju zlízal jazykom, tváriac sa slastne. Kým vychutnával mäsový pokrm a napĺňal si žalúdok, na kakao nemyslel. Ale len čo prehltol posledný kúsok a zbytkom chleba pretrel tanier, opäť si naň spomenul.

       Bolo to tak. Keď Malá Ida pripadla Maďarom, v škole sa vymenili učitelia. Slovenskí za maďarských. Hneď na prvý deň im učiteľ hovoril, že sa majú naučiť básničku. Maďarskú. Nerozumel mu veľmi, ale ešte im pomohol nejaký pán, vraj tlmočník. Imrich i jeho spolužiaci vtedy dostali papieriky s veršami, ktorým vôbec nerozumel. Ani slovíčku. No sľúbená odmena bola veľká. Učiteľ povedal, že kto sa báseň naučí do zajtra, dostane krabičku kakaa. Dovtedy o tom nápoji, čo vraj chutí ako roztopená čokoláda, iba počul. Dúfal, veril, že ho na druhý deň aj ochutná a tak sa celé popoludnie, ba i večer pri svetle petrolejky učil slabiku po slabike. Ešte stále nerozumel o čom báseň je, vraj o oslave maďarstva, ale to mu bolo jedno. Hlavná bola sľúbená odmena.
       Na druhý deň sa postavil pred tabuľu, súkal zo seba slovo po slove, verš po verši. Učiteľ strúhal grimasy, krivil tvár do komických podôb, až si Imrich myslel, že hovorí zle a nedostane nič. Keď dokončil, od napätia takmer nedýchal. Učiteľ si prešiel prstom po fúzoch, prehrabol husté vlasy, akoby rozmýšľal čo urobiť, ale nakoniec mu vložil krabičku s kakaom do rúk. Aj sa usmial a čosi povedal, lenže Imrich mu nič nerozumel; tlmočník tu už nebol.
       "Ďakujem," vyjachtal vtedy, ale učiteľ ho opravil: "Köszönöm."
       "Köszönöm," zopakoval Imrich a sadol naspäť do lavice.
       V ten večer to bola doma hotová slávnosť. Imrich, jeho sestra i dvaja bratia si vychutnávali každý dúšok. Kakao v mlieku s cukrom naozaj pripomínalo čokoládu, ktorú dovtedy ochutnal len raz. Keď dopil hrnček a jazykom ho vylízal takmer do sucha, ani nechcel veriť, že to už bolo všetko. V krabičke ešte trochu kakaa ostalo, ale dohodli sa, že si ho opäť urobia až na Vianoce.
       Aj tak bolo. Vianoce majú svoje čaro a tu, v Malej Ide, ho vedeli ešte viac znásobiť. V každom dome to vyzeralo ako v betlehemských jasličkách. Do izby sa vždy nanosila slama, pokryli ňou zem, dali z nej i na posteľ a zo stropu visel vianočný stromček ozdobený jabĺčkami i orechmi. Všetky deti tento zvyk zbožňovali. Spali na slame a cítili sa dobre. Veľmi dobre, lebo v ten čas bolo i jedla viac ako inokedy. Kysnuté koláče, tiež mäso a vlani aj to kakao. Pil ho po druhýkrát a mal pocit, že od toho už nič lepšie v živote ani byť nemôže.

       "Pozri, Imriško," prehodil s ešte plnými ústami otec v krčme U Holuba, "môžeme sa dohodnúť takto, že teraz, keď pôjdem predávať, ty sa prejdeš po hlavnej ulici a zistíš, či kakao majú a koľko stojí. Ale ešte skôr než sa zotmie, prídeš na Senný trh a tam ma počkáš. Dobre?"
       Imriško súhlasil a potom, keď voz zahrkotal a aj s otcom zmizol z dohľadu, vybehol do centra mesta.
       Košice mal rád. Boli veľké, majestátne. Chvíľku postál pri sochách, čo tu volali Immaculata, i keď on si ten názov nevedel nikdy zapamätať. Pozeral do kamenných tvárí svätcov, mal chuť natiahnuť ruku a dotknúť sa ich, akoby ani neveril, že by narazil len na chladný kameň. V tej chvíli na chvíľku zabudol i na kakao. Potom bežal rovno do Františkánskeho kostola, kde, ako sa nedávno dozvedel, bude môcť už od jesene miništrovať. Bola to preň pocta. Keď mu nedávno túto novinu povedal pán farár z Poľova, kde mali faru, vedel, že kostol musí čo najskôr navštíviť. Bol tam už aj predtým, ale teraz si ho pozeral úplne nanovo, akoby dnu vkročil po prvý krát. Predstavoval si sám seba v miništrantskom habite a veľmi sa na túto chvíľu tešil. Bolo tu všetko krásne, vznešené, skôr nadpozemské než ľudské, vyžarujúce nebeský pôvab, čo budil zákonitý rešpekt. Keď mu však kamenná podlaha zažala oziabať bosé chodidlá, opäť vyšiel na ulicu a rozbehol sa po obchodoch. Zbytočne, kakao nemali.

       Cesta zo Senného trhu do Malej Idy stratila všetky farby. Aspoň tak to vnímal Imrich, zahľadený sám do seba, do svojho sklamania, čo ho obklopilo zo všetkých strán. Nevšímal si červienky, dva vtáky s červenými bruškami, ktoré mu znenazdajky preleteli ponad hlavu, ba ani toho veľkého krúžiaceho dravca, čo ich asi tak vyplašil. Až v lese, možno len taký kilometer pred dedinou, sa rozhovoril.
       "Otec? Keby si v u nás obchode povedal, nech kakao donesú, že kúpiš, zohnali by ho?"
       "Čo máš zasa s tým kakaom? Nevieme ani koľko stojí a vieš ako teraz vyzerajú obchody? Zo Slovenska sa tu už tovar nevozí a maďarskí obchodníci akoby sa nevedeli spamätať. Včera nemali ani olej, ani petrolej a o nejakom cukre už ani nehovorím."
       "Chcel si kúpiť cukor?"
       "Nechcel, ale predo mnou ho pýtala teta Mária, takže viem, že nemajú."
       "Otec, a v Košiciach majú cukor?" nedal sa Imrich.
       Otca to nahnevalo, zatiahol opraty a zastavil kone. Potom sa otočil k synovi, pozrel mu do očí, ale krotil sa, aby nevyprskol. Hľadal správne slová, ako dieťaťu vysvetliť, čo sa dá a čo nie. Nakoniec úmyselne tichým hlasom povedal: "Som rád, že mi pomáhaš, ale to musí svojim rodičom každý syn. Som rád, že sa dobre učíš, ale to musí každý, kto nechce ostať hlupákom. A som aj rád, keď nevymýšľaš somariny. No, našťastie to nerobíš tak často a v posledné dni som predal dosť dreva, i keď vonku je už teplo. Zajtra je nedeľa, obchody budú zatvorené, v pondelok idem nakúpiť siahovice do Šemše a začnem ich rúbať, do Košíc pôjdem až v stredu. Tak ti sľubujem, že ak už cukor a kakao nebudeš spomínať, v stredu pozriem do košických obchodov a cukor kúpim."
       Imrich si zahryzol do pery a ani už nemukol. Mal výčitky, že otec, ktorý inak počítal každú mincu, teraz pôjde kúpiť cukor, lebo si to vyfňukal. Ale tiež sa tešil. Veľmi. Len keby tá streda nebola až tak ďaleko.

       V Malej Ide v tom čase cukru naozaj nebolo. Už v nedeľu totiž Imrichovi napadlo, že ak by ho tam mali, tak by to povedal otcovi a mohol by ho kúpiť skôr než v stredu. Hneď v pondelok po škole zašiel najskôr do obchodu, čo vlastnil obecný urbariát, ale zbytočne. Potom aj do predajne U Poľaka. Aj tam bol nadarmo, iba čo sa ešte jeho predavač pýtal, či nevie, či majú v urbariáte gajz, ako tu zvykli volať petrolej. Asi si len túžil zistiť, kto je na tom lepšie, či horšie.
       Imrich zašiel aj do krčmy, čo tu výstižne volali U kačmara, a kde okrem pálenky predávali aj potraviny. Ani tu nepochodil. Už aj kráčal so zvesenou hlavou domov, keď pred Alasom zaerdžali kone s naloženým vozom. Alas, to bol dvor so stajňami, kde sa zastavovali furmani na ceste do Košíc, alebo z Košíc. Mohli tam napojiť kone, aj ich ustajniť a vozy nechať za zamknutou bránou, keď prišli neskoro a rozhodli sa v dedine prespať. Vozilo sa tu najmä drevo z lesov Zlatej Idky, čo patrilo Židom.
       Imrich pozrel na muža, čo sedel na kozlíku a viezol ktovie čo, lebo tovar mal v debnách.
       "Nemáte predať cukor?" opýtal sa ho nesmelo.
       Ten však spustil voľačo po maďarsky, Imrich sa pokúsil zachytiť každé slovo. I keď sa neznámy pán naň aj usmial, chlapec sa zahanbil, že mu nerozumie a radšej odbehol domov.

       Konečne prišiel utorok večer a na druhý deň mal otec vyplniť sľub. Ešte popoludní naložil všetko drevo na rebrinák, že skoro ráno vyrazí do mesta. Vraj času má dosť, ale lepšie sa ide, keď slnko ešte nie je silné. Hovoril vtedy aj čosi o ceste, pochvaľoval si ju, že gróf Semsey sa o ňu tak stará, až zo Šemše do Košíc, celú ju dal opraviť. Aj keď naprší, nešmýka sa, lebo je vysypaná drobnými kamienkami a pieskom.
       Imricha to nezaujímalo, až tu odrazu: "No a skôr než sa vrátim, kúpim aj cukor, ako som Imriškovi sľúbil." Otec to povedal len tak mimovoľne, keď hovoril mame, čo všetko ešte musí stihnúť. Tá sa naň usmiala, potom vstala od stola a začala umývať riad. Aj Imrich sa usmial. Možno viac očami ako perami, lebo sa bál, že cukor nebude. Aj keď v Košiciach vraj majú všetko. Okrem kakaa.

       Imrich mal otca rád. Veľmi. Bál sa ho len keď mu cigáni ukradli drevo, lebo vtedy strašne kričal. Ale inak bol jeho otec človek, ktorému mohol veriť vždy a všade. Nemal ani tú najmenšiu pochybnosť, keď na druhý večer cez dvere začul, ako v kuchyni hovorí mame, že cukor je Košiciach strašne drahý. Taký drahý, že si ho nemôžu dovoliť kúpiť. Vraj obehal všetky obchody. A rozprával ešte s nejakými ľuďmi na trhovisku, že na Slovensku je cukru dosť. Hovorili, že Jozef Tiso dbá o svojich ľudí viac ako Horthy o Felvídek. Hneď aj ponúkali na predaj slovenské koruny.
       Keď zavŕzgali pánty na dverách a otec kráčal k jeho posteli, Imrich prižmúril oči a tváril sa, že spí. Nechcel s ním hovoriť. Myslel si, že to tak bude lepšie a trochu i cítil, akoby sa otcovi uľavilo, že sa nemusia zhovárať.

       "Tu to máme. Všetko!" buchol ďalší večer otec päsťou do stola a smial sa akoby našiel poklad. Na stôl položil vrece, čo len pred chvíľkou zložil z konského chrbta, keď docválal do dvora. Áno, docválal. Bolo jasne vidieť, že nielen otec, ale aj kôň je spotený a má dosť.
       "Hádam si len nie, to čo si včera vravel," zajachtala mama, až si položila ruku na ústa.
       Deti sa už zbehli okolo stola, keď otec otvoril vrece a začal vykladať.
       "Olej, olej, olej, olej..." kládol fľaše vedľa seba, "gajz, gajz, gajz..." a keď to vyzeralo, že na stôl sa už nič nevmestí a vrece je takmer prázdne, otec povedal: "A tu je cukor!"
       Naraz vytiahol dve cukrové homole, zabalené v papieroch. Imrich hneď poskočil, prisunul si stoličku ku kredencu, vyliezol na ňu a rukou sa už naťahoval hore po mažiar.
       "Presne tak. Len to zober a natlčieme si," zasmial sa otec a bolo jasné, že má radosť.
       Keď tĺčikom v mažiari dotĺkol, keď sa kus vloženého cukru zmenil na kryštáliky až prach a deti si ho lyžicou nakládli do úst, otec len oslinil konček prstu. Tiež ho priložil k cukru a potom na koniec jazyka: "Je dobrý. Slovenský."
       Mama sa naň stroho pozrela, akoby s výčitkou v očiach, ale potom nevydržala a spýtala sa: "Tak ako? Ako si sa tam..."
       "Cez Košickú Novú Ves a potom na koniec cez lesy. Presne ako mi poradili. Po lesoch, vyhýbať sa dedinám, kde sú slovenskí vojaci. Majú s Maďarmi dohodu, že ak niekoho chytia, čo prešiel cez hranice, Slovák - Neslovák, vrátia ho v želiezkach. A potom," tu sa otec zastavil, hoc natešený z úspešného dňa, predsa len nechcel vystrašiť deti. Tie už naň beztak púlili oči, zatiaľ čo sa im cukor sypal z úst. Mama ich ihneď napomenula, nech ním šetria, a tiež, že o tom nikde nesmú hovoriť.
       "Z lesa som vyšiel až pri Krompachoch. A nakúpil som všetko. Tak ako som sľúbil."
       Splnil slovo, a to z neho robilo chlapa nielen pred deťmi, ale i sebou samým.



čitateľov: 5725