login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Herectvo tu bude furt

@ :: Poviedky ::     May 29 2008, 15:46 (UTC+0)

V Klečenovskom dedinskom divadle hrali podľa potreby deti, mládež i dospelí. Mali úspech, v roku 1973 boli dokonca pozvaní do Prahy, kde odohrali vlastné predstavenie, čo sa podarilo máloktorému dedinskému divadlu z východu Slovenska. Klečenovské divadlo zaniklo v roku 1980.

Miesto: Košický Klečenov, okres Košice-okolie
Čas: Silvester 1956
Autor: Anna Domaniková

       Miško mal deväť rokov, husté rovné vlasy, spotené dlane, oči plné nepokoja a o päť rokov staršieho brata, ktorý ho nespustil z očí. Aj teraz sedel na tvrdej stoličke v poslednom rade provizórneho hľadiska, čo bola vlastne trieda v škole so stoličkami zoradenými v rade za sebou. I keď sa tváril, že tam ani nie je, naťahoval uši a krk, aby všetko začul a videl. Učiteľ Ferenčík; podľa dievok veľký fešák, s vlasmi hustými a žltými ako slama, sčesanými dohora a dozadu a v pokrčenom sivom obleku; sedel chrbtom k Ondrejovi a trpezlivo čosi vysvetľoval.
       „Miško, hrať divadlo je ako snívať. Nie je čoho sa báť. Povieš svoje tri vety bez toho, aby si hodil očkom na obecenstvo. Riekneš to ostatným, čo sú s tebou na javisku.“
       „Keď mne preskakuje hlas a trasú sa mi nohy. Ale veľmi chcem.“
       „To je základ! Netreba meniť hlas. Buď prirodzený. Taký ako doma, či s chlapcami na lúke. Ver si, spoľahni sa na svoje city. Si v tom veľmi dobrý.“
       „Pán učiteľ, v lete som videl film Jánošík. Premietali ho v kúpeľoch na stenu domu. Premietačka hučala ako traktor, ale film bol pekný. Len som sa bál, že sa im v tom najlepšom niečo pokazí. Chcel by som byť ako Jánošík!“
       „Zbav sa svojho strachu. Vyzeráš, akoby si ho nosil vo vrecku. Bojíš sa, že zabudneš slovo, že sa niečo pokazí, že sa tvoje vystúpenie nebude páčiť, že sa na teba ostatní nahnevajú... Hľadáš dôvod na strach?“
       Učiteľ, pri divadelnej skúške predovšetkým režisér, ale aj maliar kulís, návrhár kostýmov, hlavný organizátor, hlava všetkých, muž so železnou vôľou, dobrým srdcom a milovník umenia, čosi ako otec, priateľ, spovedník, opora a vedúci v jednom sedel oproti Miškovi a snažil sa mu trpezlivo a pokojne vysvetliť, že hrať divadlo je ako znovu a znovu pripomínať to, čo sa v živote už raz odohralo.
       „Nauč sa, že v jednoduchosti je genialita. S obľubou to vravia umelci. A ty si umelec! Načo okázalé gestá? Načo násilné vykrúcanie tela? Grimasy, ktoré sa tu nehodia?“
       „Aj Jánošík sa smial, aj hneval. Na konci filmu kričal, že keď si ho upiekli, tak si ho majú aj zjesť. Kričal!“
       „Veď áno... Predstav si, že to povie iba tak... akoby čítal šlabikár. Zaujalo by ťa to? Nie! Spomeň si na ten výkrik. Bol od srdca, z duše, čistý, bez pátosu... ako keď sa gazda oborí na pomocníkov pri žatve. A nerozťahoval ústa od ucha k uchu pre nič za nič. Smial sa, tešil sa, aj hneval presne tak ako ty, ja, tvoj tatko... Prirodzene!“
       Miško stiahol hlavu medzi plecia. Celý čas počúval pána učiteľa a súhlasne kýval hlavou. On bude hrať divadlo! Najmladší v skupine tých, čo už nie raz vystúpili na pódium a ukázali ako narábať so slovami, výrazom tváre, ako sa prevteliť do postavy, cítiť ako ona, rozmýšľať ako ona, hýbať sa tak a pritom ostať sám sebou.
       „Je to ťažké...“ zamumlal a kútikom oka zazrel brata, ako sa na nich díva a natŕča ušiská. Ešte aj ten sa na neho hnevá! Musí tu sedieť, kým sa neskončí skúška. Aj na predstavenie do Rankoviec, presne na Silvestra, s ním pôjde. Bude na neho dávať pozor! Akoby on sám nevedel. Len sa mu smeje, vraj pajác na šnúrke... Mal by sám skúsiť, aké to je stáť pred desiatkami párov očí a hrať ako o dušu. Pritom sa nepredvádzať. Z myšlienok ho vyrušil pán učiteľ: „Miško, nič sa ty neboj! Bude z teba herec a ktohovie... až vyrastieš, možno si zahráš aj vo filme.“
       Chlapcovi sa rozžiarili oči: „Jój, to by bolo! Zahral by som Jánošíka, aj iné... len... kým vyrastiem, to je veľa rokov. Dovtedy sa svet môže zmeniť,“ hlas mu preskakoval pri pomyslení, že toto divadlo je jeho posledným predstavením. Že kým z neho bude chlap, divadlo už nebude, ani filmy sa nebudú točiť; veď koho by zaujímal každý raz nový Jánošík; zase sa bál...
       „Michal!“ Ferenčík zvýšil hlas, až sa ostatní, čo doteraz stáli blízko malej piecky v rohu miestnosti, tesne za dverami, otočili ich smerom. „Prestaň kuvikať! Nemaj strach! Bude z teba herec, uvidíš... Herectvo tu bude furt!“

       V deň, keď sa Klečenovskí divadelníci chystali na predstavenie Bačovej ženy do Rankoviec, snežilo už od samého rána. Učiteľ pokašliaval, zopár hercov posmrkávalo, ale všetkých opantala sviatočná nálada. Usmievali sa, opakovali si najťažšie repliky, potľapkávali sa po pleciach, chválili sa navzájom. V piecke praskali tučné polená, akoby uskakovali hladným jazykom ohňa. Režisér už len dolaďoval pohyby a kroky hercov –ochotníkov.
       „Eva, ty sa tým nožom neprekoľ naozaj! Šviháš rukami, až sa bojím,“ žmurkal na hlavnú predstaviteľku. Aj v dedine ju volali Eva.
       „Ale, pán učiteľ, veď je z dreva,“ smiala sa Eva a vytŕčala drevený nôž nad hlavu, „povedali ste, že to mám zahrať verne... “
       „Dobre to hráš, dobre. Miško!“ obrátil sa k chlapcovi, ktorému sa hneď podlomili kolená, „neplaš sa, chlapče, len pokojne. Skúsime si ešte raz tú scénu, keď prídeš domov a povieš, že: starí páni predali panstvo aj salaš akémusi Amerikánovi. Predstavujem si, že sa postavíš bokom k hľadisku, nie chrbtom.“
       „Bokóóóm?“ zatiahol Miško a Ondrej sa nahlas chichúňal. Vedel, že jeho brat je bojko. Bál sa všetkého. Tmy, samoty, skúšania v škole sa bál, ešte aj miništrovať chodil nerád, že sa potkne. Hercom sa mu zachcelo byť! Akoby hral Jánošíka? Bruchom by skočil na hák?!
       „Tak, aby som ti videl aspoň na špičku nosa,“ upresňoval režisér, „iba sa trochu pootoč. Niežeby som chcel, aby si ukázal aký si pekný, no keď mi stojíš chrbtom, nečujem čo hovoríš.“
       Michal počúvol. Vstúpil na scénu a kráčal doprostred javiska pomalými krokmi tak, že bol celý čas otočený k režisérovi. V očiach sa mu zračili obavy aj pýcha zároveň. Cukalo mu kútikmi úst, no zvládol to. Aj reč predniesol podľa učiteľových predstáv. Trochu mu zachrípol hlas, ale ako celok to bolo dobré.
       „Dobre, Miško!“ chválil ho Ferenčík, „hlas nedávaj tak nízko, diváci nemajú vedieť, že tá veta je predzvesťou čohosi zlého,“ zatlieskal všetkým, poďakoval, vydal posledné pokyny k predstaveniu, keď sa ktosi opýtal: „Pán učiteľ, ak nikto z obecenstva nebude vedieť, o čom je táto hra, nemali by sme im na úvod... skôr ako vôbec začneme hrať... porozprávať obsah?“
       „Prosím ťa, Palko! Ešte ty mi tu začni čvirikať!“
       „Dobre si pamätám, keď sme hrali vo Vtáčkovciach. Spomínate si? Väčšinu divákov tvorili cigáni a po každej vete sa rehotali. Dráma to bola, dráma!“
       Herci pritakávali a Miškov vyplašený pohľad skákal z učiteľa na nich. Čo to hovoria? Smiať sa mu budú? Pekná hra je to. So smutným koncom. Vlastne celá je taká smutná. Je v nej veľa smrti, súženia, zrady... Iba tá časť, keď mu bača donesie z mesta maškrtu, tá bola veselšia.
       „Pán učiteľ,“ začal nesmelo, „vysmejú ma?“
       „Nie! Zažili sme to iba raz. Chichúňali sa po každej vete, pravda. Sami však nevedeli prečo! Cez prestávku som vystúpil na javisko a ozrejmil som im situáciu. Jednoducho nechápali. Ich reč bola prostá, v porovnaní s rečou hercov príliš jednoduchá. Smiali sa zo slov, zo štylistiky. Takto náš rodný jazyk nepoznali. Smiali sa z hercov... pretože Hana bola statná dievka, slobodná, z gazdovskej rodiny a zrazu sa predvádzala ako chudobná žena dvoch detí. Povedal som im, o čom dráma Matka je, a že tam nie je miesto pre ich úškrny. Po poslednom dejstve celé hľadisko plakalo. Tak to bolo. To ale neznamená, že hneď na úvod poviem o čom budeme hrať! Prestaňte sa plašiť! Ak sme prežili Vtáčkovce, prekonáme všetko!“

       Miško nemal rád hluchý čas. Nazval tak obdobie, keď sa skúška skončila a nič nového, zmysluplného nezačali robiť. Divadelné predstavenie hralo asi desať hercov. Bol najmladší. Nikto tu nemal strážcu, iba on. Ondrej, brat starší aj vyšší, aj silnejší sledoval každý jeho krok. Akoby každé Miškove zakopnutie znamenalo, že Ondreja pripútajú na dereš. Nepáčilo sa mu to, ale rodičovský príkaz bol ako sväté písmo. Pokúšal sa s bratom skamarátiť, snažil sa vysvetliť mu, že každou skúškou je bližšie ku svojmu hereckému snu. Ondrej len mávol rukou a smial sa mu do tváre. Že herec! Inak mu nepovedal ako bábka, sraľo, bojko. Miško trpel. Veril však, že raz bude známy po celom svete. Možno aj do Ameriky sa dostane. Bude mať dva obleky a biele topánky. Rodičom pošle kartu a bratovi balík s americkými dobrotami. Takými, čo v Klečenove, ani na trhu v Košiciach nedostať kúpiť. Sedel pred katedrou, mlčal a sníval. Nehral sa s ostatnými. Ako sa vedeli smiať! Práve bola zohnutá Eva. Hlavu jej zakryli obrusom z predstavenia. Nemohla vidieť, kto ju tresne po zadku. Keď ju ktosi tľapol, postavila sa, držala obrus v pravej ruke a dívala sa na ostatných. Všetci držali ruky za chrbtom a tvárili sa, že akurát oni to neboli. Eva hádala, neuhádla. Musela sa predkloniť znovu. Jožo ju švihol končekmi prstov, Evu to zaštípalo, lebo sykla a v tvári bola červená ako zrelé čerešne. Ukázala na Joža, ten sa čuduval, že uhádla. Vraj len on bije, akoby chcel trestať.
       Miško sa obzrel. Ondrej sedel celkom vzadu a obhrýzal si nechty. Bolo mu dlho. Čakal na traktor s vlečkou, na ktorej sa budú musieť zmestiť aj herci, aj kulisy, aj on. Na stoličke vedľa mal uložený zimník a čiapku. Zbadal bratov pohľad a uškrnul sa.

       „Tak poďme, poďme. Šikovne, nakladáme!“ začul učiteľov hlas. Traktor bol pristavený pri vchode, vlečka mala vysoké bočnice, aby sa na nej dalo sedieť. Sneh sa prestal sypať z oblohy, iba zopár zabudnutých vločiek poletovalo ostrým vzduchom. Vonku bolo šero. Obloha zatiahnutá sivými mrakmi visela nad krajinou, ale neskazila náladu hercov. Všetci, plní predsavzatí, očakávania, v akomsi obradnom opojení nakladali kulisy.
       „Ženy nech si posadajú na vlečku. Budú držať kulisy, aby sa nezvalili na lavice oproti,“ kričal Ferenčík. Traktorista obchádzal svoju mašinu, poklepával ju po kapote, kopal do kolies. Aj on mal taký zvláštny pocit. Povezie umelcov! Keď stúpal na pedál plynu, bola na vlečke traktora celá osádka aj s režisérom. Skriňa, pec, stôl, stoličky, poličky, obrus, aj vyšívaná nástenka, na ktorej stálo, že kde sa dobre varí, tam sa dobre darí. Na traktore sedel len on a pomocník Šimko, s ktorým sa mali striedať v šoférovaní, a ktorý mu mal pomôcť vyhrabať traktor zo závejov, ak by zapadli.
       Zima bola akurátna. Zaliezala za goliere vlnených kabátov, poza uši aj pod nechty. Herci sa tisli k sebe, držiac kulisy, aby nič nespadlo, nepoškodilo. Cesta do Rankoviec sa neuveriteľne vliekla, v tomto nečase trvala vyše dvoch hodín. I keď ako tma hustla, zima trochu povolila. Lány polí boli zakryté snehom, akoby na ne niekto dôsledne rozsypal múku. Stromy, zahádzané studenými vločkami, zhovievavo znášali svoj údel. Ich skrehnuté konáre nemo trčali do neba. Ak by boli o čosi dlhšie, určite by prepichli ťažké mraky a na zem by sa vysypali všetky snehové vločky sveta. Ondrej sedel na opačnom konci vlečky ako Miško. Možno si tak sadol, aby na brata lepšie videl a tak naňho dozeral. Je tiež možné, že chcel iba mať istotu, že jeho úškrny neujdú Miškovmu pohľadu.

       Predstavenie dopadlo veľmi dobre. Po jeho skončení diváci plakali a tlieskali, chvíľami nevedeli, čo skôr. Ferenčík bol šťastný. Ľudia pochopili hru od začiatku, nemusel nič vysvetľovať, ani robiť poriadky. Kritické situácie počas deja obecenstvo prežívalo akoby samo bolo súčasťou hry. Mnohopočetný komparz, dýchajúci ako jeden človek. Takmer vymyslene spravodlivá porota, ktorá nešetrila chválou. Keď z pódia v novopostavenom kultúrnom dome zišiel aj posledný herec, diváci odišli do krčmy. Bol Silvester, posledný deň v roku, to si žiadalo pohárik, dva ostrého a spev, tanec, nech je koniec roka veselý aspoň tak, ako bude nový.
       „Milí moji,“ začal Ferenčík, „boli ste krásni! Všetci do jedného! Umelci moji... Zahrali ste to bezchybne. Malo to švih, bolo vám rozumieť, nehltali ste slová, nikam ste sa nenáhlili. Dali ste do toho dušu, lásku k umeniu... Miško, ty fagan jeden... Všetko bolo dobre! Prekonal si sám seba. Nikde ani škrabanec, ukázal si obecenstvu tvár! Žiadny chripot, úplne obyčajný chlapec, ktorý je samým sebou! Ďakujem vám a blahoželám!“ tlieskal svojim zverencom a všetci videli, ako sa mu po líci kotúľajú slzy veľké ako hrach.
       Takéto chvíle chcel Miško zažiť zas a znova. Počuť potlesk obecenstva, pochvalu od režiséra, vidieť usmiate tváre ostatných, čo s nimi zdieľal pódium. Chcel byť slávny, známy, dobrý herec. Rozdávať lásku k rodnej reči, ukázať o čom život môže byť, učiť byť rozhľadeným a múdrym. Veľmi to chcel. V tom zmätku úplne zabudol na brata. Hľadal ho očami a zazrel ako stojí opretý o stenu, ďaleko od všetkých. Prišlo mu ho ľúto a mal chuť ho objať. Aj vďaka nemu tu teraz môže byť... No Ondrej sa na neho nepozrel. Ani sa neuškŕňal.

       Skriňa, pec, stôl, stoličky, poličky, obrus, aj vyšívaná nástenka sa opäť ocitli na studenej vlečke spolu s hercami a režisérom. Traktor zopárkrát poskočil, zavrčal a stíchol. Zopakoval to asi trikrát, kým sa konečne pohol z miesta. Šimko si posúval čapicu z čela na temeno hlavy a škriabal sa vo vlasoch. Nepozdávalo sa mu to, ale dal za pravdu traktoristovi, že je to len studený motor.
       Aj cestou domov sa všetci tisli k sebe ako vystrašené kuriatka. I keď ich hrial úspech, počasie sa nedalo oklamať. Ferenčík rozhodol, že za odmenu sa zastavia v Herľanoch, kde je silvestrovská zábava. Urobia si menšie oslavy, ale hlavne sa zohrejú a bude čas, aby sa dal kašľajúci traktor do poriadku.
       Vo veľkej sále niekdajšieho kúpeľného domu sa tlačili hostia. Časť tancovala na parkete pod balkónom, na ktorom hrala živá cigánska hudba. Bolo tu tak veľa svetla, až sa Miškovi zdalo, že nastal deň. Muži mali obleky a ženy šaty, v akých doma, v Klečenove, nechodili ani do kostola. Všetci sa usmievali, fajčili cigary, pili z úzkych pohárov na dlhých stopkách a príchod hercov si ani nevšimli. Akoby vstúpil do iného sveta. Nebola to klečenovská krčma s tancovačkou, no predsa sa na seba v čomsi ponášali. Nebolo to divadelné predstavenie, i tak to bolo zvláštne, nevídané, sťaby vymyslené a nakreslené, predsa reálne. Miško sa usalašil v jednom rohu sály blízko dverí. Bál sa, žeby ho tu mohli zabudnúť. Videl vchod, videl tanečný parket, videl muzikantov, aj mužov pobehujúcich medzi hosťami s bielou utierkou prehodenou cez ruku, v ktorej držali na troch prstoch okrúhly podnos s množstvom naplnených pohárov. Muzika hrala tak, ako u nich doma nezvykla. Ženy sa pri tanci vznášali a muži ich držali jednou rukou za ruku a druhú mali položenú na ich chrbtoch. Každý voňal. Nie tak ako on po teplom kúpeli, vydrhnutý mydlom, ktorým mama neprala. Inak. Ako ruže, ako konvalinky, ako niečo divoké, neznáme, vzrušujúce. Ako vo filme! Presne tak sa teraz cítil.

       Keď opäť nasadli na vlečku, chcelo sa im spievať. Boli rozhorúčení, oči sa im leskli, kývali sa v rytme akoby sa nad ich hlavami vznášali muzikanti a húdli im do ucha. Traktor už nielen kašľal, ale aj poskakoval a Šimko bol viac a viac nervózny. Ešte aj snežiť začalo. Miško vyplazoval jazyk a zachytával naň snehové vločky veľké ako necht na jeho palci. Cítil, ako sa studeno kĺžu dole hrdlom a v bruchu sa menia na chladné kvapky. Bola mu zima. Na ruky, na nohy, špičku nosa, aj bradu. Dokonca mu bola zima aj na zadku. Nehriala ho hrubá deka, ktorou prikryli drevené lavice. Dlaňami si šúchal kolená a závidel dospelým. Ako to robia, že neskučia od chladu? Vyspevujú si do noci a smejú sa na každej maličkosti. Aj pán učiteľ. Stále rečnícky, rozoberajúci problémy do detailov, hľadajúci všetky za a proti, aj on sa chichúňal a spieval ako chlapci pri odvode.
       Traktor poskočil, z výfuku na kapote sa vyvalil čierny dym. Všetci na vlečke stíchli. Šofér pridával plyn, krútiac volantom na všetky strany, len aby sa kolesá krútili. Lebo ak tu zastanú, nepomôžu lopaty a silné ruky. Podarilo sa. Aj Miško si vydýchol. Zrazu si uvedomil, že necítil strach. Obavy, to áno. Nevedel si predstaviť, žeby tu, uprostred ničoho mal zliezť z vlečky a čakať, kým opravia traktor. Bol by to hluchý čas...

       Za Kamenicou však traktor zdochol. Tak povedal Šimko a nadával na husté sneženie.
       „Mám dve lopaty. Kto mi pomôže?“ obrátil sa na hercov. Prihlásil sa Palko: „Daj sem, choď dopredu, ja budem spod vlečky odhŕňať. A prestaň nadávať. Doma by si spal pod duchnou a nemal si zážitok, na ktorý nikdy nezabudneš.“
       Šofér skúšal naštartovať, no nedarilo sa mu. Všetci, okrem Palka a Šimka, iba tak postávali okolo traktora. Poskakovali na jednej nohe, treli si dlane, aby sa zahriali. Po chvíli bolo jasné, že sami traktor neopravia a treba privolať pomoc. Šimko sa prihlásil, že ide domov, dôjde s ďalším traktorom a odtiahnu tento šrot. Odišiel. Prešla temer hodina, keď sa poniektorí rozhodli pobrať za ním. Bola hlboká noc, takmer polnoc, v ktorej prichádza nový rok. Únava sadala na plecia úspešným hercom a od teplých postelí ich delilo necelých päť kilometrov.
       Miško sa tiež rozhodol ísť domov pešo. Nie cez polia, ako ostatní, ale po ceste. Aby nezablúdil. Našťastie je sneh biely, pomyslel si, keď bol tak ďaleko, že už nepočul žiaden ľudský hlas a okrem bielej, sivej a čiernej farby nebolo široko ďaleko iného odtieňa. Ruky mal vo vreckách, v hlave radosť, hrdosť, predsavzatia, plány, sny... Spozornel. Začul, že jeho kroky majú ozvenu. Zrýchlil, spomalil, zastal... zase sa pokúšal rýchlymi krokmi ujsť nepríjemnému zvuku, ktorý sa ozýval spoza jeho chrbta. Dych sa mu zrýchľoval a už mu nebola zima. Spomenul si na všetky rozprávky o strašidlách, na duchov a ježibaby...
       „Stoj konečne!“ začul. „Kam tak utekáš? Neviem ťa dobehnúť... a to som sa za tebou pustil hneď ako si vykročil!“
       „Ondrej!“
       „Čo si si myslel, že Jánošík?“
       Miško stíchol. Akurát teraz nemal náladu na bratove úškľabky a výsmešný tón. Spomalil, čakal. Počul Ondrejov hlasný dych, vŕzganie snehu pod jeho krokmi.
       „Rozbehol si sa ako srnka,“ začal starší brat od prvého spoločného kroku.
       „Hej... naťahoval som nohy, nech nešliapem do rána.“
       „Herectvo ťa unavilo?“ pokračoval Ondrej a keď nedostal odpoveď, chytil Miška za plecia a pritiahol si ho k sebe so slovami: „Braček, si umelec! Neveril som, že to dokážeš. Keď som ťa videl na javisku... bol si taký sebaistý, taký pravdivý. Na všetkých skúškach som sa ti smial, lebo si bol vystrašený. Nevedel si urobiť ani poriadny krok, nieto pritom rozprávať. Ale dnešné predstavenie vymazalo zlé a v mojich očiach si skutočným hercom. Ne-bo-jác-nym hercom!“
       Miško sa pritisol k bratovi a vedel, že nech sa stane hocičo, oni dvaja už nebudú sedieť na opačnom konci vlečky.





* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 4101