login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Cigánov kuma

@ :: Poviedky ::     Jan 18 2008, 06:55 (UTC+0)

V obci Rovné v zime

Miesto: Rovné, okres Svidník
Čas: štyridsiate roky 20.storočia
Autor: Ľubica Andrásiová, Anna Domaniková

       „Ech, ale mrzne!" mrmlal si popod fúziská cigán Paľo. Už prestal rátať po koľký krát prechádza tým istým zamrznutým chodníkom vo vyšliapaných stupajach od osady ku studni a späť. Sneh mu vŕzgal pod nohami, akoby hrýzol cukor, no sladko mu nebolo. V hlave mu dunelo od zimy aj od včerajšej pálenky. Doprial si jej neúrekom. Patrilo sa. Dávno nebola v jeho dome taká pitka, ale včera bol na ňu dôvod. Taký chlapský! Spomienky mu roztiahli ústa do úsmevu, no hneď zjojkol a stisol pery. Bolo mu zle nedobre, a napriek tomu sa musel vláčiť s plnými vedrami studenej vody. V duchu hromžil v mysli na syna, že po tú vodu mohol ísť on, ale žene sa to neodvážil povedať. Fučal, poťahoval nosom ako malý chlapčisko a teperil sa domov. Jeho malá chatrč sa iba pred chvíľkou schovala do tichej tmy. Aj dedina oproti cigánskej osady bola mĺkva, len psiská štekali na okrúhly mesiac ako pojašené.
       „Čo štekáte?“ vykríkol do tmy, akoby to malo nejaký význam. Ukecaný bol ako baby na trhu. Večne rozprával, húdol si čosi pod nosom, či bez prestania sa niekomu alebo niečomu prihováral. Teraz ho zaujali psy.
       „Vari chcete ten mesiac zožrať, či čo? Aha, dnes je okrúhly ako koláč,“ zadíval sa na fľakatú lunu, čo sa hrdo vytŕčala na oblohe a svojou tajomnou nedotknuteľnosťou dráždila zvieratá.
       „Máte chuť na niečo dobré, že? I ja by som mal, no plano mi je ako ešte nikdy. Hlava mi treští, zima ma hryzie...“ stále diškuroval a ruky zabalené do tenkých handier mu stŕpli od zimy.
       Zdrapy látky ho nezahriali, no aspoň sa mu rúčky plechových vedier nedreli do dlaní. Klepal sa od chladu a nadával na studený január, čo sa mu zdal byť odpornejší ako po iné roky. Nevládal. Po niekoľkých krokoch sa vždy zastavil, prehol trochu chrbát, vyvrátil hlavu k nebu a sám nevedel, či má kliať, alebo sa pochlapiť a nevnímať žalúdok, čo sa mu búril pod rebrami, ani čoby chcel vyliezť z útrob a plaziť sa pred ním na snehu, smiať sa mu do tváre, aký je slabý, nemohúci. Vedrá ho ťahali k zemi a mal pocit, že sa mu ruky natiahli poniže kolien. Bude chodiť po svete a kývať s nimi ako cirkusant. Po chvíli sa znovu pohol k chatrči, no nekráčal, iba sa šuchtal z nohy na nohu. Na chvíľu zložil vedrá na zem. Dával pozor, aby mu nevyšplechla ľadová voda na nohy, to by bola galiba! Bagandže by sušil do rána. A koľko dreva by spálil! Ktovie, či by vôbec vyschli? Začal si šúchať jednu ruku o druhú, že si ich ohreje, keď začul jasný, ostrý zvuk, čo sa zrazu rozťahoval po celej osade a brnkal na jeho uši tak silno, až sa mu zakrútila hlava.
       „Už len toto mi chýbalo! Komu sa chce večer vyklepkávať? Heh, iba ak za dobrú plácu, to hej. No len tak, pre zábavu... to by našinec nerobil,“ posunul si ušianku na hlave tak, že si odokryl ľavé ucho. Čo ak sa mu to len marí?
       Cink-cink, cink–cink - počul jasne kovové cinkanie. Opatrne obišiel vedrá a tichučko sa priplichtil k starej šope. Dvere boli pootvorené, tak jedným okom zvedavo nakukol dnu. Tajil dych, nech ho para z úst neprezradí.
       To, čo uvidel, ho zarazilo a prekvapilo zároveň. Pri mihotavom svetielku dvoch sviečok stál jeho najstarší syn Paľo, ktorého zvykli volať Palino. Sklonený nad železnou tyčkou trpezlivo na nej čosi vyklepkával, ani čoby necítil silu štipľavej zimy, od ktorej temer prsty odpadávali. Cink – cink, cink – cink! To pravidelnými údermi malým kladivkom voľačo upravoval, potom si obzrel si svoj výtvor zo všetkých strán a zhovievavo pokračoval ďalej.
       - Môj syn robí prsteň! - stál Paľo vyjavene v úzkej štrbinke pootvorených dverí šopy a zaskočený synovou nežnou silou, s akou sa venoval práci, len užasnuto krútil hlavou. - V lete mu minulo osemnásť a hľa, už robí prsteň z mince! No naozaj! Prsteň! Robí ho ako ja... za mlada... -
       Do kovovej mince vyrazil dierku, nastokol ju na kovovú tyčku a malým kladivkom ju pomaličky rozklepáva do tvaru obrúčky.
       Aj cigáni aj dedinčania vyrábali takéto prstienky svojím milým. Paľo si trochu zaspomínal ako ten svoj prstienok vybrúsil, až sa na slnku blýskal, akoby bol zo zlata. Daroval ho svojej žene, oj ako jej vtedy zaiskrili oči... A ona mu včera priviedla na svet štvrté dieťa. Števka. Zato pil s chlapmi. Na zdravie rodičky a toho maličkého, i na vlastné, veď ho ešte musí vychovať, tak aby ho dáka pliaga nevtlačila do zeme. I vody preto toľko nosil. Babici k pôrodu a teraz malému na kúpanie. Žena sotva vstala z postele, už chcela aj prať, aj variť, aj nachystať hostinu. Joj, tie ženy! Čert aby sa v nich vyznal! Ešte chvíľu nemo pozeral na Palina, keď si tresol dlaňou o baranicu na čele.
       - Doparoma! Veď ten môj chlapčisko je už súci na ženbu. Keď už prsteň kuje... Určite má frajerku... Len aby bola k životu, nie nejaká mľandravá, bez duše, lebo Palino je zdravý. Panebože! Veď on... čochvíľa bude mať vlastné deti - preletelo mu mysľou a pálenka mu načisto vyšumela z hlavy. Teraz sa mu zdalo, že roky bežia akosi prirýchlo. Ani si nevšimol kedy tak vyrástol. Presne tak, ako keď celkom nenápadne po jari príde leto. Naraz je len tu! Už je z chlapca muž. Rozhutoval, kým ho z myšlienok nevytrhlo ďalšie cinkanie. Radšej zdvihol kýble s vodou rozhodnutý, že ich už donesie k žene na jeden šup.

       V izbe bolo príjemne teplo a čisto. Predvčerom oslávili Vianoce, a teraz z každého rohu chyže na neho hľadeli vianoční anjelici a nechýbal ani vyšívaný obrúsok. Vo vyleštených a pomaľovaných pohároch sa odrážali plamienky sviečok, čo osvetľovali skromný príbytok. Žena, ešte tučná a ťarbavá po tehotenstve, čosi miešala v hrnci na peci.
       „Vonku je čertovská zima! Už ma dnes nedostaneš z domu!“ spustil hneď ako zatvoril škrípajúce dvere. „A čo, malý neplače?“ vyzvedal, akoby to bolo jeho jediné dieťa. Pritom mal ešte tri. Palina, čo sa pohrával s prstienkom a dve dievčatá. Julu a Gitu. Jedna mala dvanásť, druhá trinásť rokov. Prišli na svet rýchlo, hneď po sebe, boli takmer ako dvojčatá. Všetky boli najskôr v perinke, potom sa motali okolo vatry pred chatrčou. Kdeže sú tie časy! Už si ani nepamätal ich tváričky, keď sa narodili. Všetko to tak ubehlo. - Ale teraz to bude iné! - zastrájal sa a v duchu a sľuboval sám sebe, že si nájde čas na to maličké. Pokúsi sa mu dať to, čo ostatným nestihol. Pozornosť, čas, radosť a hry...
       „Kde si sa táral tak dlho? Veď studňa nie je na kraji sveta! Malého treba umyť, kým sa taká studená voda zohreje, bude aj polnoc!“ zarezal sa mu do uší známy hlas, kedysi plný nehy, ale za posledné roky vždy hašterivejší. To Mara, jeho žena. Dlhé čierne vlasy mala zviazané do uzla a napriek svojej širokej postave sa vrtela v kuchyni ako mladica.
       „Vari si už zabudol, že malé deti treba večer okúpať? Zlož vedrá a odlej mi sem, do hrnca. Dávaj pozor! Nech nepovylievaš, lebo ťa znova pošlem von! Či je zima, či nie je!“
       „Ticho! Nedudri toľko! Veď on trošku vydrží, že? Však vydržíš?“ otočil sa maznavo k bábätku v kolíske. „Vieš ty, čo som videl, kým som sem došiel?“ obrátil sa zasa k Mare.
       „Čo už? V takej tme?“
       „Palino majstroval v šope prsteň. Prevŕtal mincu, už ju vyklepal do obrúčky. Čo nevidieť nám dovedie do domu nevestu,“ potiahol dôležito nosom.
       „Prsteň? Si si istý?“ stŕpla Mara. Odrazu jej bolo všetko jasné. Alebo aspoň jasnejšie ako doposiaľ. Už pekných pár týždňov jej nedal spávať strach o budúcnosť malého Števka. Ako jej maličký rástol v bruchu, ona sa z mesiaca na mesiac cítila horšie. Nebolo chorá, iba taká nemotorná, nohy jej opúchali a hlava sa jej krútila. Tešila sa na ďalšie dieťa, no vedela, že je už na rodenie pristará. Poriadne stučnela a roztiahla v krížoch ako pri žiadnom inom drobcovi predtým. Všetko jej bolo zaťažko. Najhoršie bolo postaviť sa. Či zo stoličky, či z postele a potom práce kolo domu, starosť o deti, všetko jej bolo na príťaž. I keď sa jej všetci snažili pomáhať. Aj muž. Raz ju odohnal od pece, že uvarí zemiaky. Dobré boli, aj trochu slaninky odkiaľsi dovliekol, tak sa všetci oblizovali. Dalo by sa povedať, že on bol najšťastnejší, že sa mu rodina rozrastie. Vďakabohu, Mara porodila rýchlo. Nepoznala veľa žien, ani bielych ani cigánok, čo ešte v tak po štyridsiatke rodili.
       - O osem rokov budem mať päťdesiat a o ďalších desať šesťdesiat. A malé? Bude z neho chlap! Taký ako Palino. A my s mužom len staré mrciny, alebo tu už ani nebudeme! - neodbytné myšlienky dobiedzali ako podráždené osy. Zrazu dostala spásonosný nápad. Až sa zadivila, prečo na to prišla až teraz. Veď jej to malo byť jasné hneď.
       „Počúvaj,“ zmenila tón a začala sa zaliečavo prihovárať mužovi. „Deti nám rastú ako z vody. Palinko je už zrelý na svadbu. Dievčence sa vydajú tiež a tento maličký nám vyrastie, ani sa nenazdáme.“
       Keď Paľo nič nevravel, opatrne pokračovala ďalej: „On bude dospelý a my? Starí!“
       „Akí starí? Čo to trepeš? Veď som pri sile!“
       „Teraz hej. Ale čo o desať rokov? Čo o dvadsať? Všeličo sa môže prihodiť!“ prorokovala. „A možno sa aj pominieme, kým nám tento posledný dospeje.“
       „Čuš baba! Nehovor o smrti, lebo sa dačo zlé stane!“ zahriakol ju.
       „No veď dobre, dobre... Ale pozri, nik z našej osady nedožil tak veľa ako ľudia z dediny. Akoby bolo cigánom určené, že zomierajú mladší. Hm?“ začala nanovo až neuveriteľne nežným hlasom, takým ako sa k nemu ozývala zamlada. Aj sa trochu zhrbila, aby vyzerala menšia, útlejšia a pozrel na ňu ako kedysi, keď jej zobal z ruky ako holub. „Rok za rokom utečú raz dva a zo Števka bude mládenec na ženenie. A keď už my budeme hniť pod zemou? Kto bude sedieť za vrchstolom namiesto otca, matere na jeho svadbe? Kto? Ako tak nad tým rozmýšľam, vychádza mi len jedno: treba zohnať kumu. Ten sa o neho namiesto nás postará.“
       „Kumu?“
       „Hej, kumu, krstného! Už som aj vybrala! Zajtra pôjdeš do dediny a popýtaš gazdov, čo u nich v lete pomáhaš,“ rýchlo uzavrela celú dišputu a čakala, čo na to muž.
       „Akože ja mám ísť za Vasiľom a jeho ženou? A to ako? Ja predsa nemôžem ísť za nimi, aby sa stali krstnými!“ rozhorčene rozhadzoval rukami Paľo. „Celé leto som u nich pracoval, dali nám za to aj jedlo aj šaty. A teraz mám chcieť aj toto? Aby sa nám ešte postarali o nášho chlapca? Si osprostela? Chodiť po dedine a prosíkať, že ktorý gadžo bude kumom cigánikovi?“
       „Čo sa tak pajedíš? Je to ich kresťanská povinnosť. Mali by hriech, keby odmietli prijať kumovstvo. Veď takto odmietajú prijať dieťa do cirkvi. Vezmú to a my budeme spokojnejší. Ty nechceš nášmu decku dobre?“ začala Mara odrazu hlasno kvílivo nariekať. Tieto jej zmeny nálady Paľo priam neznášal. Sladký hlások bol už ta tam, teraz len fňukala a plakala, modlikala, chodila hore-dolu po kuchyni. Zásterou si utierala oči, spínala ruky a volala Boha na pomoc. Paľo to už nevedel vydržať. Bol nervózny, až ju mal chuť chytiť za ramená a poriadne ňou zatriasť, no jej slzy ho zlomili. Mara veľmi dobre vedela ako na neho.
       „Si vystrašila malého. Tu ho máš! Reve ako ty. Utíš ho! Dobre teda, pôjdem zajtra na gazdovstvo. Keď je odmietnutie hriechom, tak to spravím!“ vzdal sa.
       „Len im to povedz, ani nemusíš čakať na odpoveď!“ vybrala Mara dieťa z kolísky a pritúlila si ho k sebe tak, aby muž nevidel jej víťazný úsmev na perách.


       Ďalší deň bol mrazivejší ako ten predtým. Slnko svietilo, až rezalo oči a mrzlo len tak prašťalo, keď cigán Paľo klopal u gazdov.
       „Poď dnu Paľo, nestoj medzi dverami, teplo nám utečie!“ gazda Vasiľ s gazdinou akurát sedeli pri obede. „No čo je, že takto cez obed búchaš na dvere? Nevezmeš si kúsok chlebíka?“
       „Ja nechcem nič, gazda. Ďakujem. Vidím, že idem nevhod, ani nejdem dnu, len som chcel….“ žmolil v prstoch hrubú čiapku, pozeral do zeme a nevedel ako začať. „No, žena ma poslala, chceme vás za kumov nášmu chlapcovi. Krstiny budú o dva dni. Už som bol na cirkvi, za popom. Všetko je hotová vec.“
       Nepočkal čo mu odpovedia. Spravil, ako mu žena nakázala. Otočil sa na päte, nasadil si čiapku na hlavu a rýchlo vykročil do zimy. Ešte započul ako gazdiná za ním kričí, že prídu.
       „Ty si sa načisto zbláznila!“ spustil gazda Vasiľ na ženu. „Toto nám treba? Myslieť na ďalšie decko? Nosiť mu medovníky z jarmokov, vychovávať ho ako svojho, keď sa jeho rodičia pominú a čo ja viem, čo?“ Hneval sa a hundral ako starý moriak.
       „No, veď naše deti sú už veľké, na poriadku, tak čo nám to spraví?“ chlácholila ho žena. „A vieš, že je hriech odmietnuť! Neviniatko je to a treba ho riadne pokrstiť. A keď nás volali, tak je to naša povinnosť. Nikto nás ešte nikdy nevolal za kumov. Niekde aj mám plachtu, urobím mu z nej križmo. Peknú perinku. Bude ho chrániť pred všetkým zlým. Aj nejaká korunka do neho sa nájde. Veď z nás neubudne!“ vyskočila zo stoličky, že naskutku tú plachtu ide hľadať.
       „Dobre, dobre! Bol by to hriech, viem!“ Vasiľ sa nespokojne krútil na stoličke. „Ale ty teraz sadaj a najedz sa! Nemusíš pre nejakého fagana hneď skákať ako besná a prevracať dom hore nohami!“

       Vonku začalo snežiť a silný mráz trochu povolil. Vločky tancovali za farebným kostolným oknom svoj nebeský tanec a v chráme bolo len o čosi teplejšie ako vonku. Krst začal a kuma – krstný otec Vasiľ držal chlapčekovi dlaňou hlávku, no ani za svet sa na to všetko nechcel pozerať. Šibal očami na všetky strany, až mu gazdiná stúpila na nohy, aby dával pozor, nieže to dieťa pustí z rúk. Ona tiež teplou rukou pridŕžala drobné telíčko. Kým duchovný otec pokojnými, skúsenými pohybmi kropil novorodenca svätenou vodou a odriekal modlitby, tak Vasiľ predsa len skĺzol pohľadom o niečo nižšie. Tam, kde na jeho ruke spočívala hlávka nevinného, čistého a zatiaľ žiadnymi skutkami nepopísaného života. Cítil jeho krehkosť i bezbrannosť. Zahľadel sa naň. Zazdalo sa mu, že aj dieťa na neho hľadí svojimi tmavými očiskami.
       - Celkom, milý chlapček - pomyslel si nakoniec. - Ani neplače, ani sa netrasie od zimy. A možno by som mal byť rád, že ma vôbec niekto za krstného pozval. - Túto myšlienku však hneď zahnal a opatrne sa poobzeral, či niekto nevidel jeho zasnený výraz. Veď celý čas bol odmeraný, nech každý vie, že sa sám ku cigánom za kumu netlačil. Ledva sa Paľovi a Mare pred kostolom odzdravil. Oni ho tam zasa, radi aspoň tomuto, hneď začali chváliť, že lepšieho človeka ani nemohli nájsť a toto je hotové šťastie, čo ich rodinu postihlo. Samozrejme, dobre si všimli jeho úškľabok, ale dúfali, že ho to po krste prejde. Možno po prvom prípitku, lebo hostina je prichystaná. A ak by sa nezbratali, i tak dobre. Hlavne, že bude o Števka postarané. Kuma krstňa nezaprie, nedá mu ublížiť a pomôže, kde sa len dá. Inak by krstný po smrti padol rovno do pekelnej jamy, kde je len tma, bolesť a škrípanie zubov.
       Ani Paľo si teraz pri krste nevšimol krátky pohľad gazdu na maličkého. Iba pop sa láskyplne usmieval a tešil sa, že má ďalšiu ovečku vo svojom košiari.
       Kým skončil obrad, prestalo snežiť. Obloha však ostala zatiahnutá a prituhlo. Cigáni z osady už čakali pred kostolom, aby odprevadili rodičov a krstných na hostinu. Všetci netrpezlivo podupkávali nohami, zima im zaliezala pod nechty a farbila nosy načerveno.
       Konečne vyšli kumovci. Teraz už nanaškovia. Po krste kumovcov už nikto inak nenazval.
       „Hej gazda, čakáme na vás! Poďte k nám. Máme hostinu u nás na nižnom konci,“ veselo sa prekrikovali. „Aj jedlo aj pitie, všetko je! Ukážte, aký budete nanaško! Či môže mater spokojne spávať, že pre syna dobre vybrala!“
       „No, gazda, poďte! Pomrzneme tu. Nedajte sa toľko prosiť!“ pozýval Paľo s Marou. Vasiľ sa hneval, že musí znášať povinnosti, o ktoré vôbec nestál. Jeho viera ho donútila. Nemohol odmietnuť. No, môže sa hnevať na Boha? Na cirkev? No a títo z osady? Veselili by sa. Už vidí, ako ho budú nalievať pálenkou, tľapkať po pleci, prijmú medzi seba a nikdy do konca života sa ich nezbaví. Nenechá to len tak! Prišiel, lebo musel. Urobil, čo sa od neho očakávalo, ale teraz urobí to, čo chce on.
       „Nejdem!“ ozval sa rázne. „Ani ja ani moja žena! Zima je a všade veľa snehu, ale vám aspoň zaspievam!“ zdvihol ruku nad hlavu a spustil: „Porazilo popa i jeho chyžočku, že nevyspovidal moju frajiročku!"
       Všetci ako na pokyn stíchli. Aj Vasiľ prestal vyspevovať, keď si všimol tie zarazené tváre. Nikomu sa jeho pieseň nepáčila? Vari sa urazili? Oni? To nie, veď sami túto húdli nie raz pri svojej vatre v osade. Všimol si pohľady upriamené jedným smerom. Obzrel sa. Za jeho chrbtom stál pop, určite počul celú pesničku. Ale nazvať ho popom bola veľká urážka. Vlastne tak ho nazýval každý, ale nie pred ním. Pred ním sa dalo len úctivo povedať: otec duchovný.
       „No, Vasiľ, sklamal si ma. Veľmi si ma sklamal.“ ozval sa pop a v jeho hlase bolo viac kárania, než kedy gazda dokázal zniesť. „Videl som tvoju zlosť, no netušil som, že je až taká veľká. Ak len z prinútenia si toto nevinné dieťa doviedol ku krstu, tak to nie je dobré. Odjakživa tu žijeme spoločne. Cigáni i my. Bez zloby, bez nenávisti. Vo viere a v pokore kľačíme pred Bohom. A on nám podá pomocnú ruku, tak ako aj my podáme tú svoju tomu, čo nás prosí o pomoc. Aj títo ľudia sa na teba s dôverou obrátili.“
       „Ja, ja…“ koktal Vasiľ, „...keď to prišlo tak náhle,“ snažil sa zahovoriť, no nevedel nájsť slová, ktorými by ospravedlnil svoj skutok. Hanblivo znášal potupu pred zrakom všetkých, čo naň civeli ako na čudo, nie jedného z nich. Pop mal pravdu. Toto maličké predsa nemohlo za jeho samoľúbosť. Stál tam ticho. Zahanbený a premrznutý. Nevedel, čo má robiť, čo si počať, ktorým smerom vykročiť, keď ho zachránil Paľo a so širokým úsmevom sa ozval: „Hej, nanáško! Čo ste ticho, čo teraz nespievate? Há? Neviete inú pesničku? Tak my vás naučíme! Poďte k nám. Nenechajte sa volať dva razy! Berte malého na ruky, zvykajte si!“
       Pop sa za odchádzajúcimi pozeral s úsmevom. Tak je to v poriadku. Všetko je tak ako má byť...




***



Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.

čitateľov: 3662