login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Šaulov smäd

@ :: Poviedky ::     Apr 23 2008, 04:11 (UTC+0)

Pramene niekdajších kúpeľov Borda netečú, v súčasnosti ich nikto nečistí.... Ostala povesť o objaviteľovi liečivej moci tamojšej vody – mníchovi Šaulovi...

Miesto: Svinica, kúpele Borda; okres Košice-okolie
Čas: táto povesť nie je vsadená do konkrétneho časového obdobia
Autor: Ľubica Andrásiová, Anna Domaniková


       „Kňaz Peter, ani nevieš čo to pre nás znamená, že ho tu môžeme nechať. Dlhá cesta zamrznutým krajom by ho určite zabila. Azda sa vystrábi. A keď zosilnie, bude sa môcť vrátiť sám.“
       To bolo posledné, čo ešte Šaul vnímal. Ďalšie slová mníchov o Bohu, láske, domovine a vďake už nepočul. Upadol do bezvedomia. Bratia ho previezli z pustovne, kde prespávali, na faru k domácemu kňazovi.
       Boli na ceste domov, na Ukrajinu, lebo ich misia tu, vo Svinici, skončila. Pred vyše polrokom sem prišli hlásať slovo Božie a nielen získať ľudí pre vieru, ale v nej utvrdiť tých, čo už verili. Mních Šaul však ochorel, zoslabol, neznáma choroba ho prikvačila k posteli a držala sa ho už mesiac ako kliešť. Bol bledý, stále sa potil, jeho vychudnuté telo kvárili triašky a vysoké horúčky. Upadal do bezvedomia, blúznil a v zriedkavých chvíľach, keď sa zdalo, že vníma skutočnosť a vpadnutými očami hľadá okolo seba čosi známe, tak vtedy mu prikladal Peter k ústam hrnček s čistou vodou, podopierajúc ho, aby sa jeho telo neklátilo ako vyrúbaný strom. Robil, čo mohol. Šaulov život mu zverili do opatery. Keby sa mal postarať o jeho dušu, presne by vedel ako začať, čím pokračovať a ako zabezpečiť, aby bola mníchova myseľ čistá, bez hriechu a zlých myšlienok. No uzdraviť telo, to bolo nad jeho sily.
       Šaul blúznil dlhé dni a noci. Vo vysokých horúčkach vykrikoval nezrozumiteľné slová, zatínal bledé prsty s vyschnutou, zvráskavenou kožou do slamníka, napínal sa ako luk a hneď padal do postele ako do hlbokej, čiernej priepasti. Prenasledovali ho desivé sny o príšerných bytostiach s ohnutými nosmi a ostrými pazúrmi. Cítil, ako mu sadajú na hruď a vtláčajú ho do lôžka takou silou, až sa mu zdalo, že mu polámu kosti a tie prepichnú kožu. Od bolesti kričal. A keď plakal, kňaz Peter plakal s ním. A modlil sa, lebo lepšiu pomoc ako úpenlivú modlitbu mu v tých ťažkých chvíľach nevedel ponúknuť. Kľačal na kolenách, až ich mal celé odreté a opuchnuté, boľavé. Vtedy mal pocit, že sa časť Šaulovej bolesti preniesla na neho, a tým aspoň trochu uľahčil mníchovej trýzni.
       Napriek jeho snahe však choroba mučila svoju obeť celú zimu a jar. Prepínala v jeho hlave stavy divokých predstáv, bolesti, múk a záblesky obrazov z jeho rodiska. To všetko predelené čierňavou a tichom, ktoré nemalo konca kraja. Šialené bytosti kmásajúce jeho vnútro striedali krásni anjeli s kučeravými vlasmi a obrovskými bielymi, no studenými krídlami, ktorí ho presviedčali, že smrť je pre neho vykúpením. Tiež o tom, že iba v nebi bude najbližšie k Bohu. Neviditeľná sila ho dvíhala do výšky a niesla k modrej oblohe. Pod sebou videl utekať krajinu a spoznával miesta, kde sa narodil, kde žil, kam sa chcel vrátiť. Nepočúvol volanie anjelov a nepobral sa na druhý svet. Túžba po domove mu dala silu a on bojoval s nemocou, aby sa tam mohol vrátiť.
       Až koncom jari prišiel deň, keď sa jeho utrpenie zmiernilo, horúčka ustúpila a on precitol z blúznenia.
       „Peter,“ ozval slabým hlasom.
       „Je ti už lepšie?“ spýtal sa kňaz prekvapene, ale i s úľavou, že sa mníchovi azda podarilo uniknúť pažravej smrti.
       Šaul, hlboko zaborený do vankúša, pohybom prstov naznačil Petrovi, aby sa k nemu naklonil. Bol tak nekonečne unavený, že každé slovo bolo pre neho utrpením, a len tíško šepkal: „Už ťa zreteľne vidím a anjeli ma prestali vábiť do nebies. Aj čierňava sa kamsi stratila... Chcem ťa však požiadať o pomoc. Vyznám sa v bylinkách, poznám tajomstvá ich zberu, sušenia, varenia odvarov a ich blahodarných účinkov. V chyži, kde som so svojimi bratmi prebýval, kým ma choroba nezmohla, mám nasušené celé kytice rôznych druhov... Mohol by si pomôcť, aspoň kým odíde bolesť z mojej ruky, tá ma mučí najviac.“
       Na chvíľu sa odmlčal a pregĺgal nasucho. Peter trpezlivo čakal na jeho ďalšie slová.
       „Donesieš mi tie, ktoré ti označím, a potom ti poviem, ako mi pripravíš medecínu. Od silnej horúčky mi začalo krútiť rukou, akoby ten hnát mal vlastný život. Musím prečistiť krv. Za celú zimu sa mi v tele nahromadilo veľa jedu a ten musí preč. Rád by som získal silu čím skôr. Chcem sa vrátiť domov!“
       Prudko sa rozkašľal. Kňaz mu priniesol pohár vody, aby mu ovlažil suché pery. Šaul sa trochu napil a pokračoval:
       „Teraz ti poviem, čo mi donesieš. Najskôr potrebujem ľanové semená na obklad proti lámke. List maliny, černice, čiernej ríbezle a brezy na prečistenie krvi a proti záduchu, lebo kašeľ ma bude ešte dlho trápiť. A tebe medovku na upokojenie,“ dokončil mních s mdlým úsmevom, keď videl úžas v Petrovej tvári.
       Podľa Šaulových pokynov doniesol kňaz z pustovne bylinky. V zhode s príkazmi a poučeniami najskôr rozdrvil ľanové semená, zalial vodou a urobil jednoduchý obklad. Keď ho priložil na mníchovu boľavú ruku, videl na jeho tvári úľavu od bolesti. Potom zaparil listy maliny, černice, ríbezle a brezy krčahom horúcej vody a nechal chvíľu lúhovať. Dve šálky takto pripraveného čaju, ktoré Šaul vypil každé ráno a večer mu uľahčili dýchanie a čistili mu krv.
       Zotavoval sa však pomaly, lebo mu choroba vzala veľa sily. No po niekoľkých týždňoch, keď sa vlády ujalo leto, všetko bolo nádherne rozkvitnuté, voňavé a polia sa zelenali v rôznych odtieňoch tejto farby, vedel mních vstať z postele a postupne sa odvážil vyjsť nielen na dvor a na koniec dediny, ale aj do väčších vzdialeností od kňazovej chyže. Bledá tvár a vpadnuté tmavé oči, obrúbené ešte tmavšími kruhmi, pôsobili súčasne strašidelne aj tajomne. Keď kráčal v čiernom habite, opierajúc sa o palicu, vyzeral veľmi zvláštne a ľudia vo Svinici sa ho najprv báli. Šaul bol vysoký tridsiatnik so svetlými vlasmi a modrými očami. No po chorobe ostal zostarnutý a chudý. Zdalo sa, že aj ten najslabší vetrík ho vezme do dlaní a unesie ho ako páperie z odkvitnutej púpavy. O tomto zvláštnom mužovi s prenikavým pohľadom ľudia šírili viac dohadov, než pravdy. Okrem Petra, ktorý sa s ním rozprával dlhé hodiny a vedel, že mních pochádzal z Ukrajiny. Z miesta, čo leží na rozhraní lesa a stepí. Majú tam úrodnú zem, pretože rieka Dnester jej prináša vlahu a živiny. Mních mu rozprával aj o vysokých horách, o Karpatoch. Vznešené a nebezpečné stáli ako obranná línia nad poľami a sadmi a chránili ich pred pustošivým vetrom. Áno, tam, na rozmedzí hôr, lúk a polí, tam sa naučil mních Šaul umeniu miešania byliniek.

       Ľudí vo Svinici si nakoniec svojimi schopnosťami vyhnať z tela bolesť a múdrymi radami, ako mať čo najväčšiu úrodu, čím sa najjednoduchšie zbaviť vošiek a ako najrýchlejšie uzdraviť včelstvo, čoskoro získal a stal sa vyhľadávaným liečiteľom. Keď za ním prišli chlapi, že im búši srdce až kdesi v ušiach, poradil im odvar z cesnaku, či levandule. No i ženám, v ich tajných ženských boľačkách, vedel pomôcť navonok zložito vyzerajúcimi receptúrami z kuklíka, hluchavky i alchemilky. Slovom, každý našiel u neho pomoc a liek na svoje neduhy.
       Len čo zosilnel, že vládal chodiť dlho a nerobilo mu ťažkosti kráčať ani hore kopcom a v hustom lese, predierať sa krovinami a nebál sa každého pichnutia tŕňov, či popálenia žihľavy, motal sa po okolí s neodmysliteľným vrecúškom na bylinky, zaveseným na opasku a s papekom, o ktorý opieral svoje telo. Už sa mu ľahšie dýchalo, no lepšie dni striedali horšie, keď sa mu kosti krútili od lámky a on ťažko lapal po vzduchu. Ostrý vzduch a vôňa prírody ho lákala svojou silou a prísľubom zázraku. Vstával skoro ráno, lebo mnohé rastlinky bolo treba natrhať za úsvitu. Iné však mohol nazbierať až keď na nich vyschla rosa, pretože boli chúlostivé a mohli splesnivieť.

       Horúce letné dopoludnie ho zastihlo na lúke pod Holubou skalou. Tuho zahalený do sutany sa podopieral ťažkou palicou. Dnes sa musel opierať o niečo viac ako inokedy, lebo sa mu nohy triasli, akoby to boli iba tenučké špagátiky, čo sa každú chvíľu pokrútia a klesnú k zemi. Lámka, tá voči ktorej sa nevedel ubrániť ani napriek svojim znalostiam, ho teraz trápila ešte viac. Od rána mu hrýzla kosti v ľavej ruke ako tesáky divej šelmy.
       Obzeral sa. Hlboké lesy Slánskych hôr i lúky, kde rástlo neuveriteľne veľa liečivých rastlín, statné stromiská, ktoré odolali vetru i mrazom, stopy divej zvery a všadeprítomná pachuť machu a papradia, to všetko mu pripomínalo domov. Ukrajinu. Tak veľmi sa tam chcel vrátiť. Túžba ho nikdy neopúšťala. I teraz kráčala vedľa neho ako rodná sestra.
       Cítil väčšiu únavu a slabosť ako zvyčajne. Asi zašiel priďaleko, kráčal bez oddychu a bez jedla. Ani vody sa nenapil. Tak veľmi sa zasníval, až zabudol na potreby svojho tela. Bolo mu teplo a zima zároveň. Triasol sa i potil. Cítil, že je premočený až na kožu. Pot mu stekal po tvári, krku i chrbte. Akoby kráčal medzi husto padajúcimi kvapkami studeného dažďa. Vedel, že čaje čo stále pil, síce čistili jeho telo a dodávali mu sily, no súčasne mu vysúšali ústa a vyplavili z neho aj poslednú kvapku tekutín. Musel ich nahradiť čistou vodou. Hneval sa sám na seba, že si jej nevzal sebou ani hlt. No neobrátil sa a nešiel do dediny. Bol si istý, že na nejakú vodu natrafí, a okrem toho chcel dnes nazbierať bylinky, čo rástli vysoko v hore, kde človek tak často nezájde. Nemohol sa teraz vzdať, poddať bolesti a hlúpemu smädu. Utešoval sa, že si snáď trochu hlbšie v lese nazbiera trochu malín, aby sa mu odlepil jazyk od podnebia. V duchu sa modlil, aby už došiel na miesta, kde rastú bylinky, po ktoré sa vybral. Išlo mu hlavne o alchemilku a koreň čakanky. Rozhutoval, či skôr nájde plody borievky, alebo listy divozela. Každý musel uložiť zvlášť, aby vzájomne nenapáchli. Okrem toho bolo treba s divozelom zaobchádzať opatrne, lebo jeho niektoré časti boli jedovaté. Iba na ne mal pripravené zvláštne plátenné vrecúško. Rozmýšľal, či nájde všetky bylinky čo chcel, keď sa zrazu ocitol na čistinke, ktorú ešte nepoznal. Začudovane, akoby sa práve zobudil, obzeral sa okolo. Lúčka sa nezdala mimoriadna. Bola ako tisíc iných. Tráva posiata farebnými hlávkami kvietkov unavene tancovala v slabučkom vetre. V pravidelnom rytme sa ospanlivo vlnila a tíško šepkala akési tajomstvá pálivým slnečným lúčom. Muchy k tomu lenivému tancu bzučali svoje jednotvárne árie a osy im veselo kontrovali. Ale mních Šaul sa nedíval na toto divadlo a ani ho nezaujímal hmyzí spevokol. Upútali ho kríky, s nezvyčajne tvarovanými veľkými listami, spod ktorých hanblivo vykukovali červené bobuľky. Nie pre svoj čudný výzor, ale pre tieň, ktorý vytvárali. Šaul zapichol bakuľu, svoju nohu – pomocníčku, do zeme a chystal sa na chvíľu skryť do vábivého tieňa.
       „Ó Bože! Ďakujem ti za toto skromné útočisko! Koľko teraz pre mňa znamená tá troška tieňa!“ ďakoval nahlas, kým si nemotorne sadal do teplej trávy. Ako si tak narovnával habit, pocítil zrazu, že sú konce jeho plášťa mokré. Spozornel, natiahol ruky pred seba, chvíľu obchytával zem kam len dosiahol a potom si s ťažkým vzdychom kľakol. Chladná voda vytvorila pod kríkmi na prvý pohľad neviditeľnú mláku, čo sa schovala medzi steblami trávy.
       „Voda!“ potešil sa Šaul. Odkrivkal po svoju palicu a starostlivo ju položil tesne ku kaluži. Urobil zo dva kroky medzi husté kriaky a našiel miesto, odkiaľ sa voda vytláčala na povrch a vymyla si plytkú studienku, cez ktorú sa prelievala dole stráňou. Ponoril do nej ruky a dychtivo ju začal chlípať. Ovlažil si tvár aj krk a znova pil.
       Neúprosná letná páľava a ešte nie celkom vyliečená choroba si vypýtali svoju daň a mních, premožený únavou zaspal pri prameni. Iste sa mu nesnívalo nič pekné, lebo sa neustále nepokojne vrtel, škľabil a mykal, až sa jeho telo nakoniec zosunulo k prameňu. Boľavá ruka, vykrútená od lámky, čo ho už roky trápila, čľapla do studenej vody, no ani to ho nezobudilo.. Spal dlho. Slnko už prešlo riadny kus po nebi, keď konečne precitol a prudko vytiahol ruku z vody.
       „Och, celý rukáv mám mokrý!“ hromžil. „Akurát ten boľavý hnát sa mi máčal v studenej vode. Ešte silnejšie ma bude lámať a krútiť,“ frflal a zbieral sa zo zeme. No len čo sa pominula zlosť, ktorej sa ako každý duchovný snažil vyhýbať, uvedomil si, že ho prsty nebolia. „Zvláštne,“ pomyslel si, „inokedy ma ruka od chladu pobolieva, teraz nie. Naozaj zvláštne.“ Znovu sa naklonil nad studničku a napil sa. Nepoznal takú chuť. Vlastne ho prekvapilo, že tá voda mala nejakú chuť. Bola neuveriteľne číra, s miliónmi drobných bubliniek, čo šteklili na jazyku. Okrem tejto, narátal v blízkom okolí ďalšie štyri pramene. Vrtko okolo nich pobehoval, zabudnúc na lámku, slabosť aj bolesti. Zabudol, že ešte pred chvíľou sa cítil ako kalika a bolo mu zaťažko urobiť čo i len krôčik. Zohýnal sa, načieral do dlaní, ochutnával. Nalieval sa vodou zo všetkých prameňov, bola úžasná, nemohol ju k ničomu prirovnať, čosi takéto doposiaľ nepoznal.

       Slnku trčali spoza kopcov už len končeky lúčov, pomaly sa stmievalo a bol najvyšší čas vrátiť sa do Svinice. Šaula viedli kroky rovno za kňazom Petrom. Dychtivo a podrobne mu porozprával o všetkom, čo dnes zažil.
       „Netušil som, že sa v tunajších lesoch skrývajú pramene, o ktorých by som nevedel,“ zamyslene hovoril kňaz.. „Vravíš, že sa ti polepšilo? Ruka už nebolí? Je to zázrak,“ rozplýval sa.
       „Rád by som vyskúšal, či tá voda pomôže aj inému. Či som si jej liečivé účinky iba nevysníval. Nevieš, koho ešte v dedine trápi reuma?“
       „Starý Adam sa stále sťažuje, že ho nohy neposlúchajú a ruky bolia akoby boli zo železa. No keď sa opýtaš, aj ostatní sa posťažujú. Všetci majú ťažký život.“
       „Pôjdem za Adamom. Prišiel ti na um ako prvý, asi je zo všetkých najubolenejší. Vezmem ho zajtra so sebou. Cestou tam mi pomôže zbierať bylinky. Hlavne tie, na ktoré sa mi dnes nezvýšil čas. A potom zájdeme na tú čistinku a možno pomôžem ja jemu.“

       Šaul nemusel starého Adama dlho presviedčať. Vlastne mu vstúpil do života ako požehnanie, lebo bolesť bola v dome tohto muža viac ako doma. Ráno sa spolu pobrali na bylinky. Cesta im chvíľu trvala, lebo starec kráčal pomaly, často odpočíval. Mních mal dobrú náladu. Kdesi v kútiku duše si bol istý, že voda z prameňov pomôže aj Adamovi. Že aj keď mu nenarovná chrbát, tak mu z pliec vezme ťažký kríž bolesti.
       Keď došli až k prameňom, Šaul narúbal hrubé konáre, z ktorých chcel postaviť malú chyžku. Adamovi začalo byť jasné, prečo bolo treba vláčiť so sebou na zber byliniek aj sekeru. Pomáhal ako vládal, Šaul taktiež nazvláčal z okolia veľké kamene. Poukladal ich tesne k sebe a okolo nich rozložil oheň. Nahrieval ich. Ku večeru už bol malý domček postavený a kamene horúce.
       „Pomôž mi! Kamene musíme dostať dovnútra. Tak poď! Rýchlo! Nech nevychladnú,“ kričal Šaul. Vyzliekol sutanu a zabalil ich, aby ho nepálili, potom preniesol do chyže z konárov a lístia.
       „Adam,“ oslovil starca, „vyzlečieme si šaty a vlezieme dnu. Neboj sa a ver mi!“
       Ani teľa nemohlo byť viac prekvapené ako starec, no poslúchol jeho zvláštnu žiadosť, na ktorej bolo všetko divné. Aj vyzliekanie, aj horúce kamene, aj letmý sľub, že ho zbaví lámky. Nuž, ale prečo to neskúsiť?
       Šaul ukladal na horúce kamene bylinky, polieval vodou ich z prameňov. V domčeku bolo horúco, para sa prevaľovala v tučných mrakoch. Bola tak hustá a biela, že muži na seba ledva videli. Obaja sa potili, akoby bolo pravé poludnie jedného z najteplejších dní leta a vdychovali liečivé pary. Keď boli natoľko rozhorúčení, že im od červene kvitli nielen líca, ale aj koža na bruchu, pleciach, kolenách, tak mních Šaul zavelil: „A teraz ideme von, do chladnej vody! Opláchneme sa a rýchlo oblečieme.“
       Adamovi sa zdali mníchove nápady celkom zjašené, ale poslúchol znova. Osviežili sa teda v prameňoch a vyutierali dosucha. Po celej tejto divnej procedúre sa Adam cítil výborne. Nečakal, žeby mu mohla priniesť až takú úľavu.
       „Mních Šaul!“ zvolal. „Je to neuveriteľné! Mňa nebolia ruky. Ani nohy. Ani chrbát! Môžem bez bolesti vstať a chodiť ako mládenec! Je to vôbec možné?“ Kričal a smial sa, vyhadzujúc nohy do výšky a krútiac rukami ako pri tanci.
       „Je to možné Adam. Vidíš, že je. Vravel som, aby si mi veril!“ Sám sa pritom cítil dobre ako už dávno nie.

       Túžba Šaula po domovine bola rovnako silná ako vtedy, keď sa prehadzoval v horúčkach na posteli. Áno, chcel sa vrátiť, túžil po čiernej, úrodnej pôde, po nebi bez mráčika, po šírave stepí a voľnosti, ktorú tam cítil. Tam mohol všetko. Dokázal všetko. No nevedel odolať vode, ktorá robila zázraky. Postavila na nohy toho, čo už ani nedúfal, že ho čaká iná budúcnosť, ako trápenie pripútaného na posteľ. Vyliečila lámky, bolesti, vrátila chuť do života, dala ľuďom krídla. Znova a znova sa vracal ku studničkám. S kňazom Petrom, starým Adamom a ďalšími dedinčanmi postavili riadnu potnú izbu, kde potom liečil ľudí z celého okolia. Čas ukázal, že voda mala naozaj liečivé účinky a žriedla sa stali vyhľadávanými. Ktovie, či by sa niekedy stali slávnymi, keby mních Šaul nemal v to letné dopoludnie taký veľký smäd. Žriedla, pri ktorých neskôr vznikli kúpele Borda...






* * *

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 3990