login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nezaštepená jablonka

@ :: Poviedky ::     Apr 07 2008, 07:48 (UTC+0)

Keď Paľo oral, vyzeralo to ako na tejto historickej fotografii. Táto taktiež pochádza z Nováčan a vznikla približne v rovnakom období, ako sa údajne odohral príbeh poviedky.

Miesto: Nováčany, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Paľo nevedel zaspať. Nemohol. Ustavične ich videl pred očami. Ako tancujú, ako ju Vilo drží okolo pása a ona, Alžbetka, sa usmieva. A to kedysi nemal lepšieho kamaráta, než Vila. Chodili spolu na jablká, zo záhrady do záhrady, keď ich nik nevidel. Čo natrhali, strčili za košele. Spolu objavovali svet, keď sa ako deti vybrali cez les na Železnú hôrku, ba ešte ďalej. Vyštverali sa až na Biely kameň. Delili sa o chlieb, keď mali iba jeden krajec. Áno, bolo toho ešte veľa, čo ich v minulosti spájalo, ale všetko je preč. Všetko! Nakradnuté jablká už stratili chuť zakázaného ovocia. Dospeli. Väčšiu cenu než čokoľvek predtým mal dievčenský bozk. Plné červené pery, ktoré sa priam núkali, vyzývavé pohľady a chichot mladých dedinčaniek, čo znel ako rajská hudba. A tá vôňa aká sa roznášala z ich vlasov, keď si ich privinuli!
       Vilo chodil z Nováčan cez Tarkáň až do Paňoviec, nohy neľutoval. Akože sa to volala? Ilonka? Len o nej básnil, zbožňoval ju a celý deň čakal iba na večer, až sa za ňou zasa vyberie. Domov sa vracal až v noci. Nikdy nebol hanblivý. Keď niektorú chcel, dostal ju. Ale Paľo po Alžbetke poškuľoval takmer rok. Až keď mu aj Mariena, dievča od vedľa povedalo, že Alžbetka sa nevie dočkať, kedy ju pozve na prechádzku, dostal odvahu. To bolo! Ako sa vybrali cez lúky k lesu, ako sa tešila z kvetov, čo jej natrhal. Keď mu za ne dala bozk, až sa cítil vinný, že si toľké šťastie ani nezaslúži. Ale naozaj si ho nezaslúžil? Naozaj?
       Keď sa Vilovi Ilonka zunovala, začal sa krútiť okolo Alžbetky. Vraj, že jej plavé vlasy sú ako žito v poli zaliatom slnkom. Že keď jej pozrie do očí, akoby videl bránu do neba. Šepkal jej, že keď sa usmeje, ani čoby zaspieval anjelský chór. Paľo nikdy nevedel takto dvoriť. Slová mu vždy uviazli v hrdle, jeho reč bola prostejšia. Ale Vilo ju ospevoval priamo pred ním, i keď vedel, že ju ľúbi. Veď mu to neraz povedal.

       „Ja ho zaškrtím! Zaškrtím ho!“ šepotal s tvárou zaborenou do vankúša, aby ho nebodaj nepočuli rodičia.
       V peci dohorieval oheň, ale priložiť sa nechystal. Izba bola nahriata až až a ranné slnko už predsa dá pocítiť, že prišla jar. Zelená tráva, čo nedávno vyrašila, priam zvádzala na prvú nedeľnú tancovačku. A ešte skôr ako sa zišla celá dedina a zahrali cigáni, mu Vilo hovoril o akomsi dievčati z Malej Idy. Že sa zajtra za ňou chystá. Lenže potom popoludní, keď sa začala tancovačka, len čo sa ukázala Alžbetka, pobehol jej oproti a už sa s ním vôbec nebavil. A on, Paľo, namiesto toho, aby prišiel k nim, celý čas sedel na zemi a počúval reči starých chlapov, čo došli len na pálenku. Pozeral na Vila ako dvorí Alžbetke, ako sa smejú, ako sa v tanci snaží pritisnúť ju k sebe čo najviac. A všimla si to i celá dedina. Ženičky z Nováčan už klebetili, že tu majú nový pekný párik. Sám ich počul.
       Znenávidel ho. A zajtra mu to riadne vytmaví. Určite! Ak nesľúbi, že jej dá pokoj, tresne mu po papuli. Veď je od neho aj o pol hlavy vyšší a nemá sa čo báť. Alžbetka mu za to stojí.
       Ešte hodnú chvíľu sa Paľo prehadzoval na posteli, spomínal, zatínal zuby i päste, nevedel sa dočkať rána. Keď zakikiríkal kohút a prvé lúče preťali tmu, vstal. Ako kráčal ku studni, hlava mu trešťala od zlosti. Chladná voda, čo mu stekala pri umývaní po ramenách, akoby tlmila jeho zlosť i bôľ. Ale jesť mu nechutilo. Spolu s otcom orali celý deň, a keď už toho bolo dosť, zamieril na druhý koniec dediny. Do domu, kde býval Vilo s rodičmi, aby mu to vytmavil.

       „Nie, Paľko, nie. Niet ho tu,“ usmiala sa naň Vilova mamka, keď jej pozdravil a opýtal sa, kde ho nájde. Práve čosi niesla do humna, ale zastavila sa, neodbila ho.
„No, čo ja ti viem kam išiel? Hádam za dievčatami,“ zasmiala sa. Lenže Paľovi do smiechu nebolo. Zrozpačitel, nevedel si predstaviť, že teraz pôjde k Alžbetke, stretne tam nebodaj Vila a vrhne na naň, práve keď si budú spolu hrkútať. Nie, to nechcel, aby ich videla ako sa bijú. Už zvesil hlavu, pozdravil na odchod, keď sa z humna ozval mužský hlas. Paľov otec.
       „Hovoril, že ide do Malej Idy príde až v noci. Tu ho nehľadaj,“ zakričal a Paľo si vydýchol.
       Celý večer potom chodil hore dole po Nováčanoch. Pomedzi chalupy, maštale s kravami a chlievy, z ktorých sa ozýval prasací kvikot. Ale najčastejšie povedľa domu Alžbetkiných rodičov. Chcel, túžil sa s ňou stretnúť. Akože len prechádza okolo a zazrie ju na dvore. Že sa jej prihovorí. Lenže čo jej povie? Spýta sa, ako sa jej včera tancovalo s Vilom, keď on sedel ako dubák v tráve? Nezazrel ju však, aj keď tadiaľ prechádzal i hádam už po tridsiaty krát. Vždy sa len čosi povyše jej domu otočil a druhou cestičkou si to nasmeroval tam, kde býval Vilo. Lenže keď ho opäť zazrela Vilova mama, zmenil radšej smer a už vyšiel len na cestu do Košíc.

       Zotmelo sa. Matné svetlo petrolejových lámp žiarilo cez záclonky a dedinu zaplavila vôňa dymu z komínov. Paľovi nebolo jasné, dokedy takto ešte bude chodiť. Nevedel si však ani predstaviť, že by mal ísť domov a ľahnúť si spať. Takto stratený deň potom, čo si všetko naplánoval? Veď nejako už len bude, cítil, že sa niečo musí prihodiť.
       „A ty čo? Vartuješ dedinu?“ zasmial sa zrazu ktosi na ceste. Obrysy v tme, ale hlavne hlas ho ubezpečili, že je to Vilo. Zdalo sa, ba priam to bolo celkom isté, že tam, kde strávil dnešný večer, bola dobrá zábava.
       „Možno hej, možno nie. Ale som rád, že som ťa stretol,“ cekol Paľo, no naraz len na sucho prehltol, stíchol. Nevedel kde začať.
       „Tak? Čo mlčíš? Prišiel si, aby som ti poradil, ako sa lezie pod sukne?“
       „Alžbetke dáš pokoj! Rozumieš? Ani sa jej nedotkneš!“ zaryčal odrazu, až sa Vilo strhol. Toto nečakal.
       „Hej! Pokoj, pokoj, pokoj. Dobre? Veď čo sa stalo? Včera si nevyzeral, že túžiš tancovať. Sedel si ako peň, myslel som, že sa chceš len porozprávať s báčikmi.“
       „Počuj! Alžbetke dáš pokoj, teraz mi to ihneď sľúb, lebo ťa dobijem ako psa!“
       „Dobre, jasne, dohodneme sa,“ začal sa Vilo vykrúcať. Hrdlo mu stiahlo, keď sa Paľo postavil priamo pred neho a všimol si jeho zaťaté päste. Takého ho ešte nevidel.
       „Takže?“
       „Takže čo? Myslíš moju včerajšiu tanečnicu? Nebuď blázon, veď som ti hovoril, že mám dievča v Malej Ide. Teda, ešte nie je moja, ale bude! Uvidíš, veď tam môžeme ísť niekedy spolu. A Alžbetka? Ja som ozaj myslel, že nechceš tancovať. Mal som ju tam nechať len tak samú? Veď čo si k nám neprišiel?“
       „Dobre viem, čo som videl,“ vysoptil Paľo, v zlosti nepoľavil.
       „No, aj ja dobre viem, čo som videl. Ako si sedel na zemi a zlostne šklbal trávu. To bola tvoja chyba, nie moja. Veď sme kamaráti, nie?“ snažil sa Vilo zmierniť napätie, dokonca sa usmial. „Choď sa domov vyspať, aj ja som unavený. A dohoda je jasná. Alžbetka je tvoja. Ale neľutuj potom, keď uvidíš Katku.“
       „Koho?“ zarazil sa Paľo.
       „No Katku. Z Malej Idy. A môžeš ju aj vytancovať, keď tam pôjdeme spolu. Dobre, kamarát?“
       Paľo ostal zmätený. Nevedel teraz, či sa má zlostiť, alebo zasmiať nad vlastnou hlúposťou. Či pred ním stojí sok, alebo dobrý priateľ. Iba si pošúchal nos, otočil sa a bez slova odišiel. Keď už bol dosť ďaleko a Vila pohltila tma, ozval sa mu spoza chrbta hlas.
       „Len somár by sa vzdal takej dievky! Veď už mi zobe z dlane ako hrdlička. Je to ešte taká nezaštepená jablonka. Na nejaký čas bude dobrá, ty truľo. Čo myslíš, kde bola dnes večer? Chcel si sa biť? No nájdi ma! Nájdi!“
       Paľo sa rozbehol, pozeral naokolo z jednej i druhej strany cesty, ale Vila už nevidel. Skryl sa v tme, utiekol. Bolo však jasné, že nie na dlho.

       Paľo zasa nevedel zaspať. Zaprisahal sa, že Vila chytí a zmláti hoc pred celou dedinou. Alžbetke povie, ako o nej rozprával. Je to obyčajný chruňo, pred akým by sa mali mať dievčatá na pozore.
       Svitlo ďalšie ráno, hlava mu opäť trešťala, cez deň zúrivo oral ako nikdy predtým a navečer bežal rovno za Vilom. Zbytočne. Vraj, že nemá šťastie, lebo zasa išiel do Malej Idy. Obloha sa zatiahla tmavými mrakmi, čo viseli poriadne nízko, vyzeralo to na prvú búrku v roku. Paľo však chodil hore dolu po Nováčanoch. Aj si trochu vydýchol, keď zbadal Alžbetku, že je doma na dvore. Ukázať sa jej však nechcel. Až keď namláti Vilovi; potom príde a všetko vysvetlí.
       Vietor a šľahajúci dážď, čo sa práve spustili, však zmenili jeho plány. Večer padla taká tma, že nebolo vidieť na krok. Ako v horúčke sa vrátil domov, nespokojný, že zasa nespravil, čo si zaumienil. Až stredajšie ráno, keď opäť svitlo a po včerajšom daždi už nebolo ani stopy, keď naboso vyšiel na dvor a kráčal k studni umyť sa, stretol Vila tam, kde by ho nikdy nečakal. Stál priamo u nich na priedomí. Vyzeral, že ho čaká.
       „Viem, viem, viem. Teraz by si ma najradšej zabil. Prepáč, bol som sprostý,“ zvesil Vilo hlavu, tváril sa vinovato. Plecia mal spustené, sklopené oči, vyzeral, že ho to naozaj trápi. Paľo prekvapene stál, ale myslel, že čo ak sa ho len pokúša uchlácholiť. Priskočil k nemu, lenže Vilo odskočil, natiahol ruku a čosi mu podával.
       „Čo je to?“ hlesol Paľo.
       „Jablko. Pamätáš, ako sme na ne chodili? Ako nám potom chutili? Boli sme kamaráti. Rozumieš? Kamaráti! Žiadne dievča nestojí za to, aby sa kamaráti rozvadili,“ naliehavo, možno až detsky naliehal Vilo. Vtisol mu jablko do ruky a pomaly odchádzal.
       Paľo stál, hľadel na jeho chrbát, nevedel čo ďalej. Nie, teraz by nebolo dobré, ak by ho zdrapil. Čo ak sa v ňom naozaj pohlo svedomie? Bol z toho zmätený. Veď kedysi bývali ako jeden, vždy a všade chodili spolu, nemôžu sa predsa nenávidieť.
       Pozrel na jablko a zahryzol doň. Jeho šťava a chuť na jazyku ho prebrali zo zamyslenia. Otočil sa a vykročil k studni. Lenže hneď mu prišiel na myseľ aj ten predvčerajší večer. Ako sa mu ukrytý v tme vysmieval, hanobil jeho i Alžbetku. Znova ho premkla zlosť, schytil jablko a zahodil za plot až do susedovej záhrady.

       Keď si už Paľo sadol doma v kuchyni na lavicu a mama dala na stôl chlieb, cítil, že sa v ňom všetko chveje. Hlava mu oťažela, mal chuť podoprieť si ju. Lenže práca na poli nepočká, otec si už naťahoval čižmy. Napochytro teda schmatol bochník a nôž. No ako rezal krajec, zahmlilo sa mu pred očami a porezal si prst. Stružka krvi mu stiekla na dlaň, civel na ňu ako nepríčetný. Bol to posledný obraz, ktorý si zapamätal. Potom dlho nič, až do tmy, čo ho obklopila, keď zaznel otcov hlas.
       „No, keď facky nepomohli, tak ho oblejem. Počkaj, odnesiem ho ku studni.“
       Pocítil, ako ho niečie ruky oblapili okolo krku i pod kolená, a keď otvoril oči, zistil, že ho otec drží v náručí ako malého chlapca.
       „No čo? Porezal si si prst a to ťa zložilo?“ zasmial sa otec a posadil ho na stoličku.
       Paľo naň mlčky pozeral, potom na ruku, ktorú mu už mama previazala bielym plátnom, ale ešte stále v ňom ostávalo čosi z tých pocitov, čo ho vtiahli do bezvedomia. Akési hučanie v ušiach, prekážalo mu svetlo prerážajúce z obloka a nohy mal veľmi slabé. Ani do reči mu nebolo. Len niečo zašepkal, že to hádam nebude také zlé a zahryzol do chleba.

       Deň sa mu zdal neskutočne dlhý a plný nezvyčajných, spomalených obrazov . Dobre si pamätal, že keď vyšiel z domu na dvor, vyplašil vrabca. Lenže ako ten vrabec letel! Pomaly ani plaziaci sa slimák! Videl ako otáča hlavu a zdalo sa mu, že to trvá večnosť. Potom pípol, ale tak, že jeho hlas zahučal v Paľovej lebke, akoby ho niekto tresol palicou. Pomaly, pomaličky sa oboma nohami odrazil od zeme a rozprestrel krídla. Ako ich naťahoval, letka po letke, pierko po pierku sa rozprestierali. Keď nimi zamával, narobilo to toľko hukotu ako vodopád. Zvíril sa prach a vrabec pozvoľne, nenáhlivo stúpal k oblohe. Paľo mal pocit, že keby chcel, sto krát ho chytí. Lenže potom pozrel na otca a ten tiež akoby ležérne vychádzal z domu, nekonečne dlho dvíhal ruku s klobúkom, že si ho položí na hlavu. Celý svet sa spomalil. Zato zvuky, čo k nemu doliehali, zneli silno ako zvony. Potom sa mu obraz začal strácať. Nie celkom. Videl všetko, ale akoby na to porezal cez sklo, na ktoré padajú dažďové kvapky a stekajú nadol.
       Práca na poli, príchod domov, to všetko vnímal akoby sa ho to ani netýkalo. Akoby tam nebol prítomný. Otec ho viackrát oslovil, pýtal sa, čo mu je, ale neodpovedal mu. Večer presedel na stoličke bez pohybu. No, nie tak celkom, lebo keď ním mama poriadne zakývala, pozrel na ňu skleneným pohľadom a potom sa chvíľu mlčky kýval zo strany na stranu. Lenže keď ustal, zasa len civel do rohu izby.

       Ráno bolo o niečo lepšie. Aj sám vyšiel na dvor a umyl sa pri studni, lenže do jedla mu opäť nebolo. Aspoň, že už rozprával.
       „Čo sa ti včera stalo?“ prezvedal otec, keď lojom mastil čižmy a Paľo šúpal vajíčka, čo len teraz dovarila mama.
       „Neviem. Oči ma prestali poslúchať. V hlave mi hučí, každý silnejší zvuk, to je priam bolesť. A stále počujem aj také šumenie, akoby dakde tiekla rieka, alebo pršalo. Nemám žiadnu silu,“ pomaly riekol Paľo pozorne sledujúc svoje prsty lúpajúce vajcovú škrupinku. Zdalo sa mu, akoby to nebolo ani jeho ruky. Aj to povedal, ale mama si to opäť vysvetlila po svojom.
       „No, slnko ti asi neporobilo dobre. Lebo nenosíš klobúk a teraz je až priveľmi horúco na toto obdobie. Alebo si sa zaľúbil, ha?“ pokúšala sa vec obrátiť na žart.
       Paľo na ňu čudne pozrel. Alžbetka! Jasné, Alžbetka – ako len na ňu mohol zabudnúť? Až teraz si spomenul, a zdalo sa mu neuveriteľné, že včera akoby preňho ani neexistovala. Musí ju vidieť! Odrazu položil vajce na stôl, prudko vstal a vyšiel na dvor. Zdalo sa mu, že mama za ním ešte čosi kričí, ale nerozumel jej. Slnko mu svietilo do očí, oslepovalo ho, celé okolie akosi zvláštne žiarilo a vzduch čímsi voňal. Chcel sa ho nabažiť. Naplniť pľúca, ako sa len dá a potom ho pomaly, pomaličky vydychovať. Chrániť každý dych ako poklad, s ktorým sa nehodno deliť. Zodvihol nad hlavu obe ruky, mával nimi, snažil sa vzduch zachytiť do dlaní a potom natlačiť do nosných dierok. Kráčal, nevedno kam. To teraz nepovažoval za dôležité.
       Až večer u rodičov zaklopali susedia, že Paľa našli, ako spí kdesi na okraji lesa pri Hodkovciach. Keď ho zobudili, vraj nič nevravel a hlúpo pozeral, akoby nikoho nepoznal. Priviezli ho domov na voze. Zastavili pred dvorom, viackrát mu hovorili nech zlezie, ale zasa akoby ich nepočul.
       „Paľko, kam si išiel?“ snažila sa mu prihovoriť mama, keď ho už uložili na posteľ. Dobre počul jej hlas, teraz jasne, zreteľne. Nebolo mu však jasné, prečo sa ho pýta. A opäť sa ozvalo to čudesné hučanie. Mama sa mu pred očami kamsi vzďaľovala, až ju videl ako takú bodku uprostred čiernej tmy, čo zahalila všetko ostatné. Tma sa začala vlniť, zdalo sa mu, že sa vlní celý svet. Aj posteľ. Pevne sa chytil jej okrajov a začal kričať. Na plné hrdlo. Potom upadol do hlbokého spánku.

       Netušil ako dlho spal. Keď však otvoril oči, izba bola zaliata svetlom ako na poludnie a mama sedela pri posteli. Priložila mu ruku na čelo a jemne sa spýtala: „Bolí ťa niečo?“
       „Nie, nie, nič. Len akoby som bol opitý. Nie teraz, ale včera. Tak sa mi zdalo a cítim sa nejako slabo.“
       „Včera? No, včera si celý deň prespal.“
       „Prespal?“
       „Hej, tak ako predvčerom. Je nedeľa. Vieš?“
       Paľo sa posadil, zdalo sa mu to nemožné. Prespať dva, či tri dni! Cítil sa však už o niečo lepšie. Ešte chvíľu rozprával o tom, že mal také čudné sny. Akoby ho niekto pevne zviazal povrazom a nechal v hore, kde sa okolo neho obšmietali zvieratá a smiali sa mu do tváre. Tiež, že počul rozprávať stromy. Nerozumel im, ale vedel, že hovoria o ňom. Mal pocit, že ho ohovárajú, odsudzujú za niečo, čo nechápal.
       „Je to hlúposť. A začalo to tým jablkom,“ dopovedal, a zarazil sa.
       „Akým jablkom?“ spozornela matka.
       „S Vilom sme sa pohádali. Kvôli Alžbetke. Ale ráno prišiel a priniesol mi jablko, že sa udobríme. Bolo také šťavnaté. Ale nechutilo mi. Ako odškodné za dievča to bolo primálo,“ zajachtal, lebo pred mamou o dievčatách nezvykol rozprávať.
       „Šťavnaté jablko na jar?“ začudovala sa matka. Veď jablká, čo ukladali v pivniciach, boli v takomto čase zošúverené, ba často i akési stuchnuté. „Zjedol si ho?“
       „Nie. Hryzol som doň, ale potom som ho hodil za plot.“
       Mama sa mlčky zodvihla a vyšla na dvor. Paľo ešte chvíľu ležal, ale potom sa pokúsil posadiť. Nestalo sa nič. Žiadna čierňava ho neobklopila, aj to hučanie znelo len ticho, slabučko, ale neopustilo ho. Keď už pil v kuchyni mlieko rovno zo džbánu, mama prišla, nech jej ukáže to miesto, kam jablko zahodil. Čudoval sa, ale vyšiel na dvor a natiahol ruku, kam asi. Medzitým si všimol, že viacero mládencov si to švihá dolu po ceste. Vyobliekaní, ako… Jasne, veď je nedeľa! Tancovačka!
       V hlave sa mu opäť vynorili obrazy spred týždňa. Ako Vilo tancuje s Alžbetkou, šepká jej čosi do ucha a obaja sa smejú, no on sedí na tráve s dedkami. Začala sa ho chytať zlosť. Aj sa rozbehol. Kam presne a čo urobí, to nevedel. Srdce sa mu rozhlaholilo ako zvon, jeho údery cítil nielen v hrudi, ale v spánkoch. Lenže cesta sa mu začala pod nohami strácať. Mal pocit, že nebeží po zemi, ale letí vzduchom. Že ulica, dedina, celý svet mizne kdesi pod jeho pätami a on vystúpil medzi mraky, čo zatemnili obzor. Keď sa ich pokúšal rozohnať rukami, začul za chrbtom smiech. Obzrel sa, ale nebolo tam nikoho. Len smiech, čo naplnil celý priestor. Snažil sa vrátiť, nájsť toho naničhodníka, čo sa teší z jeho utrpenia, ale zbytočne. Pre mraky nevidel ani na krok. Už vlastne ani nevedel, z ktorej strany prišiel. Opäť strašne, priam zúfalo vykríkol. Potom jeho svet zahalila tma.

       V pondelňajšie dopoludnie Paľo presedel na pni, kde inak zvykol rúbať drevo. Usadila ho tam mama hneď potom, ako niečo zjedol a nechala ho radšej tak. Presne ako jej povedal vražec. Toho muža, čo má moc liečiť, ale i snímať kliatby a urieknutia, navštívila v Jasove ešte v nedeľu večer. Nepotešil ju. Povedal, že Paľove správanie naozaj vyzerá tak, akoby ho niekto uriekol. Trval na tom, že musia nájsť jablko, alebo sa musí stretnúť s Vilom. Že len tak dokáže Paľovi pomôcť. Lenže jablko hľadala predtým aj potom a nenašla nič. Naviac, a to ju obzvlášť trápilo, sa cestou z Jasova dozvedela tú strašnú novinu. Vilo bol na tancovačke v Malej Ide a tam sa pre nejaké dievča s kýmsi pobil. Že on prvý vytiahol nôž, ale nakoniec ho jeho súper bodol. Do srdca. Vraj ani netieklo veľa krvi, lebo nôž ostal hlboko zarazený, ale Vilo padol na zem. Oči mal otvorené doširoka, zreničky roztiahnuté a naposledy zachrčal. Bolo po ňom.
       Nemyslela si, že by jej hneď povedal, komu dal jablko, aby ho počaroval. Veď o viacerých ženách sa tu hovorilo, že sa spolčili s diablami a chodia na čierne omše. Že na krížnych cestách s nimi po nociach tancujú a učia sa ako robiť zlo. Dúfala však, že ho alebo obmäkčí, alebo nájde nejaký fígeľ, ako sa dozvedieť pravdu. Jeho nečakaná smrť však prekazila všetky plány.
       Teraz pozerala na Paľa. Ten sedel, kýval sa zo strany na stranu a akoby niečo šepkal. Nepočula nič, ale pery sa mu pohybovali, bolo jasné, že čosi rozpráva. Podišla bližšie a jemne sa dotkla jeho ramena. Strhol sa. Pozrel na ňu, usmial sa a spýtal: „Mama, čí je to pes?“
       „Aký pes?“ začudovala sa.
       „Ten biely. Veď tu iný nie je,“ a ukázal prstom na zem.
       Lenže tam žiaden pes nebol. A určite ani pred chvíľou, veď by ho zbadala.
       „No poď sem. No poď,“ prihováral sa Paľo prízraku, čo videl len on, až sa mame vtisli slzy do očí a dobehla sa vyplakať radšej do kuchyne.

       Večer Paľo ležal na posteli niekoľko hodín s otvorenými očami. Občas sa pomrvil, ale nerozprával. V dome spali všetci v jednej izbe. Otec i matka šli naň občas pozreli, či ešte blúzni, ale potom ich premohla únava a zaspali. Paľa však v noci postavil na nohy akýsi šramot. Boli to kroky. A rovno pod oknami. Vstal a podišiel k obloku. Keď otvoril okenicu, videl, že tam niekto stojí. Neznámy sa k nemu otočil tvárou. Videl ho jasne. Jeho postavu zalialo mesačné svetlo. Bol to mŕtvy Vilo.
       „Paľko, kamarát. Poď, pôjdeme štepiť jablonky,“ škľabil sa. Jeho svetlá pokožka odrážala mesačný jas a prstom kýval, aby Paľo podišiel bližšie.
       „Čo tu stojíš?“ ozval sa odrazu otec a zozadu chytil Paľa za ramená.
       „Tam! Tam vonku je Vilo! Smeje sa mi a volá ma štepiť jablone,“ vyhŕkol Paľo a otec sa prekvapil. Naraz ho odstrčil nabok a vyklonil sa z okna. Pozeral po okolí, ale nikoho nevidel.
       „Bol tam!“ hlesol Paľo, keď videl, ako sa otec zatváril.
       „Paľo, Vila včera zabili. Na tancovačke v Malej Ide!“
       „Nezabili! Teraz som ho videl! Prišiel sa mi posievať. Ale ja ho dostanem!“ zastrájal sa Paľo a aj sa rozbehol do kuchyne, že vybehne na dvor, ale otec ho zadržal.
       „Vilo je mŕtvy! Rozumieš? Niet ho!“
       „Nie, nie! Teraz tu bol! Videl som ho určite a…“ Paľo nedopovedal. Namiesto toho natiahol ruku a ukázal k svojej posteli. „Čo tu robí ten pes? Je náš?“
       Skutočne, Paľo ako boril oči tmy, jasne videl, že hore, na jeho perine leží biely pes a všetko sleduje.
       „Tam žiaden pes nie je! Nerozumieš? To sú vidiny!“ zatriasol ním poriadne otec, ale Paľo sa mu vytrhol a pristúpil k posteli. Čosi si mumlal a akoby rukami hladil nejaké zviera. Potom ho chytil, položil na zem a ľahol si. Konečne zaspal.
       Ešte raz sa v túto noc zobudili obaja rodičia. Na krik. Paľo opäť stál pri otvorenom okne.
       „Dáš jej pokoj? Rozumieš? Alžbetka je moja! A žiadne jablone štepiť nejdem!“ vykrikoval do nočnej ulice, kde opäť videl mŕtveho Vila.

       Ráno Paľo vstal, akoby nikdy nebol chorý. Otcovi sa sám ponúkol, že už je silný a cíti sa ako predtým. Len keď sa ho pýtali na Vila, hovoril, že určite nezomrel, vraj museli zabiť niekoho iného. Že sa mu bol dva razy v noci posmievať. Lenže pravda bola iná. Žandári už zatkli mládenca, čo ho bodol do hrude a Vilo ležal doma v truhle. Nemalo však význam Paľa prehovárať. Celý deň robil ako predtým. Kráčal za koňom, držal pluh a dbal na to, aby brázdy oral rovno.
       Večer sa najedol, bol poriadne hladný. Rodičia nič nespomínali, nechceli, aby ho zbytočnými rečami zasa vystrašili. Možno aby opäť neupadol do toho zvláštneho stavu, v ktorom strávil predošlé dni. Všetko sa zmenilo až večer, keď súmrak naplnil okolie a Paľo sa vybral na dvor zasa umyť. Keď neprichádzal, mama vyzrela von a videla ho ako vyskakuje, smeje sa. Keď sa vrátil, vysvetľoval, že sa hral s tým novým psom.

       Na Vilov pohreb Paľo nešiel. Nechcel ho vidieť ležať v truhle. Predsa len, boli dlho kamaráti. Naviac, a to hovoril čudne, určite za ním v noci zasa príde. Chýbal mu trochu, veď kým sa nezačali sporiť o Alžbetku, boli ako bratia. Na druhej strane sa však zlostil, že zasa bude opakovať len jedno a to isté: „Poď, pôjdeme štepiť jablonky. Paľko, poď.“
       Aj tak bolo. V noci stál mŕtvy Vilo znovu pod oknom. Bol tak blízko, že keby Paľo natiahol ruku, chytí ho. Ale nenatiahol. Pozeral naň a pokúšal sa uložiť si to v hlave. Ako je možné, že spolu rozprávajú, keď je už v zemi?
       „Poď, pôjdeme štepiť jablonky. Poď,“ vyzýval ho ďalej, ale hlas mal stále posmievačný. Paľo neodpovedal. Pozeral do Vilových matných očí, potom zatvoril oblok, podišiel k posteli a radšej sa hral s bielym psom. Aj keď mu rodičia vraveli, že ani ten nejestvuje.

       Dni, týždne, mesiace ubiehali ako každý rok. Ráno začínalo svitaním, večer súmrakom. Paľo mal chvíle, kedy chodil a pracoval ako každý iný chlap. Avšak takmer každý deň, keď prišiel domov, presedel na lavici celé hodiny bez pohybu. Inokedy sa zasa na dvore naháňal s psom, čo okrem neho nik iný nevidel. A v noci často pozeral cez oblok a vykrikoval na mŕtveho Vila, že s ním nikam nejde. O iný svet sa prestal zaujímať. Len raz, na okamih, keď sa na voze vracal zo žatvy, uvidel na ulici Alžbetku. Ruky sa mu roztriasli, mal chuť zoskočiť a schytiť ju okolo pása. Čosi ho však držalo, sedel ako prikovaný. Dokonca jej ani nepozdravil, akoby popri ňom neprešla.
       Avšak raz došiel domov a na stole ho čakal list. Úradný. Mama mu viackrát povedala, nech ho otvorí, ale bez výsledku. Nakoniec otec vytiahol nožík a opatrne prerezal obálku tak, aby písmo nepoškodil. Bolo to predvolanie. Na vojenskú službu. Stálo tam, že ak sa Paľo v pondelok ráno nedostaví do košických kasární, bude postavený pred súd.
       Keď mu to rodičia vysvetlili, zdalo sa, že všetko pochopil. Dokonca rozprával s otcom, že už žatvu spolu nedokončia, a zemiaky budú musieť tiež vykopávať bez neho. Mame sa zdalo, že vojenská služba azda Paľovi pomôže. Nové prostredie, kamaráti, ale aj drezúra ho privedú na iné myšlienky.
       V nedeľu si ešte všetko sám starostlivo pobalil, rozlúčil sa, ale zatiaľ zbytočne, lebo otec aj mama sa rozhodli, že ešte nepôjdu spať. Počkajú s ním do polnoci, kedy sa vyberie po ceste do Košíc, aby bol včas na mieste. Takmer žiadna matka sa neubráni slzám, keď chlapec odchádza nadlho z domu a Paľova mama nebola iná. Aj otec mu ruku stlačil akosi silnejšie, než mával vo zvyku.
       Paľo už kráčal ulicou, odišiel a jeho dom pohltila tma. Obloha bola zatiahnutá a vládlo absolútne ticho. Aspoň do chvíle, kým sa pred ním neukázal biely pes. Poskakoval, potom štekol a kamsi sa rozbehol. Po chvíli sa vrátil a stál na cestičke, ktorá vedie na cintorín. Paľo naň zavolal, pľasol sa po stehnách, chcel ho prilákať, nech sa príde rozlúčiť. Pes však zaskučal a pobehol bližšie k cintorínu. Potom sa zastavil, akoby ho čakal. Paľo za ním vykročil. Keď už bol len na pár krokov, pes zasa pobehol. A zasa, znova, až sa mu odrazu kamsi stratil. Márne za ním pozeral na všetky strany. Nebolo ho nikde. Len hroby a chodník do dediny. Zbadal, že na cintoríne nie je sám. Ktosi mu pomaly kráčal oproti. Až keď mesiac na chvíľu prerazil cez čierne mraky a jeho strieborné svetlo dopadlo i na hroby, obrysy neznámeho dostali presnejšie črty. Bol to mŕtvy Vilo.
       „Nie, nie, nie. Žiadne jablonky štepiť nepôjdem!“ kričal Paľo už dopredu, ale Vilo neodpovedal. Zastal len krok pred ním, teraz ho už poriadne videl. Jeho takmer priesvitnú kožu, úžasne bledú tvár, suché prsty a oči, ktoré stratili lesk. Na modrých perách sa však nezjavil typický úškľabok, ako keď stával pod oknami.
       „Zle som urobil,“ prehovoril odrazu Vilo, ale bol to skôr zachrípnutý šepot, než mužská vrava. Paľo mlčky stál, pozeral naň, neodpovedal.
       „Zle som urobil, a nielen tebe, ale i sebe,“ začal Vilo znova.
       „Ty si mŕtvy. Že? A mŕtvi nerozprávajú,“ začudoval sa Paľo, v tej chvíli zabudol kam sa vlastne vybral.
       „Mŕtvy, to by bolo dobré. Keby som bol celkom. Ale ja ešte nemôžem odísť. Musím ostať tu a trpieť, kým mi neodpustíš.“
       Paľo zasa len pozeral, mlčal, nevedel, čo ďalej. Strach nemal. Zdalo sa mu to všetko čudné, ak by kedysi niečo podobné len počul, prehnali by sa mu zimomriavky po tele. Ale teraz nie. Veď Vilo, kedysi kamarát a potom sok v láske, tu teraz stál ako chudák, čo prosí o zmilovanie.
       „Si hovädo,“ vyštekol zrazu Paľo, ale neudrel ho, hoci sa na to často pripravoval.
       „Bol som. Už nie som. Teraz trpím.“
       „Čo ti mám odpustiť?“
       „Dal som ťa urieknuť. Jablko, čo som ti ponúkol na zmierenie, bolo pobosorované.“
       „Jablko bolo šťavnaté.“
       „Bolo počarované. Ty si urieknutý, ja stratený. Odpustíš mi?“
       Paľo ďalej mlčky stál, nehýbal sa. Naraz sa však začal obzerať, hľadať bieleho psa.
       „Odpusť mi, nech môžem ísť a viac sa nestretneme,“ naliehal Vilo, jeho bledá tvár sa skrivila do prosebného úškľabku.
       „Boli sme kamaráti, pamätáš?“ odrazu k nemu natiahol Paľo ruku. „Boli sme kamaráti, ale ty si ma zradil. Lenže už si vraj mŕtvy. Tak ja ti odpúšťam.“
       V tej chvíli sa zdalo, akoby Vilov prízrak presvetlilo akési vnútorné svetlo.
       „Ďakujem. Ďakujem a prosím, zabudni na všetko zlé, lebo dobrého bolo medzi
nami viac. I keď jeden zlý skutok môže zmeniť svet väčšou mierou než tisíc dobrých.“
       „Musím ísť do kasární,“ vyhŕkol zrazu Paľo, akoby sa spamätal. Zmetene sa rozhliadol okolo seba, všade však videl iba čierne kríže. „Musím do kasární. Ihneď!“
       Vilo natiahol ruky a priložil ich na jeho sluchy. Paľo ucítil chladný dotyk a tlak. Pred oči sa mu nahrnula tma, zahučalo v ušiach a akoby stratil vedomie. Trvalo to kratučkú chvíľku. Len okamih, ako keď človek luskne prstami. Avšak potom, keď sa čierňava rozplynula, Paľo nič na okolí nespoznával. Siluety krížov i mŕtvy Vilo boli preč. Namiesto toho len vysoký kostol s vežovými hodinami, čo ukazovali, že je len pár minút po polnoci. Zmätene sa vôkol seba rozhliadol, ale nakoniec to spoznal. Stál na Hlavnej ulici v Košiciach, rovno pred Dómom svätej Alžbety, odkiaľ to mal do kasární už len pár krokov.



***


Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie









čitateľov: 5558