login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Ištvánove kúsky

@ :: Poviedky ::     Feb 11 2008, 10:54 (UTC+0)

Malá Tŕňa, v ktorej sa opísaný príbeh odohral, je jednou zo siedmich obcí na Slovensku, kde sa pestuje a vyrába značkové tokajské víno

Miesto: Malá Tŕňa, okres Trebišov
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Ištván sa vracal domov natešený. Najradšej by si mädlil ruky, ale v jednej držal popruh, ako kráčal vedľa koňa. Očami živo švihal na všetky strany, to sa mu v hlave premiešavali pocity z toho, čo práve prežil a zároveň dával pozor na cestu, aby nezakopol o nejaký kameň. Dobre s Miklošom vybabral, dobre... Ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu, keď si znova vybavil obraz, ako sa ten poctivec a puntičkár rozčuľoval, ba vlastne ani na to nemal dostatok odvahy. Len šomral, ukazoval na špinavé náradie, ponosoval sa, že ako to vyzerá, ale nezmohol sa, aby naň zvýšil hlas. A keby aj, však je malý ako všetci v Malej Tŕni. Ba aj na okolí. To jednoducho pretože Ištván bol od každého vyšší aspoň o hlavu a vždy vo všetkom bral seba samého ako základnú normu. Necítil sa vysoký, ostatní preň boli krpatí. Ale ten Mikloš, no, v tvári bol zelený ako kapusta, vzápätí očervenel ako cvikla, ba chvíľami bol zelený i červený odrazu. Poľnohospodár sa nezaprie – zaškeril sa Ištván znova až vyprskol do smiechu, ktorý začul iba jeho kôň.
       Začalo to všetko nedávno, keď Ištván zasial raž a vedel, že ho ešte čaká ďalšia robota. Pole bolo treba brániť. Nie ako na vojne, keď sa bráni pevnosť, či cesta, ale musel ešte vziať brány, náradie s krátkymi železnými klinmi, ktoré ťahajúc za koňom poprekrývajú všetko nasiate zrno tenkou vrstvou zeminy. Lenže na to by musel ísť najskôr domov, aby vytiahol brány zo stodoly. Naťahovať dlhé nohy sa mu nechcelo, načo aj. Hneď na vedľajšej roli bránil Mikloš. Určite vstal už pred svitaním, aby všetko stihol, mal to vyrátané a tou svojou precíznosťou Ištvána mimoriadne rozčuľoval. Lenže čas, nech si ho už naplánoval akokoľvek, musí ísť stranou, keď niekto iný potrebuje pomoc. Čo by to bolo za človeka, keby kašľal na iných a nechal sa ich moriť, len aby jemu bolo dobre. Taký nie je hoden, aby spokojne odfukoval, že je čistý ako to Kristovo oko, lebo dodržiava všetky prikázania a miluje svojho blížneho. Niežeby Ištván bol práve takýto chlap, ale počítal s tým, že Mikloš áno. Tak ho len pokojne sledoval, ako šibe koníka, poháňa ho, bráni pôdu. Keď to dokončil, čistil náradie, každú hrudku hliny, a potom ho ešte aj vytrel dosucha, akoby sa staral o svätú monštranciu. Vtedy k nemu prikročil Ištván.
       „Mikloš, toto som chcel, že mám deti, veď vieš a rád by som, aby mali čo do úst. Aha, koľko je tu vtákov. Tie kašlú na moje deti. Zletia sa na pole a vyzobú mi všetko nasiate zrno. Ty si dobrý človek, tiež máš deti a vieš čo to je.“
       „A prečo mi to hovoríš?“ nechápal ešte Mikloš, ale počúval pozorne, čo Ištván pochopil tak, že sa strafil na správnu strunu.
       „Mne sa moje brány doničili, veľa s nimi nenarobím.“
       „Ozaj?“
       „No hádam si nemyslíš, žeby by som ti klamal. Prečo by som to robil?“
       Mikloš sa už nedôverčivo prizeral, akoby začal niečo tušiť. Mal aj prečo, veď v dedine každý a na akékoľvek dohody s Ištvánom zatiaľ iba doplatil.
       „Srdce mi trhá, Mikloš, sused môj, keď viem, že ak mi teraz nepomôžeš, namiesto čerstvých krajcov ponúknem deťom iba rozprávanie o tom, ako som sledoval vtákov, čo mi vyďobali pole.“
       Ištván sa tváril náramne ľútostne. Sklopil zrak ako panna pred pochodujúcimi vojakmi a jeho hlas sa chvel, keď takmer šeptom prosil, aby mu tie brány požičal, lebo inak bude jeho rodine amen.
       „Hijó!!! Pačmaga, ideš?! Ťahaj, lebo ťa nakopem!“ zvolal už o chvíľu, keď mu Mikloš vyhovel a on si požičané brány zapriahol za koňa. Kovové kliny rozrývali pôdu, prehadzovali zeminu a Ištván bol očividne vo svojom živle. Kričal nahlas, rozhadzoval rukami a tváril sa, akoby mu na ničom nezáležalo, iba na práci.
       „Ištván, nežeň tak toho koňa, lebo sa mi na bránach zlomia kliny! Nie tak rýchlo!“ volal za ním Mikloš, aj by sa rozbehol, ale videl, že kôň takmer klusá a ten, ktorému chcel pomôcť, teraz naťahuje neuveriteľne dlhé kroky, že by ho beztak nedobehol.
       „Rýchlo? Čo? Mám robiť rýchlo? Veď sa snažím!“ robil sa Ištván nahluchlým a zopárkrát previedol koňa aj cez medze, kde sa brány mohli skutočne poonačiť.
       „Ištván, stoj!“
       „Hnoj? Ten som zaoral už dávno, neboj sa, pridám do kroku, aby to bolo skôr hotové!“
       „Boha, Ištván, zničíš mi brány!“
       „Vrany? Letia sem? Musím pridať, nech mi nevyzobú zrno!“
       Mikloš mohol kričať, čo len chcel. Bolo mu už jasné, že naletel ako mnohí iní. Nečakal však, že keď Ištván doorie, vyjde na medzu do priehlbiny s blatnou mlákou a jeho brány nechá práve tam.
       „Ani mi ich nevyčistíš?“ chytal už Mikloš farby spomínanej kapusty i cvikly, od zlosti sa mu zježili chlpy na rukách, ale bol by to zázrak, keby k niečomu takému Ištvána dotlačil.
       „Ty si moje zlato, Mikloš, ďakujem ti, ďakujem. Vidíš, však to bola sotva polhodinka a už mám pobránené. A aj by som ti tie brány vyčistil, ale vieš, ako mi krúti črevá? Ako by som mal v bruchu hada! Možno aj dvoch. Lenže to, čo by zo mňa vyšlo, to by nebol hadí jed. Naozaj, ver mi, susedko môj dobrý, toto by smrdelo viac! Musím bežať domov, však mi rozumieš, nie? Keď chceš, potom sa vrátim a brány ti vyčistím. Ale neviem, ako dlho si posedím na latríne. Budeš ma tu čakať?“
       Mikloš neveriacky pokrútil hlavou, potom ešte čosi ticho šomral, že dovtedy si to vyčistí aj sám a Ištván naň pozeral s tým svojim nezameniteľným úškrnom.
       „No, ja bežím. Vieš, aká mi je to bolesť v bruchu? Už bežím!“
       Nebežal. Naopak, teraz akoby naschvál pomaly chytil koňa za ohlávku a kratučkými krokmi odchádzal, ukazujúc Miklošovi len svoj chrbát.

       Vzduch voňal oráčinou, teplom silnejúcej jari a prvými kvetmi tak ako vždy v takýto čas. Po oblohe nad Malou Tŕňou preletel kŕdeľ vrabcov a od viníc zavial príjemný vánok. V tieni pod orechom stála lavička, na ktorej nikto nesedel, vlastne nebyť Ištvána a jeho koňa, na ulici by nebolo nikoho. Lenže stačila táto jedna, jediná postava; ten dlháň, čo patril k dedine ako veverička ku lieskam a už ho bolo všade plno.
       Keď uviazal koňa v maštali a vošiel do domu, zistil, že žena kamsi odišla. Hladný bol a je predsa známe, že hladný muž je zlostný. Stiahol ústa do prísnej čiarky, to ako na znak toho, že sa mu to nepáči a vošiel do komory. Tam mal v piatich veľkých hrncoch mlieko. Načrel hrnčekom a sotva vypil zo dva glgy, dvere do domu sa otvorili.
       „Eržika, ty si?“
       Ticho, nikto mu neodpovedal. Pozrel teda do kuchyne a tam si už Eržika skladala kabát.
       „Si hluchá, alebo čo? Nepočuješ, keď sa pýtam?“
       Bolo to čudné. Jeho malá, krehká žienka s jemnými spôsobmi, presný opak toho ako bol on, sa neunúvala hovoriť ani teraz.
       „Deti sú niekde vonku? Čo?“
       „A kde by boli?“ cekla nakoniec.
       „Možno tam, kde môj obed. Dobre ukryté. Veď už je skoro večer a ja som poriadne nejedol. Nič som nenašiel, daj mi dačo teraz.“
       „Nič si nenašiel, lebo nebolo času nič pripraviť. Vieš, kde som bola?“
       „To by ma naozaj zaujímalo, že keď driem ako somár, prečo nevaríš.“
       „Na žandárskej stanici! A pôjdeš aj ty. Ak nie dnes, prídu po teba zajtra!“
       Ištván zneistel. Neraz musel za žandármi, ale nikdy mu to veľmi dobre neurobilo. Vždy sa síce tváril, že sa celý svet spojil proti nemu, ľudia naň donášajú klamstvá a on je obeťou ich závisti, nevďačnosti i zloby, ale nikdy mu poriadne neuverili.
       „Čo chceli? Zrátavajú obyvateľov a volajú si nás po jednom, aby to pre nich nebolo také ťažké?“
       „Dobre vieš, čo chceli,“ zmenil sa odrazu Eržikin výraz tváre a spustila. Že vraj prišli už okolo obeda a nie sami. Aj so psom. Ten ich tu doviedol, keď sa starý Pišta sťažoval, že jeho synovi ktosi ukradol sedlo.
       „Mladému Pištovi ukradli sedlo?“ vystrúhal Ištván nechápavú grimasu.
       „Hej a aj ho už našli. Za naším humnom v kope hnoja! Pes, sotva tam strčil nos, utiekol a museli ho naháňať po záhrade. Potom vzali vidly, hnoj nám rozhádzali a sedlo našli!“
       „A kto ho tam dal? Už to zistili?“
       „No, asi tak na koho môžu myslieť? Komu by napadlo ukradnúť sedlo a schovať ho v našom hnoji!“
       „Však to by som aj ja chcel vedieť. Veď teraz to môže vyzerať tak, že si to ukradla ty. Ale ani by som sa ti nečudoval. Mladý Pišta sa tak nadrapoval, prevážal sa na koni po dedine ako Rákoci, len aby každý videl, že má nové sedlo. Však on tak vlastne provokoval tých, čo na to nemajú. Také sedlo je hotový majetok! Nečudo, že sa naň niekto nahneval!“
       Eržička, vidiac Ištvánove vykrúcanie, posmievačný úsmev a sebavedomé gestá, sa od zlosti až roztriasla.
       „No veď sa nič neboj, možno ťa nezatvoria,“ usmial sa ešte na ňu, aby ju viac zneistel.
       „Piješ mlieko?“ zmenila odraz tému. „A odkiaľ ho máme toľko? Videla som tie plné hrnce.“
       „No, hádam sa začalo krave nejako dobre dariť. Veď čo nevypijeme, môžeme predať priekupníkom. Zajtra ráno prídu s nákladiakom.“
       „Ty ho chceš predať priekupníkom? Veď si im ho ukradol! Mikloš mi vravel, stretla som ho cestou domov. Hovoril, že ťa videl, keď nákladiak zastal pred križovatkou, ako si prišiel a zozadu vzal z korby celú kanvicu. A vraj to nebolo prvý raz. Teraz im ho pôjdeš predať?“
       Ištván rozhodil rukami, že sú to všetko len taľafatky. Miklóš by mal vraj ísť do kláštora a stať sa mníchom, lebo také ohováranie je ťažký hriech, tam by sa mal kajať a hotovo. Vedel však, dobre vedel, že Miklóš hovoril pravdu. Lenže rovnako ako Pišta so zahnojeným sedlom, ani on nemá svedkov. Iba zbytočne robia zo seba hlupákov. A Miklóš, bože, čo je to za človeka!? Ráno ho vraj videl, ako stiahol z nákladiaka celú kanvicu s mliekom, rovných dvadsaťpäť litrov a popoludní mu ešte požičal brány. Nemal odvahu mu to povedať do očí, ale Eržike, to sa už pochlapil. Však mu to oplatí. Oplatí, až sa z neho bude smiať celá dedina. Najskôr, keď Eržika rozpovedala to o tých žandároch, síce rozmýšľal, že večer odnesie a vykydne Pištovi na dvere domu kôpku hnoja. Možno si to sedlo na hnoj už zvyklo, a teraz mu bude bez neho smutno. Pišta by sa teda tomu mal len potešiť, uškieral sa Ištván. Ale potom sa rozhodol, že Pišta počká a dnes bude na rade Miklóš.

       Zvečerilo sa. Ištván sa práve zobudil, patrilo to k jeho zvykom, vždy sa po práci na chvíľu natiahnuť na posteli. Spal pokojne, tak ako vždy, žiadne výčitky, sny o žandároch, starom i mladom Pištovi a sedle, alebo o Miklóšových bránach ho netrápili. Práve naopak, teraz mu oči priam svietili, pretože prišla jeho chvíľa. Sotva odlepil hlavu od vankúša, uvedomil si, že ho predsa nikto nebude podozrievať, alebo rovno ohovárať. Teraz je ten správny čas zastrašiť ich. Pomaly vstal z postele, bosé chodidlá mu dlážka poriadne schladila, takže sa v tej chvíli cítil čerstvý a plný síl. Deti zasa niekde lietali po kamarátoch a Eržika išla na páračky. Veľmi sa jej síce nechcelo, ešte než si ľahol spať, bedákala, že ak sa ženy dozvedia, čo rozpráva Mikloš, budú zasa celý večer pretriasať reči len o Ištvánovi a ona sa tam bude cítiť ako v tŕní. A vravela tiež, že má málo peria. Husi sa im nejako vlani nevyliahli, možno tie nečakané mrazy, čo udreli, keď už zakvitli stromy, alebo čo, všetky ženy vraj majú viac peria ako ona, takže sa tam aspoň dlho nezdrží. Ištván ju síce upokojoval, nech sa nebojí ničoho, že peria budú mať dosť, ale Eržička sa radšej ani nepýtala odkiaľ, lebo by to opäť smrdelo žandármi.
       Teda, najskôr si to vybaví s Miklóšom. Ištván bol rozhodnutý, keď už kráčal tmavými ulicami dediny, ktoré len tu a tam osvetľovalo slabé svetlo okien domov. Oči mu rýchlo privykli na tmu, často sa takto túlal po dedine. Tam, kde most prechádza cez potok, zabočil vpravo, rovno k Miklóšovmu domu. Zastavil. Videl jasne čiernu siluetu chlapíka, a bol rád, že ju zbadal skôr ako Miklóš jeho. Zdalo sa mu to neuveriteľné. Teraz, keď by mal mať natiahnuté nohy vedľa pece a len sa špárať zápalkou v zuboch, Miklóš zametal dvor. Potme. Najradšej by k nemu prikročil a poťukal mu po čele, ale radšej sa zhrbil. Urobil tak, akoby ho to malo zachrániť, že jeho vysoká postava nebude vyčnievať ako pahýľ suchého stromu. A možno to aj pomohlo, lebo Miklóš ho naozaj nezbadal. Pozametal, oprel metlu o stenu a vošiel do domu.
       Teraz alebo nikdy! – prebleslo Ištvánovi hlavou, nápad bol rýchlejší, než uvedomenie si následkov, čo by sa stalo, keby ho niekto zbadal. Rýchlo prebehol cez Miklóšov dvor až do stodoly a tam sa potme rozhliadal, či skôr skúšal hmatom, čo by našiel. Zaujali ho akési sudy, v ktorých však víno určite nebolo. Veď od toho má každý v Malej Tŕni pivnicu. Keď načrel do jedného z nich, zistil, že tam Miklóš skladuje plevy z vymláteného zrna. Nerozmýšľal veľa, nabral si ich za plnú košeľu a vybehol na dvor. Tam mu ich rozsypal po zemi, ale zdalo sa mu to málo. Otočil sa tak ešte niekoľko krát a potom odbehol k studni. Vedro bolo hneď pri nej. Opäť sa niekoľkokrát otočil a celé vedrá mu vylial na dvor, takže v premiešaní s plevami a zeminou vznikla dokonalá čľapkanica, blato, čo Miklósa isto privedie do zúrivosti. Ištván zasa vyprskol do smiechu, ale hneď sa zháčil a vybehol z dvora na ulicu. Už by si to namieril aj k Pištovi, ale vtedy mu prišlo na um, že hneď vo vedľajšom dome sa stretli ženy na páračkách.
       „Ak sa ženy dozvedia, čo rozpráva Mikloš, budú zasa celý večer pretriasať reči len o tebe a ja sa tam budem cítiť ako v tŕní,“ spomenul na Eržičkine slová a premohla ho zvedavosť. Vošiel do dvora a priložil ucho na dvere.
       „Jój, ozaj ti nezávidím toľké trápenie, ale niektoré kúsky, čo vyviedol, o tom budú hovoriť ešte aj naši vnuci,“ začul prvý hlas, vysoký, škrekľavý a bolo mu jasné, že patrí Miklóšovej žene Anne. „Chodili sme spolu aj do školy, dobre si ho pamätám aj ako chlapca. Raz nakreslil na papier čerta a nejako sa mu to podarilo pripnúť učiteľke na chrbát. Tá, ako chodila pomedzi lavice, počula len salvy smiechu. Chcela zistiť, čo je vo veci a aj sa jej to podarilo. Ani sa nemusela namáhať rozdumovať, kto to urobil. Bolo jej to jasné, len rovno prikázala Ištvánovi, aby vybehol von a doniesol lieskový prút. On jej doniesol, poriadne hrubý, to by muselo bolieť, keď si tak ľahol na lavicu, ale len čo ho prvýkrát švihla, prút sa zlomil. Učiteľka ho poslala vyrezať druhý, tretí, ďalší, vždy sa to opakovalo rovnako. On bedákal, že na ňom zlomila už štyri palice a strašne ho to bolí. Ako v takom divadle, len vykrúcal tvár, fňukal, ale nepustil ani slzu. A len čo učiteľka odišla, skákal a rehotal sa, že každý prút narezal nožom uprostred.“
       „No, na tom sa človek naozaj iba zasmeje, veď bol decko. Ale teraz? Pamätáte, ako v zime ukradol nejakému chlapčekovi sánky?“ ozval sa druhý hla, teraz si Ištván nebol istý, ktorej žene patrí. „Vtedy išiel z Kažimíra na voze a videl dieťa, ako sa sánkuje. Zapáčili sa mu asi tie sánky, veď neboli hocijaké. Vpredu mali volant z auta a pod nimi boli lyže. Keď dieťa krútilo volantom, sánky išli tam, kam chcelo. Hneď zastavil koňa a ponúkol chlapčekovi, že mu priviaže sánky za voz a potiahne ho cez celú dedinu. Ten malý úbožiačik súhlasil. Aj sa tešil, ako ho ťahal, ale len čo vyšli za Kažimír, Ištván vraj šľahol bičom po koňovi, ten sa rozbehol a decko zo sánok spadlo. Klusal rýchlo až domov a v dedine potom ukazoval, aké má parádne sánky. Keď sa prišlo na to, že ich zobral dieťaťu, vyhováral sa. Vraj celkom zabudol, že niekoho ťahá za vozom a ani nevie, kedy ten chlapec spadol. Že by mu ich vrátil aj sám, len ich chcel najskôr ešte vyskúšať.“
       „Pamätáte sa, keď tu prišiel ten chlapík z vyšného Zemplína, že chce kúpiť zaštepené sadenice, aby doma mohol pestovať také víno ako tokajské? A Ištván mu predal dvesto sadeníc divého viniča! Keď ho potom predvolali na žandársku stanicu, Ištván tvrdil, že to nie sú tie sadenice, čo mu predal. Chýbali svedkovia, zasa sa mu nič nestalo.“
       Toto bola zasa Miklošova Anna! Ištván jej hlas poznal, načúval pozorne a hrýzol si spodnú peru, že takto ho naozaj ohovárať nebudú. Ľútosť nebola nikdy jeho silnou stránkou, ale v tej chvíli si predstavil, ako sa asi môže cítiť Eržika. Však on im dá! On im dá a ešte na tom i získa. Čo? No to, čo Eržika vravela, že chýba. Perie! Myšlienka, ktorá sa v tej chvíli blesla v jeho hlave, bola jasnejšia než poludňajšie slnko. Už o pár minút budú mať ženy zasa o čom rozprávať! A on sa nasmeje, ako už dlho nie!

       Chvíľku to trvalo, odkedy Ištván odbehol, a to rovno k Pištovmu domu. Ten nafúkanec s novým zahnojeným sedlom, inak ho ani nazvať nevedel, bol známy aj svojimi nádhernými holubmi. Choval ich skôr pre potešenie, ale teraz sa tomu najviac tešil Ištván. Keď sa potom konečne vrátil na dvor k ženám na páračkách, znova priložil ucho na dvere. Ešte vždy ho ohovárali.
       „Len jedno ma teší,“ zaznel hlas tej, čo ju takto nevedel spoznať, „že aj s Ištvánom raz niekto vybabral.“
       „Hej? A kto?“ ozvalo sa niekoľko žien odrazu.
       „Janči. Ten malý, starý, tučný, čo býva celkom na konci. Bolo to ešte pred rokmi, keď ho Ištván poprosil, že ide do nejakej dediny kúpiť seno, nech mu pomôže. Janči súhlasil, a keď sa vracali, vraj sa uvoľnilo lano, čo držalo seno. Janči teda zliezol z voza a lano doťahoval, no za ten čas, prosím o prepáčenie, ale inak sa to nedá povedať, sa Ištván na voze postavil, vytiahol si svojho vtáka a začal dolu na Jančiho močiť. Mal celé mokré šaty!“
       „Kto? Janči? Ištván ho normálne ošťal? Tak kto tu s kým vybabral?“
       „Však ma nechajte, nech dopoviem! Ištván sa vraj rehotal ako šialený, Janči najskôr strašne nadával, ale potom zasa vyšiel na kozlík a išli ďalej. Keď už vraj boli skoro pred dedinou a Ištván chvíľu nedával pozor, Janči sa otočil, vytiahol zápalky a to seno na voze mu podpálil!“
       „Naozaj?“
       „Hej, však hovorím, podpálil ho a seno vzbĺklo ako fakľa! Aj voz mu zhorel, len koňa zaratoval!“
       To už bolo na Ištvána naozaj priveľa. Kým počúval, že rozprávajú ako on vybabral s inými, to sa ešte dalo. Lenže tento príbeh nemal rád. A ten smiech, čo sa vo vnútri spustil. Vraj by ho chceli vidieť, ako sa v tej chvíli tváril. Určite, akoby zhltol pokazenú uhorku. Samé ha-ha-ha, hi-hi-hi. Ištván to nevydržal a naraz prudko otvoril dvere.
       „Dobrý večer, nevyrušujem?“ povedal naoko slušne, keď vchádzal dnu trochu zhrbený, aby nebuchol hlavou o dverný rám.
       Všetky ženy odrazu stíchli. Každá pozerala na inú stranu, len Eržička, tá jediná mu hľadela do očí a zdalo sa, že ju chytá zlá predtucha.
       „Párate, párate?“ spýtal sa, akoby nevidel, že pred každou zo žien je hromada napáraného peria. Aj ich už porovnal a naozaj, cítil sa ako z chudobného rodu. Tá najmenšia hromádka bola rovno pred Eržikou.
       „Čo pekného ťa k nám prinieslo?“ opýtala akosi líškavo Anna, isto tušila, že ju mohol počuť, čo o ňom rozpráva.
       „Ja len tak,“ prekračoval Ištván z nohy na nohu, obchádzal stôl a i ženy, že také perie, to je dobrá vec. Ako inak by mal človek periny, no nie? A reku, že možno by som vám aj vedel pomôcť, i keď je to ženská robota, ale aspoň vám pridám viacej peria. Chcete?“ spýtal sa, ale na odpoveď nečakal. „Hej, pridám viacej peria, ale najskôr si ho musíte chytiť,“ zdvihol výrazne obočie a usmial sa až ukázal zuby. V tej chvíli urobil, čo nikto nečakal. Naraz si rozopol kabát a spod neho vyletelo zo päť živých holubov. Zatrepotali krídlami, vydesene lietali po kuchyni, rozvírili vzduch a kôpky peria, čo mala každá žena naložené pred sebou, sa vzniesli do vzduchu. Naraz to vyzeralo, akoby tu snežilo. Ženy kričali, to holubov vyľakalo ešte viac a pridal sa Ištván.
       „Na to som nemyslel. Perie, preboha, perie, rýchlo ratujte,“ volal, akoby bol zbavený zmyslov a hneď začal všetko, čo mu prišlo pod ruky, zhŕňať do vrecúška. Kým sa ženy spamätali, mal tam už aspoň tri razy toľko, ako tu Eržička priniesla. Čo na tom, že sa mu zmiešalo vypárané s nevypáraným. Veď to žena doma preberie znova.
       „Perie, ratuje perie,“ kričal ďalej, mával rukami, jeden z holubov v panike prevrhol hlinený krčah z police.
       „Vyžeňte tie holuby von!“ zvolala Anna a najsnaživejší sa ukázal opäť Ištván. S vreckom plným peria otvoril dvere a sám vybehol na dvor.
       „Joj, to som nechcel, ja len či aj holubie perie nebude dobre. To som nechcel, to som nedomyslel! Asi som babrák. No nič, už vás radšej nebudem otravovať, idem domov!“ zakričal ešte a pohltila ho tma.
       Zmizol im z očí tak ako mnohým iným predtým i potom, ako vždy, keď vyviedol čosi, o čom celá Malá Tŕňa ešte dlho rozprávala i rozpráva. A bolo toho nemálo...






***



Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.



čitateľov: 5613