login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Prasa v latríne

@ :: Poviedky ::     May 24 2005, 09:54 (UTC+0)

Typický rodinný dom staršieho typu v Malej ide

Miesto: Malá Ida
Čas: Päťdesiate roky 20. storočia
Autor:Eva Hajdu

       Vonku sa už dávno zotmelo, keď gazda Jano vyšiel z pitvora a zamieril do chlieva. Bolo čosi vyše týždňa pred Vianocami a pod čižmami mu vŕzgal čerstvo napadnutý sneh. Len pred chvíľou sedel v teple v kuchyni pri peci, keď mu nevdojak napadla myšlienka, že by sa mal vari rozlúčiť s prasiatkom, ktoré malo čochvíľa ísť pod nôž. Veď ho poctivo choval, nešanoval mu krmiva. Vianoce sú už za dverami, ale on je spokojný, lebo vie, že jeho úsilie nevyjde navnivoč. Takto premýšľajúc vkročil do chlieva. Potľapkal nič netušiaceho vykŕmeného bravka po chrbte a spokojne si pomädlil ruky. Dobre som sa o teba staral, kamarát, bude dosť mäska, aj slaniny, preletelo mu mysľou, keď si prezeral nič netušiace krochkajúce zviera. Chvíľu pri ňom ešte postál, aby sa s ním v duchu rozlúčil a potom sa vrátil späť.
        „No, hádam by už tí chlapi mohli pomaly prísť, poďme začať richtovať, čo treba,“ riekol žene, zvŕtajúcej sa v kuchyni. Sused Jožo a švagor Mišo, ktorý býval na hornom konci Malej Idy, sa mu prisľúbili, že dnes v noci mu so zabíjačkou pomôžu. Darmo, keď Jano nesplatil riadne kontingent, tak ako to požadovali úrady, nemohol si ani ísť vyžiadať zakáľací list. A bez toho sa zakáľať nesmelo. Iba ak na čierno. Presne tak, ako sa to chystal urobiť on.
       Asi okolo desiatej sa pred dverami ozvali kroky a vzápätí rázne zaklopanie. Janov syn Peter priskočil k dverám, aby otvoril. Na prahu stáli obaja chlapi, ktorých už domáci netrpezlivo čakali. Vonku už prituhlo a z otvorených dverí zavanul chladný nočný vzduch. Vošli teda rýchlo dnu a kým sa dohovárali čo a ako, Janova žena im ponalievala domácej pálenky, aby sa potúžili, kým sa pustia do roboty.
        „Hádam by sme ho najprv mali voľačím ovaliť, a až tak zaklať, aby nekvičalo na celú dedinu. Netreba zbytočne vyvolávať rozruch,“ navrhol Jožo. Domáca pálenka rýchlo zaúčinkovala a chlapom sa po tele rozlialo príjemné teplo. Jožo by nepohrdol ani celou fľašou, ale sľúbil sa susedovi pomôcť a čas už pokročil. No gazdiná, ako keby vytušila jeho myšlienky, im ponalievala ešte raz.
        Potom sa všetci traja s Janovým synom v pätách, ktorý niesol petrolejku, pobrali do chlieva. Žena spolu s dvoma dcérami zatiaľ chystali vzadu na dvore všetko, čo budú potrebovať. Obe dievčatá sa cítili trochu nesvoje, darmo, ženská duša je citlivá voči násiliu, aj keď ide len o sviňu.
        „Nenatŕčaj toľko uši, a radšej rob čo treba,“ okríkla matka mladšiu Katku, ktorá sa jednostaj znepokojene obracala k chlievu, v ktorom sa ozýval lomoz. Veď aj ona sa starala o prasiatko a hoci chápala, že ho chovajú, aby pred sviatkami mali z neho úžitok, zmocňovala sa jej ľútosť nad osudom zvieraťa.
       Onedlho sa z chlieva ozvalo krátke prenikavé zakvičanie, keď Mišo opakom sekery ovalil prasa po čele, potom bolo ešte chvíľu počuť buchot, ktorý vzápätí vystriedalo ticho. Chlapi nato vytiahli bravka von, aby mu opálili kožu. Ženy už medzitým pripravili župu – rovné zväzky slamy, ktorú zapálili ako fakľu, ktorou sa opálila koža.
        „Pekná svinka, hodný kus, len čo je pravda,“ pochválil Jožo prasa, keď ho zavesili za zadné, aby ho mohol ľahšie rozrezať a vybrať vnútornosti.
        „Aj krupón by z nej bol slušný, vrchnosti by ulahodil,“ posmešne zakontroval Jano. „Čerta starého rohatého im dám a nie krupón z mojej svine! Iba čo nás všetkých zdierajú! Ani kontingent som nesplatil, veď toho roku ani nebolo poriadne z čoho, nemám pravdu?“ obrátil sa na švagra.
        „Hej, tak je, len vieš ako to teraz chodí. Aby si na teba neposvietili, švagrík,“ zamrmlal Mišo.
        „Veď aj ja som im kontingent ledva splatil, aj to som musel ešte zrna dokúpiť. Neviem, ako to bude ďalej, či nakoniec nebudem musieť predsa len vstúpiť do družstva. Bojím sa, aby som nevyšiel na psí tridsiatok, ako aj Jano, čo má jednu ruku chromú, ktorý býva pri cintoríne,“ posťažoval sa Janov sused Jožo.
        „Daj si ty pokoj s družstvom, kým vládzeš sám gazdovať, nikde nevstupuj,“ rázne ho prerušil Jano. „Na, vezmi si pohárik a radšej si vypi, aby si prišiel na iné myšlienky,“ s tými slovami mu podal pálenku, ktorú medzitým štedro ponalievali Janove dcéry, Katka a Zuzka.

       Ešte sa ani nestačili pustiť do rozoberania svine, keď vtom pribehol zadychčaný chlapec. Bol to Paľko od gazdu Janitora z horného konca dediny.
        „Jano báči, posiela ma za vami otec. Chytro skryte sviňu, idú sem žandári, asi vás voľakto udal, že robíte načierno zabíjačku,“ vyhŕkol chlapec jedným dychom.
       Janova žena spľasla rukami a začala bedákať: „Vravela som ti, aby sme ju nezabíjali bez povolenia. Ale ty ma nikdy nepočúvaš! Čo teraz budeme robiť? Nielen že nám sviňu vezmú, ale aj pokutu nám vyrúbu!“ Bola taká vystrašená, že nevedela čo skôr.
        „Nebedákaj, tým nič nevyriešiš!“ zahriakol ju Mišo. „A my chytro premýšľajme, kde schováme sviňu. Kým ju nenájdu, nič ti nemôžu dokázať. Zuzka, Katka, vy pomôžte mame a čo najrýchlejšie všetko upracte, nech tu na dvore nenájdu ani stopy po zabíjačke. Peter, vezmi lopatu a zahádž snehom škvrny od krvi. A hlavne rýchlo,“ zavelil Mišo, ktorý si ako jediný zachoval chladnú hlavu.
        „A čo sviňa?“ bezradne sa opýtal Jano. Nebolo mu všetko jedno, vedel dobre, čo nasleduje, keď žandári prichytia niekoho, že zaklal prasa bez povolenia.
       Našťastie jeho švagor Mišo bol rozumný človek a zároveň známy dedinský figliar. O jeho podarených kúskoch, ktoré navyvádzal už ako mládenec sa rozprávalo nielen v Malej Ide, ale aj v okolitých dedinách. Aj teraz vymyslel ako sa z tejto šlamastiky dostať. Ženy ešte nestihli ani poriadne dvor upratať a už kričal na Janovu ženu:
        „Zuza, nože rýchlo podonášaj nejaké ženské háby, aj šatku na hlavu! Všetko čo nájdeš sa zíde.“
       Vari mu už zo strachu pred žandármi preskočilo? pomyslela si Zuza, ale radšej nevravela nič a ponáhľala sa pozháňať dajaké šatstvo, ako jej kázal Mišo. Dcéry utekali za ňou, aby jej pomohli. Otvorili skriňu a v rýchlosti brali všetko, čo im pod ruky prišlo. Chlapi za ten čas zvesili sviňu a zahladili stopy po zakáľačke. Vzápätí už dobehli všetky tri ženy s náručami šiat.
        „Chytro, hýbte sa, poobliekame sviňu akoby to bola žena,“ prikázal Mišo a už aj navliekal sviňu do sukní.
        „Jaj, len tú šatku nie, tá je len do kostola a muž mi ju kúpil na jarmoku až v Miškolci,“ zastonala Zuza, keď zbadala v Mišových rukách parádnu kašmírovú šatku.
        „Teraz nie je čas vymýšľať, žena, tej šatke sa nič nestane,“ odbil ju Jano.
        „No veď ja nič, len aby sa azda nezakrvavila,“ hlesla rezignovane gazdiná a poločkom ľútostivo sledovala ako sa odrazu jej vzácna šatka ocitla na prasacej hlave. Sviňa bola čo nevidieť vystrojená ako nejaká dedinská parádnica.
        „Ej bisťu, to mi je ale krásavica, veru by som ju aj do tanca vyzval,“ riekol so smiechom Jožo. Aj ostatní sa spokojne uškŕňali nad tým, ako sa im ju podarilo vyobliekať. No ani sa na ňu ani poriadne nevynadívali a už pribehol od brány Paľko, ktorý dával pozor na cestu.
        „Už sú za zákrutou, Jano báči, idú sem!“ vzrušene skríkol na chlapov.
       Chlapi ihneď schytili oblečenú sviňu a niesli ju dozadu ku latríne. Posadili ju dovnútra, akoby tam bola naozajstná žena a zavreli dvere. Len čo to stihli urobiť, už sa aj ozvalo mocné búchanie na drevené vráta, vedúce do dvora. Jano išiel s lampášom otvoriť, kým ostatní vbehli do kuchyne a usadili sa okolo stola. Gazdiná narýchlo položila na stôl fľašu pálenky, poháriky a voľačo pod zub, aby nebolo žandárom nápadné, prečo sú všetci pospolu v takej neskorej hodine. Nuž čo, vari nemôžu dobrí susedia a rodina posedieť v priateľskom rozhovore pri pálenke hoci aj do noci? Veď to nie je zakázané, tak čo?

        „Dobrý večer, vospolok,“ pozdravili žandári, keď vošli dovnútra. Prišli až zo Šemše a vyzerali dosť uzimení. Skúmavým pohľadom rýchlo preleteli po prítomných, ale nedali na sebe znať či niečo vedia. Napätie v kuchyni sa dalo priam krájať.
        „Dobrý, dobrý. A čože tak neskoro, páni žandári, stalo sa vari voľačo?“ naoko nevinne sa opýtala Janova žena, aby zmiernila dusnú atmosféru.
        „Nuž, aby som pravdu povedal, dostali sme hlásenie, že zabíjate načierno,“ odpovedal ten vyšší z dvojice. „Tak sme si to prišli overiť. Poďte s nami von a my prezrieme gazdovstvo.“
       Zuza zbledla ako stena, v tej chvíli by sa v nej človek krvi nedorezal. Raz nevedela, čo na to povedať. No Mišo, ako vždy, duchaprítomne zachránil situáciu.
        „Vravíte, že je tu čierna zabíjačka? A vari vyzeráme na to, že by sme zakáľali? To je zasa len dajaký planý poplach,“ zahováral.
        „Planý neplaný, dostali sme príkaz všetko prehľadať. Robíme svoju prácu. Poďte s nami a ukážte nám gazdovstvo!“ pokynul druhý žandár Janovi.
       Jano teda vyšiel s nimi von a zaradom ich vodil po celom statku. V chlieve zakrochkalo druhé prasa, ktoré vyrušili zo spánku a okolo nôh im prebehla ryšavá mačka. Žandári nazreli do každých vrát, presliedili vari všetky kúty, ale zatiaľ nenašli nič podozrivé. No ako sa približovali k latríne, Janovi čoraz viac zvieralo hrdlo. Panebože, čo ak prídu na švagrov fígeľ? Ako im potom vysvetlí tú vyobliekanú sviňu sediacu na latríne? Priam cítil, ako ho zalieva studený pot. Ten vyšší s fúzmi už mieril rovno tam. Jano zavrel oči a na okamih akoby v ňom zamrelo srdce. Trvalo to síce len chvíľočku, ale takmer neveril vlastným, ušiam, keď začul žandárov hlas.
        „Och, prepáčte, pani, prepáčte,“ ospravedlňujúco vyjachtal a rýchlo pribuchol dvere latríny.
        „Zdá sa, že to bol naozaj len planý poplach. Niekto si to poriadne zlizne!“ riekol nakoniec.
        „Nuž, asi sme vás len vyrušili, ale ako som povedal, robíme len svoju prácu. Ideme, kolega.,“ povedal ten druhý nahnevane a zvrtol sa na podpätku.
       Obaja žandári sa cítili dosť trápne, ale nič sa nedalo robiť. Pobrali sa čo najrýchlejšie preč.
       Janovi sa tak triasli ruky, keď neskôr v kuchyni všetkým ponalieval, že sa mu fľaša takmer vyšmykla. No Mišo sa len smial. Keď napokon pálenka zaúčinkovala a zmiernila šok, čo pred chvíľou zažili, pridali sa k nemu aj ostatní. Potom sa pustili spoločne do roboty. Ešte pred svitaním bola sviňa rozobratá, a narobené klobásy aj jaternice. Z kuchyne sa šírila lákavá vôňa smaženej pečienky, pečeného mäska a iných dobrôt.
       Príhoda s preoblečenou sviňou neostala dlho utajená. Po čase sa prezradilo to, potom zasa ono, až sa nakoniec ľudia v Malej Ide smiali na tom, ako skryli pred žandármi na latríne zabité prasa oblečené do ženských šiat.




čitateľov: 4741