login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Od Andreja po Smrtnú nedeľu

@ :: Poviedky ::     Apr 30 2008, 13:37 (UTC+0)

Takto to voľakedy vyzeralo na nováčanských tancovačkách

Miesto: Nováčany, okres Košice-okolie
Čas: 1952 až 1953
Autor: Slavomír Szabó

       Aničke sa triasli ruky. Vlastne, triasla sa celá, od zimy, od strachu, ale práve pozerala na ruky, ako sa chvejú, ani čoby preosievala múku. Stála potme na dvore, takmer pri dverách domov, ale neotvorila ich. Mama by ihneď zbadala, že niečo nie je v poriadku. Váhala, čo ďalej. V duši sa jej premieľali tie najhroznejšie pocity, verila, že sa jej život zmenil. Už nikdy nebude veselá, bezstarostná. Jej poznanie ju isto urobilo v okamihu staršou. Poznanie, že sú veci medzi nebom a zemou, ktorým sa nehodno vysmievať, že zlo číha na každom kroku a to, čo je inak očiam neviditeľné, sa inokedy môže zjaviť vo svojej plnej sile i desivosti. Ešte pred chvíľou jačala na plné hrdlo, viedla svoj beh o život, lapala po dychu otvorenými ústami, nehľadiac, že mrazivý vzduch jej môže priviesť chorobu. I teraz by najradšej skríkla, ale čo by to pomohlo? Akurát by musela doma vysvetľovať, čo sa stalo. Že bola kradnúť, a to ešte vo vlastnej dedine – v Nováčanoch, ale cestu jej skrížil prízrak, azda vyslanec samotných pekiel. Prižmúrila oči, prehltla naprázdno a opäť sa pokúsila uložiť si všetko v hlave. Lenže na to, čo sa stalo, žiadneho vysvetlenia nebolo.
       V posledný novembrový deň, tak ako vždy na Andreja, sa dievčatá rozhodli liať olovo, aby im veštba napovedala, čo ich v budúcnosti čaká. Aj Anička, tento rok prvýkrát, išla s nimi. To, že už mala pätnásť, hoc i len pred niekoľkými dňami, ju zaradilo k dievkam, ktoré sa môžu zaujímať o budúceho ženícha. Ba aj sa s nimi spojiť, aby si každá ulapila toho, čo je blízky jej srdcu. Nie tak, ako sa chytajú zajace. Žiadne drôtené slučky ani klepce. Úsmevmi, pohľadmi do očí, milými slovami. To boli i navždy ostanú zbraňami dievčat, ktoré chytia chlapcov naisto. Ale veštba je veštba, tá má tiež svoju hodnotu. Rituál, zjavenie osudu, závan vetra budúcnosti, čo naznačí, na koho sa má ktoré dievča zamerať. A tiež veštenie z pirohov. Tie sa musia variť nad nakradnutým drevom, inak veštba nefunguje. Preto sa dievky, sotva sa zotmelo, rozdelili do skupiniek a vybrali kradnúť. A vtedy sa to stalo!
       U starého Jozefa, deda, o ktorom si mysleli, že už pre svoju hluchotu nepočuje zlodejov, aj keby si pre kradnutí spievali, na dvore mátalo. Z ničoho nič, priamo zo zeme sa začala dvíhať akási biela obluda, strašná a vysoká, až im prerástla vysoko nad hlavy a veľmi pritom chraptila. Čistý des, ako sa tam naraz zjavila za šopou a nebyť rýchleho behu, ktorému nezabránil ani plot, Anička by isto skončila v náručí prízraku, ktorý by ju zložil k nohám samotnej smrti. A možno to bola i smrť osobne! Možno si prišla pre starého Jozefa, veď ten už chodí len o palici a spomína na cisára Karola Habsburga i staré Uhorsko. Isto preto ich nechala utiecť, ešte nemala v pláne vziať aj ich. Teda... Stretla sa so samotnou zubatou...
       Anička ešte chvíľku postávala pred dverami, myslela na to, kde je asi Marča, veď každá bežala na svoju stranu. Potom však vošla do šopy, vzala zopár klátikov z vlastného dreva a šla rovno k Jolane. Viac už kradnúť nepôjde! U Jolany, tam sa mali stretnúť, možno sú ostatné dievky už kdesi pri peci a tavia olovo, nesmie svoje prvé veštenie premeškať!

       „Aha, tu je!“ zazubila sa Jolana, len čo zavŕzgali dvere a Anička vošla dnu. „A ty nám čo povieš? Aj ty si videla strašky?“
       Anička sa nadýchla a rozhliadla. V kuchyni okolo stola sedelo sedem dievčat, Marča medzi nimi. Uľavilo sa jej. Na stole ležalo rozvaľkané cesto a nôž, v peci sa kúrilo, že bolo až horúco. Marča sedela za Jolanou a prikladala si prst na ústa, aby Anička mlčala. Nedalo sa však.
       „Videla som, ale ani neviem, či môžem povedať. Či sa o tom smie hovoriť. Lebo viete, kto rozpráva o bosorkách, priťahuje ich k sebe už rečami, a potom sa mu môže zle povodiť. A toto bolo ešte horšie!“
       „Ale veď povedz, však sa neokúňaj,“ zatiahla Jolana, z jej hlasu bolo cítiť, akoby sa vysmievala. Nebolo by to nič výnimočné. Mala už po dvadsiatke, ale ešte nikdy o ňu žiaden triezvy chlapec nezavadil ani pohľadom. Často teda zadrapovala najmä do mladších dievčat.
       Anka teda začala. Nevšímala si Marčine grimasy, nech prestane, cítila potrebu sa vyrozprávať. A nezamlčala nič. Naopak, ešte sa rozohnila, keď vravela ako bežala, že len takto si vedela zachrániť dušu a ako sa potom bála, aby sa tak podarilo i Marči. Vraj, ktovie čo ukáže ďalší deň, či bude dedo Jozef ešte nažive. Výraz jej tváre, rozstrapatené vlasy, čo jej vytŕčali z jej svetlého vrkoča na všetky strany i lesk v očiach svedčili, že sa naozaj bojí, že tŕpne, čo bude ďalej. Namiesto porozumenia sa však ozval smiech. Poriadny, a najviac sa rehotala Jolana. Pľasla si po čele, chytala za brucho a keď už ostatné stíchli, ona stále pokračovala. Vyzeralo to až nútene, akoby hrala akési divadlo. Až keď skončila a pozrela do očí vystrašenej Aničke, spustila: „Keby si bola nejaká stará baba, čo sa žehná pri každej čiernej mačke, ktorá jej prebehne cez cestu, tak nepoviem nič. Ale ty? Nie, nie stará poverčivá baba, ale decko s detským rozumom. A ty chceš dnes veštiť, kto si ťa vezme za ženu? Vieš, ako to bolo?“
       Anička prekvapene, no zároveň urazene pokrútila hlavou, že nevie. Jolana sa už nadýchla, že jej to vytmaví, ale do reči jej rýchlo skočila Marča, dievča predsa len o niečo miernejšie.
       „Keď sa to čudo zjavilo a rozbehli sme sa, ty si preskočila plot ako prvá. Ani si nezbadala, že som spadla. Zrazu ma niekto odzadu chytil za plecia. Zvrieskla som, ale to len kým sme nezistila, že žiadne strašidlo ale starý ujko Jozef. Smial sa, až do tmy svietil jeho posledný zub, potom povedal, vraj tušil, že prídeme. Že mu na Andreja vždy ubudne z dreva.“
       „Nie, to nemôže byť tak,“ hlesla prekvapená Anička. „Nevidela si to čudo, aké bolo vysoké?“
       „Veď hej, ujko ležal na zemi prikrytý plachtou. Mal pri sebe hrable. Najskôr sa postavil on a potom ešte dvíhal hrable do výšky, na nich bola tá plachta. To preto.“

       Smiech doznel a v kuchyni u Jolany zavládlo ticho. Jej mama odišla na priadky, otec do krčmy, mohla si teda zavolať kamarátky, aby si veštili. Rodičia mali pochopenie. Kedysi to tak robila aj jej mama, babka, prababka, ktovie kto a kedy začal s týmto zvykom. Noc na Andreja má zvláštnu moc, nebeské bytosti sú viac ochotné vyjaviť, čo koho čaká, neminie. Sedem dievčat stálo pri peci, kúrilo sa v nej poriadne, každá doniesla drevo. Anička sa už dávno upokojila, nakoniec sa na fígli starého Jozefa zasmiala i sama. Len pred chvíľkou z cesta, čo už mali pripravené na stole, urobili pirohy a dali do nich papieriky s menami chlapcov, ktorí sa im páčili. Každá dostala od Jolany vlastný hrniec, naliali do nich vodu, hodili pirohy, a teraz čakali. Napäto hľadeli, ako čochvíľa voda zovrie. To je moment, ktorý nesmú prepásť. Potom vypláva na hladinu i prvý piroh a dievča ho musí uchytiť. Mládenec s takým menom, ako je napísané na papieriku, bude budúcim mužom veštiacej dievčiny. Aničke sa podarilo dať hrniec naprostriedok pece, voda jej začala vrieť ako prvá.
       „Daj pozor, už vypláva!“ upozorňovala ju Marča, akoby to Anička nevedela sama. Už aj držala v ruke lyžicu, aby piroh odchytila.
       „Ide, už ide!“ kričala jej Marča takmer do ucha. „Chytaj!“
       Anička chytila. Z lyžice sa nad piroh vznášala para, cesto bolo poriadne horúce, keď sa ho pokúšala chytiť do prstov. Pálilo, musela naň fúkať.
       „Takže?“ pýtali sa aj ostatné dievčatá, keď položila piroh na stôl a opatrne to roztvorila. Na papieriku mala napísané: Rudo.
       „Rudo?“ uškrnula sa Jolana.
       „Hej,“ posmutnela Anička.
       „A čo? Včely ti uleteli, alebo čo? Rudo – to je zlé?“ zdvihla Marča obočie.
       „No, vraveli ste, že pirohy musia byť aspoň dva a aspoň s dvoma menami. Takže som tam dala aj Ruda...“
       Dievčatá videli, že nie je spokojná, pýtali by sa aj ďalej, ale už voda prevrela i v ďalších hrncoch. Napäto lovili pirohy lyžicami, niektoré sa smiali, iné červenali, žiadna sa nezdala taká smutná ako Anička. Aj Jolana sa tešila, ale na rozdiel od všetkých ostatných nikomu nepovedala, koho si vytiahla ona. Nedalo sa to ani tušiť, pirohov s menami si do svojho hrnca nakládla neúrekom.
       „Olovo! Teraz sa ide na olovo!“ zavelila Jolana zjavne spokojná so svojim úlovkom a dievčatá si rýchlo posadali ku stolu.
       Jediným svetlom v celom dome bola sviečka stojaca uprostred. Hneď pri nej hrniec so studenou vodou. A keďže Aničke vyplával piroh ako prvý, mala právo začať veštiť ako prvá i teraz. Končekmi prstov položila olovenú guľku na lyžicu a potom nad plameň. Keď sa olovo roztopí, musí ho cez dieru na veľkom kľúči vyliať do vody. Kúzlo spočíva v tom, že len čo olovo vychladne, vytvorí akýsi tvar, symbol čohosi, čo si už musí rozlúštiť sama. Ale ten symbol jej naznačí, ako sa bude vyvíjať jej osud. Anička pozerala, ako sa kovová guľka mení, roztápa, zatiaľ čo s ostatnými dievčatami odriekala zaklínadlo, ani čoby jedným hlasom.

       „Ondreju, Odnreju, olova na tebe ľeju,
       daj mi takoj znac, keho budzem mac!“


       Olovo zasyčalo, to ako ho Anička vyliala do vody a dievčatá kričali: „Chytaj, chytaj!“
       Anička ponorila ruku do hrnca a voľačo vytiahla. Kov ešte teplý, ale v tvare, čo jej nepovedal nič. Bolo to dosť dlhé, tenké, akoby nejaká palička.
       „No? Čo si myslíš, čo je to?“ spýtala sa jej Marča.
       „Neviem.“
       „Možno zistíš až časom.“
       „Ty naozaj nevieš? Naozaj?“ škerila sa znova Jolana. „No, čo by to asi mohlo byť? Podlhovasté, úzke... Žeby niečo z Ruda?“ rozosmiala sa a s ňou i ostatné, len Anička sa červenala, až jej horeli uši.
       „Ale skús, či ešte niečo neostalo dnu. Len toto sa vylialo?“ nabádala ešte Marča.
       Anička vložila opäť ruku do hrnca a vytiahla ešte čosi čudné, maličké, ale pekné. Keď sa tomu lepšie prihliadla, videla, že je to hviezda. Najkrajšie znamenie, aké môže táto veštba poskytnúť. Hviezda je najlepšia, najhorší je kríž. Šťastná hviezda, čo jej bude svietiť na spoločnú cestu s milým. Naozaj ju to potešilo a tušila, že ostatné dievčatá jej závidia.
       „A teraz idem ja,“ pomkla ju lakťom Jolana a už si aj kládla guľôčku olova na lyžicu...

       Noc bola chladná a na oblohe spomedzi mrakov presvitalo iba pár hviezd. Celá dedina sa ponorila do tmy, už iba v kde tu ktorom okne presvitalo slabé svetlo, keď sa Anička s Marčou vracali z večera proroctiev. S dievčatami sa rozišli so smiechom, ale zdalo sa, akoby svoju bezstarostnosť iba predstierali. Od rána začne pôst, čo potrvá až do Vianoc, život sa trochu zmení, už nebudú tancovačky a veselie. Dnes to bolo naposledy, čo sa bavili, ale stálo to zato. A teraz každej vŕtalo v hlave, čo jej priniesla dnešná všetba.
       „Takže si si vytiahla Ruda, hej?“ prehodila Marča, len aby reč nestála.
       „Tak, ale ani neviem, prečo som jeho meno napísala. Možno, že je hlavným nováčanským parobkom a ostatní mládenci ho poslúchajú. Asi som ho tam ani nemala písať! Nie je v dedine sukňa, ktorú by nenaháňal!“
       „Ale je! Jolana takú nosí,“ zasmiala sa Marča, Aničku to očividne pobavilo.
       „Vieš, Anička, mňa by zaujímalo, koho meno si mala napísané v tom druhom pirohu. Isto si chcela jeho, keď si teraz taká sklamaná.“
       „Ja by ti aj povedala, ale načo? Iba by si sa smiala. A naviac, táto veštba asi neplatí.“
       „Čože?“
       „Že neplatí. Pirohy sme nevarili na kradnutom dreve. Ja som doniesla od nás z domu.“
       Marča sa zastavila, napriek tme bolo vidieť, že jej dievčenská tvár nadobudla prísne črty. „To ostatným ani nehovor! Ja som išla kradnúť znova a ani mi nenapadlo, že ty nie! Veď si mohla ísť vziať z našej kôlne, nikto by ťa nevidel! Prvý raz si s nami bola a toto! Budeš mlčať, rozumieš?“
       Anička prikývla.
       „Ale to vysvetľuje kadečo. Napríklad aj to, prečo sa Jolana tak usmievala, isto si vytiahla nejakého fešáka. Však ona jediná nám ani meno neukázala. No načo by aj? Niektorí, ktorých kedysi vytiahla, sa už aj poženili. Možno to v jej prípade neplatí. Veď je taká protivná!“
       „Myslíš?“
       „No, ja hlavne myslím, že si poonačila dnešnú veštbu. A že aj ja budem držať jazyk za zubami, nikomu to neprezradím, ale niečo za niečo. Povedz mi, koho si mala napísaného na lístku v druhom pirohu.“
       „Janka.“
       „Toho... počkaj, ako mu meno... no, čo ťa viezol zo zábavy z Rudníka?“
       Anička mlčky prikývla.
       „Joj, dievka, ale veď on je ešte taký kotňak! Koľko mu je, mal už šestnásť? Len nedávno po žatve ho pasovali za parobka. A práve jeho? Veď v tom Rudníku, veď vieš. Popil z pálenky, uprostred tanca vyskočil na stôl a zhodil na zem obe petrolejky. Potom sa tam strhla taká bitka, že cigáni vykladali vonku basu cez okno, aby im ju niekto nerozmlátil.“
       „Hej, ale bitka nezačala kvôli nemu. To mu Rudo nakázal, že je najmladší parobok, tak má rozbiť lampy, aby mohli zbiť Rudníčanov, že s nami tancujú.“
       „Ozaj? No, mne sa tiež nepáčilo, že naši mládenci zasa vytáčali len Rudníčanky, tak s kým sme mali tancovať, keď nie s chlapcami z Rudníka? Aj Janko, dobre som videla, aké na neho robíš oči. Ale on ani raz na teba nepozrel, ani na jednu z nás. Až keď ušli po bitke z krčmy, vtedy s ostatnými čakal na ceste za Rudníkom, že nás poodvážajú domov. Len vtedy ťa zavolal.“
       „Ale keď som mu sedela na rúre, na tom jeho bicykli, do ucha mi šepkal, také slová... Chi-chi... Joj, až sa hanbím...“
       „Ale páčilo sa ti to, nie? Len neviem, prečo je každému dievka z inej dediny do tanca vždy viac vzácna. Ale vieš, ako sa hovorí. Zlý je taký vôl, čo sa neodkáže napásť na domácej lúke. Nakoniec si aj tak každý vezme za ženu dievča z vlastnej dediny. Nováčania Nováčanky, Rudníčania Rudníčanky. Ale s tými bicyklami, pamätáš? Len Jolana išla pešo, ju nikto nepovozil...“


       Nastalo predjarie. Východy slnka už sprevádzal vtáčí spev, prvá tráva sa drala spod zeme na povrch a zakvitli aj prvé kvety. Potoky hlasno zurčali, to sa ešte roztápal sneh na vrchole Holičky a zavial teplý vietor. Od času, keď dievčatá veštili, prešiel dlhý čas, v ktorom už mohli vypozorovať, či sa ich osud napĺňa, alebo to bola všetko iba hra. Každá si to vyložila po svojom. Čo sa hodilo, to pripísali veštbe, čo nie, na to radšej ani nemysleli. Iba Anička áno, pretože v sebe ešte stále nosila pocit viny, že všetky dievky žijú v omyle. Nevedia, že ona nekradnutým drevom pri pirohoch všetko pobabrala a spoľahnúť sa dá len na olovo. S touto myšlienkou sa celkom zžila, začala jej úplne veriť. Znamenalo to teda, že Rudo nebude jej milý, čomu bola i vcelku rada, ale to niečo podlhovasté, úzke i hviezda jej ukážu, kto jej venuje svoje srdce. Po celý ten čas si dobre všímala, ako na ňu pozeral Jano. Niekedy, keď sa len tak náhodne stretli kdesi na ulici, vždy sa za ňou obzrel. A po Vianociach na Štefanskej tancovačke vykrúcal len ju. Bolo to u nich v Nováčanoch, tancovalo sa v krčme u Pastora, ktovie, či by sa jej takto venoval, ak by sa zábava konala zasa v Rudníku. Aj na to myslela. Bola si takmer istá, že už každým dňom k nej príde a povie, čo cíti. Priskoro? Nie, určite nie, veď jej mama sa vydávala v šestnástich, vtedy to bývalo bežné. Čo na tom, že odkedy prešli matriky spod fary na úrad, sa dievky vydávali až od osemnástich. Cítili i cítia predsa rovnako.
       Všetky jej zážitky z posledných týždňov kazil len jeden, jediný obraz. To keď si vybavila, ako vyzeral Jano, keď pred sviatkami pomáhal susedom so zabíjačkou. Podľa zvyku prasa hneď po zaklatí podrezali pod krkom a ešte teplú krv chytali do hrnčekov. Z nej si potom odpil každý chlap. Aj Jano. Možno sa mu aj hnusilo, ale musel. Až mu z toho zabehlo, vyprskol a krv mu stekala po brade i krku. Vyzeral hrozne, ako dajaký ľudožrút! Ale i vtedy pozerala ukradomky cez plot len na neho. Jeho obraz nosila pod viečkami, aj keď nebol na blízku, s ním usínala a prebúdzala sa. Tušila, že teraz, keď sa už aj oteplilo a blížila sa Smrtná nedeľa, sa Jano konečne prejaví.
       Smrtná nedeľa a noc na Andreja mali voľačo spoločné. Cez oba sviatky sa veselilo, hodovalo, pretože po nich nasledoval pôst. Po Andrejovi predvianočný a po Smrtnej nedeli predveľkonočný. Aj tento deň mal svoj rituál. Neveštilo sa, ale topila sa smrť. Dievčatá ešte v sobotu urobili zo slamy hlavu, oviazali ju starou šatkou a z handier urobili telo. Figurínu smrtky uviazali na dlhú tyč a rozhodli, že ju ponesie Anička. V nedeľu po omši sa potom stretli na hornom konci dediny a kráčali dolu cestou spievajúc:

       „Išla šmertka s kúdzeľu, na tú šmetnú nedzeľu,
       ruci kúdzeľ do šancu, sama beží do tancu,
       haju, haju, haju, kdze nám vajca dajú?
       a kdze nám nedajú, naj im šicke kury pozdychajú.
       samy perši kohút!

       Navaríme červenoho vína, napojime i vašeho syna,
       a kedz nám nebudze pic, začneme ho bic
       a za kačku potresovac!“


       Takto zastavili pred každým domom. Zatiaľ čo Anička držala smrtku vysoko nad hlavou, spievajúce dievčatá čakali, kým z domu vyjde gazdiná a dá im do košíka zopár vajíčok. Chlapci išli za dievčatami pozadu, tvárili sa, že sa ich to netýka. Aj Jano, dobre ho Anička videla a tešila sa, keď si všimla, že sa na ňu usmieva. Trvalo i zo dve hodiny, kým prešli celou dedinou až dole cez cestu ku močiaru, kde sa inak chodievalo iba močiť konope. Tam zastali a vtedy prišla jej chvíľa. Zamávala smrtkou vysoko nad hlavou a hodila ju do vody. Bol to znak toho, že príroda už načisto precitla zo zimného spánku a nastáva čas znovuzrodenia.
       „Ja som to počítala, počítala!“ usmiala sa na Aničku Marča.
       „Hej? A čo?“ nechápala, vlastne ju to ani nezaujímalo.
       „No čo?! Vajcia! Máme ich v košíkoch skoro dvesto! Vieš, aká to bude praženica? Moja mama povedala, že to môžeme urobiť aj u nás na dvore. Založíme oheň a urobíme v hrnci praženicu pre mládencov ešte skôr, ako sa pôjde tancovať.“
       „No dobre,“ kývla plecom Anička a znova sa ozval spev. To už dievčatá kráčali späť do dediny aj s chlapcami a jej sa odzadu do ucha rinul známy hlas. Janov hlas. Spieval nahlas, akoby chcel vypľuť dušu, a keď sa naň obzrela, poskočil o krok dopredu. Nastavil ruku a ona ho chytila popod rameno. Presne tak, ako to robia tí, čo sa ľúbia.
       Tento deň sa zdal Aničke najkrajším v jej živote. Spolu s ostatnými dievčatami miešala praženicu v najväčšom hrnci čo zohnali, v ktorom sa inak varil len lekvár. Museli to robiť rýchlo a poriadne, aby im neprihorela. Chlapci len stáli okolo, pozerali na ne a občas tu a tam podpichli. Potom si dievčatá praženicu rozdelili a núkali chlapcov. Niektorých rovno kŕmili. Aj Anička Jana. Všimla si len, ako na ňu zlostne zazrela Jolana, ale to ju teraz netrápilo. Závisť je závisť, a sama mala pocit, že teraz jej je čo závidieť. A večer, keď začala tancovačka, cigáni vyhrávali čardáše a veselia bolo za plnú dedinu, videla už len jeho. Svojho milého, ktorý sa jej povedal o svojich citoch. Síce len tak ako vedel, teda žiadna báseň, horúce, plamenné slová, či vyznanie o láske na celý život. Pošepkal jej iba do ucha, že je pri nej rád a to jej stačilo. Už vnímala len jeho úsmev, jeho oči a v tanci cítila na drieku jeho dlane. Neskoro večer, keď ju už odprevádzal domov, pozrela na oblohu. Priamo nad nimi žiarila hviezda. Krásna, veľká, oveľa väčšia než ostatné. Hviezda taká, akú si vo veštbe vyliala z olova na Andreja. A to podlhovasté, úzke? Teraz jej to došlo, pochopila. Veď to bola predsa palica, na ktorej niesla smrtku do močiara! Proroctvo sa naplnilo! Pirohy nie, to pobabrala, že nenakradla drevo, ale olovo neklame! Bola si tým celkom istá, ale už na to ďalej nemyslela. Nemohla, nedalo sa. To pretože Jano priložil svoje pery na jej ústa.





***


Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie


čitateľov: 4464