login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Bubnarka

@ :: Poviedky ::     Apr 30 2008, 07:05 (UTC+0)

Na mieste, kde stála povestná nováčanská krčma Bubnarka, sa dnes nachádza už len močiar

Miesto: Rudník a Nováčany, okres Košice-okolie
Čas: neurčený, pravdepodobne 18. stor.
Autor: Soňa Jakešová

       Drevený člnok ľahulinko prekĺzaval pomedzi nite, uvádzaný do pohybu rukami zručnej tkáčky. Z izby sa rozliehalo pravidelné, mäkké klopkanie. Akoby odmeriavalo plynúci čas a zároveň poskytovalo hmatateľnú istotou, že všetko čo sa udialo, ale i to čo ešte len príde, prebieha podľa jasných pravidiel. Zdalo sa, že sú nalinkované práve tak jednoznačne a priamo, ako priadza na Zuziných krosnách. Dievčina milovala chvíle za krosnami. Nebola to babravá robota ani lopota. Mohla sa pri tom ponoriť do seba, snívať, nechať myšlienky lietať ďaleko do iných svetov. Nerada sa z týchto predstáv vracala späť do svojho nudného života, ktorý plynul práve tak monotónne, ako pohyb člnka medzi osnovou. A to ju znepokojovalo.
       - Som mladá a chcem žiť. Matka ma stráži na každom kroku. Som jej jediná dcéra, ale nie jej väzeň! - pomyslela si s nevôľou a prudko mykla rukou, ktorou držala člnok. Svoj vzdor nemohla potlačiť a ani ho nechcela tajiť. Búchanie krosien začalo znieť ráznejšie. Už to neboli tlmené nárazy, ale nervózne, zlostné údery. Zuza pre rachot a zaujatie vlastným hnevom nepočula zvony zvolávajúce na bohoslužbu.
       "Hej, Zuzička, ideme, volajú nás k pánbožkovi!" zakričala Hana maznavo zaliečavým hlasom. Bola rada, že jej dievka je taká pracovitá. Veľké gazdovstvo potrebovalo šikovné ruky. No ťažké ženské práce Hana zámerne dávala robiť slúžke. Dcéra bola v jej očiach stále dieťaťom, ktoré musí chrániť, darmo jej minulo šestnásť rokov, boky sa jej zaoblili a na hrudi vydutá blúzka dávala tušiť, že pod ňou ukrýva vábivé vnady. Matke sa Zuza zdala byť krehká, len taká dievčinka s jemnými, panskými rukami. Nechcela ani pomyslieť, že dievky v jej veku poškuľujú po chlapcoch a možno i túžia po čepci.

       Začalo sa brieždiť. Na nebi pomaly slablo blikotanie hviezd, do blednúcej modrej farby na obzore sa ostro zarezávali tmavé kontúry okolitých kopcov. Vtáci už hlasno trilkovali v korunách stromov a v oknách domov sa postupne rozsvecovala žltkavá žiara petrolejových lámp zažínaných prvými ranostajmi.
       Hana s dcérou si dnes privstali. Už nakladali na voz vrecká s múkou, fazuľou, čerstvý tvaroh a maslo, v pilinách a slame starostlivo poukladané vajíčka. Nechýbala zelenina, z ktorej ešte neobschla rosa. Zuza sa tešila na tieto rána, keď sa s mamou vypravili na trh do Košíc. Tento deň jej sľuboval nové zážitky a najmä únik zo všednosti.
       Keď mali miesto vo voze, tak ako aj dnes, brávali so sebou Katu od susedov. Od Zuzky bola o dva roky staršia, taká rapotačka, dievka do sveta, ako vravievala Hana. Jej mama sa do Rudníka vydala z Nováčan a chvíľu trvalo, kým ju miestne ženy ako-tak prijali. No ešte aj jej dcéru Katu zvykli nazývať dievkou od tej Nováčanky.
       Kata sa náhlila k vozu rýchlym krokom. Čierne vlasy mala starostlivo zapletené do hrubých vrkočov a ako pri hojdavej chôdzi podskakovala, copy jej lietali okolo hlavy a udierali do pliec. Už na prvý pohľad vyzerala ako dobre stavané sedliacke dievča. Pôvab jej dodával iskrivý pohľad a jamky na lícach, ktoré jej úsmevu pridali šibalský výraz. Kata si bola vedomá svojej krásy, ba i toho, že sa za ňou obzerali mládenci a zo závisti aj dievčatá. Aj preto sa nosila tak hrdo a vzpriamene. Veselá nátura, sebadôvera a duchaplná prostorekosť z nej robili dobrú spoločníčku. Zuza bola skôr tichšia, krehkejšia ako jej kamarátka. Pleť mala belšiu, svetlejšie vlasy ľanovej farby a oveľa útlejšiu postavu. Obe dievčatá si od malička veľmi dobre rozumeli. Kým Kata vyhľadávala dobrodružstvo a zábavu, Zuzkina miernosť a rozvážnosť tlmila družkinu živelnosť.
       Konečne sa v Haniných rukách napli opraty a voz zahrkotal po prašnej ceste. Najskôr dole Rudníkom a potom za poslednými domami odbočili k Nováčanom. Okolo nich boli stromy, ďalej les a za ním polia. Ako sa blížili k Nováčanom, uzreli dom. Stál trocha ďalej od cesty. Bola to v týchto končinách jediná osamelá budova – Bubnarka. Tak ľudia volali hostinec, ktorého hrubé biele múry bolo vidieť už z diaľky. Ženy z voza pozerali, ako už z komína stúpa dym, lebo slúžky vždy takto zavčasu začínali chystať stravu pre hostí.
       „Čertov príbytok,“ zahundrala Hana, keď prechádzali okolo a s neskrývaným odporom si odpľula.
       „Tetka - a to prečo?“ vyvalila na ňu Kata okále a zatvárila sa pri tom ako najnechápavejšie neviniatko.
       „Lebo do Bubnarky počestné dievča nikdy nevkročí!“ vyprskla Hana. „Je to príbytok diabla a jeho prisluhovačov! Spriadajú tam svoje siete a lapajú do nich tých, ktorí sa rúhajú. Takú zábavu tam núkajú, čo vedie do záhuby,“ zakončila záhadnú rozhorčenú reč.
       „Amen,“ zašepkala Kata Zuze do ucha s posmievačným úškľabkom, ktorý videla len jej kamarátka. Kata dobre vedela, že Bubnarku opriadajú záhadné chýry. Staršie ženy si o nich šuškali, no strážili ich ako veľké tajomstvo. Koľkokrát Kata dúfala, že aspoň dačo o nej začuje. Keď boli priadky a ženy sa rozhovorili, dievčina sa okolo nich zakrádala ako mačka, naťahovala uši – no ony aj tak vždy stíchli uprostred nedopovedanej vety. Záhada ju mátala o to viac, že ani žiadna kamarátka o Bubnarke nevedela nič iné ako iba to, že jestvuje.
       „Čo sa tam vlastne deje, tetka? Ja si myslím, že sa tam schádzajú bosoráci,“ Kata sa zámerne zatvárila akoby tému nadhodila, len aby reč nestála. Aj oči uprela kamsi do neba, aby sa jej pohľad nestretol s Haniným. Nebadane poškuľovala po staršej žene a všimla si, ako Hana stiahla ústa do prísnej úzkej čiarky, keď popohnala kone, aby z tohto miesta odišli čo najrýchlejšie.
       Aj Zuzinu fantáziu zamestnávalo krčmové tajomstvo. No ona sa nikdy matky neodvážila spýtať, ako to vlastne je. Načo ju provokovať? Však aj tak na tú záhadnú stavbu zahromží vždy, keď okolo nej prechádzajú.
       Hostinec stál na území nikoho - nepatril ani k Rudníku, ani Nováčanom. Zuza si pomyslela, že práve to možno vyhovuje jeho tajomným návštevníkom, ktorí tak môžu prichádzať i odchádzať nevidení zvedavými očami.

       Rytmus života v Rudníku udávalo počasie. Horúce dni vrcholiaceho leta nútili gazdov ponáhľať sa so zberom úrody. Vo vzduchu sa miešala sladkastá aróma kvitnúcich bylín, dozrievajúcich semien a naliatych zŕn spolu so štipľavým potom lopotiacich sa ľudí. Práve v čase žatvy si Hana poranila nohu. Stúpila tak nešťastne, že sa pre ostrú bolesť nemohla ani pohnúť. Odsúdená na nečinné vylihovanie vyčkávala, kým ju vylieči medicína, čo jej predpísal doktor. Na prácu na poli si musela najať pomocníkov. Keď bolo treba ísť na trh, s nevôľou súhlasila, že Zuza pôjde s Katou a kamarátkami sama, lebo ona takto dochrámaná sa teraz nikam nemôže trmácať.
       „Keď popredáte čo treba, náhli sa domov,“ pripomínala dcére. Potom, keď sa za ňou zavreli dvere, Hana sa trocha nadvihla na posteli a cez oblok hľadela, ako Zuza sadá na voz spolu s ďalšími dievčatami. Bola si istá, že jej pekná, milá dcéra aj dnes spoľahlivo urobí všetko, ako jej nakázala. Spokojne sa usmiala.
       Tentoraz sa na voz vyteperili okrem Zuzy a Katy aj Anka a Hela, kamarátky z dediny, ktoré sa k nim pridali so svojimi plnými nošami a košíkmi. Cesta do mesta im ako zvyčajne ubiehala rýchlo. Dievčatá spievali, švitorili, smiali sa na veselých historkách, klebetili o chlapcoch, čo im práve nadbiehali. Keď hrkotali okolo Bubnarky, stalo sa čosi nezvyčajné. Z krovia sa vynoril vysoký muž a zastal im cestu tak, že ho nemohli obísť. Kata, ktorá držala opraty, za ne sotva stačila zatiahnuť a zastaviť kone. Dievky razom stíchli a zvedavo hľadeli na chlapa. Bol urastený, so širokými ramenami, len trocha rednúce tmavé vlasy prezrádzali, že už nie je najmladší. Mal rozopnutú voľnú halenu zastrčenú do tmavých nohavíc. Zuza sa schúlila s rukami prekríženými na prsiach, Anka s Helou si k sebe pevnejšie pritisli košíky. Prečo nás nepustí ďalej? Vyzerá inak, ako muži u nás v dedine. Tento je ako dajaký divoch - vírilo Zuze v hlave. Chlap sa však tváril priateľsky. Keď konečne prehovoril, samé mohli posúdiť, že jeho otázka znela skôr zaliečavo ako zlovestne.
       „Som hostinský z Bubnarky. Dievčatá, prečo sa trmácate až do mesta, keď aj u mňa dobre predáte?“
       „Milý pánko, čo to má znamenať, takto nám vybehnúť pod kolesá? Čo si máme o vás myslieť, vyzeráte, akoby ste tu na nás striehli a potom - kto vie, či nám za tovar poctivo zaplatíte,“ spustila zostra Kata.
       „Nič sa nebojte, ja platím dobre. Urobíme taký obchod, že neobanujete. Mám dosť hostí, viem čo je pre nich dobré,“ hostinský sa zoširoka usmial a odhalil pri tom veľké žlté zuby. Neoholené strnisko na tvári zvýrazňovalo jeho ostré črty a dodávalo mu drsný výzor, ktorý nabádal k opatrnosti. Tento obchod by moja mama isto neschválila - hútala Zuza. Lenže Kata už začala vyjednávať, lebo takáto príležitosť, obzrieť si Bubnarku zblízka, sa už nemusí opakovať.
       „Ak predáme dobre, tak ako vravíte, možno sa dohodneme,“ zatiahla Kata. „Ukážeme vám čo vezieme?“
       „Budete spokojné, to je isté,“ hostinský si pomädlil ruky. „Poďte s vozom k hostincu, tam si to všetko prezriem,“ šikoval voz do dvora.
       Ešte ani nezastali, keď z kuchyne vyšli slúžky a začali brať obsah noší a košíkov. Dievčatá sa uvoľnili, vyľakaná strnulosť sa celkom pominula a ony ochotne núkali svoj tovar. Netrvalo dlho a hostinský si naplnil špajze. Predávajúce boli spokojné, lebo speňažili všetko čo viezli. A hostinský im zaplatil viac, ako čakali. K tomu pridal nečakané pozvanie - na tancovačku, už túto nedeľu tu v Bubnarke.
       „Príďte, krásavice. Zabavíte sa tak, ako ešte nikdy,“ sľuboval a blýskal pritom očami, pohľadom prechádzajúc z jednej dievky na druhú tak, až im líca zapálil rumenec.
       Dievčatá klopili zrak, keď opäť vysadali na voz. Zamávali hostinskému, ktorý za nimi zakričal: „A keď nabudúce pôjdete na trh, zastavte sa najprv u mňa!“
       „Ešte je len skoré ráno a my sme už splnili čo bolo treba. Máme pred sebou celý deň!“ zvýskla natešená Kata. „Nemôžeme sa hneď vrátiť, to by bolo nápadné. Keby sa niekto dozvedel, čo sme urobili, možno by nás doma vyhrešili.“
       „Dohodnime sa, že nikomu o tom ani necekneme,“ pridala sa Hela.
       „To je jasné, lebo potom by z tej tancovačky nebolo nič,“ zachichotala sa Anka.
       Rozhodli sa, že zájdu do lesa a tam vyčkajú, kým slnko začne sadať k obzoru. Posedia si v tráve, poprechádzajú sa, zabavia. Kata zaviedla kone na lesnú cestu a voz odstavila tak, aby ho kryli husté konáre stromov. Dievčatá si posadali na čistinku, bosé nohy natiahli do chladivej hustej trávy. Mali sa o čom rozprávať, lebo najprv bolo treba vymyslieť plán, ako sa nebadane v nedeľu dostanú do Bubnarky. Aj Zuza sa tešila. Na dobrodružstvo, odhalené tajomstvo, na niečo čo doposiaľ nepoznala a čo ju tak lákalo. Cítila, ako sa jej srdce trepoce nedočkavosťou.

       Konečne bola nedeľa. Modrá obloha a žeravý kotúč slnka od samého rána sľubovali krásny deň. Teplý vánok a vtáčie trilky osviežovali ľudské duše, hľadajúce vytúžený oddych v tôni stromov. Štyri vyparádené dievčatá vo sviatočných krojoch prechádzali pomalým krokom cez dedinu, držiac sa pritom za ruky. Nebolo nič zvláštne, vidieť kamarátky takto spolu. Keby ich však dakto sledoval, zistil by, že hneď za posledným domom sa pustili, to aby sa im ľahšie kráčalo, a nápadne zrýchlili krok. Náhlili sa preč, ba priam trielili, až sa im nariasené sukne dvíhali vysoko nad kolená. Zadychčané spomalili až po hodnom kuse cesty, tesne pred Bubnarkou. Zastali na prahu hostinca a na okamih zaváhali.
       „Teraz nemôžme otáľať, musíme čo najrýchlejšie vkĺznuť dnu. Rýchlo, nik z dediny nás tu nesmie vidieť!“ súrila kamarátky Kata. „Zuza, nestoj ako drúk,“ chytila dievčinu za plece a potisla ju dopredu. Potom položila ruku na mosadznú kľučku ťažkých drevených dverí. Hoci boli zavreté, rovnako ako všetky okná ba i okenice, von prenikala tlmená muzika. Zuze sa zdalo, akoby prichádzala z diaľky. Dunela, dvíhala sa vo vlnách, strhávala svojim podmanivým rytmom. Nebolo pochýb, že takáto hudba, čo sa zarezáva až dakde hlboko pod kožu, ba priam uchvacuje dušu, tanečníkov dozaista odnáša niekam preč, ďaleko, do iného sveta.
       Rezké tóny zmiešané so ženským smiechom, dupot opätkov, klopkanie čižiem – to všetko teraz vnímala Zuza zbystrenými zmyslami. Zvláštne bolo, že okrem nástrojov, ktoré bežne rozihrávali žilky tanečníkov na dedinských zábavách, tu zneli aj bubny. Hudbe dodávali dunivú hĺbku, čo vibrovala v celom tele a privádzala do tranzu. Zuza pocítila veľkú túžbu čo najskôr vidieť ten virvar na vlastné oči. Kata konečne otvorila dvere a ony rýchlo vkĺzli dnu. Prechod z jasného dňa do prítmia oslepil ich oči. Žmurkali, pretierali si viečka, len aby si ich zrak čo najskôr privykol a ony mohli vidieť viac z toho, čo sa dialo okolo. Oproti nim sa vynorila známa postava.
       „Pekne vítam, tak predsa ste prišli, krásavice. Poďte ďalej a zabávajte sa!“ zahrmel hostinského hlas.
       Ani chvíľu neotáľal, Katu a Zuzu chytil okolo drieku, akoby boli starí známi, Anke a Hele pokynul, aby ho tiež nasledovali. Priviedol ich k veľkému stolu, za ktorým sa už veselili hostia. Príchod mladých pekných dievčat vzbudil okamžitý záujem. Zuza by najradšej chvíľu sedela a obzerala si ľudí. Trocha zahanbene šibla pohľadom po miestnosti. Aspoň takto sa presvedčila, že tu nie je naozaj nik, kto by ich spoznal. Neušlo jej, že mladí muži boli pekne oblečení, tak po pansky, inak ako mládenci u nich v dedine. A ženy, s ktorými popíjali a stískali sa pri tanci, boli uvoľnenejšie a vyzývavejšie ako bolo zvykom na rudnických či nováčanských zábavách. S úžasom hľadela, ako sa zvŕtali a ako pri tom odhaľovali biele stehná. Niektoré z nich mali uvoľnené šnúrky na lajblikoch a rozpustené vlasy. Takto strapato ich nosili iba veľmi malé dievčatá a cigánky.
       „Dámy, môžem vám ponúknuť vínko?“ prihovoril sa im akýsi mladý muž. Očami kĺzal z jednej na druhú, až jeho pohľad zastavil na Zuze.
       „Ja by som...“ nestihla povedať ani áno, ani nie a už jej do rúk vložil pohár. Ako sa jej pritom dotkol, pocítila teplo jeho dlaní. Priamy pohľad z očí do očí a očarujúci úsmev ju presvedčili, že to nemôže byť zlý človek. A naviac, aký bol pekný... Ani si poriadne nestihla ovlažiť pery, už ju aj ťahal tancovať, lebo vraj hrajú jeho obľúbenú pieseň. Akú, to nevedela. Nevedela vlastne nič. Ani kde je Kata, Anka a Hela, vlastne ani kde je ona. Nebola schopná vnímať nič len hudbu, ktorá ju unášala vo svojom víre, a tiež muža, čo ju držal okolo drieku tak, že si priala, aby to nikdy neskončilo. Zaujala ju jeho bledá pleť, ktorá bola iná ako tvár rudnických mládencov stmavnutá a vysušená od horúceho slnka. Pohladil ju po líci a ona cítila, že jeho ruky sú jemné, bez mozoľov. Mal štíhle prsty, pestované nechty. Isto to bude pán, možno úradník, azda i fabrikant. A keď jej povedal, že s takou krásnou žienkou ešte v živote netancoval, len hanblivo sklopila oči, ale bola pri tom prenáramne šťastná.
       Ostatní páni pri stole núkali dievčatám víno. Tie uchlipkávali neisto, no s každým dúškom sa však viac a viac osmeľovali. Odrazu tancovali všetky štyri. V priestore, v ktorom akoby prestali existovať starosti i čas Kata si strhla stuhy, rozplietla vrkoče, až sa jej krásne čierne vlasy zavlnili na drieku. Rumenec ju robil ešte krajšou. Jej tanečník si ju privinul ešte tesnejšie. Bolo to aj víno, ktoré dievčatá opantalo. Anka s Helou nemali tanečníkov podľa svojho gusta. Jeden bol pristarý pre mladé dievča, druhý mal veľké brucho, lial sa z neho pot a namáhavo fučal.
       „Poďte, pôjdeme už domov,“ ozvala sa Anka, keď sa vrátili k stolu. Hela sa k nej pridala. No Kata so Zuzou chceli ešte zostať. Aspoň chvíľočku. Zábava práve vrcholila, kamarátky boli neoblomné. Dohodli sa teda, že sa rozdelia. Dve dievčatá rýchlo vykĺzli z hostinca a držiac sa popod pazuchy vykročili k dedine.

       Hana sedela na priedomí a pohľad upierala k bránke. Čakala na svoju dcéru. Neprišla, keď zvony zvolávali na večernú bohoslužbu. Teraz už krajinu zahaľovala noc, mesačný svit mäkko zalieval listy stromov, ktoré ševelili v silnejúcom vánku. Mala o Zuzku strach.
       „Bože môj, nedopusť, aby sa jej niečo zlé prihodilo,“ prosila s narastajúcou úzkosťou. Vzala si paličku, ktorou uľavovala boľavej nohe a pomáhala jej prejsť aspoň malú vzdialenosť. Otvorila bránku a vyšla pred dom na ulicu. V diaľke zbadala dve dievčenské postavy. Potešila sa. No keď sa priblížili, videla že to ide Anka s Helou.
       „A kde je moja Zuzka?“ opýtala sa s materinskou starostlivosťou. Dievčatá sprvu uhýbali pohľadom. Hany sa zmocnilo neblahé tušenie.
       „Tak kde je?“ vystrelila z ostra. Bolo jasné, že trvá na odpovedi a neznesie klamstvo.
       „No, ešte sa chvíľu aj s Katou zdržali,“ povedala vyhýbavo Hela.
       „Kde sa zdržali?“ Hanu išlo rozhodiť. Čo len bolo pre jej dcéru dôležitejšie, ako pravidelná večerná modlitba?
       „V Bubnarke,“ vyhŕklo z Anky.
       Hana neverila vlastným ušiam. Chytila sa za srdce, čo jej zovrela náhla úzkosť a zalapala po dychu. Myslela, že v tej chvíli omdlie a už ju nevzkriesia. Jej strach sa však odrazu premenil na mocný hnev. Opantal jej myseľ a dušu. Zodvihla palicu nad hlavu a zvolala: „Bodaj by ste sa tam všetci pod čiernu zem prepadli!“
       V tú chvíľu sa zdvihol mocný víchor. V korunách stromov bolestne zakvílili praskajúce konáre. Cez mesiac sa prehnali zlovestné tmavé mraky, ktoré sa unášané rýchlym poryvom vetra zmenili na hrôzostrašné franforce a zahalili nočnú oblohu.

       Lístie zo stromov dávno opadalo a sychravá jeseň prevzala moc nad krajinou. Rána už boli mrazivé a nepríjemný chlad sa zapichoval pod nechty. Hana stála na okraji jazierka, z úst jej vychádzala para, na ktorú sa premenil jej teplý dych. Strnulým pohľadom hľadela na miesto, kde kedysi stávala Bubnarka. Teraz tam bola len pokojná hladina, ktorá skrývala hlbočinu, čo pohltila hostinec. V jej útrobách zmizli jeho hrubé kamenné múry, pochovala všetkých – ľudí i zvieratá. Z temných hĺbok jazierka vychádzali bublinky, ktoré na viacerých miestach čerili hladinu. Neďaleký les zahalila lepkavá hmla. Bolo také ticho, že Hana vnímala tlkot svojho srdca. A potom to začula – zo stredu jazierka, akoby z veľkej diaľky znela hudba. Rezká muzika a v nej bubny. A do toho smiech. Počula mužov i ženy. Ich hlasy boli ako ozvena. Haninmu sluchu pripadali známe. Vábili ju tak neodolateľne ako dakedy v jej mladosti. Spomenula si, ako sa ona sama vkrádala do Bubnarky, aby sa ocitla v náručí svojho milého, hriešneho mnícha z jasovského kaštieľa, hoci vedela že sa nikdy nestane jeho ženou. Tak veľmi chcela svoju Zuzku ochrániť! Pred hanbou a sklamaním, ktoré pred rokmi sama zakúsila. Podarilo sa jej to. Ibaže inak, ako si predstavovala, netušila, že prekliatím krčma zmizne do pekiel. Hana pomaly vykročila za hlasmi. Zneli jej jasnejšie a s každým krokom, ktorý ju k nim približoval, boli zreteľnejšie. Zdalo sa jej, že medzi nimi rozoznáva Zuzkin perlivý smiech. Mocne zatúžila byť so svojou dcérou. Kráčala za milým hlasom, usmievala sa, naťahovala pred seba ruky, akoby o malú chvíľu mala v náručí objať svoju Zuzanku. Neobzerala sa, len išla, nedbajúc že jej voda zmáčala celú sukňu a potom aj hrubú čiernu šatku prehodenú cez plecia. Kráčala stále dopredu, až kým sa nad ňou nezavrela vodná hladina a lepkavé bahno ju nevtiahlo tam, kam sa po jej kliatbe prepadol celý hostinec.







***


Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie




čitateľov: 4702