login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Vyhnanci

@ :: Poviedky ::     Feb 04 2008, 20:14 (UTC+0)

Na jednej z medzevských ulíc

Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: 1942 – 1945
Autorka: Soňa Jakešová

       Loty sedela uprostred dvora na malej drevenej stoličke a trpezlivo skladala z napílených polien vežu. Opatrne vŕšila kúsky dreva jedno cez druhé a po očku sledovala sotva dvojročného Waltera. Malý brat čupel vedľa nej a napäto hľadel na klátiky, čo rástli do podoby akejsi vežičky. Videla, ako mu vetrík nadvihuje jemné svetlé vlasy a ako špúli malé ústa. Usmiala sa nad jeho nedočkavosťou.
       „Môžeš,“ povedala a trocha sa odtiahla.
       Walterove modré oči sa rozšírili radostným vzrušením. Postavil sa na neisté nohy, ruku s bacuľatými prstami zovrel do päste a vrazil do veže. Klátiky s buchotom zrachotili a obe deti sa nahlas rozosmiali. Walter sa zohol k polenám a nemotorne ich skúšal opäť naukladať do výšky. Loty začula, ako zaškrípali dvere. Obrátila sa k domu. Ocko! Jozef vyšiel na dvor, letmo sa na deti usmial, ale nezastavil sa. Kráčal k bráne a Loty videla, že dnes je akýsi iný než zvyčajne. Vzal si oblek, ktorý nosieval len cez sviatky a do kostola. Lenže dnes nebola nedeľa, Loty len hútala, prečo otec nemá svoje hrubé nohavice a voľnú košeľu. Zvedavosť ju donútila vstať a rozbehnúť sa za ním.
       „Kam ideš?“ zastala mu cestu.
       „Do banky, dačo vybaviť,“ letmo sa dotkol jej vlasov, zapletených do dvoch zlatistých vrkočov.
       „A môžem ísť s tebou?“ zatiahla prosebne.
       „Teraz nie. Walter nemôže zostať sám. Ešte sa s ním pohraj.“
       Loty hnevalo, že jej úpenlivý pohľad na otca teraz nezabral. Bola rada, keď ju občas brával so sebou. Páčilo sa jej poskakovať po jeho boku a aj to, keď ju ocko držal za ruku. Mal takú veľkú teplú dlaň, stvrdnutú od ťažkej roboty v lese. Dodávalo jej to istotu, že ju má rád a vždy ju ochráni. Lenže teraz musí zostať doma a zabávať brata! Loty nespokojne odula pery. Tvár jej ovanul svieži jarný vetrík a k jej nosu doniesol pach dobytka i vôňu skyprenej zeme, z ktorej sa už tlačila nová úroda. Kráčala späť k Walterovi.
       „Ty si ale šikovný,“ pochválila ho, keď videla, že sa mu podarilo postaviť na seba dva klátiky. Lenže z mysle jej neschádzal ockov čudný odchod a jeho vážna tvár. „Prečo dnes nešiel pracovať do lesa?“ hútala. „Je chorý?“ premkla ju obava.
       „Poď, pôjdeme za mamou,“ vzala Waltera za ruku a ťahala ho do domu. Malý sa vzpieral, plakal od vzdoru, polená sa mu zdali zaujímavejšie.
       „Kto nám to tu kričí?“ ozval sa od bráničky známy hlas.
       „Stará mama!“ Loty pustila mykajúceho sa brata a rozbehla sa k usmievavej staršej žene s vlasmi stiahnutými pod tmavým čepcom. Tuho ju objala a tvár si zaborila do jej zástery. Zacítila sladkú vanilkovú vôňu - tú, ktorou jej starká tak krásne voňala.
       „Ty moja princeznička,“ pohladila vnučku po vlasoch a druhou rukou si ju jemne pritisla k telu. Potom sa zohla k Walterovi, čo sa jej práve dotmolil k nohám. Vzala ho na ruky a pobozkala na bacuľaté líca. Všetci traja sa pobrali do domu, kde sa Lotyna mama Anna zvŕtala v kuchyni. Starká sa trochu knísala, boľavé kolená ju už zasa trápili.
       „Ach, ako dobre že si prišla. Všetko sa mi nahromadilo naraz. Najskôr musím dokončiť obed, kým sa vráti Jozef. Išiel do banky. Zabavíš mi deti? Zatiaľ zarobím bryndzovú polievku. A ešte chcem spraviť aj plnené pirohy. Treba urobiť cesto,“ vysvetľovala mama len tak bokom, myšlienky jej lietali niekde inde. Zasa tá banka, to čudné slovo! Teraz pochopila aj Loty, že to si isto preto vzal otec oblek a dnešný deň je iný.
       „Však som tu, aby som sa potešila s deťmi,“ usmiala sa na vnúčatá starká.
       „Porozprávaj mi rozprávku. Tú o kováčoch čo išli do Viedne,“ prosíkala Loty, naraz ju už nič iné nezaujímalo.
       „Ale to nie je rozprávka. To sa naozaj stalo. Ale veď to už poznáš naspamäť,“ zasmiala sa stará mama. „No dobre, ale poďme von. Pozri, ako krásne nám svieti slniečko,“ ukázala k oknu, na ktoré sa opierali teplé lúče a v svetelných pruhoch dopadali na dlážku.
       Vyšli pred dom a sadli si na lavicu. Loty si oprela hlavu o starkú. Walter sa vedľa nich chvíľu nepokojne mrvil, no zakrátko zliezol na zem a pobral sa ku kôpke klátikov.
       „Poviem ti teda, ako to bolo. Stalo sa to dávno a aj mne o tom rozprávala moja stará mama. Bola jar ako teraz a stromy v záhradách boli obsypané bielymi a ružovými kvetmi, okolo nich bzučali včielky...“
       Starká farbisto rozprávala a Loty sa tak ponorila do príbehu, že zabudla na celý svet. Vo svojej fantázii videla dávnych medzevských kováčov, ktorí raz dostali úlohu, ukuť zvláštny dar - malé motyčky, rýle a ďalšie železné nástroje ako hračky pre cisárske deti. „Údery kladív sa ozývali zo všetkých okolitých dolín až do neskorého večera. Na tmavej oblohe už dávno blikotali hviezdy. Kováči vo svojich hámroch stále usilovne pracovali, aby včas prichystali dar pre princov a princezné Márie Terézie, naložili ho na voz a poslali do Viedne...“
       Stará mama odrazu stíchla. Loty zodvihla hlavu a spýtavo sa na ňu pozrela. „A ako to bolo ďalej, keď ...“ nedopovedala. Pohľad uprela tam, kam hľadela aj babička.
       „Ocko!“ vykríkla radostne a zoskočila z lavice. Rozbehla sa k Jozefovi. Tesne pred ním zastala a zháčila sa. Otcova tvár bola bledá. Pery mal pevne zovreté, ruky zasunuté hlboko do vreciek nohavíc. Obočie stískal k sebe tak silno, až sa mu v strede čela vyryla hlboká vráska. Jozef nič nepreriekol, len zľahka Loty pohladil po pleci a kráčal ďalej.
       „Čo sa stalo, Jozef?“ preľakla sa starká.
       „Dozviete sa, mama. Onedlho,“ kývol rukou a vošiel do domu.
       Loty videla, ako si starká v nejakej predtuche pritisla ruku na ústa. Tak rada by sa k nej teraz pritúlila a počúvala jej príbeh! No stará mama sedela meravo ako socha. Vietor zavanul mocnejšie a oprel sa do korún stromov, v ktorých zapraskali konáre.
       „Srdiečko, daj pozor na Waltera. Hneď sa vrátim,“ obrátila sa starká k vnučke, vstala a vošla do domu.
       Loty stála na dvore s hlavou plnou otázok. Prečo sa ocko na mňa ani nepozrel? Hnevá sa? Urobila som niečo zlé? Srdce sa jej silno roztrepotalo a hrdlo jej zovrela úzkosť. Po špičkách prešla k zavretým dverám. Ucho pritisla na malú škáru pri kľučke a načúvala.
       „Preboha, Jozef! Ty na vojnu? A prečo? Veď svoje si si odslúžil ešte pred vojnou,“ zachytila mamin zúfalý hlas.
       „Nedalo sa inak, Anna. V banke vraveli, že nám vezmú dom, doba sa vraj mení, nechcú čakať na splátky. Alebo vstúpim do armády a takto podporím zámery Nemcov a ich ríše, alebo... A ak pôjdem k vojsku, zvyšok dlhu nám odpustia.“
       „Ja radšej budem žiť aj s deťmi v lese, prosím ťa, Jozef – nechoď!“ vzlykala mama.
       „Zabudla si, ako veľmi sme chceli byť vo vlastnom? Postavil som dom a teraz mám o neho prísť?“ počula otca.
       „A čo ak sa nevrátiš? Čo potom? Také šialenstvo... na vojnu... Bože môj...“ doliehal k nej mamin krik.
       Loty pritláčala ucho na škáru tak silno, až ju rozbolelo. Zo zaujatia ju vytrhol Walterov plač. Malý reval, až sa zadúšal. Rýchlo sa odlepila od dverí a rozbehla k nemu. Brat ležal na bruchu pri kôpke polien a z čela mu tiekla krv. Dvere sa rázne rozleteli. Najprv vybehla mama, za ňou ocko a potom starká. Všetci ho ratovali.
       „Prečo si na neho nedávala pozor?“ obrátil sa na Loty s výčitkou otec. Mama vzala Waltera na ruky a náhlila sa k studni, aby mu umyla tvár ufúľanú od lepkavej krvi a pilín.
       „Spadol a udrel sa o hranu klátika, je tak, Loty?“ opýtala sa starká. Vnučka prikývla. Po lícach jej stekali slzy. Cítila vinu pre bratovo poranené čelo a bála sa, že ocko od nich odíde a už sa nevráti.

       Jesenné lístie sa pomaly vznášalo k zemi. Šuchotalo pod Lotinými nohami, keď kráčala po záhrade, zbierala opadané jablká a kládla ich do prúteného košíka. Na sebe mala hrubý sveter z červenej priadze, ktorý jej uplietla stará mama. Spod neho jej vytŕčala vlnená sukňa, prešitá z maminých šiat a nohy v teplých cvernových pančuchách. Mama chcela k obedu uvariť kompót z opadaných jabĺčok. To už Loty dokázala aj sama. Ovocie musí ešte poumývať, očistiť a nakrájať. Bola pyšná na to, že už vie toľko vecí. Naučila sa veľa, lebo odkedy ocko odišiel do vojny, mama potrebovala jej pomoc. Domov ocko prišiel iba raz. Zostal krátko, zastavil sa iba na návštevu. Loty sa pamätala, že keď bral Waltera na ruky, malý sa strašne rozplakal. Aj ona sa ho sprvu trochu bála. Keď prišiel v tej uniforme vyzeral veľmi prísne. Potom ocko odišiel a odvtedy ho nevidela. Loty sa prestala vypytovať, kedy príde, lebo mama vždy zosmutnela a aj tak odpovedala stále rovnako: „Neviem.“
       Raz Loty začula, ako mama povedala starkej čudné slová. Že ten vojak, ktorý padol v Maďarsku, nebol Jozef. Iba sa na neho podobal, a to pomýlilo tých, čo ho videli, určite pomýlilo. Odvtedy prešlo veľa mesiacov. Loty počula, ako mama niekedy v noci veľmi plakala. Potom videla, ako si zobrala ockovu fotku a prstami hladila jeho tvár. Časom sa jej zdala byť pokojnejšia, no usmievala sa oveľa menej. A po vojne, keď sa do Medzeva vrátilo niekoľko mužov, sa Loty zdalo, akoby všetci ľudia boli odrazu akýsi iní. Na ulici sa nepristavovali, každý sa náhlil domov a rýchlo za sebou zatváral vráta.
       „Ešte to chvíľu potrvá, kým si ľudia začnú dôverovať a zabudnú na to, kto musel cez vojnu nosiť uniformu a kto bol partizán,“ vravievala starká.
       „Keď sa ocko vráti, určite ma pochváli, čo všetko už dokážem,“ pomyslela si Loty. Ešte chcela zodvihnúť posledné žlté jablko, no keď sa k nemu zohla, všimla si osu, čo sedela na hrubej šupe. Čupla si, priblížila k nej tvár a sledovala, ako sa smiešne natriasa, keď sa snaží hryzákmi dostať k šťavnatej dužine. Opatrne vzala jablko a osu z neho sfúkla. Schytila plný košík a vykročila k domu. Bola už celkom blízko, keď začula hlasy. Zastala. Pred dverami stála mama a pri nej nejakí muži. Mali dlhé hrubé kabáty a na pleciach prevesené pušky. Jeden držal v ruke papier a mával ním mame pred očami.
       „Dve hodiny! Vravím vám, máte dve hodiny na to, aby ste si zbalili veci a opustili dom,“ prikazoval.
       „To je nejaký omyl. Mám tu deti, nemôžem len tak odísť,“ začula mamu.
       „Mám vás na zozname. A každý, koho tu mám, musí vypratať dom a hlásiť sa v deportačnom tábore.“
       „Aký zoznam?“ pýtala sa mama.
       „Tých, čo boli s Nemcami.“
       „My predsa...“ jachtala ticho.
       „Váš muž bol v armáde, bojoval s nimi. Máte dve hodiny. Je to príkaz!“ vyštekol muž.
       „Ako dlho budeme v tábore?“ lámal sa mame hlas.
       „Kým vás neodvezú preč,“ odvrkol chlap.
       Loty videla, ako mama zúfalo zopäla ruky a pohybovala perami. Dačo ševelila, no tí v kabátoch akoby ohluchli. Obrátili sa od nej a ráznymi krokmi vychádzali na ulicu. Chvíľu ich sledovala pohľadom. Vošli do vedľajšieho dvora a zabúchali na dvere. Loty sa rozbehla a vrhla sa mame do náručia. Košík jej vypadol z rúk a jablká sa rozkotúľali po dvore.

       „Vstávaj, moja,“ začula Loty mamin hlas, keď mala ešte zažmúrená oči a pocítila, ako ju pohladila po líci. Potom ešte i letmý bozk a za ním už len vzďaľujúce sa šuchotanie krokov. Loty zažmurkala, sadla si na posteli a rozhliadla sa po veľkej neútulnej miestnosti. Kovové postele, pozakrývané drsnými zelenými dekami, stáli tesne vedľa seba. Pod niektorými prikrývkami sa ešte chúlili skrčené postavy. Iné postele už boli starostlivo uhladené. Cez malé okno dnu prenikalo denné svetlo. Loty videla mamu, ako sa vracia k jej posteli a nesie na rukách Waltera.
       „Dobré ránko, princeznička. Učešem ti vlasy,“ povedala mama a malého posadila vedľa nej. No brat sa hneď driapal z postele.
       „Tíško seď, lebo príde bobo!“ zahriakla ho mama. Vymyslené strašidlo zabralo a Walter zostal pri sestre. Loty si nechala česať jemné vlasy a trpezlivo čakala, kým jej mama zapletie vrkoče. Vo dverách sa objavil dozorca. Na koženom opasku mu viselo tmavé puzdro so zbraňou. Odkašľal si. Všetky hlavy sa k nemu obrátili. Muž si prižmúrenými očami prezeral miestnosť. Jeho pohľad sa pristavil na Anne a jej deťoch.
       „Poďte,“ pokynul im.
       Mlčky ho nasledovali. Cítili, ako ich vyprevádzajú pohľady všetkých prítomných. Zošli po schodoch a vošli do miestnosti na prízemí.
       „Starká!“ vykríkla Loty.
       „Anna! Deti moje zlaté,“ zodvihla k nim ruky stará mama.
       „Do šiestej nech ste späť!“ schladil ich prísny hlas strážnika.
       Vyšli von. Loty sa zhlboka nadýchla sviežeho ranného vzduchu. Tvár obrátila k modrej oblohe. Starká sa chytila s Annou pod pazuchy a druhou rukou držala za ruku vnučku. Walter ťapkal vedľa mamy. Od budovy sa vzďaľovali pomaly, hoci Loty by sa najradšej rozbehla. Trielila by po ulici, poskakovala ako kozľa, výskala od radosti.
       „Ako sa ti to podarilo?“ opýtala sa mama starkej.
        „Presvedčila som ich, že potrebujem pomoc na poli a aj som niečo zaplatila..“
       Anna sa naklonila a pobozkala ju na líce. „Ale takto prídeš o úspory.“
       „Nestrachuj sa, moja milá. Predsa vás nenechám v tom väzení. U mňa sa najete, umyjete...“
       „Dokedy budeme v tom tábore?“ vyhŕkla odrazu Loty. Obe ženy sa na seba meravo pozreli. Každá z nich sa bála odpovede.
       „Dokedy?“ myklo dievča starkú za ruku.
       „Neviem, srdiečko. Možno zostaneme tu, ale možno pocestujeme ďalej,“ Anna odvrátila pohľad od dcéry.
       „Kam? Ďaleko?“
       „Asi do Nemecka... Neviem,“ odpovedala mama.
       „Ja chcem zostať so starkou,“ prehlásila Loty.
       „Počúvaj ma, Loty,“ povedala stará mama. „Keby sa aj stalo, že budeš ďaleko, stačí keď si spomenieš na Medzev, na náš kostolík zasvätený panne Márii a vybavíš si jeho kríž,“ ukázala na kostolnú vežu „Ale musíš sa aj pomodliť. Aj ja sa budem modliť a pri tom budem myslieť na teba, mamu a na Waltera. Budem vás mať vo svojom srdci. Tak budeme stále spolu,“ stará mama tuho objala vnučku.
       Loty zodvihla hlavu k starej žene a videla, že plače. Slzy jej stekali do vrások na lícach a kvapkali na prsia. Dievčatko sa rozhliadlo po okolitých vrchoch a dolinách. Zahľadelo sa smerom, kde sa čnie Zbojnícka skala. Do duše si vpisovalo podobu lesa a stromov, domov, okolo ktorých teraz prechádzali. Loty si to všetko chcela zapamätať, aby si ten obraz dokázala privolať vždy, keď bude chcieť. Pohľad uprela na neďalekú bielu stavbu.
       „Aha, v našom dome niekto býva!“ zvolala Loty a ukázala prstom.
       Dve z troch okien na priečelí boli otvorené a v nich sa vetrali periny. Z diery na zvlnenej šindľovej streche stúpal dym. Anna sa spýtavo pozrela na starkú.
       „Nasťahovali sa hneď, ako ste odišli,“ povedala so smútkom stará mama. „Striehli za humnom, a keď si zavrela bránu, bežali k tvojmu domu, aby ho obsadili ako prví.“
       „Odkiaľ vedeli, že musím odísť?“
       „No predsa od toho, kto spísal zoznam,“ vzdychla si starká.
       „Bože môj,“ mama si priložila ruku na hruď, akoby ju tam niečo strašne zabolelo. Predklonila sa a zalapala po dychu. Loty sa zľakla. Od strachu o mamu sa roztriasla. Walter sa skryl starkej za sukňu. Anna sa nakoniec vystrela, no sivé oči jej potemneli.
       „Takže oni nešli po nás, ale po majetku! To bola naša hlavná vina – že sme mali nový dom! Preklínam vás, vy hadi!“ vykríkla.
       „Čššš,“ tíšila dcéru starká. Opálenú vráskavú ruku jej položila na ústa, len aby ju umlčala. Rýchlo sa poobzerala, aby sa ubezpečila, že tie slová nik nezačul.
       „Prestaň, Anna!“ prikázala ostro. „Teraz musíš myslieť hlavne na deti, aby sa nestalo niečo horšie, ako prísť o dom!“

       Lesy a doliny okolo Medzeva halila tma. Ešte stále bola viac noc, ako skoré ráno. Loty stála spolu s ostatnými ľuďmi z deportačného tábora pred budovou, ktorá sa na krátky čas stala ich príbytkom. Zuby jej drkotali od zimy. Skrehnuté prsty skryté v dlaniach sa snažila aspoň trochu zohriať vo vreckách kabáta. Na tvár a na vlasy sa jej lepil vlhký vzduch. Stála tesne pri mame, tá držala na rukách spiaceho Waltera. Malý mal hlavu opretú na jej pleci a ruky mu bezvládne viseli pozdĺž tela. Na zemi ležala veľká taška z ošúchanej hrubej kože a prútený kufor. To bol ich celý majetok. Okolo ešte postávalo veľa žien a detí, no všetci mlčali. Loty videla, ako sa im pri dychu od úst odlepovali svetlé chumáče pary. Hlavu zodvihla k blednúcej oblohe a zahľadela sa na poslednú hviezdu, čo blikala na nebi. Silnejúci rachot motora rozdrvil ticho spiacej ulice. Zastalo pri nich nákladné vojenské auto. Vystúpili z neho dvaja ozbrojení muži v uniformách. Podišli k strážnikom z tábora a o niečom sa krátko zhovárali. Potom obkolesili ľudí tak, aby videli na každého z nich.
       „Najstupujte!“ zaznel príkaz.
       Walter sa v maminom náručí strhol. Dav sa pomaly posúval k autu. Loty videla, ako si niektoré tety prikladali k očiam vreckovky a zotierali slzy. Ju do auta zodvihol jeden zo strážnikov, pretože mala primalé nohy na to, aby dokázala sama nastúpiť. Usalašila sa na studenej drevenej lavici, pripevnenej k dlážke vozu. Vedľa nej si sadla mama s Walterom na kolenách. Brat si cmúľal prst a opäť začal driemať. Loty sa obzrela na ulicu. Spomenula si, ako po nej s ockom veľakrát prechádzali. Ocko - kde ešte stále je? Prečo sa nevrátil, aj keď vojna skončila? Zahľadela sa na domy. Mali tmavé obloky, za ktorými pokojne spali tí, čo mohli zostať. Dvere na aute sa prudko zabuchli. Loty bolestne pocítila, že niekde ďaleko bude mať iný domov a tu sa už nikdy nevráti.





.

***



Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.





čitateľov: 2769