login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Hostina pre Férenca

@ :: Poviedky ::     Feb 11 2008, 09:25 (UTC+0)

Pri vstupe do tokajskej obce Malá Tŕňa stojí socha svätého Urbana - patróna vinohradníkov

Miesto: Malá Tŕňa, okres Trebišov
Čas: druhá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       „Juliška, nebaľ mi veľa jedla. Len idem a prídem. Naložím doštenák a hneď som späť. Načo ma chystáš ako na svadbu?“ čertil sa Férenc a buchnátoval voly, čo sa lenivo ťahali k oju. Žena si napravila pod krkom uzol na šatke, položila prútený košík zakrytý ľanovou utierkou na lavicu pred starým domom a odovzdane s ním súhlasila.
       „Dobre, no. Keď nechceš, choď si bez jedla. Až vysmädneš, napi sa z potoka.“
       „Ty dozri na murárov, nieže budú vysedávať! Majú ešte preosiať poriadny kopec štrku. Idem po ďalší, nech sa nemusím otáčať viackrát po sebe. Aj moje ruky sú na stavbe potrebné.“
       Júlia sa zadívala na rozostavané obydlie. Konečne budú mať nový dom. Je s ním roboty ako na kostole. Základy sú hotové, múry pomaly rastú, ona má čo dať do hrnca, len keby ten jej muž nebol taký tvrdohlavý. Otočila sa za odchádzajúcim Férencom. V duchu ho ľutovala. Síce odmietol, aby s ním voľakto šiel; pracovať sa vraj naučil už v kolíske; že on sám naloží drobné kamenčie. To ho bude ťažkou lopatou naberať zo dna potoka a vyhadzovať na vlečku. Určite to potrvá zopár hodín, nebude to idem a prídem. Nuž, jesť mu vie dať, no rozumu nie. Aj tak vraví, že ho má tak akurát. Že sa vo svete nestratí, už toho prežil aj za tri životy, že ho nikto nikde nepredá, ani s ním nevybabre, nech by sa snažil ako chcel, vraj on sa vie s každým podobrotky dohodnúť, a keď nie, má silné päste. Obyčajné mužské chválenkárstvo, aké počula od chlapov, keď po skončení roboty mleli naprázdno jazykmi.
       Už ju jeho reči netrápili, ani sa za neho nehanbila, dokonca mužovi prestala vnucovať svoj názor na vec, či navrhovať vlastné riešenie. Mala ho rada. Zvykla si aj na jeho chlapčenské výmysly a žartíky, na ktorých sa nie raz smiala celá dedina. Okrem toho to bolo v každej rodine rovnaké. Zvyk dedený po celé generácie určoval za pána domu a hlavu rodiny muža. Žena ho musela poslúchať, robiť mu po vôli, starať sa o domácnosť aj gazdovstvo a rodiť deti. Nebola tvrdohlavá, ani klebetná, či papuľnatá. Vždy dala Férencovi za pravdu a v dome bol pokoj. Stačilo prikývnuť, súhlasiť a pochváliť.

       Riečka Roňava, kam sa Férenc vybral po štrk, bola naoko korýtkom pokojne tečúcej čírej vody. Tak vyzerala teraz, koncom leta. Keď sa človek lepšie prizrel, zbadal hlboké výmole v dolnej časti náprotivného brehu, ktorý sa miestami týčil do celkom slušnej výšky nad hladinou. Celá dedina tam chodila močiť konope a po štrk. Považovali ju za síce pokojný, ale zradný tok, lebo na jej dne sa nachádzali jamy vyhĺbené tými, čo rovnako ako teraz Férecz stavali domy. Ten, čo nevedel plávať, a takých bola väčšina, sa nepustil ďaleko od brehu, lebo ho nebezpečný vír mohol stiahnuť na dno najhlbšej vyhĺbeniny a tomu už nebolo rady ani pomoci.
       Férenc pristavil voz s volmi zarovno s tokom riečky, celkom na kraj brehu. Keď však začal nakladať, prišiel na to, že to má dve nevýhody. Jednak sa musel veľmi rozohnať lopatou, aby vyhodil štrk na voz a potom dohodil len na jednu polovicu doštenáka. Po chvíľke postávania a premýšľania, schytil liace a potiahol voly doprostred toku. „Takto je to dobré!“ pochvaľoval si. Ako sa slnko škriabalo vyššie a vyššie na oblohu, tak rovnomerne sa napĺňal voz riečnym štrkom. Voda z neho kvapkala z každej strany, Férenc bol spotený, no nezmiernil tempo. Nabral na lopatu, dvihol ju do výšky, švihol ňou a kamienky s pieskom vleteli oblúkom, čo tvarom pripomínal rozpadajúcu sa dúhu. Zohol sa a omyl si tvár a krk studenou vodou. Bola čistá. Priezračná, až bolo vidno na jej dno a ticho sa prelievala spoza mužovho chrbta. Hučala a penila iba nad hlbšími výkopmi, kde sa krútila na jednom mieste tak rýchlo, až vytvorila vodný lievik.
       Keď bol voz naložený po samý okraj, vyliezol Férenc na kozlík, schytil liace a švihol nimi, nech sa voly pohnú. Tie chvíľu tučne prevracali oči a popoťahovali ťažký náklad. Druhé švihnutie bičom ich prebralo a konečne sa pohli. Aby sa vozom mohol vytočiť späť k dedine, musel ich gazda zaviesť hlbšie do riečky a potom ich vytočiť doľava.
       „Stoj!“ začul. „Ani o krok ďalej! A ruky hore!“ kričal mužský hlas.
       „To iste. Pustím liace a voly sa trhnú, zvalia ma do rieky. Neviem, čo chcete, ale nemám u seba nič drahocenné... Počujte... Otočím sa k vám, nech vidím, kto ste,“ nedal sa gazda. Nemal strach, veď nerobil nič zlého a zbojníci tu už dávno nepobehovali, myslel si, že to voľakto z dediny si prišiel z neho urobiť dobrý deň. No ako sa otočil na kozlíku, zmeravel. Neďaleko voza stáli dvaja maďarskí pohraničníci a mierili na neho puškami.
       „Chlapci, chlapci, ale ste ma vyľakali,“ zasmial sa Férenc. „Takmer som pustil do gatí. Rád by som s vami prehodil pár slov, no musím ísť. Od rána som nakladal... Veď vidíte... Dom staviam.“ Poznali sa. Len rieka ich delila. Na jednom brehu Maďarsko, na druhom Československo, no obe strany si rozumeli. Veď v tejto časti obe strany hovorili po maďarsky, mali podobné zvyky a nie raz sa pri Roňave stretli a porozprávali.
       „Ani krok!“ nechal sa počuť jeden z vojakov a priblížil sa k vozu. Puškou ukázal na nohy zvierat a pokračoval: „Vaše voly stoja na maďarskej pôde. Prekročili ste hraničnú čiaru, porušili ste... no, vystúpili ste bez povolenia na naše územie a preto teraz musíte ísť s nami. Zatýkame vás!“
       „Čo si sa zjančil, holobriadok? Čo chceš, zatknúť ma? Zatkni moje voly. Ja sedím nad riekou, ešte nie som u vás... Žartuješ, však? Hádam nie si tupý ako tie zvieratá... vlastne moje voly ani nie sú také tupé.“
       „Mlčte! Lebo všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám. Prešli ste hranicou, to je fakt, prirovnávate nás k volom, aj to je fakt, nahovárate nás, aby sme na veliteľstve nehlásili porušenie predpisov, za dodržiavanie ktorých sme my dvaja zodpovední, aj to je fakt.“
       Férenc zrazu nevedel, či si z neho uťahujú, či je to naozaj. Pošúchal si bradu a chcel oponovať, že on veru veliteľstvo ani slovkom nespomenul, keď sa rozhodol pre iné. Keď vy tak, aj ja tak. Protivní ste? Ja ostanem svoj. Nadávate mi? Budem vás obliepať ako ten najhustejší med. Chcete ma odviezť do áreštu ako zločinca? Tak ma berte, ale dobrovoľne nepôjdem.
       „Nemôžem mlčať, lebo chcem, aby ste vedeli, čo si myslím. A keď mi niečo prikazujete, hádam chcete počuť, či to vykonám, alebo nie. A to je fakt, ako vy vravíte.“
       „Gazda, vy môžete rozprávať. Na všetky naše príkazy odpoviete: áno, vykonám.“
       Teraz sa už Férenc naozaj nahneval a cítil, že toto všetko nie je hra ani vtipkovanie, je to holá skutočnosť. Do Maďarska ho odvedú aj s volmi, aj so štrkom, na ktorý čakajú robotníci na stavbe a on si nevzal jedlo, ktovie dokedy bude prehltávať len sliny. No, dočerta!
       „Pozri, synak,“ začal pekne, „toto sú voly. Sú tučné, nemotorné... Ako aj vaše mangalice. Aj tie len priberajú a potom z nich robíte klobásky. Keby som mal kone, cúvol by som aj s plným vozom. No videl si cúvať voly? No, videl? Ne-vi-del! Tie môžeš hnať len dopredu. A otáčať sa veľkým oblúkom. Lebo, ako vravím, sú tučné, nemotorné... aj keď silnejšie ako my traja dokopy.“
       „Nevymýšľajte, gazda a nezdržiavajte výkon pohraničnej stráže!“
       „Múdro si to povedal. Pušku máš, aj fúziky pod nosom, aj predpisy voľajaké poznáš a na mne chceš dokázať, aký si bdelý. Dobre. Berte si ma.“
       „Ja pôjdem popredku,“ stále rečnil ten istý vojak, druhý sa iba červenal a okúňal, najradšej by tam asi ani nebol, „a môj kolega pôjde za vozom. Vy povediete voly za mnou. Pomaly, krok za krokom. Nesmiete ma predbehnúť, ani ísť so mnou zarovno!“
       „Povedal som, že dobre. No ja na vaše veliteľstvo predsa sám nepôjdem! Chcete ma? Berte si ma! Toto tu vpredu sú voly, tieto pruhy kože sú liace a toto som ja. Sedím na kozlíku a tu aj ostanem. Vy si robte svoju robotu tak ako musíte,“ dokončil Férenc a na dôkaz toho, že dodrží, čo povedal, si prekrížil lakte na hrudi, pohodlne sa posadil a čakal čo bude ďalej. Ak aj na chvíľu dúfal, že vojaci len mávnu rukou a on pôjde domov, nestalo sa tak. Ten prvý, čo neprestajne rozkazoval a učenlivo vyprával, ten schytil voly a ťahal von z rieky. Potom ich nasmeroval chodníkom dole stráňou, podľa Férenca iste na veliteľstvo. Druhý pohraničník kráčal za vozom, s puškou prevesenou cez rameno, nemo upierajúc zrak pod zadné kolesá doštenáka.

       Széphalom. Skôr dedinka, a nie mesto, tu bolo sídlo veliteľstva maďarských pohraničníkov. Keď voly zastali a vojaci stiahli gazdu Férenca z voza, z otvoreného okna domca sa vyklonil veliteľ Jánoš, najskôr sa potešene nahlas zasmial, potom zakričal: „Feeeeri, servus, dávno som ťa nevidel!“ Potom hlava zmizla a po chvíľke sa s treskom rozcapili dvojité drevené vchodové dvere a na cestu vybehol sám veliteľ a objímajúc Férenca viedol ho dnu.
       „Zahovoril si sa s mojimi chlapcami? Dobre, že si prišiel, potrebujem zopár rád. Vieš, kúpil som vinohrad. Taký menší, no pre mňa stačí. Idem pestovať vinič na to naše tokajské.“
       Jánoš pochádzal z Malej Tŕne, no po vytýčení hraníc ostal v Maďarsku. Často sa zastavil pri brehu Roňavy a diškuroval s domácimi.
       „Poradím ti, čoby nie. Už si zabudol ako sa to má robiť. Teraz je z teba pán veliteľ. A tí tvojich chlapci, poviem ti, jedna radosť! Zatkli ma.“
       „Ako zatkli? Čo si vyviedol?“
       „Ale, nechaj tak, oni ti to iste povedia... Sú ešte mladí a príliš snaživí... Nestihli spoznať naše zvyky.“
       „Nie, nie, treba to hneď vybaviť. Ako to budem vyzerať pred očami ľudí z Malej Tŕne, keď mi sem každého privezú? Moji chlapci!? Vieš, všetko musí byť podľa zákonov a predpisov. Zhora ma kontrolujú tak prísne... Musím mať v poriadku papiere, aj pečiatky, aj na písacom stroji ťukám ako ďateľ, namojveru, samé hlásenia a správy; musím mať vyleštené čižmy a prišité gombíky a učiť podriadených – počuješ koho? Pod-ria-de-ných. To sú aj tí dvaja, čo ťa zatkli. Tak aj tých mám učiť čo a ako majú robiť na tej časti hranici, čo ju majú na starosti.“
       „Chodia tam, chodia. Pravidelne. Vždy dvaja pešo a potom dvaja na koňoch. No nie sú medzi nami sváry. Oni sú na jednej strane riečky, my na druhej. Keď sme smädní, pijeme z nej spolu, aj si dobrý deň zaprajeme... Ako vravím, nerobíme si napriek.“
       Medzi rečou dal veliteľ priniesť na stôl víno a obed pre Férenca. Čo obed! To bola hostina ako na svadbe. Mäso bravčové, hovädzie, baranina, kurčatá, husi, klobásy a jaterničky, čerstvý chlebík s chrumkavo prepečenou kôrou. K tomu paradajky, paprika, uhorky, všetko čerstvo natrhané v záhrade niektorého gazdu v Széphalome. A krčahy s vínom, čo voňalo po mede, mlado zlatistú farbu a zanechávalo na jazyku nezameniteľnú skvelú chuť tokajského, ktorého liečivé účinky na telo aj dušu človeka Sú známe už od dávnych čias. Férenc sa napchával, akoby tri dni nejedol. Hladný bol ako husár po výcviku a z tokajského upíjal ako pravý vinár. Celý čas sa rozprával s veliteľom o pestovaní hrozna, o výrobe vína, o stavbe domu a o Jánošových peripetiách s tými, čo sedeli za väčšími a lesklejšími písacími stolmi.
       „Feri, keby si ty vedel... kamarát môj! V Tŕni mi bolo dobre. Pamätáš? Tancovačky, dievky, i bitky boli, však sme boli dajakí mládenci, nie? Taký to bol život. Dobrý... No musel som odísť. Žena chcela byť pri svojej mame. Tak som tu.“
       „Neviň ženu. To politika všetko... politika je na vine. Ale tak je dobre ako to je. Lebo inak nebude. Myslíš si, že na druhej strane je ľahší život? Ja nemám ani taký stôl čo ty. Ani podriadených. No budem mať nový dom. Keď ma pustíte domov.“
       Objímali sa, držali okolo pliec, spomínali na spoločne prežité mládenecké časy, keď Roňava nedelila ľudí, keď sa jej brehy kosili na seno pre kravy a nechodila tam žiadna vojenská hliadka.
       „Ty, Feri, teraz to vybavím!“ gazda sa díval na veliteľa, nerozumel čo chce riešiť, no keď Jánoš dal predvolať pohraničníkov, čo mali službu z noci na dnešné ráno, vedel, že pôjde aj o neho a jeho voly. Ozaj! Voly!
       „Jánoš, keď tu tak všetkým rozkazuješ, opýtaj sa ich, kde sú moje voly a či im dali aspoň napiť.“
       S uspokojením sa dozvedel, že sú jeho zvieratá v poriadku. Dostali vody aj sena aj nejaký obrok im nasypali do vedier a teraz sú ustajnené pod prístreškom, ktorý slúžil pre kone veliteľstva. Voz je tiež pri voloch. Všetko je pod dohľadom strážnej služby.
       Dvaja mladí pohraničníci, čo Férenca zatkli za to, že jeho voly vstúpili na územie Maďarska, zodpovedali všetky otázky svojho veliteľa o dôvodoch a spôsobe zatknutia gazdu Férenca. Jánoš, aj keď sa mu už tokajské mrvilo v nohách a naťahovalo ústa do úsmevu, vedel, že tu nejde o fazuľky. Ak chce udržať poriadok medzi svojimi vojakmi, ale tiež uchrániť svoju česť a neprísť o ich úctu, nemôže sa tváriť, že sa nič nestalo, ani dať príkaz, aby sa o porušení hraničnej čiary nespísal záznam, lebo ide o jeho kamaráta.
       „Priateľ, nepriateľ, z čerešne dole! Pohov, chlapci! Pri rannom hlásení dostanete odo mňa pochvalu za zaistenie narušiteľa hraníc. Teraz si k nám sadnite a za dobre vykonanú prácu si s nami zajedzte. Tak. Súhlasíš, Feri?“
       Gazdovi neušlo, že aj pre neho platí z čerešne dole, ani to, že ho Jánoš nazval narušiteľom hraníc. Jemu tokajské zrýchlilo tlkot srdca a teraz mal pocit, že aj rozstrapatilo nervy. Aký je on narušiteľ? No len čo mu veliteľ nalial ďalší pohárik a on si mal pripiť na zdravie s tými... ani nevedel ako pekne ich nazvať... s tými činorodými vojačikmi, aj sa na to zabudol opýtať. Tí počkali, kým si veliteľ priložil pohár k perám, potom čakali až tak urobí zatknutý gazda, až potom, ako sa na poslušných a slušných patrí, sa chceli napiť sami. Ibaže Férenc to celé zastavil.
       „No, no, no, Jánoškám, toto je náš prvý spoločný prípitok. Prvý s tvojimi pod-ria-de-ný-mi, ako im je meno. To si musíme štrngnúť. Viete, chlapci,“ otočil sa k vojakom, „prečo si treba štrngnúť? Ha! Neviete! Preto, aby sme uspokojili všetky zmysly.“
       Pohraničníci sa na neho dívali ako na zjavenie. Štrngali si s kamarátmi, lebo to bol taký zvyk, lebo to robil každý, lebo sa pripíjalo na niečo dobré... Teraz však počúvali gazdu.
       „Tu ste na Tokaji a tu sa víno pije po dúškoch. Každý z nich sa vychutnáva. Čo na mňa zízate? Víno sa pije vždy v spoločnosti priateľov. Len vôl pije sám. Ste moji priatelia?“
       Počkal, až mu všetci prikývli na súhlas. Videl tiež ako držia poháre s vínom v rukách. Ako najväčšiu cennosť na svete. Teraz prišla jeho chvíľka, keď môže ukázať, že vie viac ako len potajme prekračovať hranice.
       „Chytíš pohár vína do ruky, cítiš jeho ľahkosť, ladné krivky, po ktorých sa kĺžeš prstami, vychutnáš jeho teplotu na koži. Nadvihneš pohár oproti slnku a ochutnáš najprv očami. Potešíš zrak jeho čistotou, čírosťou, iskrou a farbou. Toto je zlatožlté až jantárovo hnedé, povedal by som. Potom mierne zatočíš zápästím, až sa víno v pohári roztancuje a privoniaš k nemu. Jemne vdýchneš nosom jeho vôňu. To ulahodíš čuchu. Urob to. Cítiš jeho zrelosť, vôňu, čo môže pripomínať i sušené ovocie, kožu, korenie a mnohé iné? Teraz ho ochutnaj! Pomaličky si sŕkni. Pohraj sa s vínom v ústach. Jazykom ho ohmataj, prevaľuj medzi zubami. Potom ho prehltni a čakaj, ako dlho ho budeš ešte cítiť v ústach. Lebo platí, že čím dlhšie, tým je víno kvalitnejšie. Už sme uspokojili hmat, zrak, chuť a čuch. Čo chýba? Hmat, zrak, čuch i chuť dostali niečo pre potešenie. Predsa sluch. Preto si treba štrngnúť. Aby aj uši precítili, tú krásu, haha. Tak na zdravie!“
       Štrngal si každý s každým, niekoľkokrát dookola, akoby od toho záviselo, či bude mať jeho víno lepšiu či menej dobrú chuť, či vôňu a udrží sa na jazyku len pár sekúnd alebo dlhšie. Fero sa vyžíval vo svojom novom postavení znalca tokajského. Takú hodnosť tu určite nemajú. Znalec vína. A vraj narušiteľ hraníc. To ho bolelo. No ako sa zdalo, už je to zabudnuté. Založené ad acta. Tak povedal veliteľ. Ktovie, kam to ukladá, no gazda dúfal, že niekam hlboko, aby to nenašli ani tí zhora, čo k Jánošovi chodia na kontrolu. Do riti! Veď my sme spolu vyrastali. Aký je ten svet sprostý! Spolu sme husi pásli, aj v škole gate trhali. Hovoríme rovnakým jazykom, len keby nie tá hlúpa vojna. Čo vojna! Česi!
       „Česi sú tomu na vine!“ vykríkol. Nikto nerozumel.
       „Feri, čo sa ti stalo?“
       „Veliteľko, prišiel som na to, prečo je toto všetko také... také divoké. Česi to spackali. To oni za to môžu, že je z teba Jánoš z Maďarska a zo mňa Feri z Československa. Pritom sme z jednej dediny! Chápeš? Chodili sme do jedného kostola a rehotali sme sa na pestvách Ištvána. Ten vysoký chlap, čo furt voľačo vyviedol a celá Tŕňa zalamovala rukami. Len nám bolo do spevu.“
       „Čo s tým majú Česi? Radšej sa napi. Vo víne je pravda! Napi sa, Feri, napi sa.“ Veliteľ opäť naplnil všetky poháre. Nedbal na Feriho slová, že víno sa dá vychutnať, iba keď je naliate tak do tretiny pohára. Lial doplna. „Budeš sŕkať. Po hltoch, či ako si to... nemusíš vylogať hneď všetko.“
       „Ty nevieš, čo s tým majú Česi? Kde si bol, keď sa vytyčovali nové hranice? Po prvej svetovej. Študovaní ľudia z Česka tu boli a nahlásili tým, čo tie hranice určovali, že naša riečka Roňava je splavná. Že po nej môžu plávať lode! Lode! Chápeš? Tak sa stala dôležitou riekou. A preto ju nedali ani nám ani vám. Ostala ako hranica. Aby sa na nej mohla plaviť každá loď. Aj vaša, aj naša.“
       Stíchol. Sklonil hlavu nad stôl a ostal chvíľu sám so svojimi myšlienkami. Nevedel si predstaviť, čo by bolo, keby... Ale vedel naisto, že keby bolo vtedy povedané, že Roňava je len väčší potok, v ktorom žijú raky, a z ktorého sa napája dobytok, pijú ľudia, lebo je v nej tak čistá a dobrá voda, tak by... tak by ju boli prifarili tam alebo tu... aj tak by kadesi musela tá hranica viesť. To bolo tak dohodnuté. Politicky. Čo on, budúci gazda, vinár a ostatní jemu podobní? Nemohli by nič. Len sa podvoliť tak ako to urobili vtedy.
       „Chlapi, napime sa. Veliteľ má pravdu. Všetok žiaľ utopíme vo víne. Na zdravie!“

       Predpoludním druhého dňa zvonil na stole žandárskej stanice v Čerhove telefón. Prekvapenému oficierovi volali z maďarského Széphalomu pohraničníci, že tam majú jedného gazdu z Malej Tŕne, ktorého zatkli, lebo bol nepozorný a síce nechtiac, ale predsa nepovolene prekročil hranice. Teraz vraj nevedia čo s ním, lebo sa vraj včera opil a dnes ešte spí a oni už nechcú strážiť jeho voly ani voz so štrkom. Žandárovi nebolo jasné ako sa môže zatknutý človek opiť, no radšej sa nevypytoval a dohodli sa, že maďarská strana privedie gazdu aj s vozom a jeho volmi na hraničný prechod pri Mikóháze a tam ho československí žandári prevezmú a odvezú domov.
       Keď Férenc došiel do Malej Tŕne, jeho žena nevedela, či má na neho kričať, nadávať, plakať od radosti, alebo si ho obzrieť zo všetkých strán, či je celý a pýtať sa, kde celý čas bol.
       „Žena, keď ti porozprávam, čo sa mi stalo, neuveríš. Nikto mi to neuverí.“
       „Určite! Zase tvoje samochvály. Žandári ťa doviedli, tak si nemohol byť žiadnym hrdinom. Buď rád, že ti to prešlo tak ľahko. Inému by na mieste vypísali pokutu, alebo zatvorili do väzenia, alebo niečo vzali. Joj, muž môj, čoho sa ja ešte pri tebe dožijem,“ bedákala Juliška, no zo srdca jej spadol obrovský balvan strachu. Veď celú noc nespala. Aj hľadať ho boli. Veruže si myslela, že sa v Roňave utopil. No keď tam nenašli ani voz, ani voly, vedela, že sa stalo voľačo iné, lebo všetko sa len tak nemohlo prepadnúť pod zem.
       Férenc sa vystatoval po celej dedine. Že zase sa vedel dohodnúť a to nie s hocikým! So samotnými pohraničníkmi z Maďarska! Síce ho zatkli, no on ani prstom nepohol, aby im uľahčil prácu. Sedel na voze ako gróf, vojaci viedli voly a dávali pozor na jeho štrk. Vysmieval sa im. Pochválil sa, ako ho v Maďarsku, priamo na veliteľstve pohostili. Čo všetko mu nosili na stôl a ako ich on poučil o tom, ako správne piť tokajské.
       „Oni sú učení, majú v hlave kopec zákonov a predpisov, pucujú si dvakrát denne čižmy a treba, netreba prišívajú gombíky na uniforme, no nevedia správne vychutnať pitie vína. Pili by možno aj priamo z fľaše, barbari!“
       „Nemajú poháre, či čo?“ smiali sa chlapi, ako ho obkolesili a chceli všetko počuť do najmenších podrobností a znovu a znovu od začiatku do konca.
       „Oni nalejú plný pohár vína a šup s ním dole hrdlom. Žiadne prevaľovanie na jazyku, či prezretie čírosti, hľadanie iskry, nehovoriac o roztancovaní zlatého moku... Vravím vám, v tomto sme lepší ako oni!“
       Takto Férenc rozprával a rozvádzal, dopĺňal prežité. Vždy bolo niečo nové, čo mohol k povedanému doložiť, lebo si vraj ešte spomenul na toto a potom na toto. Poslucháčov jeho rozprávanie ešte bavilo. No ako sa vraví: každý zázrak trvá tri dni, no Férencove dobrodružstvo za hranicami rezonovalo v Malej Tŕni čosi vyše týždňa. Už by aj bolo zapadlo do zabudnutia, keby mu poštár nebol doniesol predvolanie na žandársku stanicu do Čerhovej.
       „Vravela som ti, žandárom chvíľu trvá, kým si uvedomia, že môžu človeka o čosi obrať, z niečoho obviniť, za niečo pokutovať. Určite si preštudovali kopy listín a našli voľačo, čo je šité akurát na teba. Ta, choď do Čerhovej, no neukazuj sa mi na oči, keď mám pravdu!“ kričala Juliška, i keď to nemala vo zvyku. A to iba preto, lebo dostala strach. Prečo ho tam znovu predvolávajú, keď ho len pred pár dňami sami doviedli domov?
       „Neboj sa, žena, ešte ma uvidíš. Ja som tvrdý oriešok,“ s týmito slovami odchádzal Férenc z domu.

       Vrátil sa o pár hodín. Vošiel do kuchyne a na stôl položil bielu obálku. Juliške sa videla tenká. Možno nejaké upozornenie, že pri naberaní štrku má dávať pozor na to, kam šliapu jeho voly. No Férenc bol nezvykle mĺkvy. Nežartoval, nerozprával jej, čo videl po ceste tam a späť, nechválil sa, že niekomu pomohol, či naopak, niečo mu vyviedol.
       „Tak čo?“ opýtala sa.
       „Nič, vrátil som sa ti domov. Rovno pred tvoje oči.“
       „V tej obálke na stole je čo?“
       „Tam je taký prípis. Jeden taký... je to vlastne šek.“
       „Oni ti za niečo zaplatili?“
       „Hmm, to by som veru bral. Oni chcú, aby som im ja za niečo zaplatil.“
       „Za to, že ťa doviedli domov?“
       „Juliška, sľúb mi, že až ti to poviem, tak ma nevyženieš z domu. Že nebudeš kričať a nebudeš jajkať a hlavne mi nebudeš vravieť: vravela som, ja som ti to vravela.“
       Žena sa mlčky dívala do mužových očí a skúšala hádať, o čo ide. Ak to chcela vedieť, musela sľúbiť, že nebude kričať, ani to ostatné.
       „V obálke je šek, už som povedal,“ začal Férenc pomaly a opatrne zvažoval slová, „ktorý poslalo maďarské veliteľstvo pohraničníkov žandárskej stanici v Čerhovej. Je síce adresovaný mne, ale Maďari si chceli byť istí, že to dostanem a žandári majú dozrieť na to, že... že ten šek vyplatím.“
       Juliška vypúlila oči. Jej muž má platiť Maďarom? Za čo? Že jej ho odviedli na dva dni? Zaplatiť by jej mali za všetok strach, čo prežila.
       „Oni chcú, aby som zaplatil za... vravel som ti, čo tam bolo, však? Veliteľom je Jánoš, pili sme, jedli sme... no, jednoducho... asi mu zhora prikázali... musím zaplatiť za jedlo, za víno, za seno pre voly, aj za obrok a za ich stráženie. Nie je to veľa, ale ani málo. Budeme sa musieť uskromniť. Keď to nezaplatím, tak sa vraj v rámci akejsi medzinárodnej dohody dostanem do problémov aj s našimi úradmi a odvedú ma žandári.“
       Juliška vzala z poličky v kuchyni plechovku a vytiahla z nej za hrsť bankoviek. Podala mužovi a zaprisahala ho: „Na, ber a choď vyplatiť svoj dlh. Už sa nemáš s čím chváliť. Hanba ti! Nech ti ani nenapadne niekomu v dedine o tom šeku povedať! Nech si všetci myslia, že ťa hostili zadarmo!“






***



Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.


čitateľov: 3506