login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Spasenie za chotárom

@ :: Poviedky ::     Apr 04 2008, 09:02 (UTC+0)

...a Jaro musel prejsť nočným lesom až za riečku Ida, zatiaľ čo ho cestou prenasledovali prízraky a besy...

Miesto: Nováčany, okres Košice-okolie
Čas: 19. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       - Je to odporný sviniar! Namyslený sukničkár, čo celý deň nerobí nič iného, len pozerá ženám na prsia. Ako sa len namyslene nosí! Usmieva sa, akoby bol grófom, len s tou puškou sa vystatuje a každej žene pridelí robotu podľa toho, či mu dovolí tľapnúť ju po zadku alebo nie. A tie jeho odporné fúzy! Vykrúca si ich ako zemepán a predsa je to len obyčajný sluha. Vlastne sluha úplne nie, lebo byť horárom predsa len niečo znamená, ale využíva to, ako len môže. –
       Helena prehltla horkú slinu, ako už dnes veľakrát, pichalo ju v boku, ale nespomaľovala. Bosými nohami našľapovala presne v rytme, krok za svojim mužom a kamienky na ceste už ani nevnímala. Bolo jej zle. Ani poriadne nevidela, obraz sa jej rozmazával. Okolité lesy, lúky a dediny, cez ktoré už prešla na ceste do Poproča a späť, ani nepočítala. Až keď prešli cez Jasov, keď očami pohladila obrovskú skalu a veže kostola starého kláštora, uvedomila si, ako sa blíži k domovu.
       Myšlienky jej zmätene blúdili, v predstavách sa stále vynárala postava toho odporného lesníka, Mira, ktorého volala jednoducho - sviniar.
       „Vládzeš? Teraz pôjdeme trochu do kopca,“ zahundral Jaro, jej muž, akoby nepoznala cestu.
       Tiež mohol trocha spomaliť, brať ohľad, že ona sa ráno ani nevládala postaviť. Aj na ten strašný kašeľ. Keď na ňu prišiel, nevedela sa ani nadýchnuť. Dusila sa, najskôr očervenela, potom zbelela, a keď konečne nabrala dych, točil sa s ňou celý svet. Ráno, keď len odkázala po susede, že dnes nepôjde sadiť stromčeky, lebo sa nevládze ani postaviť, neverila, že jej niekto pomôže. A možno naviac príde i o robotu. Peniaze doma budú chýbať, ale okrem akejsi pliagy, čo ju morila niekoľko dní, sa jej ráno zdalo i nepredstaviteľné, žeby ju zasa Miro, ten sviniar, zelený fúzatý pajác v lesníckom obleku ohmatával a zaliečal sa jej. Ako ho nenávidí!
       Jaro, i keď kráčal pred ňou, tu a tam zaškúlil, či mu Helena stačí, či vládze. Vedel ako sa cíti, ale tiež veril, že to najlepšie, čo môže urobiť, je rezko a bez slova kráčať. Veď ona by zasa celú cestu len nadávala a beztak by to nič nepomohlo. Naviac, skoro celé dopoludnie preležala v posteli, neveril, že sa vôbec postaví, nie to aby sa s ním vybrala do Poproča. A keď už vyšla, keď došla do tej dediny a teraz meria cestu späť, nech sa zbytočne nevysiľuje rečami.
       Opäť trochu pootočil hlavu a bokom na ňu zazrel. Šatku mala ledabolo stiahnutú takmer na oči, i keď sa doposiaľ snažila vyzerať čo najlepšie. Vždy vyparádená a upravená. Ale teraz jej to bolo jedno. Prach z cesty zmiešaný s potom dával jej tvári ešte popolavejší výzor než choroba. Napriek tomu preň bola krásna. Možno nie taká krásna, ako keď po nej poškuľoval ako chlapec a ona sa len nevinne, dievčensky smiala. Možno nie taká pekná, ako keď ju zvŕtal na tancovačkách a jej oči žiarili len preňho. Tá krása, ktorú teraz vyžarovala, bola rozpoznateľná len človeku, čo dobre poznal jej srdce. Ona bola prosto jeho žena, čo teraz možno z posledných síl kráčala tesne za ním. Síce hundrala, no verila mu, že jej chce len to najlepšie, a ak by povedal, aby s ním išla trebárs do pekla, súhlasila by, len aby ostali spolu.

       Potok zurčal tečúc naprieč cestou. Domy dediny Rudník hrali vo svetle zapadajúceho slnka čudnými farbami. Zastali a Jaro nabral vodu do dlaní. Ledabolo zhodil na zem klobúk, aj košeľu si rozopol a ľahol na lúku, čo lemovala cestu z oboch strán.
       „Veď je to už neďaleko. Za touto najbližšia dedina,“ snažil sa ju povzbudiť, i keď jasne obaja vedeli, že to najhoršie už majú za sebou a domov je blízko. Ona len ticho sadla a sklenenými očami pozerala do vody.
       „Takže budeme párať periny,“ šepla.
       „Budeme.“
       „A potom ich spálime. Moje veno z plátna a pierok, čo som si sama utkala a vyšklbala zo sliepok.“
       „Tak,“ kývol Jaro hlavou. „A potom pôjdem, odnesiem a už budeme len čakať. Čakať a veriť.“
       „Ty si myslíš, že to, čo povedala, môže byť pravda?“ pozrela naň a Jaro sa naraz cítil trápne.
       Veriť vražkyni? Žene, čo vo fľašiach uschováva svätenú vodu, vdychuje dym z páliacich sa sušených kvetov, celé dni sa modlí a bojuje proti bosorkám? Ale veď preto ku nej išli, aby sa poradili. Preto merali cestu z Nováčan do Poproča. Keď pozná, či má žena pobosorované, a vie, ako to prekliatie sňať, nech povie čo a ako.
       „Ostáva nám niečo iné? Hej, prídeme o periny, ale čo je to oproti zdraviu? Keď ťa ten odkundes naozaj uriekol, nemáme inú možnosť. Len veriť.“
       Máriu pálili nohy. Na chvíľu ich strčila do potoka, ale voda bola studená. Ešte chladnejšia ako hlinená podlaha v dome tej čudesnej ženy z Poproča, u ktorej hľadali poslednú záchranu. Helena jej porozprávala o chorobe. Ako cíti ukrutnú zimu a hneď akoby jej telo spaľoval oheň. Že má hlad, ale nemôže nič zjesť. Ak aj niečo zje, hneď to vydávi a bolí ju brucho. Strašné kŕče ju nútia pokľaknúť, alebo sa zvinúť do klbka a trpieť. Žena, vražkyňa, vyháňačka diablov, posadnutosti a urieknutí akoby ju však ani nepočúvala. Len ju nechala, nech sa vyrozpráva. Potom spustila, akoby nebolo nič prirodzenejšieho, že kto ju vraj tak nenávidí, že na ňu zoslal kliatbu, čo z nej vysáva život. Vtedy sa Mária cítila hlúpo. Veľmi hlúpo, keď musela hovoriť, ako ju chcel horár ohmatávať. Ako sa jej zaliečal, ale keď neuspel, tak hromžil, nadával, vyhrážal sa. Jej muž už naň chcel vyčkať v lese. Že mu dá riadnu po papuli a prerazí mu kosti, ale ona ho odhovorila. Veď dva dni v týždni aj on v lesoch dostáva robotu. Aspoň niečo a tak by o to prišli.
       Hovorila aj o tom, že raz, keď ju horár poslal nech ide vyčistiť blízku lúku od popadaných konárov, prišiel za ňou s pokúšal sa ju zvaliť. Pevne ju zovrel okolo ramien, ale ona nepovolila, metala sa a začala volať o pomoc. Žiadna z ostatných žien neodpovedala, nepribehla; robili sa, že nepočujú. Ani ony nechceli prísť o robotu. Keď sa zdalo, že už už povolí, že klesne pod jeho ťarchou do trávy, uvoľnila si ruku a nechtami mu poriadne drapla po tvári. Zakvičal ako sviňa na zakáľačke. Hneď ju pustil a ešte ako bežala, zakričal, že toto si odpyká a bude ľutovať.
       V ten deň sa už horár neukázal, len poslal paholka, nech skontroluje po ženách robotu. Neukázal sa ani na druhý deň, až potom, keď sa i Mária bála, že čo mu je, aké rany to od nej utŕžil, naraz sa objavil. V dedine vraj hovoril, že v noci zakopol o kameň a spadol do kriakov. Kriaky však také hrubé škrabance neurobia. Z čela pod oko až na nos sa tiahli tri jazvy. Také čo sa zhoja, neostanú, ale kým sú, hyzdia tvár. Videla ho a celá sa triasla. Bála sa pomsty, nevedela, čo robiť.
       „Je ti zima? Trápi ťa chlad? Alebo si hladná, a preto sa chveješ?“ pýtal sa vtedy milo, až veľmi milo, akoby mu med z úst vytekal, a ona nechápala prečo. Možno už vtedy mala byť chorá, zgniavená, ale jej silné telo ešte odolávalo. Až neskôr večer, keď prišla domov, zakrútila sa jej hlava a odpadla.
       Ďalšie dni, to boli muky a bôľ. Každučký pohyb, či už krok, alebo zovretie dlane jej vyvolávali bolesť. Hrdlo sa sťahovalo, akoby zabudla dýchať a studený pot jej stekal po čele prúdom.
       Ešte štyri dni vydržala pracovať. Štyri kruté dni, čo skončili včerajškom, jej padnutím na posteľ a ďalšou stratou vedomia. Keď jej muž dnes ráno navrhol, aby išli do Poproča ku vražkyni, zdalo sa jej, že zle počuje. Jaro takým ľuďom nikdy neveril, ale naučil sa. Najmä potom ako felčiarove bylinky nezabrali, hoci mu za ne zaplatili viac, než môže slušný človek pýtať. Ba možno že aj od nich jej bolo ešte horšie; aspoň ona si tak navrávala, ale Jaro ju prosil, vraj ak bude treba, potiahne ju na vozíku, ale nech idú. Pred obedom sa jej trochu uľavilo a išli. Tam a teraz späť.

       Teraz sa napila vody z potoka, prudko sa rozkašľala, a to ju už Jaro chytil okolo ramien, aby sa naň zavesila a kráčali ďalej spolu. Všetko vnímala ako vo sne. Štekot akéhosi psa, keď prechádzali Rudníkom, hrkotajúci voz, čo ťahal kôň po ceste oproti i kostolnú vežu Nováčan, keď sa pred nimi vynorila a neskôr i domy. Všetky, aj ten ich.
       „Takže periny! No, budeme párať,“ takmer zlostne, i keď so štipkou ľútosti a pridusene vybafol Jaro, len čo vstúpili do kuchyne. Hneď pri peci stála posteľ, a aspoň podľa toho, čo vravela vražkyňa z Poproča, niekde tam sa nachádzala aj príčina ich utrpenia.
       „Mám zakúriť? Naozaj budeme všetko páliť?“ ešte pochybovačne zašeptala Helena. Kovové dvierka na kachliach trochu zaškrípali a o chvíľu vzbĺkli prvé plamienky. Drevo narúbané na tenké štiepky rýchlo vzplanulo a pridala prvé polienko. Zdalo sa jej ťažké. Ťažké ako čokoľvek, čo chytila do rúk. Potom zažala petrolejku, lebo tma sa už pomaly rozliezala navôkol.
       Jaro mlčky schytil nôž, prežehnal sa a vrazil ho do periny. Presne ako vražkyňa prikázala. Potiahol a zvuk párajúceho plátna naplnil kuchyňu. Vyleteli prvé pierka.
       „Zbieraj! Zbieraj všetky a hádž do pece!“ prikázal žene, hlas mu stvrdol, i keď videl, že ona už nevládze. Nebol čas na ľútosť, na city. Ak to nevyjde, ak to Helene nepomôže, do konca života si bude vyčítať, že uveril starene, čo sa tvári ako svätica snímajúca kliatby, ale žije z ľudskej hlúposti.
       „Áno, áno. Keď sme sa rozhodli, musíme všetko spáliť. Musíme. Musíme,“ opakovala Helena ako v horúčke, dlhými prstami zbierala pierka a hádzala na plamene.
       Jaro ich vyberal plnými priehrštiami. Bolo toho nemálo. Perina bola veľká, po veľa rokov do nej zbierala Helena husacie perie, aby jej slúžila, aby ju hriala. Jaro ešte viac roztrhol plátno, vybral za ďalšie priehrštie, zasa a zasa, perina chudla, strácala zo svojej tučnoty. Naraz mu stvrdli črty.
       „Čo je? Čo si zastal? Našiel si niečo?“ trasľavým hlasom sa spýtala Helena.
       Jaro na ňu vážne pozrel, vrásky na čele sa mu zvýraznili, keď opäť vyložil ruku do periny a končekmi prstov z nej čosi vytiahol. Nožnice. Staré hrdzavé nožnice, nikdy predtým ich nevideli.
       „Zbav nás od všetkého zlého, amen,“ Helena akoby stratila hlas. Len to šepla, z oka jej vytiekla slza a bola si na istom. Je v tom bosoráctvo.
       „Košeľu. Podaj tú starú košeľu,“ naliehal Jaro, ruka vystretá od tela, aby sa nožníc nedotýkal viac než treba.
       Helena rýchlo otvorila truhlicu, čo stála pod oknom a na zem rozprestrela kus látky, vlastne zdrap zo starej košele, čo sa už rozpadala, ale škoda jej len tak vyhodiť. Jaro naň položil nožnice a teraz už vážne, uvedomujúc si dôležitosť všetkého, čo vražkyňa povedala, vedľa petrolejky zapáli i sviecu a prešiel rukou nad plameňom. Práve tou, ktorou chytil nožnice.
       „Mala pravdu. Povedala, čo vedela a hoci je to teraz strašné, i keď pozeráme na ten kus hrdzavého kovu, čo tu leží, je to predsa i nádej. Vravela, že v perine nájdeme nožnice, kosti a niťami zviazané perie. Vravela však aj to, že ak perinu spálime a počarované veci odnesiem o polnoci za chotár, vyzdravieš. V tom je tá nádej. Tak sa neboj, ale raduj,“ pokúsil sa Jaro o úsmev a dokonca mu to trochu aj vyšlo. Helena však len nechápavo roztvárala oči, ruky spojila ako pri modlitbe a mlčala. Chvíľu.
       „Vidím, čo vidím, ale nikdy nepochopím, ako sa to dostalo do periny. Nezdá sa, že by ju niekto prešíval, akoby tu aj prišiel,“ zašepkala nakoniec, ale Jaro už nechcel strácať čas, lebo večer pokročil a mal ešte pred sebou cestu.
       „Ja tiež vidím, čo vidím, ale hovoriť môžeme aj neskôr. Zbieraj pierka, spaľuj ich a ja sa pokúsim nájsť ostatné. Ale prisámbohu, odteraz asi uverím všetkému.“
       „Lenže ja nechcem o teba prísť!“ vyhŕkla naraz Helena a chytila ho za ruky: „Počuješ? Prestaň! Veď vieš, čo hovorila! Že mňa tak zachrániš, ale z cesty sa možno nevrátiš.“
       „Len keď sa obzriem, Helenka, len keď sa obzriem za seba. A ja sa neobzriem, nech sa deje čokoľvek! Tak ma pusť, lebo ak to neurobíme, ja už verím, že potom bude ešte horšie.“
       Pomaly, jemne si uvoľnil ruky a ponoril ich opäť do rozpáranej periny. Hľadal starostlivo. Kúsok po kúsku vyberal perové chumáče, žmolil ich medzi prstami, či medzi nimi niečo neobjaví. Objavil. Kostičky, azda z kury; to nevedel, veď to boli len také úlomky. Ale ako sa tam dostali? A potom našiel zvitok farebnými niťami zviazaných pierok. Najskôr jeden, ale potom ďalšie, až sa z nich na plátne vytvorila malá kôpka.
       Rozpárali všetko. Obe periny aj vankúše, a keď zhorelo i posledné pierko, vložili do kachlí plátno. Neostalo už nič, len tie čudesné nožnice, úlomky kostí a zvitky pierok zviazaných farebnými niťami, čo vraj priniesli do domu nešťastie. Opäť obaja starostlivo prešli rukami nad horiacou sviečkou. Čistili sa tak plameňom od zla, čo sa lepilo na kožu z tých prekliatych vecí. Noc zatiaľ rozprestrela svoje krídla nad celým krajom, čiernu klenbu oblohy posiali milióny hviezd.

       Po celý ten čas nejedli. Nemali na to ani pomyslenie, i keď sa unavení vrátili z dlhej cesty. Helena sa teraz ponúkla, že mu odkrojí aspoň chlieb, ale Jaro len pokýval hlavou, že nie, nech si ona oddýchne, a keď môže, nech zaspí, lebo on už musí ísť.
       „Teraz spať?“ podivila sa Helena.
       „No, ráno si sa nevládala ani postaviť, tak si teraz ľahni.“
       „Modliť sa budem, nie oddychovať. Aby si sa vrátil. Ja tomu ešte stále nemôžem uveriť.“
       „Čo je tu v uzlíku?“ zdvihol Jaro zviazané plátno z košele. „Bosorácke prekliate veci, čo musia z preč, aby stratili moc. Keď nám to vražkyňa hovorila, a nech jej Pán Boh za to požehná dlhý a šťastlivý život, myslel som si, že si z nás robí srandu. A vidíš, ako sa veci majú. A čo ešte povedala? Že ak to pôjdem vyniesť za chotár, mám ísť sám, veriť len sebe, lebo mi nikto nepomôže. Tak sa zbytočne netráp, oddýchni si, lebo zničíme kliatbu, ale ty odpadneš od vysilenia,“ pokúsil sa skôr o žart, opäť sa usmial a ešte dodal, že teraz sa cíti taký silný, ako nikdy predtým. Že ju ľúbi a verí sebe i jej. Tak nech zbytočne neponocuje, lebo spánok potrebuje ako nikdy predtým.
       Vedel, že to hovorí zbytočne. Veď akoby mohla spokojne driemať, keď jej muž ponesie nočným lesom diabolské amulety, čo budú priťahovať všetky zlé sily z okolia? Prízraky, čo ho majú mátať, pokúšať stiahnuť na ich stranu, ktorým odolá, len ak bude stále pozerať rovno pred seba, lebo inak ho čaká záhuba. Nie, ona určite nezaspí. Ale aspoň jej to uľahčil, ukázal, že sa nebojí, lebo ona mu stojí za to, aby riskoval život, čo by bez nej stratil všetok lesk a šťavu. Áno, presne tak to cítil, keď jej dal ešte bozk, vyšiel na dvor a vykročil cestou k vrchu Holička.

       Keď Jaro zabuchol dvere, vedel, že Helena za ním pozerá z okna, ale neobzrel sa. Teraz nastala chvíľa, čo aspoň ako vražkyňa vravela, bude horšia, než čokoľvek prežil. Ale nezdalo sa mu to tak. Vietor ho príjemne ovanul, dokonca pocítil akúsi úľavu, že už vyšiel z domu, kde sa ho zmocňoval akýsi strach z neznáma. Ale v ruke držal zviazanú košeľu a v nej veci, v existenciu ktorých predtým tiež neveril. Bral teda vážne aj príkaz, že sa za žiadnych okolností nesmie obzrieť.
       Cesta bola prázdna, všetci ľudia už dávno zaľahli do svojich postelí, nevidel žiadne svetlo, čo by dávalo najavo, že ktosi kdesi ešte bdie. Slamené strechy, susedov dom, čo pomaľoval takou nepeknou modrou farbou namiesto bielej, krivá čerešňa vedľa cesty, všetko bolo dôverne známe, nemal sa čoho báť. Až keď kráčal na Ortoviská, hore nad dedinu smerom k lesu, cítil sa viac sám. Lenže neraz sa tadiaľ túlal aj po nociach, keď sa vracal z lesov od Hýľova, kde tiež zvykol robiť, či pomáhať mužom, čo pálili drevené uhlie. Lenže tá cesta do Poproča a nazad do Nováčan, strach o ženu i z čiernych síl, urobili svoje. Nekráčal rezko, ako uňho bývalo zvykom. Nohami šúchal o zem a to bol asi aj jediný zvuk, čo k nemu doliehal. Zatiaľ. Do chvíle kým zastal. Vlastne, prečo zastal? Sám nevedel, ale keď tak urobil, šuchotavé kroky ešte stále počul. Chvíľku, ale jasne. Potom ustali aj tie.
       - Žeby ozvena? Alebo niekto kráča za mnou? Miro? Lesník, chlípnik a bosorák, či muž, čo sa aspoň spriahol s dákou bosorkou? - päsť mu stvrdla, už sa aj chcel otočiť a rozbehnúť sa, že ho chytí a prerazí ako zhnitý kus dreva, ale neurobil tak.
       „A nech sa deje čokoľvek, ty sa neobzri! A pozor, aby si nezakopol a nespadol! Aj keby hviezdy padali a zem sa otvárala, kráčaj ďalej a pozeraj dopredu. Len choď, lebo kým sa neotočíš, nič ti nemôžu. Ale ak obrátiš hlavu, stanú sa veci, o ktorých sa ti nikdy ani nezdalo. Ak existuje na zemi peklo, tak to je práve to, čo by ťa postretlo. Stál by si v jeho strede ako stratená duša, čo bude hoc bez príčiny, no naveky trpieť!“ vravela mu popročská vražkyňa, keď si ešte myslel, že to asi len tára, alebo aspoň sa tak tváril, pretože sa mu to zdalo nemožné.
       Opäť vykročil. Už nešúchal čižmami, pozorne počúval, čo sa navôkol deje. Lenže hneď potom si spomenul, čo drží v ruke a pridal do kroku. A ako zrýchlil, ako sa cesta zvrtla na lúku a pod les, zdalo sa mu, že za ním niekto pobehol. Nie, to už nemohla byť ozvena. Jasne počul cudzie kroky. Zadupotalo to ako vyplašený srnec alebo iné zviera, čo by tiež nebolo nič zvláštne, ale teraz – áno, teraz to počul jasne. Vzdych. Zimomriavky mu prebehli po tele, ešte viac zrýchlil, mal chuť i bežať, ale nechcel podľahnúť panike a nebodaj spadnúť. Hrýzol si spodnú peru, ani si to neuvedomoval, len priamo kráčal, a keď ho chodník zaviedol do lesa, naraz i okolie sčernelo, svit mesiaca neprenikal cez koruny stromov a zrak nestačil preraziť tmu, čo ho obklopila. Šiel skôr po pamäti. Lenže, a teraz si už bol úplne istý, nie sám.
       Kdesi za ním praskol konár, potom zasa tie šuchotavé kroky. Nepravidelné, ale jasné. Najskôr kdesi v diaľke, potom sa približovali, ešte viac a viac, až pocítil, že niekto kráča tesne za ním. Už to neboli len kroky, ale aj hlboký chrapľavý dych, stále hlasnejší a hlasnejší, akoby naschvál na seba upozorňoval.
       Jaro sa mal chuť vrátiť domov. Zahodiť tú starú košeľu s nezmyselným haraburdím a pribehnúť k Helene, kľaknúť pred krížik nad dverami, pomodliť sa. Áno, pomodliť sa. Takto presne urobí. A ako kráčal, začal odriekať očenás.
       „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi…“ takmer hláskoval, čo veľakrát omieľal možno len tak z povinnosti, ale teraz si uvedomoval význam každého slova a veľmi si želal, aby sa modlitba vyplnila. Myslel si, že mu to dodá odvahu, že vlastným hlasom prehluší okolie, v ktorom bol každý zvuk podozrivý a upozorňoval na hroziacu záhubu. Lenže čím sa úprimnejšie modlil, tým bol chrapot za jeho chrbtom výraznejší a zlostnejší. Teraz to už vedel, že to zlo, čo mu ide v pätách, nie je viac, než krok za ním. Keby sa otočil a vrazil do tmy päsťou, určite ho zasiahne!
       „Aj keby hviezdy padali a zem sa otvárala, kráčaj ďalej a pozeraj dopredu. Len choď, lebo kým sa neotočíš, nič ti nemôžu,“ vynárali sa mu v mysli varovania ženy, čo teraz možno kdesi spí, tam v Poproči. V úplne obyčajnom dome, čo vyzerá ako všetky ostatné, ale býva v ňom ona – tá, ktorá vie ako prekonať zlo. Spí vôbec? Môže spať, keď poslala manželov, aby zničili bosorácke čary, hoc on pritom môže zahynúť? Nevedela inak pomôcť?
       Jarove myšlienky zdesene lietali, takmer jej to vyčítal, ale čo by si bez nej počali. Čo?
       - Plesk!– zaznelo mu rovno za ušami. Niekto začal tlieskať. Pri jednom uchu a hneď pri druhom. Zas a zas. Ktosi kráčal za ním a tlieskal tesne za hlavou. Naviac, odkiaľsi zboku z lesa, počul ďalšie kroky. Niekto bežal priamo k nemu, potom počkal kým prejde a zas pobehol. Teraz boli za ním minimálne dvaja.
       „Možno zomriem. Ja možno zomriem, aj keď ešte nechcem. Aj keď by som ešte mal rád deti, vychovával ich a tešil sa zo ženy. Ale aj keď tu ostanem navždy, neverím, že moja duša bude blúdiť po lesoch ako vaše, lebo ja nie som ako vy. Ja nie som žiaden bosorák, ale muž, čo si ctí desatoro! Otče nás, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi…“ – slzy mu tiekli po lícach, ako tak vykrikoval do tmy, dúfal, veril, že to pomôže, ale nie.
       Najskôr to zaznelo zhora. Akoby naň čosi padalo zo stromu. Áno, bol to dôverne známy zvuk. Rinčala akási reťaz, snáď sa pri páde zachytila na konároch, nezasiahla ho. Lenže naraz to už boli desiatky, stovky, možno tisíce reťazí. Rinčali všade, z každej strany a hoci nevidel nič, ich zvuk bol taký silný, že už ani nepočul vlastný hlas. Zakopol. Teraz prvý krát, noha sa mu podlomila v kolene, ale rýchlo sa vyrovnal a kráčal, takmer bežal ďalej. Mal chuť kričať. Vrieskať na plné hrdlo, vypustiť tak strach, čo naň doľahol a prenikol do špiku kostí. Keď sa zdvihol vietor a zamával konármi stromov, Jarovi sa zdalo, akoby všetko naokolo ožilo. Akoby veľké čierne mohutné bytosti, čo len omylom považoval za stromy, tu vôkol neho stáli ako armáda v službách zla, ktorá si má teraz poradiť s nejakým takým bezvýznamným a úbohým človekom akým je on. Rinčanie sa stupňovalo, zvuk priam naháňal bolesť. Mal pocit, že mu prasknú bubienky a z uší potečie krv.
       A opäť kroky. A ďalšie a ďalšie. Vedel, bol si istý, že za ním kráča všetko zlo z okolia. V tom chaose zvukov začul akési hlasy. Ktosi čosi kričal, ale nerozumel ani slovo. Aj smiech. Taký zlý, škodoradostný, čo dobrý človek zo seba za celý život nevydá.
       Jaro to nevydržal, rozbehol sa. Za ním, pred ním, nad ním, odvšadiaľ to znelo, bol uprostred zvukového víru, ktorý ho delil od normálneho sveta, uzatváral sa ako klietka, ktorá ho mala pohltiť.
       Kopec bol strmý, šmýkalo sa, ale ak by aj spadol, ak by sa aj obzrel a prepadol peklu, mohlo to byť horšie. Hlasy stále silneli, čosi mu vrešťalo tesne pri uchu, dáke slová ale tej reči nerozumel. Lenže pritom cítil na krku i dych vrieskajúceho.
       Ešte krok, teraz tam medzi stromy a dole. Áno, dole, konečne prekročil hrebeň Holičky a bežal ako besný. Jasne to videl, ako okolo neho tancujú tiene, možno postavy, nevedel to s presnosťou povedať. Nebol schopný myslieť, naviac, hýbali sa príliš rýchlo, aby sa dali rozoznať. Ako noha predbiehala nohu, ako klesal z kopca nadol, s každým metrom vír hlasov, rinčania a tieňov mohutnel. Srdce mu išlo z hrude vyskočiť, z hrdla sa mu vydral hlboký ston. Naraz poskočil, to keď niekto, či niečo za ním zavrešťalo tak, že ozvena hlas navrátila aspoň sedem krát. Lenže, a Jaro tomu nemohol poriadne uveriť, už znela len ozvena. Stál ohlušený všetkými zvukmi, čo naň útočili, mysliac si, že tá zmena, čo nastala, je znamením, že ohluchol. Ozvena zanikla, jeho oči, čo už trochu privykli na tmu lesa, blúdili pohľadom dopredu, kamsi nadol zo svahu. Kráčal už pomaly. Ruky sa mu triasli, lenže v duši ďakoval Bohu, pretože hluchota bolo to najlepšie, čo si teraz mohol želať. Veril tomu však len chvíľu. Zadul vietor, zašuchotalo lístie, pod nohou mu praskol suchý konár a len pár metrov pred ním zazurčala voda. Bola to už rieka Ida, miesto kam túžil dôjsť, keď opúšťal Helenu s prísľubom, že zničí kliatbu. Za Idou mu už nič nehrozí, ak ju prejde, zvíťazí.
       Rýchlo prebehol na druhý breh, voda nebola ani do pol lýtok. Potom zastal, vydýchol a otočil sa. Teraz už mohol. Pozrel na všetky strany a nestalo sa nič. Vôbec nič, už bol mimo chotára, zdolal skúšku, čo bola horšia než čokoľvek v živote smrteľníka. Okolie vyzeralo úplne normálne, no ako les v noci. Žiaden bes, žiadne peklo. Naposledy pozrel na uzlík zo starej košele. Chvíľku ešte hľadal vhodné miesto, aby sa ho zbavil a aj našiel. Pri starom strome pod koreňmi bola diera, kam to všetko vopchal a zahádzal hlinou. Potom pokľakol k riečke a zvlažil si tvár, pil z prúdu Idy. Pil ako žrebec, čo celý deň oral na slnku. Nevedel sa nasýtiť tej dobrej vody.
Opäť vykročil, teraz do kopca, smerom späť, domov, do Nováčan. Vysilený, ale predsa plný sily, prešiel cez Holičku a potom dole do dediny, pokojným krokom muža, čo sa prechádza v známom prostredí. Len keď prišiel domov, keď otvoril dvere a čakal, že sa Helenka k nemu rozbehne a hodí sa mu okolo krku, ostal trochu zaskočený. Áno, vybehla ako nikdy predtým, akoby vôbec nikdy nebola chorá, priam kypela zdravím. Len na chvíľku sa zasekla. Len na chvíľočku zapochybovala, ale potom ho objala a tisla sa k nemu ako len vládala. Hladila ho, bozkávala na tvár. Vedela, čo si vytrpel, nič nemusel hovoriť. A odkiaľ to vedela, bolo o chvíľu jasné aj Jarovi. To keď sa pozrel do zrkadla a uvidel v ňom obraz sivovlasého chlapa s jeho tvárou.


***


Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie.

čitateľov: 4642