login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nemecký cukrík

@ :: Poviedky ::     Jan 23 2008, 07:22 (UTC+0)

Rozhanovce - po bitke o Dargovský priesmyk boli oslobodené v rovnaký deň ako Košice: 19. 1. 1945

Miesto: Rozhanovce, okres Košice-okolie
Čas: január 1945
Autor: Slavomír Szabó

       „Nech len prídu a odídu, prídu a odídu,“ šepkala Margita s pohľadom upriameným na krížik a spojenými rukami, v ktorých držala ruženec. Sediac v kuchyni už odriekla celý otčenáš, mysľou však zotrvala v modlitbe i naďalej, akoby sa jej nechcelo vrátiť do života plného povinností. Zmáhal ju strach, ktorý v jej náboženskej extáze nevyzeral taký bezprostredný a ubíjajúci. Alebo aspoň naň dokázala myslieť s vierou, že zlé už čoskoro pominie, pretože Boh predsa len nedopustí, aby...
       „Mama, môžem si natrieť chlieb s masťou?“ skočila jej do myšlienok Eržička, čo práve prudko otvorila dvere a vbehla do domu.
       „Čože?“
       „Chcem jesť. Môžem si urobiť?“
       „Veď hej, môžeš,“ precitla Margita, sledujúc ako Eržička rezko prebehla do komory a už si aj niesla na stôl hrniec s bravčovou masťou. Vždy bola samá ruka, samá noha, nikdy neobsedela a nedokázala zatvoriť ústa ani na chvíľku, a hoc mala už trinásť rokov, akoby stále žila iba vo svete večných hier. Margitu to občas znepokojovalo. Iné dievčatá pozerali na život už inak.
       „Keď to zjem, pôjdem do školy,“ zubila sa Eržička, zatiaľ čo vzala do rúk nôž a bochník chleba.
       „Do školy? Načo? Veď sa teraz neučí. Nemci tam zrobili lazaret, veď vieš...“
       „Ale Haňa tam bola a dali jej zasa cukríky. Ona síce hovorí, že len jeden, preto mi vraj nič nenechala, ale ja si myslím, že sa rozdelila s kamarátkami.“
       „Haňa tam bola? Kedy a načo?“ zamračila sa Margita, kladúc ruženec do zásuvky stola, kde mala i modlitebné knižky. Hlasná reč dcéry a to, že jej staršia dcéra Haňa pýtala od Nemcov sladkosti, z nej ihneď vysali aj posledné zvyšky vznešenosti pobožného rozjímania.
       „Teraz bola v škole. Po cukríky, veď jej dajú vždy,“ dopovedala Eržička a konečne sa zahryzla do chleba. Usmiala sa na matku, oči jej zažiarili, akoby ešte chcela dopovedať, že ako dobre je mať vojakov v dedine, lebo cukríky predtým tak často necmúľala.
       Margita to videla inak. Vždy sa bála, keď sa dievčatá krútili okolo nacistických uniforiem. Hoci tí muži boli často až prekvapivo zdvorilí, nič dobrého z toho nepozeralo. Najmä Haňa, veď už jej minulo pätnásť, v ich očiach je isto mladá žena. Až jej prebehol mráz po chrbte v pomyslení, žeby sa jej nejaký pokúsil zmocniť. Striasla sa. Práve teraz, keď celé dni i noci neďaleko strieľajú delá a tanky, tu blízko na Dargove, môže niektorému Hansovi, či Walterovi napadnúť, že keď už má zomrieť, tak nech si najskôr užije...
       „Choď hneď za Haňou a povedz jej, nech sa rýchlo prace domov. Ihneď!“ ostro prikázala Eržičke. „A tebe nech ani nenapadne ísť do školy. Tam vozia podstrelených a kadejakých iných, čo trpia, radšej sa tam nemotaj!“
       „Veď ja nechcem až do školy. Len vonku k tým, čo tam strážia.“
       „Nikam nepôjdeš! Choď po Haňu a vráťte sa!“
       Eržička sa ešte chcela opýtať, či môže ten chlieb najskôr dojesť, ale keď videla mamin prísny pohľad, radšej sa rozbehla von aj s krajcom v ruke.
       Margita otvorila dvierka na peci a prihodila zopár polienok. Iskry prebehli z dohasínajúcich zvyškov dreva na nové a vyšľahli jasné plamene. Potom sa narovnala a otvorila dvere do izby, aby tam vošlo teplo. Zaváhala. Môže to vôbec urobiť? Pohľad jej padol na naukladané kôpky šiat, vojenské bagandže pri posteli a debničky s ktovie čím. Ako vo všetkých rodinách, aj u nich bývali Nemci. Už celé mesiace. Problémy zatiaľ s nimi síce nemali, ale čo majú čo vôbec líhať do jej postele? Vlastne, čo majú čo vôbec robiť v Rozhanovciach, na Slovensku, kdekoľvek inde mimo Nemecka? A tie debničky, čo tam naukladali na podlahe jednu vedľa druhej ešte včera večer? Čo v nich môže byť?
       Tento dom nebol ako každý iný. Aspoň za posledné dni. Na dvor jej pristavili nákladné auto a naraz sa dozvedela, že ním Nemci vozia muníciu na Dargov. Preto ju znepokojil tie debničky, ale veď určite by tu výbušniny nenechali len tak, keď je sama doma. Haňa s Eržičkou prídu čoskoro, napadlo jej, že ešte musí podojiť kravu. Skôr ako sa domov vráti aj Ander, jej muž.
       Vyšla na dvor a pohľadom spočinula na oblohe. Slnko už nesvietilo poriadne dlho. Nad dňami plnými hmly a chladu sa klenula večne sivá obloha, ktorou sa tiahli nikde nekončiace mraky. S vedrom v ruke prešla k stajni a otvorila vráta. Ešte raz pozrela na oblohu. Nie kvôli mrakom. Teraz ju zaujalo voľačo iné. Zvuk, ktorý ju naplnil strachom. Nad Rozhanovce priletelo ruské lietadlo.
       „Na zem!“ zakričala, len čo zbadala, že práve prichádzajú z ulice jej dcéry. Odhodila vedro a mávla rukou, akoby nestačil ten výkrik. Na sekundu zaváhala. Hodiť sa dole, alebo vbehnúť do stajne? Nedomyslela to, neostal jej čas. Lietadlo kleslo z výšky oblohy tesne nad jej dom a ozval sa rachot guľometu. Margita len ucítila, ako jej cez šaty premoká studená zmes blata a snehu. Pritlačená k zemi ešte dokázala zdvihnúť zrak a pozrieť, či si ľahli aj jej dcéry. Hluk motora sa jej zarezal do uší a smršť guliek preletela dvorom a na strechu jej domu. V tej chvíli zabudla aj dýchať. Utekať nemalo význam. Lietadlo sa síce na chvíľku trochu vzdialilo, ale to len urobilo vo vzduchu zákrutu, aby sa vrátilo späť a tesne sponad maštaľ spustilo ďalšiu paľbu. Bolo to viac ako jasné. Cieľom bolo nemecké vojenské auto; to auto, ktoré tak nenávidela, v ktorom videla ohrozenie seba i rodiny, čo tu vystavili, akoby chceli určiť, kam majú Rusi strieľať.
       Rachot, akým stíhačka preletela ponad jej hlavu, vyhnal z maštale kravu. Hlúpe zviera! Namiesto toho, aby ostalo stáť pri válove, vybehlo rovno von. A lietadlo, len čo sa zasa otočilo a začalo ďalší nálet, do nej napálilo z plného zásobníka. V tej chvíli si Margita presne nedokázala uvedomiť, čo to znamená. Krava bola v každom dome živiteľkou rodiny, zdrojom mlieka. Tá jej ani nestihla zabučať. Pás dier po guľkách ostalo presne v jej šiji i hlave. Zvalila sa na zem, ešte raz ňou poriadne myklo, ale to už bol azda posmrtný kŕč. Zviera ostalo vyvalené nabok s otvoreným pyskom a pohľadom smerujúcim priamo na Margitu. Hluk ustal, po lietadle ostala na oblohe len čiara, zmizlo.
       „Mama, mama!“ zdvihli sa zo zeme Haňa s Eričkou a bežali Margite naproti. Zdvihla sa aj ona. Objala ich silne, svoju hlavu sklonila k ich a zhlboka nasávala nosom, akoby sa nevedela nabažiť ich vône. V tom strachu nastala chvíľa radosti, že žijú. Žijú všetky tri. Neuveriteľné, ako človek odrazu dokáže jasať i plakať zároveň. Slzy sa im rinuli dole lícami plným prúdom, triasli sa v kolenách a tíšili navzájom. Ten plač však nebol len znakom strachu a poníženia, ale tiež radosti, že ešte sa majú možnosť objať. Iba na streche domu ostali diery po leteckom guľomete, krava vyvalená, bez života a to prekliate auto, ktorého sa akoby naschvál žiadna guľka ani len nešuchla. Haňa natiahla ruku a voľačo podávala mame. Margita chvíľku nechápala, ale potom, keď si to od Hani vzala, zbadala, že je to nemecký cukrík.

       „Šetri petrolejom a daj menší plameň,“ šepla Margita Anderovi, keď už večer za tmy vošli všetci do pivnice, aby si ľahli na rozložené periny a vyčkali do rána. Jej hlas bol tichý, roztrasený, no i vľúdny. Tešila sa, že ho má pri sebe. Vo chvíli, keď ruské lietadlo strieľalo na ich dom, patrili jej myšlienky aj jemu. Vedela, že šiel za prácou do lesa, práve tam, kde to bolo najmenej bezpečné. Vrátil sa však aj s ujom Mižom, susedom od vedľa, starkým, ktorý od strachu až koktal, keď zbadal uprostred dvora zabitú kravu a diery v streche. Poradil im, nech sa ukryjú, ale radšej do pivnice ako na povalu. Ander však rozhodol, že najskôr je potrebné zachrániť, čo sa ešte dá a dal sa porciovať kravu. Obrovské kusy mäsa ani nebolo kedy poriadne spracovať, ešteže vonku mrzlo a mohli ich aspoň založiť ľadom, aby prečkali do rána.
       Večer našťastie nemecké auto odišlo. Nemci doň nastúpili, ale nie všetci. Ostatní ostali v dome. Na rozdiel od predošlých dní sa neozývala ich hlasitá vrava a smiech. Ten im došiel. Dokonca sa ani neprezliekli, ostali na noc v uniformách.
       „Nech len prídu a odídu, prídu a odídu,“ šeptala Margita ticho, a ak by Ander nezmenšil plameň v petrolejke, bolo by vidieť, ako sa celá trasie.
       „Ujo Mižo hovoril, že keď prídu Rusi, máme sa schovať sa do sena,“ zašepkala otcovi do ucha Eržička. Aj ona, večne hlasitá až ukričaná, teraz nemala odvahu hovoriť naplno.
       „Hej? A prečo?“ zatváril sa Ander prekvapene, i keď už vopred dobre poznal odpoveď.
       „Že vraj sa pred nimi musia skryť všetky dievčatá. A vraj máme poskrývať aj hodinky a všetko, čo má cenu. Vravel mame, nech také veci zabalí do handier a hodí niekde len tak na zem do kúta, že tam nič hľadať nebudú.“
       „Nuž, keď to hovoril ujo Mižo, tak to aj tak urobíme, nie?“ pokúsil sa Ander o úsmev.
       „A budú tu dlho?“
       „Kto?“
       „Rusi.“
       „Nie, neboj sa. Nemci ťa nimi zasa strašili?“
       „Hej. Že príde Ivan a potom bude s každým dievčaťom amen. Bude to ozaj tak?“
       Ander neodpovedal. Nevedel, nepoznal odpoveď. Čo sa všetko stane, keď dorazí Ivan, ako Nemci nazývali každého Rusa, o tom kolovali hotové povery. Kdesi pri srdci však veril, že to také strašné nebude. To isto Nemci naschvál strašili všetkých, bola to súčasť ich taktiky. Od povstania už nemohli považovať Slovákov za svojich spojencov, skúšali teda všetko, čo sa dá. Najmä šírenie strachu z Rusov.
       Ako postupoval čas a prehlbovala sa noc, ochladol aj vzduch, skoro zľadovatel. A tam nad Margitou, Anderom, Haňou a Eržičkou, práve v ich izbe, pri peci sedelo niekoľko nemeckých vojakov, ktorých obavy neboli o nič menšie. V túto noc sa tu veľa nespalo. Nedalo sa. Výbuchy, čo zneli ešte nadránom tlmene, naberali sa sile, počuli ich v izbe aj v pivnici. Každému bolo jasné, že deň zlomu sa blíži.

       Ráno bolo horšie večera. Bolo to ako v zlom sne, z ktorého sa nedá precitnúť. Ešte pred svitaním sa Ander pustil, že nareže mäso skôr, akoby sa malo pokaziť. Rýchlo sťahoval kožu, rezal pruhy svaloviny, čo Margita i s dievčatami nakladali do hrncov so slanou vodou. Nasoliť, alebo vysušiť, či vyúdiť a čo sami nespotrebujú, rozdajú susedom. Ľudia si musia pomáhať. Teraz viac ako inokedy. Vojna, tá môže ľudí rozdeliť na nenávistné tábory, alebo spojiť ako nikdy predtým. Nie vojakov, tam je všetko jasné. Uniforma určuje, kto má po kom strieľať, kto koho zabiť. Ale vojna rozdeľuje, alebo spája ľudí v dedine. V takej chvíli sa ukáže, kto myslí len na seba a zapredal by iných za každú malú aj bezvýznamnú výhodu, alebo kto sa v čase najväčšej biedy dokáže rozdeliť i o to posledné. Margita cítila, že teraz je čas na vzájomnú pomoc. Dnes majú veľa mäsa, zasýtia aj iných. Peniaze? Pýtať ich? Aká smiešna je ich hodnota oproti životu. Po včerajšku si to uvedomovala až priveľmi. Teraz akurát sama v kuchyni rozpúšťala v hrnci plnom vody soľ, keď zvonku prišiel nemecký vojak a postavil sa do dverí. Vysoký s priamym pohľadom, žiaden z tých, ktorí u nej bývali. Prilba mu dopadala takmer až na oči, uniformu mal na Nemca neobvykle mokrú a špinavú a v rukách držal samopal. Bolo hneď jasné, že prišiel odniekiaľ z bojiska, možno rovno z Dargova.
       „Otec!“ zakričala z dvora Eržička a hneď za tým sa spustila zmes hlasov. Dievčenských aj mužských.
       Margita inštinktívne vykročila k dverám, ale Nemec jej zastal cestu.
       „Halt!“ natiahol ruku a pozrel na ňu tak, ako doposiaľ žiaden nie. Po prívetivosti a úsmevoch, ktoré u nich beztak vždy považovala za strojené, už nebolo ani stopy.
       „Vonku je môj muž! A deti!“ naťahovala sa cez neho, skúšala prejsť, akoby tam ani nebol, ale mocný stisk, ktorým zaboril silné prsty do jej ženského ramena, ju zastavil. Sotil ju, takmer spadla, a keď konečne získala rovnováhu, pozerala priamo do okrúhlej černe hlavne jeho samopalu.
       „Halt!“ zopakoval Nemec, teraz o niečo pokojnejšie, ale dosť dôrazne nato, aby sa už Margita ani nepohla. Bolo vidieť, ako mu trhá pravým očným viečkom, čosi sa naozaj dialo.
       Krik na dvore ustal, aspoň tie mužské hlasy a Haňa s Eržičkou chceli vbehnúť do domu. Nedalo sa. Nemec stál stále vo dverách, hlaveň samopalu napriamená na Margitu. Tá videla vydesené tváre svojich dcér. Haňa ukázala na dvor a zakričala: „Mama, Nemci nám vzali otca! Berú všetkých mužov!“
       Do jej posledných slov zaznel ešte jeden výkrik. Nemecký. To ktosi zavolal na vojaka, ten sa hneď otočil a prešiel von pomedzi dievčatá. Mária za ním vybehla cez dvor a na ulicu. Vlastne z každého domu vybehla nejaká žena, ale všetky zastavovali vojaci. Postaviť sa proti nim by znamenalo istú smrť. Nemci brali chlapov, možno ich povezú na Dargov, aby zabíjali Rusov, možno si z nich urobia živé štíty na ústupe. Nikto presne nevedel, žiadna rodina im nestála za to, aby jej dali vysvetlenie. Vlastne, čo tu vysvetľovať?
       O chvíľu nato znel dedinou vrčivý zvuk motorov nemeckých áut i motoriek odrazu. S odvlečenými mužmi odišli aj Nemci. Všetci, do jedného.

       Tri dni nato prišli do dediny Rusi. Rozhanovčania už vedeli, že dobyli Dargovský priesmyk a tiahnu rovno na Košice. Margita s dcérami sa schovala na povalu do sena, presne tak ako im poradil starý Mižo. Aj hodinky zabalila do špinavej handry a hodila v kuchyni do kúta k peci, ako im navrhol. Starého Miža Nemci so sebou nevzali. Isto pre jeho vek. Tak sa ponúkol, že ostane u Margity v dome, aby nebolo nápadné, až Rusi prídu, že je to tu prázdne. Prázdne, akoby ponúknuté na rabovanie. Nič z toho sa však nestalo. Prvé ruské auto, čo sa ukázalo okolo pol desiatej, už išlo naisto. Rusi dobre vedeli, že Nemci z Rozhanoviec ušli. Sotva zastavili, pribehlo k nemu zopár odvážlivcov. Opakovali len, čo vojaci vedeli, že tu už Nemcov niet, tak nech len, preboha, nestrieľajú na dedinu. Dobehlo aj zopár žien, prosili, aby im našli a vrátili zajatých chlapov.
       Auto zasa naštartovalo a pohlo sa ďalej. Potom prišla pechota, muži v špinavých a dotrhaných uniformách, muži zarastení, unavení, muži s krvavými obväzmi i muži naťahujúci ruky a kričiaci: „Chleba! Chleba!“ A ľudia nosili, podávali im, čo mali. Vojsko prešlo, nezastavilo. Potom voľakto dobehol a volal, že od Dargova prichádzajú cez Olčvár tanky.
       „Nech len prídu a odídu, prídu a odídu,“ modlila sa v sene na povale Margita. Jej hlas prerývali vzlyky. Haňa aj s Eržičkou pozerali zo strechy cez diery po guľkách z lietadlového guľometu von, či uvidia Rusov. Nevideli ich. Predsa len, ich dom nestál pri hlavnej ulici a prianie ich mami sa naplnilo. Rusi prišli a odišli. Nezastavili sa, tiahli ďalej na Košice. Písal sa 19. január 1945 a Rozhanovce sa stali slobodnými. Pre ich všetkých obyvateľov to bol životný zlom, dejinný medzník, ale nie čas, kedy hodno oslavovať a ďakovať osudu za vytúžený prídel šťastia. Nie, takto to nevnímali. Ženám chýbali manželia, deťom otcovia.
       Až po niekoľkých dňoch Margita vychutnávala silné Anderove objatie. Dýchala hlboko, od šťastia, od vzrušenia. A podobne ako ona aj ženy v ďalších domoch. Po obsadení Košíc Rusmi už Nemci o Slovákov nedbali. Vraj akoby sami a naschvál nechávali mužom možnosť utiecť. Svoj pôvodný plán, navliecť ich do nacistických uniforiem a hnať proti Rusom, vzdali. Ratovali sami seba.
       „Dáš si?“ usmiala sa Haňa na Eržičku, keď sa už všetci zvítali, vyobjímali, potešili. Erička pozrela na sestrinu otvorenú dlaň.
       „No dáš si? Ostal mi ešte jeden,“ núkala jej nemecký cukrík.
       „Nie, ďakujem,“ pokrútila hlavou Eržička. Margite bolo v tej chvíli jasné, že to už nie je dieťa samá ruka, samá noha...



***



Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.

čitateľov: 4543