login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Ja, pastirňa

@ :: Poviedky ::     Apr 01 2008, 11:14 (UTC+0)

Košický Klečenov začiatkom jari 2008

Miesto: Košický Klečenov, okres Košice-okolie
Čas: 1930 a 1956
Autor: Anna Domaniková

       Vidím tých dvoch nezbedníkov. Chlapci prišli až z dediny na toto miesto, čo všetci volajú Pod brehom. Tam na konci Košického Klečenova, na kraji lesíka, široko-ďaleko sú inak len lúky a pasienky. Povedala som, že sú to nezbedníci, hej, len tak sem nepriliezli, keď už tma sadá na kraj a za oknami dedinských domcov pomaly zhasínajú petrolejky i sviečky. Odkedy tu stojím, ešte sem nikto z dedinčanov neprišiel v noci a s dobrým úmyslom. To sa ešte nestalo.
       Som pastirňa. Drevený dom so slamenou strechou a stenami zvonku oblepenými blatom. Podlaha v dvoch miestnostiach je udupaná zem, zapustená kravským hnojom. Starajú sa o mňa dedinčania, no som obydlím cigánov. Neprináleží mi hodnotiť konanie dedinčanov, ba ani cigánov. Viem však porozprávať, čo sa v mojej blízkosti stalo. Pravdivo. Každú jar pred Veľkou nocou sa tu usadí rodina dedinského pastiera kráv. To sú tí cigáni. Prichádzajú zo Zemplína alebo z okolia Košíc. Nie sú tunajší. Stále to však stihnú načas. Zelený štvrtok je ich prvým pracovným dňom. Vtedy vyháňajú kravy na pašu prvý krát a v každom dome dostanú okrúhly koláč. Na privítanie, na sviatky, ako pozornosť a súčasne záväzok. Do neskorej jesene pasú kravy na okolitých lúkach. To je ich jediná úloha. Počas vojny som bola zo dva roky opustená a prázdna. Všetci ma obchádzali. Niekoľkokrát vykopli dvere vojaci. Raz utekajúci, potom víťazní, potom znovu nejakí, ale našťastie ma netrafil žiaden granát ani strela. Ostala som na svojom mieste, akoby zázrakom nedotknutá vojnovým besnením.
       Kým sa dvaja chlapci z dediny schovávajú za neďaleké kríky a na niečom sa dohadujú, poviem čosi o mojich súčasných nájomníkoch. Prišli zo Zemplína. Halčák so ženou a ich päť detí. Prvý pastier, ktorý vyvoláva kravy na pašu trúbením na trúbke. Nie na kravskom rohu, ale takej ozajstnej, plechovej. Má aj dlhý bič, ktorým vie plieskať nad hlavou ako nejaký zbojník. Tri aj viackrát po sebe. Táto rodina ma prekvapila. Hneď ako sem prišli, najskôr prekontrolovali, či neopadlo blato spomedzi kmeňov, z ktorých sú postavené moje steny. Upchali každučkú medzierku, nebáli sa roboty. Pastierova žena je veľmi čistotná osôbka. Temer denne namáča háby v blízkom potoku, potom ich privlečie na bielu plachtu, ktorú rozprestrie na trávu pred pastirňou a tu drhne šatstvo medzi prstami. Potom bielizeň odnesie opäť k potoku, poriadne ju vypláka a obvešia ma ňou. Je leto, uschne jej to raz dva.
       Už zamkli dvere. Halčák má v ruke sekeru. Aj jeho syn má v rukách sekeru. Žena s dcérami sedia na kraji postele, pritlačené jedna k druhej. Nariekajú. Uprostred izby je uložená rakva a v ňom leží najmenšie z pastierových detí. Syn. Umrel skôr, ako by bol vyliezol z perinky. Okolo rakvy a kde - kade po dome sú rozostavené horiace sviečky. Cigáni sa mŕtvych boja. Chcú mať svetlo, aby ich žiadna duša umrlca neprekvapila a nestrašila. Sekery boli pripravené na obranu. Pred každým kto by sa tu zrazu zjavil. Bolo jedno, či by bol dobrý alebo zlý. Nemal tu čo hľadať. Túto noc mala rodina prebdieť sama. V smútku, v strachu, v netrpezlivom očakávaní prvých ranných lúčov.
       „Mišo, už si to niekedy robil?“ šepol Ďuro. Klepal sa, akoby mal zimnicu.
       „Ešte máš čisté nohavice? Čoho sa bojíš?“
       „Sa nebojím... Ja len, či nám to nebuchne medzi prstami.“
       „Nám? Ty si tu za všetky dievčatá! Bojko. Len sa prizeráš a trasieš ako osika.“
       „Ja také neviem robiť. Hľadať náboje v lese a na lúke, to áno. Videl si aj dnes. Išlo nám to od ruky. Obom! Ale už ich je málo. Potreboval si také, čo neboli vystrelené. Keby sme mali samopal... Strieľal by si?“
       „Aj dospelí zbierali. Počul som, že ich schovávajú... Strieľal... V lese. Dedina má vojny vyše hlavy. Vyhnali by nás... No, pripravil som tri. Hádam bude stačiť.“
       „Čo teraz?“
       „Uvidíš. Trochu ich postrašíme. Vieš ako sa boja? Všetkého čo nepoznajú, čo si nevedia vysvetliť.“
       Mišo vzal strelu, z ktorej vybral projektil. Do zvyšku vsunul knôt, chytil pevne v pravici. Ďurovi prikázal vziať zápalky a v predklone, očami sledujúc mňa - pastirňu, sa krok po kroku priplichtili k dverám. Tu zapálili knôt, hádžu strelu pred vchod a bežia za kríky. Len čo dobehli, ozval sa silný buchot.
       „Aj oheň tam bol. Slabý. Ako malý blesk,“ znalecky pritakával Mišo. V pastirni nastal zmätok. Žena objala dcéry a hlasito bedákala. Halčák pozrel na syna. Ten s vytreštenými očami schytil sekeru a rýchlymi krokmi beží izbou aj kuchyňou. Otvára dvere a ostrí oči do tmy. Nevidí nič. Nepočuje nič. Cíti pach ohňa a dymu. Sekeru drží oboma rukami, zdvihnutú pred očami. Že keby dačo, tak hneď buchne. Stojí vari krok pred dverami. Ďalej sa neodváži. Len po tade osvetľujú okolie svetlá sviečok. Pomaly otáča hlavu zo strany na stranu a snaží sa očami odhrnúť tmu, aby zazrel hoci len stromy na kraji lesa, alebo lesk hladiny vody v potoku. Okrúhly mesiac práve teraz zaliezol za kučeravý mrak a vonku je nezvyčajné ticho.
       Za kríkmi si chlapci zakrývajú ústa, aby nevybuchli v hlasitý smiech. Až keď sa dvere opäť zavreli, chichotali sa, napodobňujúc postoj pastierovho syna so sekerou.
       „Videl si? Stál tam ako socha. Len hlavou mu mykalo.“
       „A to svetlo za ním... Akoby bol akurát vyšiel z pekla. Za ním oranžový oheň, pred ním tma...“
       „Poviem ti, stálo to za to. Sekeru držal v rukách. Keby nás prichytil... Myslíš, že by do nás zaťal?“
       „Možno... Poď, ideme ešte raz.“
       Ďuro nemá odvahu povedať, že jemu stačilo. Už nechce strašiť pastierovu rodinu. Tak iba poslušne nasleduje Miša a pomáha mu zapáliť knôt. Potom ozlomkrky bežia za kríky. Teraz vychádza pred pastirňu syn aj s otcom. Obaja sú očividne vystrašení a iba nemo hľadia do tmy.

       Neviem, či chlapci vedeli, že je v dome rakva. Prišli sem vystrašiť cigánov. Možno práve preto. Možno je to len náhoda, no ich úmysel vyšiel. Celá rodina stojí v kuchyni, rakva je opustená v izbe. Všetkým behajú oči z jedného na druhého, žena bez prestania narieka, muž si utiera spotené čelo do rukáva košele. Keď znovu začujú nezvyčajný buchot pred dverami, akoby bezmyšlienkovite vbehnú do izby. Už nehľadajú príčinu čudných zvukov. Sú si istí, že vedia o čo ide. To duša ich mŕtveho dieťaťa prišla späť a straší ich. Nerozoberali, prečo by to duša robila. Od nepamäti platilo, že ak je mŕtvy v dome, je veľká pravdepodobnosť, že sa jeho duša vráti na zem, aby sa pripomenula pozostalým. Že napriek strate svojej telesnej schránky ona všetko vidí a počuje. Prichádza ich upozorniť na to, aby s tým, čo tu po nej ostalo, narábali s úctou a tak jej zaistili večný pokoj. Dozerala na poslednú rozlúčku, na miesto večného odpočinku, aby vedela, kam sa má vracať. Pozostalí po mnoho generácií dodržiavali rituál pohrebu, no za celé dlhé roky sa neprestali báť. Keď niekto umrel, všetci vedeli, čo majú robiť. Ako mŕtveho prichystať do truhly, ako ho oplakávať, ako a kde ho pochovať. A tiež mali spôsob, ako takú nespokojnú dušu odohnať. Ako sa jej zbaviť. Ako jej dať najavo, že už tu nemá čo hľadať.
       Postavili sa ku rakve, vsunuli prsty pod ňu, pevne ju uchytili a preniesli ju k prahu medzi kuchyňou a izbou. Otec, syn a jedna z dcér prekročili prah, ostatná časť rodiny ostala stáť v izbe. Rakva prečnievala do kuchyne a zároveň bola aj v izbe. Sviečky blikotali, vôňa roztápajúceho sa vosku trónila v ovzduší a miešala sa s aj tak horúcim vzduchom na sladkastú, takmer nedýchateľnú masu. Všetci sa zohli a trikrát buchli rakvou o prah dverí. Pritom odriekali: „Nebudeš nás strašiť, nebudeš nás strašiť, nebudeš nás strašiť.“ To isté zopakovali aj na prahu vchodových dverí. Keď ich otvorili, vonkajší vzduch sa vtláča do miestnosti a nakláňa plamene sviečok. Domáci sa zhlboka nadýchli a zopakovali svoje želanie aj vyhrážku zároveň: „Nebudeš nás strašiť...“
       Nie je to prvý mŕtvy vo mne - v pastirni. Preto poznám tento ich zvyk. Búchanie rakvou o prah dverí je odpoveďou na strašenie mŕtvej duše. Pozostalí jej dávajú znať, že sa jej neboja a ak ich neprestane mátať, poškodia mŕtve telo. Akoby duši záležalo na tom, či je jej telesná schránka celá alebo nie. Živí si to myslia. Možno si predstavujú, že ak poškodia telo, poškodia aj dušu. Alebo ak poškodia telo, dušu to bude bolieť. Vidím, že sú všetci stále vystrašení, no odhodlaní urobiť všetko pre to, aby túto noc prežili bez zmätkov, bez toho, aby im ostali rany na tele, či duši. Len čo syna pochovajú, život pobeží ďalej svojou každodennou jednotvárnosťou. Zabudnú. Pre nich je včera a zajtra nepodstatná vec. Dôležitý je dnešok. Dnes musia jesť a pracovať. Netrápia sa minulosťou a neplánujú budúcnosť. Takí sú. Jednoduchí, a predsa zložití.
       V dedine boli vítaní. Nie ako olaskí cigáni. Kočovníci na vozoch zakrytých plachtou a ťahaných koňom. Tí boli drzí a kradli. Dobre to mali vymyslené, že prichádzali do dediny v čase, keď boli všetci na poliach. Domy a dvory prázdne, bez ostražitého pohľadu gazdinej. To sa im šafárilo! Tu vzali sliepku, tu hus, obrali v záhrade čo bolo zrelé a na noc sa utiahli na Aľaš, kde prespali. Je to tam oproti na druhom konci dediny. Rovno pod lesom. Keď ich vozy prichádzali do Klečenova, všetky ženy odhadzovali motyky a utekali z polí domov. Vedeli, že musia byť prvé, čo otvoria bránku. Musia dobehnúť pred tým, ako na ich dvor vkročí noha olaskej cigánky. Neboli hádavé, no nedali sa tak ľahko odbiť. Neodišli, kým im gazdiné voľačo nestrčili do rúk, nenasypali do zástery, či nevložili pod pazuchy. Mleli ústami, veštili, predpovedali, chválili aj strašili. Čítali z dlaní tak, že kázali, aby mala gazdiná v druhej ruke peniaze. Pre bohatstvo. Keď doveštili, napľuli na peniaze. Ach, také potom sa už ženám zdali byť protivné. Kto by to umýval, či utieral? Nakoniec sa gazdiné naučili, že stačí ak si cigánky povedia svoje, nie je treba, aby im aj veštili.
       Teraz, čo je pár rokov po vojne, nastala bieda. No už aj pred ňou tu boli domy, kde domácim ostávalo len toľko, čo stačilo sotva pre nich. Nemali čo rozdávať a už vôbec nie darovať kočovníkom. Je pravda, nemali tu radi ani tulákov. Volali ich džadovia, ale tým dali aspoň staré, vynosené šatstvo a krajec chleba. Olaské cigánky však prichádzali, akoby tu na nich mala čakať hostina a všetci ich mali vítať s otvorenou náručou. Nie nadarmo nosili krásne kvietkované, rôznofarebné široké sukne, čo sa páčili aj gazdovským dievkam. Väčšinou zvyčajne neodchádzali s prázdnymi rukami, ale to im nestačilo ani na večeru. Tak vymysleli, ako obalamutiť gazdiné. Tie svoje široké sukne zaväzovali okolo pása šnúrkami. Viackrát sa nimi opásali a zaviazali na mašličku. Hodnú chvíľu trvalo, kým dedinčania zistili, že šnúrka bola niekoľkokrát dlhšia, než bolo treba. Cigánky na jej koniec priviazali zrniečko kukurice a keď sa dohovárali s gazdinou, tak tú kukuricu na šnúrke hodili za chrbát. Sliepky, čo voľne pobehovali po dvore, pribehli a ďobali do zrna. Vždy sa našla taká, čo kukuricu prehltla a z krku jej ostala trčať šnúrka z cigánkinej sukne. Tá nič netušiacu sliepku, neschopnú vydať ani hlások, stiahla pod svoju širokú sukňu a rýchlo sa lúčiac s gazdinou, víťazoslávne utekala pod les, za ostatnými. Takto oberali dedinčanov aj o to posledné, ale len olaskí, kočovní cigáni. Tí, čo sem chodili za prácou, tí nekradli. S nimi nemali domáci zlé skúsenosti. I keď...

       Bolo to v tridsiatych rokoch, keď u mňa býval pastier Džudža. Prišiel so ženou Margitou, dcérou Terkou a synom, ktorého inak nenazvali ako Thúlo. V ich jazyku to znamenalo tučný. Chlapec mal desať rokov, no vyzeral najmenej na štrnásť. Napriek nižšej postave mal veľkú hlavu, silné stehná a bacuľaté ruky. Pomáhal otcovi s kravami. Málo rozprával, ale v rodine ako bola táto, mal výsostné postavenie. Bol predsa mužom. Budúca hlava rodiny, človek, ktorý začínal jesť ako prvý, ktorý mohol odísť kam chcel a kedy chcel, bez vysvetľovania robiť veci, čo sa ostatným mohli zdať zvláštne, neprijateľné, zbytočné. U nich vždy platilo to, čo povedal muž. Žena musela byť poslušná, starať sa o jeho pohodlie a žalúdok. Tak bola Thúlovi venovaná väčšia pozornosť ako Terke. Šestnásťročné dievča, veľmi pekné, s dlhými čiernymi vlasmi, štíhlou postavou a tenkými nôžkami. Večne sa usmievala a jej zvonivé chichotanie sa nieslo dolinou ako trilkovanie vtáčika.
       Často zbehla do dediny a za krajec chleba pomáhala gazdinám pri domácich prácach, alebo sa len tak potulovala medzi domami. Najradšej bola na poli, kde sa kosilo obilie, alebo zbieralo seno. Kvôli vôni, čo sa vznášala nad koscami a v Terke vyvolávala pocit voľnosti, slobody, pocit, že je na svete sama pre seba, nič nemusí a všetko môže. Ten blažený pocit sa usadil na jej perách a ona sa dívala na svet inými očami. Ukazovala mu svoje snehovobiele zuby, od ktorých sa odrážali slnečné lúče ako od zrkadla. Smiala sa a s roztiahnutými rukami bežala medzi snopmi obilia, či medzi kôpkami sena a medzi koscami ako víla z rozprávky. Chichotala sa, keď sa jej prsty dotkli ramien gazdov, čo jej neuhli z cesty. Chytila ich za plecia a obtancovala dlhými tanečnými krokmi, kladúc okázalo nohu pred nohu, dívajúc sa priamo do ich očí plných prekvapenia. Podľa cigánskych zvyklostí sa ona, žena, nesmela pri tanci dívať chlapovi do očí. Mala prikázané klopiť ich a hanblivo sa tváriť. Ale teraz? Keď ju vôňa pokosenej lúky zmenila na paniu ľudí a krajiny? Všetko, kam len dovidela patrilo jej. Ako sa chlapi na ňu pozerajú! Páčil sa jej taký pohľad lesklých mužských očí, v ktorých sa zračila túžba. Všetci sa jej chceli dotknúť, objať ju. Cítila, ako sa chvejú, keď sa ich ona dotkla. Ona mohla. Oni... Mohli by, no nechceli. Nevedeli prekonať silu zvykov. Kdeže gazda a cigánka! Nikde nikto nevedel o tom, že by sa takáto dvojica dala dokopy. Natrvalo iste nie.
       Terka nechodila za chlapmi. Chodila tam kvôli lúkam a lesu. Kvôli slnku, vetru a vôni života. Vedela sa hodiny dívať na lienku, ako sa teperí po stonke margaréty, aby z jej lupienkov vyletela k nebu. Ležala na lúke, vdychovala vôňu tráv a kvetov, pozorovala mraky na blankytnej oblohe, a potom utekala až k potoku, kde sa so smiechom posadila na breh a pustila nohy do studenej vody. Že cestou stretla gazdov a ich pomocníkov, za to nemohla. Tancovala okolo nich, aby im urobila radosť. Žien sa ani nedotkla. Gazdiné jej síce dávali prácu, poznala ich, nevedeli sa s ňou smiať, ani tancovať. V ich očiach videla hnev a odpor. Prečo sa hnevali?
       „Hana, aj okolo tvojho Fera sa obtáča,“ vyhŕkla Mária hlasom plným hnevu.
       „O každého obtrie svoje sukne... A nohy...“
       „Aj prsia...“
       „Ženy, nebláznite! Je to mladé dievčisko, sama nevie, čo robí,“ pridala sa Zuza.
       „Tebe sa ľahko hovorí. Ty ešte nemáš muža,“ oponovala jej Hana.
       „Veď sa na ňu lepšie pozrite. Ona sa baví. Hrá sa. Je to ešte dieťa.“
       „Dieťa s telom ženy?! Ešte raz sa bude krútiť okolo Fera, tak uvidí!“ zastrájala sa Hana.
       „Budeš ju biť? Hahaha, alebo vyobšívaš jej krásny zadok hrabľami? Vaši muži by sa mali brániť, ak im to vadí. Keby si chcela Fera a on teba nie... Kto by vyhral, ha? Fero!“
       „Len sa smej. Všetky sme na tom rovnako. Naši muži sú silní, no ona ich ošialila svojim pohľadom a smiechom. Rehoce sa tak nahlas, že ju počuť aj v hore. Musíme si vlastných mužov ochrániť.“
       Ženy sa pridali k Hane. Nepáčilo sa im, ako sa Terka správa k ich mužom a frajerom. Ako ich omámila, priam znehybnila. Muži ju hltali očami. Dívali sa ňu ako na zjavenie. Bola prítulná a nedostupná zároveň. Veselá, mladá, bezstarostná. Vlasy za ňou viali ako uvoľnená šatka. Leskli sa na slnku ako čierny vodopád. Bola krásna. Zosobňovala sen každého z nich. Možno sa na ňu pozerali ako na niečo nedosiahnuteľné, i keď stačilo natiahnuť ruky a mohli sa jej dotknúť. Možno si pri pohľade na ňu ťažko vzdychli, no kdesi v hĺbke duše vedeli, že Terka je len leto, slnko a pokosená lúka. Pár mesiacov smiechu a tancovania. Nebol dôvod zahodiť všetko za hlavu a venovať jej svoj život. Doma o Terke nepadlo ani slovo. Ženy mlčali, chlapi sa nechválili. Život roľníka sa točil okolo polí a gazdovstva. Bolo treba robiť a robiť, nie strácať čas zbytočnosťami, ktoré trvali iba krátku chvíľu a nemali žiadny osoh.
       Možno práve preto, že sa o Terke nerozprávalo, mohli muži ďalej snívať a ženy konať. Hana mala plán, ako dať Terke príučku. Jedno ráno, chlapi ešte len začali kosiť a ženy mali doma chystať obed, sa všetky zišli konča dediny.
       „Pôjdeme bližšie k pastirni. Kravy sú už na paši, dievčisko čochvíľa pobeží za chlapmi na pole. Prekvapíme ju pod lesom. Skôr ako ju uvidia kosci.“
       „Čo s ňou? Zbijeme ju?“
       „Kto by si babral ruky s cigánkou! Vymyslela som niečo lepšie.“
       Ženy dali hlavy dokopy a keď Hana dohovorila, dusili v sebe smiech a kývali hlavami, že hej, dobre to vymyslela, presne tak to urobia.

       Terka vyšla predo mňa - pastirňu. Zodvihla ruky do výšky a postavila sa na špičky. Natiahla sa k oblohe a rozbehla k potoku. Umyla si tvár, ruky a ofŕkala vlasy. Kvapôčky vody sa jej ligotali medzi čiernymi kučierkami ako perličky. Znovu uprela zrak na nebo, roztiahla ruky a bežala k lesu. Na tienistých miestach našla orosenú trávu, no slnko hrialo akoby bolo poludnie. Toto leto bolo suché a horúce. Všetci čakali na blahodarný dážď. Dievča sa zasmialo, keď vyplašilo rôznofarebné motýle a začulo z lesa kukanie kukučky. Poskakovalo ako malé kozľa. Už začulo svišťanie kôs. Ich monotónny, súzvučný hlas, keď zo desať chlapov ako jeden muž kosili do rytmu v rovnako dlhých oblúkoch, pár krokov od seba. Na chvíľu zastalo. Zatvorilo oči a počúvalo hlas života. Ako všetko so všetkým súviselo a zapadalo do seba ako dobre vykresané hranoly pod strechou. Už už chcelo vykročiť, keď zacítilo ako ju ktosi schmatol za obe ramená a ťahá ju k lesu. Otvorilo oči.
       „Aby si vedela, že máš dať našim chlapom pokoj.“
       „Držať sa od nich čo najďalej, nepritláčaj sa k ich chrbtom a nehladkaj po lícach.“
       „Obtieraj sa okolo svojich!“
       „Nezavadzaj nám pri práci. Tancuj si tam, kde nikoho niet. Si vinná a uvádzaš našich mužov do pokušenia. Chceš, aby sa spovedali z tvojich hriechov? Prestaň ich zvádzať!“
       Ženy ťahali Terku k dubu, čo stál na kraji lesa. Pod jeho korunami našla Hana to, čo veľmi potrebovala. Vytiahla z vrecka pod sukňami dlhý motúz a nožík. Ukázala prstom na miesto, ktoré má byť počiatkom aj koncom ich pomsty. Dievča sa stále neprebralo z prekvapenia a strachu. Čo jej to vyčítajú? Ona predsa s chlapmi nič nemá. Žiadneho nezvádzala. Ani by žiadneho z nich nechcela! Vie, kam patrí, nemala v úmysle nahnevať ženy.
       „Dole šaty. Vyzlečieme ju dohola!“ zavelila Hana. K dievčaťu sa natiahlo niekoľko párov rúk a trhali z nej blúzku aj sukňu. Nikomu nezáležalo na tom, čo si potom oblečie. Hlavné bolo, že pred nimi stála len vo vlastnej koži. Ako keď prišla na svet. Gazdiné na chvíľu zmĺkli. Dievča malo súmernú postavu, s úzkym driekom, pevnými prsiami a širokými bokmi. Bola naozaj krásna aj pod šatami. Už sa nesmiala, no ani nekričala o pomoc. Vedela, že keby sa začala brániť, hnev pomstiteliek by len narástol. V tvárach sa im zračilo odhodlanie a silná vôľa doviesť do konca to, čo si predsavzali.
       „Teraz k dubu! Tu je motúz. Priviažeme ju.“
       Keď už si boli isté, že sú uzly pevné a Terka sa nemôže ani pohnúť, postavili sa pred ňu s rukami v bok a znovu prízvukovali, že toto má za to, že im zvádzala mužov. Potom Hana vzala do ruky drúk, čo ležal obďaleč, prišla celkom blízko pred priviazanú Terku, zodvihla papek a rozhrabala ním obrovské mravenisko, ktoré sa ako malá homoľa týčilo priamo pri nohách dievčiny. Hnedé lesné mravce, sa okamžite rozutekali po okolí svojho zbúraného príbytku a zahryzli sa do všetkého, čo tam nepatrilo, čo bolo nové, neprebádané. Zopár ich vyliezlo aj na Hanine nohy. Tá ich rýchlymi pohybmi dlaní odlepila od seba a s úškľabkom sa naposledy prihovorila Terke:
       „Sú maličké, ale hryzú ako besné psy. Pri každom štípanci si spomeň na nás. Hneď ti bude jasné, prečo si tu.“ Otočila sa na opätku a s ostanými ženami odchádzali. Terka stála, po nohách jej liezli mravce, zúrivé, že tu majú nepriateľa. O pár minút bude slnko svietiť priamo na dub. Terka vedela, že sú to jej posledné chvíle života. Určite tu zhorí, zomrie od smädu a vyčerpania, ale predtým ju mravce doštípu na každom kúsku tela. Nevedela sa ani pohnúť. Nemohla ani kričať. Keď si predstavila, že prví dobehnú chlapi z lúky, prepadla by sa od hanby. Nikto ju nevidel bez šiat. Žiaden chlap.

       Všetko som videla. Nebyť toho, že som len pastirňa z dreva, neživá pozorovateľka toho, čo sa vôkol mňa deje, už by som jej bola pribehla na pomoc. Takto som sa, možno aj spolu s ňou len nádejala, že ju budú hľadať rodičia. Možno jej matka bude potrebovať pomoc pri varení, alebo otec si zdriemne počať obeda a zavolá ju k Thúlovi dozerať na kravy... Nič z toho sa však nestalo. Dievča malo mravce aj vo vlasoch, slnko na ňu pieklo. Všetko bolo nehybné, iba vzduch sa vlnil v horúčave. Nádej, že konečne bude pršať, bola mizivá. Telo dievčaťa sa už ani nestrhlo, keď ju mravce uštipli. Po jej zamatovej pokožke stekali prúžky potu a ona poddajne skláňala hlavu. Život ju naučil prijať od neho všetko, čo jej nadelí.
       Celučičký deň si na Terku nikto nespomenul. Muži sa rozhliadali po okolí a čakali, z ktorej strany zrazu priletí ich víla. Ženy zase pokukovali po sebe a snažili sa uhádnuť, čo si ktorá myslí. Nakoniec večer, keď boli polia pokosené a čerstvá tráva rozhrabaná, jedenkrát otočená, aby lepšie a rýchlejšie uschla, keď si muži zapaľovali fajku po sýtej večer, tak až vtedy sa ženy konečne stretli a po dlhom rozhutovaní sa rozhodli ísť pozrieť k dubu, či tam Terka ešte je.
       „Už ju rodičia našli. Alebo kričala a pribehol jej na pomoc brat.“
       „Thúlo? Ten nevie bežať.“
       „Ženy, ona tam ešte stále je!“ zhíkla Mara. Zrýchlili. Zadychčané od behu zastali pár krokov od stromu. Telo dievčaťa takmer splývalo s kôrou stromu. Hlavu mala sklonenú pri ľavom pleci.
       „Dýcha?“
       „Neviem, nevidno. Poďme bližšie, sledujte, či sa jej dvíha hruď. Alebo nadúva brucho. Bože, daj, nech žije.“
       Ženy boli preľaknuté. Hneď ako došli až k dubu, najskôr prerezali motúzy a uložili Terku na chrbát do trávy.
       „Prikryte ju niečím. Kde sú jej šaty?“
       Pozbierali ešte od slnka horúce zbytky jej sukne a zakryli jej ladné krivky. Ktorási doniesla vodu od potoka a pokropila ňou tvár dievčaťa.
       „Ešte dones... Viacej...“
       „V dlaniach? Nedá sa. Nech mi ide voľaktorá pomôcť.“ Okrem Hany, ktorá sa snažila zistiť, či Terka dýcha, sa ostatné striedali pri potoku. Po chvíli dievča otočilo hlavu k oblohe. Otvorilo oči a opýtalo sa: „Kde je slnko?“
       Ženy vyskočili na rovné nohy a poďho, utekali až do dediny. Ani sa neobzreli. Stačilo im vedieť, že je Terka nažive. Či sa pomiatla na rozume, či nie, to nebola ich starosť. Keď hej, nikto neuverí jej táraniu. Obvinia ju z klamstva a výmyslov. Keď nie, bude mlčať. Mravce z nej hriech nevyhrýzli. Je vinná a tou aj ostane. A cigánkou. Nemá sa čo predvádzať gazdom.
       Terka ostala krásna a zdravá. Tých pár štípancov sa zahojilo bez toho, aby po nich ostali jazvy. Nikto sa dievčaťa nepýtal, kde bola celý deň a čo sa jej stalo.

       Som pastirňa. Drevený dom so slamenou strechou a stenami zvonku oblepenými blatom. Podlaha v dvoch miestnostiach je udupaná zem, zapustená kravským hnojom. Starajú sa o mňa dedinčania, no som obydlím cigánov. Neprináleží mi hodnotiť konanie dedinčanov, ani cigánov. Viem však porozprávať ako sa to stalo. Pravdivo.


* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 3934