login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Mať svoj dom

@ :: Poviedky ::     Mar 24 2005, 03:26 (UTC+0)

Ľudvíkov dvor v posledných rokoch už nepripmomína pôvodný majer, skôr dedinu. Stále patrí k Šaci. "Onča" domy boli dávno prestavané.

Miesto: ŠacaĽudvíkov Dvor
Čas: Tridsiate a štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó


       Peter kráčal domov nazlostený, hrýzol si peru a stúpil rovno doprostred mláky. Všetko mu bolo jedno. Väčšiu hanbu a potupu od tej dnešnej si ani nevedel predstaviť. Stál, pozeral do mútnej vody kaluže a slzy mu tiekli dole lícami. Už chodil do školy, ale vlastných nohavíc sa zatiaľ nedočkal. Opäť mal oblečené dievčenské šaty so sukňou, spod ktorej mu vytŕčali bosé nohy. Ešte včera sedel v triede, a to mu poskytovalo určitú ochranu. Ak by sa mu niekto posmieval, stačilo povedať učiteľovi a ten by hneď vytiahol trstenicu. Teraz sa však začali prázdniny a už po ňom pokrikovali všetci chlapci.
       Slnko pálilo, bolo hádam najvyššie ako ho cez deň možno zočiť, takže tušil, že už je asi poludnie. V ten čas sa mal prísť domov najesť, a potom za otcom do kravína pomôcť robiť poriadok. Smiali sa mu, že je žobrák z kaštieľa. Naozaj bývali u Semseyovcov, ktorým kaštieľ patril, ale len v domčeku pre čeľaď. A všetci v jednej izbe. Lenže Peter sa necítil byť žobrákom. Ani jeho otec nebol ten posledný, čo dostával vždy najhoršiu robotu. Mal viac práce ako iní, ale len o to, že aj na ostatných dozeral, robotu rozdeľoval. Ale i tak vraj na nohavice peňazí nemá. Zo zamyslenia ho prebudilo až vrzgnutie vrát na kostole. To farár vychádzal a Peter nechcel, aby ho tu takého videl. Rozbehol sa dolu ulicou a zastal až doma.
       "Otec, vy ste tu?" vyhŕkol prekvapený, pretože očakával, že stretne len matku. "Hej, prišiel som. Petrík, sadni si," ukázal na lavicu a usmial sa naň, čo nebývalo zvykom, lebo zvyčajne býval zlostný.
       "Petrík, ty si plakal?" prihovorila sa mama, pretože na ušpinenej tvári bolo jasne vidieť cestičky, ktorými tiekli slzy. Peter však len sklonil hlavu a pozeral si na nohy.
       "No, neviem, čo takého strašného sa ti stalo, ale dnes by sme sa mali všetci smiať," položil mu otec dlaň na plece a jeho oči naozaj akosi iskrili. "Petrík, budeme sa sťahovať. A uvidíš, že do lepšieho."
       "Budeme mať svoj dom? A ja nohavice?" vyskočil, lebo vedel, že otec veľmi túži po domčeku, ale hneď sa aj zháčil. Otec sa zamračil a Peter sa zľakol, či povedal niečo zlé a teraz dostane na zadok.
       "Dom nie. Ten síce nebudeme mať, ale viac jedla a po čase možno i kravku. A lepšiu robotu, " vravel otec pokojným hlasom. Peter stále nechápal o čom hovorí, ale radšej už mlčal, aby zasa nepovedal voľajakú somarinu.
       "Petrík, odsťahujeme sa do Ľudvíkovho dvora."
       "Do majera?"
       "Áno Peťko, odídeme zo Šace," čupla si k nemu mama a napodiv sa tiež usmievala. Zdalo sa mu to čudné. Odídu, a on nevie prečo.
       "Uvidíš, že aj tam si nájdeš kamarátov. Pán gróf sa rozhodol prenajať majer nejakému statkárovi, čo sa volá Hič. Navrhol, aby sme sa odsťahovali. Budeme pásť kravy, ovce aj svine. Peňazí i jedla bude viac," dohovárala mu, keď videla ako len gúľa očami a ničomu nerozumie.
       "A budeme mať svoj dom? A ja nohavice?" vyhŕkol opäť, lebo teraz sa mu tá otázka nezdala až taká hlúpa. Otca to však roztrpčilo, plesol si nervózne po bokoch, urobil zopár krokov hore dole po izbe, akoby niečo hľadal, ale potom len mykol plecom: "A prečo nie? Petrík, vieš, ako veľmi by som chcel dom? Ako veľmi by som chcel kravu? No nakoniec, človek musí stále niečomu veriť. Možno, že raz to všetko budeme mať. Ak dom nie, tak aspoň pre teba nohavice."
       To Petrovi stačilo. Kvôli nohaviciam by sa tam odsťahoval aj ihneď. Veď už sa za ne aj modlil. Až mu prišlo ľúto, keď otec povedal, že tam pôjdu až po nedeli.

       Dovtedy sa všeličo dozvedel. Napríklad, že budú bývať v dome so štyrmi izbami, kde sa budú štyri rodiny deliť o jednu kuchyňu. Otec tiež hovoril, že k Hičovmu hospodárstvu na Ľudvíkovom dvore patrí aj vyše dvesto hektárov pôdy, ale nevedel si predstaviť, koľko to je. Hútal, či to možno obísť za hodinu, za pol dňa, alebo by na to potreboval rok. Tiež sa mu uľavilo, že tam sa už nebudú chovať býky, ktorých sa v kravínoch kaštieľa vždy bál. Vlastne budú, ale že ich bude málo, inak len kravy, svine a ovce. Keď sa však dozvedel, že jeho otec už nebude robotníkom rozdeľovať robotu, preľakol sa, že takto na nohavice určite nenašporia. Vraj, že Hič má na to vlastného človeka, a i sám bude dozerať.
       "Ale smutný nebuď, o kamarátov neprídeš. Na majeri nie je škola, budeš chodiť medzi svojich do Šace," snažila sa ho chlácholiť mama, keď sa jej zdalo, že veľa rozmýšľa a mračí sa. Vtedy len zaťala do živého! Peter sklopil zrak, pozrel na svoje chudé nohy, čo trčali spod sukne a bolo mu do plaču. Keď zasa príde takto do triedy, všetci sa mu budú smiať. Cítil, že nenávidí Šacu, spolužiakov, učiteľa, všetkých. Áno, chce odtiaľ odísť!

       Kolesá rebrináka škrípali o kamene na inak blatnej ceste vedúcej zo Šace na Košice, keď sa viezli s dvoma batohmi, do ktorých dali celý svoj majetok. Hneď ako odbočili z cesty a dorazili na miesto, Peter ostal prekvapený, aké to tu je celé malé. Uprostred sa vynímal majer. Po okrajoch stáli dve veľké maštale a ešte i jedna malá, veľký dom, v ktorom bývalo deväť rodín, ďalšie dva domy, kde bývali po štyri rodiny, humno na seno, neďaleko neveľká mliekáreň, chliev a dozorcov domček. To bolo všetko. Vlastne nie, pretože uprostred stála nádrž, do ktorej tiekla voda. Zvykli v nej umývať nohy koňom a kravám, keď sa vrátili zablatené z práce či paše. Ale Peter sledoval, ako sa v nádrži kúpu akísi chlapci a nikomu to neprekáža. To, že tu nebude škola, vedel. Prekvapilo ho však, že tu nie je kostol ani obchod. Izbu dostali v prvom dome hneď vedľa cesty a mame sa páčilo, že bola oveľa väčšia, ako tá, čo mali predtým.

       Otec robil poctivo od prvého dňa. Snažil sa nevytŕčať spomedzi ostatných, kým si nebude istý, akú má statkár povahu. Len keď sa občas zabíjali zvieratá a nechali vytiecť všetku krv na zem, bedákal: "Bože, toľko škody, toľko škody…" To pretože z krvi sa dala urobiť dobrá polievka. Nezabíjalo sa však často. Zvieratá skôr odvádzali na bitúnok do Košíc, lebo tak sa to vraj viac oplatí.

       Leto prešlo rýchlo, blížil sa jeho koniec. Peter už dobre vedel ako sa dostať do Šace, hlavne skratkou cez les, pretože tadiaľ občas chodieval s mamou nakúpiť. Vedel aj to, že teraz bude merať túto cestu do školy denne. Opäť sa stával mlčanlivým, nepokojným. Sukňa sa mu takmer rozpadávala, mama vedela, čo ho trápi.
       "Petrík, nože poď, nech sa na teba pozriem," usmiala sa naňho v jeden podvečer a okolo nôh mu obtočila hrubé plátno. Oči sa mu rozžiarili.
       "Budem mať nohavice?" dychtivo vyhŕkol a jej bozk na líce povedal všetko. Šila ich po večeroch hrubou ihlou a niťou, čo kúpila v Buzinke od priadok. Keď si ich prvýkrát natiahol, cítil sa, akoby mu patril svet. Hladil ich malými dlaňami, túžil, aby sa niekedy dostal k veľkému zrkadlu a mohol sa na seba poriadne pozrieť. Stál aspoň uprostred dvora pri nádrži s vodou a sledoval svoj odraz na hladine. Splnil sa mu najväčší sen, aký kedy mal.

       Dni, týždne, mesiace, ba aj roky ubiehali rýchlejšie ako doposiaľ. Už ho neťažila myseľ, že bude deťom len na posmech. Ako rástol, nohavice mu už boli nad členky, neskôr do pol lýtok, ale nedal na ne dopustiť. Ruky mu pevneli, a i keď mu fúzy ešte nerástli, často pracoval a pomáhal ako dospelý. Opäť raz sedeli za spoločným stolom a otec sa usmieval, čo nebývalo zvykom. Nechcel sa ho pýtať, že prečo, len čakal, či sám povie.
       "No, budeme mať nového pána," utrúsil otec len tak medzi usrknutím z polievky a zahryznutím do chleba. Mama vypleštila oči.
       "Bude to Žid a budeme robiť kóšer."
       "Mama, kto je to Žid?" prosto sa spýtal Peter, lebo čosi už o tom počul, ale nebol si istý.
       "Petrík, Židia, to sú ti veľkí páni. Samí obchodníci. A hocičo nezjedia. Len samé fajnové jedlá zo zvierat, čo sami vychovajú. Alebo z takých, čo im teraz budeme chovať my. Hovoria tomu kóšer. Ten Žid sa volá Fridman a sľúbil, že roboty bude dosť. Na Ľudvíkovom dvore sa má pripravovať kóšer mäso aj kóšer mlieko skoro pre všetkých Židov z Košíc. A pán gróf Semsey sa niekam sťahuje, preč zo Šace. Ľudvíkov dvor predal Fridmanovi, ale i kaštieľ. Ten kúpil akýsi lekár, čo sa volá Nemessányi a má v Košiciach vlastnú nemocnicu," rozvravel sa otec skôr, než mama stihla voľačo povedať.

       O pár týždňov to skutočne tak bolo. Otec sa opäť vo všetkom snažil hneď od prvého dňa, aby sa u Fridmana dobre zapísal. Za jedným humnom kopali jamu. Hlbokú. Otec vravel, že v zime na dno tej hlbokej jamy navozia ľad, a ten tak vydrží i celé leto. Má sa tam skladovať mlieko. Na poliach sa bude pestovať pšenica a kukurica vo veľkom, ale tomu sa budú venovať až na jar. A tiež budú chovať husi a kačky na mäso. Ale zabíjať ich bude len odborník na kóšer, ktorý má schválenie od košickej židovskej náboženskej obce. Svine, ovce a kravy budú zasa hnať do mesta na bitúnok.

       Žid Fridman tam občas zavítal, ale nebolo to často. Bol advokát, v Košiciach býval priamo v centre pri hoteli Schalkház. Každý deň či noc, tak nadránom vyšiel z Ľudvíkovho dvora voz ťahaný koňmi a na ňom v maličkých dvojlitrových kanviciach mlieko pre židovské rodiny. Rozvážali ho až k dverám ich bytov. Nebolo ľahké privykať na zmeny, ale oplatilo sa, lebo každý Fridmanov zamestnanec mal výhody, ktoré im iní mohli len závidieť. Rodina, ak mala kravu, mohla ju pásť na jeho pastviskách zadarmo. V zime zasa pre ňu dostávala pšenicu. Rodiny, ktoré kravu nemali, dostávali aspoň dva litre mlieka na deň.

       Opäť raz kolesá rebrináka škrípali o kamene na inak blatnej ceste vedúcej zo Šace na Košice, keď sa tam viezli muži, ženy i deti s batohmi, do ktorých dali celý svoj majetok. Peter už ako urastený chlapec stál, pozeral na nich a nezdali sa mu šťastní.
       "To sú Česi. Takí, čo žili v Rožňave, v Moldave a tak, vieš? Idú na vlak do Košíc a potom do Čiech," vysvetľoval otec. "Páni vo Viedni urobili dohodu, že sa budú meniť hranice. Ľudvíkov dvor, ale i Košice budú patriť Maďarom."
       Peter už kadečo chápal, ale teraz nevedel, čo to preň bude znamenať. Otec s ním stál na okraji cesty, tváril sa všelijako, nakoniec len potiahol nosom a zahundral: "Čech, Maďar, všetko jedno. Nám ostane len robota. Ale keď už pre niekoho robiť, tak aspoň tak, aby sme mali na vlastný dom. Ľudia vravia, že pod Maďarmi bude lepšie."
       Peter sa ešte rozprával s mnohými. Niektorí vraveli, že predsa len Čechom rozumeli, a i keď obsadili všetky dôležité úradnícke miesta, nebolo tak zle. Iní zasa, že Maďari o svojich ľudí viac dbajú, a keď sa s nimi spoja, bude dobre všetkým. Na odbočke, ktorá viedla z hlavnej cesty do Ľudvíkovho dvora, dokonca postavili z kmeňov briez slávobránu. Ozdobili ju zelenými konármi a farebnými papierikmi. Dedinčania čakali v šíku, aby Maďarov privítali. Tí však prvýkrát prešli okolo nich bez povšimnutia a mierili rovno do Šace. Keď neskôr prišli aj do Ľudvíkovho dvora, Petra najviac prekvapilo, že je s nimi toľko vojakov a žandárov s puškami.

       Život tu však ostal naďalej pokojný, ako na jednom dobrom veľkom hospodárstve. Ich sa tak zmeny nedotkli ako Šace a Košíc. A keď sa už písal rok 1941, Peter sa stal mužom. Plnoletý chlapec dávno odrástol z detských nohavíc, nadišiel čas na vojenskú službu. Najskôr na výcvik do Košíc a potom sa vraj uvidí. Sotva sa rozlúčil, mamu utíšil, nech neplače, ledva prešiel kasárenskou bránou, vypukla vojna.

       Na nasledujúce roky Peter nikdy nespomínal rád. Keď kopali zákopy, keď vedľa nich vybuchovali granáty, guľky lietali nad hlavami, zomierali kamaráti, tráva bola presiaknutá krvou a na každom kroku hrozila mína, bol to čas, ktorý chcel každý len prežiť. Mlieko, to mu najviac chýbalo. Jeho vôňa, chuť, pocit s akým sa prelieva dolu hrdlom. Vždy, keď sa k nemu dostal, spomenul si na stáda z Ľudvíkovho Dvora. Jeden okamih vojny bol však naozaj pekný. To keď dostal dopis od otca. Spomínal, že sú všetci v poriadku, ale že pán Fridman niekam zmizol, nebolo po ňom ani stopy. Vraj sa to doma zmenilo na nepoznanie.
       "Prišli Maďari, vymerali novú ulicu a začali na nej budovať domy. Vyše dvadsať ich bude. Keď sa vojna skončí, budú tam bývať vojnoví veteráni, čo nemajú na vlastné. Prišli na to peniaze z nejakého fondu, čo sa volá Országos nevelési és családvedelmi alap. Vidíš, už som sa aj po maďarsky naučil. Ale my ich aj tak voláme onča domy, to je kratšie. Takže teraz už neoriem, nepasiem, nevozím mlieko, ale celé dni staviam. Keby tak postavili dom aj pre nás. Ale tie nie sú pre Slovákov," písal otec.

       Keď vojna skončila, keď doštekali samopaly, ustal hukot lietadiel a výbuchy bômb, Peter sa vracal domov. Prežil. Nevedel, nemohol to tvrdiť aj o svojich rodičoch. Trvalo mu dlhé týždne, kým sa mu z Ruska podarilo dostať do Košíc. Keď kráčal k domovu, veľmi mu bilo srdce. Naraz sa cítil taký slabý. Slabší než kedykoľvek. Náhlil sa, bežal, zhlboka dýchal. Zastal až pred dedinou, takmer ju nepoznal. Nová ulica stála hneď na začiatku, no domy, v ktorých strávil detstvo, vyzerali neudržiavané. Ale otec s mamou žili. Po štyroch rokoch opäť roztvorili náručia, opäť sa objali. Pozrel na otca ako ostarel. V rodinnej izbe všetko vyzeralo inak. Veci naukladané na kopách, skriňa prázdna.
       "No, budeme sa sťahovať. Veru, veru, budeme!" - smial sa otec.
       "Do Šace?" skúmavo naň pozrel Peter.
       "Nie. Do svojho! Onča domy mali patriť rodinám maďarských vojakov, čo spolupracovali s Nemcami. Ale teraz? Teraz, keď sú tu Rusi, budú patriť nám! Aj my jeden dostaneme!" vyskočil otec, schytil mamu okolo drieku a pustil sa do tanca akoby hrala hudba. Krútili sa uprostred izby, spievali. Peter si plný radosti sadol na kopu šiat a cítil, ako mu v žilách šťastím prudšie prúdi krv. Potom však vstal, že obchytí rodičov okolo ramien. Ako sa dvíhal, ako položil ruku na tú kopu šiat, zrazu si všimol, že priamo pod dlaňou má niečo, čo ostane v jeho mysli navždy ako symbol detstva. Plný rozpakov zdvihol nohavice. Svoje prvé, detské, čo mu mama ušila, keď sa presťahovali na Ľudvíkov Dvor.

*

Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 8100