login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

„Ej, zahrajce, zahrajce totu poraženú“

@ :: Poviedky ::     Jan 29 2008, 01:32 (UTC+0)

Rómski hudobníci z Rovného. Fotografia vznikla v rokoch, kedy sa odohral aj príbeh zachytený v poviedke.

Miesto: Rovné, okres Svidník
Čas: koniec štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Čím je hudba pre muzikanta? Azda tým, čím je hniezdo pre vtáka, rieka pre vodu, alebo farby pre maliara. Je to jeho reč, ktorou vie vyjadriť i to, čoho význam nemôže odhaliť žiadnymi slovami. Lebo slová, tie v mnohom bývajú len opisom vonkajšieho sveta, ale k vnútornému prežívaniu sa správajú veľmi skúpo, nevedia, nemôžu to presne vyjadriť. Napríklad smútok. Smútok môže byť plný tiesne, strachu, desivých dozvukov z minulého, zlých predtúch z budúcnosti, či straty istôt, na ktorých si človek zakladal. Ba môže byť aj hlúpy smútok, alebo dokonca i pekný smútok z nostalgie. Smútok môže byť tichý a utajený, hlasitý až protestný. Tak ako je každý človek iný, tak je i jeho prežívanie jedinečné. V reči je to však vždy len jediné slovo – zas a len: smútok. Lenže skutočný muzikant dokáže svojou hrou vyjadriť všetky formy smútočného prežívania; jeho odtiene, farby, vývoj, odraz na duši. Rovnako je to i s radosťou, vlastne so všetkými pocitmi. Smútok a radosť. Koľko je medzi nimi odtieňov, medzistavov, rôznych foriem prerodu z jedného do druhého. O tom všetkom je možné dokonalejšie vypovedať niekoľkými tónmi než celými hodinami nikam nevedúceho rozprávania. V tom je rozmer hudby, ktorý ďaleko prekračuje možnosti ľudskej reči. Ním sa odhaľuje aj kvalita muzikanta – či je to len remeselník, ktorý sa naučil hrať, avšak jeho hudba nezrkadlí stav duše, alebo umelec, ktorý sa vie rečou tónov vyjadriť tak lepšie, než dokážu všetky slová. Rovnianski cigáni patrili k tým druhým...

       Janko by Vasiľa najradšej umlčal, nevedel však ako. Spôsobov by sa našlo veľa, napríklad strčiť mu jablko do úst, alebo ho vytlačiť cez okno z krčmy von rovno na dážď, či prípadne naň aspoň zručať, nech už je konečne ticho. Ale nedalo sa. Predsa len, Vasiľ dnes platil všetko. On objednal muziku, prišiel rovno k nim do cigánskej osady, vraj bude tancovačka, že nech dôjdu zahrať, dohodnú sa na všetkom. Aj sa dohodli, primáš Laco si mädlil ruky, že bude dobre, pálenka a jedlo koľko len vládzu a peniaze hneď na ruku. Preto Janko, hráč na druhé husle, či kontru ak chcete, teraz v krčme len mlčky pozeral na Vasiľa, ako si vyspevuje.
       „Ej, zahrajce, zahrajce totu poraženú,“ zaznelo už možno po tridsiaty krát, vždy len tento prvý verš, pri ktorom Vasiľ zdvihol ruku dohora a na záver luskol prstami. Viac už nespieval, možno ani nevedel, ako pieseň pokračuje, ale bolo to dosť na to, aby všetkých cigánov rušil, takže si nemohli zladiť nástroje.
       „Aj teba tak zlostí?“ obrátil sa k Jankovi Laco, cigánsky primáš, keď uvidel ako sa tvári.
       „Nemôžeš s ním niečo urobiť? Povedať mu, alebo ho niekam poslať?“ zašeptal Janko naliehavo, pretože mu bolo jasné, že o chvíľu sa do krčmy nahrnú všetci mládenci i dievčence z Rovného a na ladenie už potom naozaj nebude čas.
       „Niekam poslať? To akože do zadku?“ zdvihol Laco obočie a hneď nato sa rozrehotal, až sa mu zatriaslo brucho. Patrilo to k jeho zvykom, reč iných vždy prekrútiť tak, že sa jej zmysel celkom zmenil.
       „Nie na to som myslel, veď vieš. Nech ide aspoň na chvíľu vonku, alebo nech mlčí, však nám stačí minútka a môžeme byť spokojní.“
       „Ej, zahrajce, zahrajce totu poraženú,“ zvýskol Vasiľ znova, teraz si ešte aj dupol a pri lúsknutí prstami pozrel rovno na primáša i Janka.
       „A najlepšie by asi bolo, keby išiel vonku a aj tam mlčal, tak si to myslel?“ zarehotal sa znova Laco. Janko len pokrútil hlavou, ale Laco sa dal hneď vysvetľovať: „Je to ešte taký kotňak. Teraz robí prvý raz gazdu muziky, nevie celkom čo a ako. Však na neho pozri, ako sa nadrapuje. Stvára hlúposti, ale keď hlupáka upozorníš na hlúposť pred všetkými, ešte ho aj nazlostíš. A nazlostený hlupák je hotová galiba. Tak za ním pôjdem, zavolám ho do kúta a tam mu len do ucha poviem, že dobrý gazda muziky nielen platí, ale aj nechá muzikantov, aby sa v tichosti naladili. Že mu to preto tak pošepky hovorím, aby ostatní nezbadali, že ešte nemá také skúsenosti.“
       „Ej, zahrajce, zahrajce totu poraženú,“ podskočil Vasiľ zasa, teraz zdvihol obe ruky nad hlavu naraz a otočil sa dookola ako vreteno na kolovrate. To už k nemu prikročil Laco, že vraj vidno, ako vie dobre spievať, ale ešte skôr než začnú hrať, gazda muziky a primáš musia dať spoločnú reč.
       Vasiľ prikývol, že dobre a položil Lacovi ruku okolo pliec, akoby boli odjakživa kamaráti. Tak prešli do kúta, začali si čosi šeptať, ale to už Janko začal rýchlo ladiť a s ním aj Andrej – cigán, čo hral na basu.

       Zvečerilo sa. Janko, Laco aj Andrej už mali nástroje dávno naladené a krčma sa začala napĺňať. Vasiľ, istý sám sebou, hoc on sa rozhodol na tancovačke zarobiť prvý krát, vítal každého pri dverách, vyberal peniaze, vraj len na muziku i keď to mal vopred dobre prerátané, že zarobí. Tešil sa každej minci. Predsa len, najskôr naplánoval, že sa bude hrať a tancovať vonku, ale dážď neprestával a inde sa nedalo. Bál sa teda, že príde menej ľudí, no nestalo sa. Práve naopak, v krčme bola hlava na hlave, staršie ženy v širokých sukniach si posadali na lavice, aby dozerali na svoje dcéry. Mládenci už netrpezlivo postávali a premeriavali si dievčatá. Vlastne si ich premeriaval aj Janko, i keď mu bolo jasné, že dievča zo sela, ako tu zvykli nazývať dedinu, o cigána z osady nikdy ani nezavadí pohľadom. Iľa, Anka, aj tá mladšia Anka, ako len dobre vyzerali. Vlasy v hrubých vrkočoch, oči im žiarili a ich biele zuby v neustávajúcich úsmevoch ho priam oslepovali. Vedel, že hudba ich rozohreje, rozjarí a v takej chvíli akoby im videl do duší. Bol to preň pohľad, ktorý ocení muzikanta viac než peniaze. Ale či už chcel, alebo nechcel, nemohol pustiť pohľad ani z Vasiľa. Ten sa nadúval, poklepkával po ramenách každého, akoby tu bol samotným richtárom, ale niečo sa mu predsa len uprieť nedalo. Svojou hlasnou rečou, smiechom, čo znel občas nasilu ale predsa, a tiež výraznými gestami pútal nielen pozornosť, ale aj šíril dobrú náladu. Čakalo sa už len na jeho povel, aby sa začalo hrať, tancovať, popíjať, veseliť.
       „Ej, zahrajce, zahrajce totu poraženú,“ zaspieval odrazu Vasiľ na celú krčmu a mávol muzikantom.
       „A to je ktorá tota poražená? Taká, po ktorej ťa porazí? Kto nám potom zaplatí?“ oplatil mu nelichotivý úvod primáš Laco, až sa Vasiľ zarazil. „Tak počúvaj pekne, ako sa hrá na cigánskej strune,“ zatiahol Laco slákom a krčmou preletel dlhý, clivý tón, aký dokáže vylúdiť len ozajstný majster. Taký, čo vychádza až kdesi z hĺbky duše, aby cez husle rozochvel srdcia všetkých počúvajúcich. Tón, ktorý vlezie až pod kožu, prinúti každého na chvíľku zatajiť dych a zastaviť všetky myšlienky. Ozajstného majstra poznať aj so zažmúrenými očami, primáš nie je nadarmo primášom. A zatiaľ, čo prvý husľový tón prešiel pomaly, pomaličky do druhého, pri ktorom až prebehávali zimomriavky po chrbtoch, sa Laco s Jankom postavili na lavicu. Museli, bol to taký zvyk, že basista ostal na zemi, ale huslisti vždy vyliezli kamsi vyššie, aby ich bolo všade počuť.
       Janko privrel viečka a čakal. Dievčatá, mládenci, krčmár, stoly, vlastne všetko odrazu zmizlo a ostala len hudba. Tá ho naplnila, viedla, stala sa jeho celým svetom, pričom primáš, tak ako mal stále vo zvyku, ešte chvíľku pomaly, pomaličky rozvíjal melódiu, zrýchľoval a spomaľoval, až sa jej tempo ustálilo a nastal čas pre Janka. Pritlačil struny na hmatník a začal mu kontrovať. Najskôr krátkymi tónmi dopĺňal rytmus, ale keď sa pridala i basa, sám rozviedol aj druhý hlas. Hrali šarišskú polku, neustále sa pohrávali s tónmi a v krčme okrem starších žien, čo klebetili ako bývalo zvykom, tancoval každý. Zdalo sa, akoby pieseň nemala konca. Pre cigánov nebolo žiadnym problémom hrať jednu melódiu aj pol hodinu, a pritom sa nikdy neopakovať, zahrať nápev stále inak. I teraz tak bolo. Polka rozvírila náladu, roztiahla tváre do úsmevov, vdýchla krčme nový život. Ale v tom virvare, čo nastal, prišiel zlom. Taký, v ktorom primáš tri razy po sebe poriadne nahlas zatrilkoval, čím dal ostatným muzikantov najavo, že už budú končiť. Otvorili sa totiž dvere a dnu vstúpilo sedem mladých a dažďom premočených mužov z vedľajšej dediny – z Hrabovčíka.
       Nebolo v tom síce nič nezvyčajné, mládenci často chodili na tancovačky z dediny do dediny, dievčatá už pomenej, ale títo sa tvárili zlostne už vo dverách. Možno ten dážď, čo ich premočil až na kožu, na to aj vietor, možno niečo iné zapríčinilo, že vyzerali, akoby sa prišli rovno pobiť. To Vasiľ nechcel. Prikročil však k nim, natiahol ruku a žiadal zaplatiť za muziku.
       „Hej, však hej, zaplatíme,“ usmial sa naň akosi nasilu Ivan, najvyšší zo všetkých hostí, ale hneď aj doložil. „Najskôr však chceme počuť, či rovnianskí cigáni vedia hrať!“
       „Aj za to sa platí!“ nedal sa Vasiľ a zastal im cestu.
       V krčme zašumelo. Janko si všimol, ako sa Ivan rozhliada, ale potom, keď zazrel Iľu, radšej strčil Vasiľovi do natrčenej dlane peniaze a vybral sa rovno k nej. Teraz už jeho úsmev nebol násilný, alebo sa aspoň taký nezdal.
       „Ja by oral, ja by sial, ja by toto dzivče vzal...“ začal odrazu Ivan spievať, hoc mu kvapky dažďa ešte stekali po tvári; kývol na Iľu, nech príde bližšie i muzikantov, aby začali.
       Primáš si už položil husle pod bradu, keď odrazu Vasiľ zakričal: „Hej, Hrivňania! Len domáci môžu nakázať, čo majú cigáni hrať! Ja som gazda muziky, ja rozhodujem! A teraz sa bude hrať táto: Neoriem, nešejem, samo še mi vozí...“ Vasiľ sa postavil medzi Ivana a Iľu, schytil ju okolo pása a ešte ani Laco nezačal hrať, už aj poskakoval.
       Neoriem, nešejem, samo še mi vozí - spustila muzika a ľudia sa zas dali do tanca. Všetci okrem Ivana. Ten len stál, pozeral vyjavene na Vasiľa, čo mu siahal sotva po plecia.
       Janko, ale i Laco a Andrej sa opäť rozohnili. Rytmus im prúdil v žilách ako krv, prsty samé pobehovali po hmatníkoch a melódia sa rinula priamo z ich sŕdc. Janko už však oči nezavrel. Sledoval Iľu ako tancuje, ako sa božsky natriasajú jej boky, ale všimol si tiež, že jej oči sa nesmejú. Dokonca niekoľkokrát švihla pohľadom po Ivanovi. Hej, pre Iľu by sa oplatilo aj pobiť. Bolo mu jasné, že ak sa nestane niečo nepredvídané, aj to tak skončí. Keď chlap vyzve dievča do tanca, iný mu ju nesmie zobrať, kým nedotancujú. Predsa je ten Vasiľ chmuľo! Vraj gazda muziky. Keď to prejde len tak, bude to hotový zázrak. Len by mohli mať v sebe aspoň toľko rozumu, aby sa išli mlátiť vonku.
       Bol to ozaj zvláštny pohľad. Mladí tancovali, spievali, krútili sa a uprostred nich stál Ivan. Ako socha, ani sa nepohol. Pozeral na Vasiľa a snažil sa zasa usmievať, i keď od veselosti mal isto ďaleko. Janko cítil, že Laco naťahuje melódiu, ako sa len dá. Hrali zas dobrú polhodinu, akoby dúfali, že sa niečo zmení a Ivan azda schytí niektoré z dievčat, čo si išli oddýchnuť. Ale on nie. Upriamený pohľad, strojený úsmev a ruky zatvorené v päste.
       Laco nakoniec dohral. Pritlačil slák, trikrát zatrilkoval a prestali. Mládenci kričali jeden cez druhého, každý chcel svoju pieseň. Jeden čerianu polku, iný ľapkanú, zatancovať chromku, či iný tanec, len nech zábava pokračuje.
       Ivan naďalej sledoval Vasiľa, či pustí Ilin diek, ale on nie. Už aj primáš zatiahol prvý tón, keď sácaním a odtláčaním všetkých naokolo predstúpil pred muzikantov Ivan a zakričal: „Cigán, zahraj marš pre Iľu!“ Potom hodil do basy nejaké peniaze.
       V krčme to naraz stíchlo, aj Janko zneistel, či poslúchnuť. Marš! Tá najväčšia potupa, aká môže postihnúť dievča! A ešte pre Iľu, najkrajšiu z celej dediny, kvôli ktorej nejeden chlapec nevedel dobre spávať. Zahrať marš, to znamenalo vykázať z tancovačky dievča, čo za muziky znejúcej ako pochod musí odísť domov. No to len vtedy, keď s nejakým mládencom odmietne tancovať, ale toto? Však ho neodmietla, Vasiľ mu ju vytrhol.
       „Spýtame sa gazdu muziky,“ nesmelo prehodil Laco, lebo s takým niečím nechcel mať nič spoločné.
       „A čo sa chceš pýtať? Peniaze máš v base, tak hraj marš pre Iľu!“ zakričal Ivan.
       „Rovňane si svojich cigánov nedajú, iní im dirigovať nebudú!“ prehodil ktosi, ale to akoby do Ivana pichol ihlou. A naviac sa rovno pred neho postavil Vasiľ.
       „Neviem ako u vás, ale u nás môžu iba naši parobkovia nechať hrať marš našim dievčatám.“
       Ivan pozrel Vasiľovi do očí priamo a tvrdo. Možno ešte chvíľku rozmýšľal, čo mu má na to povedať, ale radšej to vzdal a rovno mu plesol takú po uchu, až sa Vasiľ sklátil na zem.
       Iskra preletela, požiar vzplanul. Nie skutočný, to len horúce hlavy a plamenné srdcia, až krv vrela, pohla všetkými, čo sa doposiaľ len prizerali. Parobkovia sa pustili do seba, ženy rýchlo chytali svoje dcéry za ruky a ťahali ich von.
       Janko iba sledoval, čo sa to pod ním deje. Hej, pod ním, lebo ešte stále stál na lavičke, husle si pritláčal na hruď oboma rukami a nemohol zostúpiť. Nebolo kam. Rovno pod nohami mu ležal rozčapený Ivan, to ho hneď dvaja zhodili na zem a teraz mu nakladali päsťami z oboch strán. Vasiľa naposledy videl, ako padá na druhú stranu, určite mu k tomu niekto pomohol. Potom sa pokúšal postaviť, ale zas doň voľakto tresol, až si udrel hlavu o stôl.
       „Basu, najskôr basu!“ prikázal Laco a už sa ja naťahoval, aby zachránil inštrument, čo bol hotový majetok. Aj Janko zoskočil z lavice. V tej chvíli mu bolo jedno, či šliapne niekomu na chrbát, lebo bolo treba ratovať. Iba ťažko sa posúvali popri stene ku dverám, Hrivňane mali smolu. Len blázon si začne proti takej presile. Zlosť je zlý radca, Ivan sa nemal toľko srdiť! Už sa aj zdalo, že cigáni konečne vyjdú von, keď ktosi spadol na Janka, až pustil husle na zem. Hneď za tým za ozval ten najhorší zvuk, aký môže cigán počuť. Ktosi na husle šliapol, tie zaprašťali a dolámali sa.
       „Von, rýchlo!“ kričal Laco, ale Jankovi bolo, akoby doň niekto strelil. Husle sú časťou cigánskej duše, patria k nej ako kríž ku kostolu. Odrazu cítil zúrivosť i bezmocnosť zároveň.
       Ej zahrajce, zahrajce totu poraženú – vynorilo sa mu v mysli; ten nápev čo Vasiľ omieľal dookola, pred oči sa mu nahrnula červená hmla, no odrazu ho schladili kvapky hustého večerného dažďa. To ho primáš Laco vytiahol za košeľu von skôr, ako urobí nejakú hlúposť.

       Neprešiel ani týždeň, ale Jankovi to bolo ako celý mesiac. Po cigánskej osade, kde často večer hrával, spieval s ostatnými okolo vatry a tancoval, teraz chodil ako bez duše. Aj dnes od rána, sotva otvoril oči, sa cítil namrzený a najradšej bol sám. V takejto chvíli do jeho chyže vstúpil primáš Laco. Boli tam sami dvaja, vlastne aj čierny kocúr, ale toho si teraz nevšímali.
       „Tak čo? Zaplatia?“ spýtal sa Janko, hľadiac na vytrčený klinec trčiaci zo steny, kde predtým viseli jeho husle.
       „Už viem, ktorá bola tota poražena, čo Vasiľ toľko spieval,“ začal Laco akoby od veci. „Neoriem, nešejem, samo še mi vozí. Túto si dal zahrať, keď sa strhla bitka, nie? Po tej ho skoro porazilo.“
       „Hovoríš tak, akoby na to doplatil on a nie ja,“ zahundral Janko, na nejaké vtipy teraz nemal chuť.
       „Však on aj na to doplatil, neboj sa! Nezarobil ani korunu! Obehal všetkých, čo sa bili. Bol aj v Hrabovčíku.“
       „A?“
       „A horúce hlavy vychladli. Vraj aj Ivan uznal svoju chybu, dokonca že si s Vasiľom spolu vypili na uzmierenie. A teraz poď do sela. Vasiľ už zapriaha koňa do voza, pôjdeme až do Prešova. Aha tuto!“ buchol sa Lajči po vrecku. „Poskladali sa, presne koľko som povedal. Ideme kúpiť husle!“
       Husle - toto slovo znelo Jankovi ako pohladenie. Bez nich sa cítil bezprizorný, stratený a zmätený. Ako námorník, ktorý stratil kompas, či oráč bez pluhu, alebo jazdec bez koňa. Zdalo sa mu, akoby vychádzal z cely, ktorú mu práve niekto odomkol. Akoby teraz pred ním ležal celý svet.
       „Dobre, tak ideme,“ prehodil, akoby sa naoko nič zvláštne nedialo, ale prsty ho už začali poriadne svrbieť. Dnes im dá zabrať. Bude hrať až do rána. Hudbu, v ktorej bude zlosť z minulého zmiešaná s radosťou z prítomnosti. Pokora, ktorú prežil, s nadšením, čo mu dá nový nástroj. V ktorej budú aj všetky jeho pocity, na ktoré nejestvujú slová.




***



Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.

čitateľov: 5092