login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Cigánska rada

@ :: Poviedky ::     Jan 14 2008, 04:25 (UTC+0)

Rovné v zime

Miesto: Rovné, okres Svidník
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Haňa sa poriadne spotila, kým prešla celým Rovným, najmä tam na konci, kde stúpala hore cestou. Išla, i keď si nebola istá, či sa jej to oplatí. Veľká a pestrá šatka, akú nosia len cigánky, vrhala tieň na jej tmavú tvár plnú očakávaní. Chodila tadiaľ denne, ale na dvere posledného domu neklopala už riadne dlho. Tam bývala len stará tetka Mária, známa ako nevrlá žena, čo ju doposiaľ vždy odbila slovami, že žobravým cigánom nedá nič, veď ani jej nikdy nedal život nič zadarmo. Samozrejme, v taký čas sa Haňa vedela riadne obhájiť. Veď i keď je mladá, na svet už priviedla viac detí ako Mária. Nikdy im nešanovala, neskladala peniaze do pančuchy, ale vždy všetko čo mala, vyložila na stôl. A o starej Márii rozprával každý len ako o držgroške, čo si nič nedopriala. Ba ani svojmu mužovi, chudákovi, nech mu je zem ľahká, aj ten ešte kým žil, chodil po dedine v čižmách, cez ktoré mu premokalo. Šanovala aj na obuvníka.
       Haňa na chvíľu zastala, uvažovala. Prísť k Márii len tak, že či nemá trochu zemiakov, múky, fazule, alebo napečený chlebík, to by ju vyhnala svinským krokom. Ale možnože aj nie, pretože ona sa jej ponúkne, že prišla iba na kus reči a reku, vraj chudák sama vdova, či jej netreba voľačo pomôcť. V duchu sa síce nádejala, že jej tetka nedá žiadnu robotu, lebo slnko už stúpalo, jeho lúčmi presiakla celá krajina a komu by sa chcelo v takom teple rúbať drevo, alebo čistiť chliev? Ale možno to nebude nutné, lebo už každý rozpráva len o tom, že sa starej Márii voľačo stalo, dokonca ju navštívil aj pop. V taký čas sa človek zvykne zmeniť zvyčajne k lepšiemu. Chorá síce nevyzerala, aspoň nie tak, žeby potrebovala posledné pomazanie. Asi to záhadné svetlo, čo sa zjavilo uprostred noci pred týždňom, to ju vydesilo. Veď každý videl, akoby viselo vo vzduchu rovno nad jej domom. A stará Mária je poverčivá. Aj keby nebola, také svetelné čudo, to nie je len tak. Hej, o tom sa začnú rozprávať, to ju určite pozve dnu.
       Keď sa Haňa znova pohla, zazdalo sa jej, akoby spoza chrbta zazneli čiesi kroky. Obzrela sa. Hore cestou za ňou kráčala tetka Zuza. Žena staršia, takmer ako Mária, ale na rozdiel od nej dobrá duša. Ona tu a tam Hani niečo dala, nielen jablká, alebo múku, ale minule aj škvarky. Bola to milá stvora, dokonca natoľko milá, že takmer ako jediná vychádzala zadobre aj s Máriou. A zdalo sa, že taktiež smeruje práve tam. Haňa sa potešila. Cítila, že takto skôr uspeje a domov nepôjde naprázdno.
       „To svetlo v noci,“ začala Haňa priamo, len čo sa Zuza priblížila, „veľmi vydesilo tetku Máriu? Vlastne, pánboh vám daj zdravia, vidíte, ani pozdraviť sa poriadne neviem, len rozmýšľam, že ako pomôcť tetke, veď aj vy k nej idete, nie?“
       Zuza sa zastavila, asi si potrebovala trochu vydýchnuť a zatvárila sa dosť zarazene. Vždy si myslela, že Haňa i jej podobné cigánky myslia len na seba a problémy iných ich netrápia.
       „Takže aj ty si už počula?“ pokývala nakoniec hlavou, akoby to nebolo dosť jasné.
       „Čo len počula! Však som aj videla! Ešte sme boli vonku pri ohni, keď sa to čudo objavilo. Veľké svetlo, guľaté a jasné, viselo tam z oblohy nad domom, ale či to bolo dobré znamenie, kto vie...“
       Zuza nevedela, čo odpovedať. Kdesi v jej mysli tlelo podozrenie, že hocičo, čím by len naznačila Máriine problémy, by sa cez Haňu dozvedela každá žena v dedine. Že práve to by Haňa využila na to, aby bežala z domu do domu, kričala už spred dverí, že nesie veľkú novinu, nech si ju len vypočujú, aby potom, keď všetko rozpovie, vyžobrala viac jedla. Tak jej len kývla, nech idú spolu, veď Mária nakoniec rozhodne, či ju vpustí dnu, alebo vyženie.

       Kuchyňa voňala sušenými bylinami, čo viseli vo zväzku zo stropu rovno nad pecou, tiež slaninou. To kožka z nej ostala na stole, isto zbytok z toho, čo Mária len nedávno dojedla. Všetky tri ženy sedeli v kuchyni. Mária pozvala Zuzu i Haňu dnu, akoby čakala len na nich. Teraz však mlčali a Hani bolo jasné, že to kvôli nej. Isto sa chceli o čomsi porozprávať, čo nebolo pre jej uši. Začala teda sama, už vopred si vyšpekulovala, ako od Márie čosi vymámi.
       „Cigánska duša je citlivá. Chudobná, ale citlivá. Často aj voči tomu, čo si iní všimnú, až keď to bije do očí.“
       „Hej?“ len tak akoby nič hlesla Mária, z jej hlasu sa nedalo vyčítať, či sa vlastne Hani iba nevysmieva.
       „Tak je, ako hovorím. Každý rozpráva, že sa vám nad domom zjavilo svetlo. Uprostred noci zastalo nad strechou, a to nie je len tak. My cigáni vieme o tajomstvách lesa, hôr i života veľa. Možno by som vedela pomôcť.“
       Máriu i Zuzu takáto reč prekvapila. Ba aj samotnú Hanču, lebo ešte nevedela, ako bude pokračovať, ale potešilo ju, že ich zaujala.
       „Stávajú sa také veci, čo človeku až dych vyrazí, lebo málo vieme z toho, čo je medzi nebom a zemou. Veštice, jasnovidcov, takých nič neprekvapí. A viete, že medzi cigánmi ich je najviac.“
       „Tak dačo poraď,“ skúsila Mária. Teraz z jej pohľadu bolo jasné, že ju trápi niečo veľké, ťaží jej dušu natoľko, až by bola ochotná prijať pomoc od hocikoho. Aj od Hani.
       „To nie je len tak. Tetka, ja najskôr musím dačo vedieť. Či to svetlo prišlo prvýkrát, či ste videli aj dačo iné čudné a tak. Keď neporadím, donesiem ľudí, čo budú vedieť, ale teraz vy mi musíte povedať, ako sa majú veci.“
       Mária so Zuzou na seba pozreli, akoby čakali, ktorá z nich kývne skôr, ale každá sa zdráhala.
       „Vieš držať jazyk za zubami?“
       „Ako hrom!“ prikývla Haňa Márii.
       „A keby som ti o všetkom povedala, vedela by si dať radu i tam, kde pop nevedel?“
       „Hej, určite!“
       „Odprisahala by si mlčanie o všetkom, čo sa dozvieš aj na svoje deti?“
       „Tak je, odprisahala,“ prikývla Haňa bez rozmýšľania, tušiac, že dnes odtiaľ neodíde naprázdno.
       Mária sa pozrela na Zuzu, ale tá kývla ramenami.
       „Na, zober si chlieb,“ vstala odrazu Mária a prešla na druhý koniec kuchyne. Potom podala Hani pol bochníka, bol ešte čerstvý. „Aj slivky ti dám, mám nasušené, ale potom už choď preč. Ja si musím všetko rozmyslieť. Príď zajtra a poviem ti, či potrebujem tvoju pomoc, alebo nie.“
       To bol úlovok! Hani sa rozšírili oči, keď si všetko naložila do trávnice. Najmä tých slivák bolo za celý hrniec, taká dobrota a tak veľa, deti si pochutia. Aj ona. V tej chvíli skoro zabudla na všetko čo sľúbila i povedala, ale Mária jej vo dverách pripomenula ešte raz: „Zajtra! Príď a uvidíme.“

       Bola noc s čiernou oblohou plnou žiarivých hviezd a celé Rovné sa už dávno ponorilo do tmy. Len na dolnom konci, tam kde za dedinou stáli cigánske chatrče, horela vatra a okolo nej sa naháňali cigáni. Potom spievali, ich hlasy sa niesli okolím a odrážali od blízkych hôr. Aj Haňa vyspevovala na plné hrdlo. Dobre vedela, že človek spevom ulahodí duši, zbaví ju trápení a naplní radosťou. V tej zmesi hlasov a smiechu, ktorú tak zbožňovala, jej ktosi položil ruku na rameno. Obzrela sa a zbadala, že do osady prišla tetka Zuza. Poriadne ju to prekvapilo, nebývalo zvykom, že by tu voľakto z Rovného došiel v taký čas. Tetka Zuza jej však naliehavo kývla, nech ide za ňou a sama sa pobrala na cestu, čo vedie do dediny.
       „Mária spí u mňa. Dobehla, sotva sa zotmelo, vystrašená a bledá. Nepomohol pop ani kúzla našich mám. Nepomohlo nič. Príď hneď ráno,“ zašeptala Zuza, len čo za ňou dobehla Haňa. Vyzerala riadne vystrašená, celá sa triasla a isto nie do zimy. V jej očiach sa zračila akási nádej, až si Haňa prvý krát uvedomila, že tu už naozaj ide do ostrého a teraz od nej budú voľačo chcieť.
       „Prečo pribehla k vám?“ spýtala sa, lebo ju napínala zvedavosť. Keby sa viac nedozvedela, isto by už myslela len na to.
       „Mária ti lepšie povie.“
       „Vy povedzte, lebo inak do rána nezaspím.“
       „Ne-bož-tík sa jej zja-vu-je,“ pomaly, ale dôrazne vyhláskovala Zuza, hneď sa i prežehnala, vediac, že teraz vyzradila veľké tajomstvo.
       Haňa prehltla naprázdno. V tej chvíli si bola istá dvoma vecami. Že do rána naozaj nezaspí, a že za Máriou už nechce ísť, veď predsa vie o duchoch svoje, tí sa nezjavujú len tak pre nič za nič. Mŕtvych, tých sa všetci cigáni báli odjakživa, prechovávali k nim nesmiernu úctu, nikdy o nich nehovorili v zlom, nech už boli za života akí boli, veď predsa nechceli privolať ich hnev.
       „To sa zjavuje nebohý ujko Michal?“ spýtala sa Haňa neprirodzene tenkým, skoro detským hlasom.
       „Hej.“
       „A?“
       „A čo? Ty by si mala povedať, že prečo to robí a ako pomôcť.“
       „Ale či ste už dačo robili? Svätená voda, však jej každý má za vedro, alebo načo tam prišiel aj pop...“
       „Všetko sme skúšali. Nič nepomohlo, zajtra príď k Márii už ráno, čakáme ťa!“
       Zuza sa otočila a náhlivými krokmi si to zamierila späť do dediny. Bola nepokojná. Vystrašená a nepokojná. Haňa za ňou pozerala a vo svojej úzkej dušičke zvažovala, čo urobiť. Svätená voda, to bolo to prvé, čo jej napadlo. Vždy zjari kňaz posvätil potok, vykonal to pred celou dedinou a ľudia z neho naberali svätenej vody, každý za vedro. Tú si nosili domov a používali na všetko. Umývali si ňou rany, pili, ak pochoreli, alebo ňou svätili izby, keď mali pocit, že sa do ich domov vkráda zlo. Ale ak to nepomohlo? A ak tam prišiel aj pop, určite aj sám vyháňal ducha, ale čo keď sa zasa zjavuje? Čo teraz?
       Haňa si však spomenula aj na to, koľko bolo doma radosti, keď vyložila chlieb a sušené slivky. Deti výskali od radosti. Všetky pojedli naraz, neostala ani jedna. Zvažovala, že hádam by bolo predsa len lepšie Máriu ešte aspoň raz navštíviť, určite by domov priniesla ďalšie. Rozhodla sa. Áno, ešte raz za ňou pôjde, veď voľajako len bude...

       Ďalšie ráno, sotva stúpol opar nad hory a uschla rosa, Haňa kráčala hore dedinou. Na rozdiel od včerajška oveľa rýchlejšie, svižne. Vedela, že keby spomalila, zastavila, už by sa nepohla. Žalúdok chcel slivky, duša utiecť späť. Keď nakoniec vstúpila do domu, Mária i so Zuzou ju už čakali. Kuchyňa však teraz nevoňala sušenými bylinkami ani slaninou. Naopak, čosi tu smrdelo ako spálenina, ale trochu inak.
       Mária jej vážne pokynula, aby si sadla, potom chvíľu mlčky uvažovala a nakoniec spustila. Vravela, ako sa trápi. Že Michal, jej muž, nenašiel po smrti pokoja. Najskôr sa zjavoval tak nenápadne. Vraj iba ako závan chladného vzduchu, potom ako akýsi neistý šramot. Prvý raz ho zbadala, ako sa jeho tvár odráža v okne, ale keď sa obzrela, nevidela nič. Verila, že sa jej to iba zdalo. Lenže potom stále častejšie počula kroky na povale. Každú noc. Najskôr hádala, že sú to zlodeji. Bála sa ísť von, ale ráno, keď tam vyšla po rebríku, v prachu nenašla ani jednu šľapaj! Neskôr sa už Michal zjavoval pravidelne. Raz, keď otvorila dvere do komory a chcela do nej vojsť, skoro doň vrazila, lebo stál hneď za prahom. Videla mu do tváre celkom zblízka. Zvrieskla od strachu a modlila sa celú noc. Inokedy vraj sedel na okraji postele, zbadala ho akurát, keď zo spánku otvorila oči. Párkrát sa už prechádzal aj po dvore, dokonca jej klopal na okno, a že tiež rád sedáva presne na tej stoličke, kde teraz sedí Haňa. Potom sa Mária rozplakala, vložila tvár do dlaní, sadla na lavicu, celá sa triasla.
       Haňa sa neisto pomrvila, živá predstava všetkého ju ešte viac vyplašila. Pozrela na tetku Zuzu. Tá to pochopila ako výzvu a začala vysvetľovať.
       „To svetlo, čo si sa včera pýtala, nevieme, čo to malo byť. Práve som tu sedela, niekedy som tu až do noci, keď sa Mária bojí. Na dvore bolo odrazu vidno ako cez deň. Len to priletelo odkiaľsi zhora, svietilo a zasa odletelo. A stalo sa to presne v tú noc, čo tu napoludnie prišiel pop. Keď naša svätená voda nepomohla, zavolali sme ho, on všetko vysvätil druhý raz. Ale potom prišlo to svetlo. Nádejali sme sa, že to nám nebožtík dal znamenie. Mysleli sme, že už nadobro opúšťa tento svet. Ale nie. Aj ja som ho videla! Stál pri bráničke do dvora a pozeral rovno na mňa! Akoby čakal, kedy odídem, aby mohol prísť do domu. A včera sme skúšali ziľu.“
       „Ziľu?“ začudovala sa Haňa.
       „Hej, tak. Ty nevieš, čo to je?“
       Haňa záporne pokývala hlavou.
       „Tráva nasekaná na svätého Jána a pokropená svätenou vodou. Už naše matky vraveli, že taká pomáha vypudiť zlých duchov i bosorky. My, čo sme staršie a ešte to poznáme, vždy na Jána pokosíme, nasušíme a posvätíme ju. Včera sme ju tu pálili tu v kuchyni aj v izbe, dym púšťali na dvere i okná, aby sa duch nemohol dostať dnu. Však to cítiš, no nie?“
       „To je tá spálenina, čo tak páchne?“
       „Hej. Ale nepomohlo ani to. Vraj sa Michal včera zasa ukázal. Veď vieš, Mária bežala v noci ku mne, a potom keď zaspala, ja zasa za tebou.“
       „Noooo....“ zatiahla Haňa, pošúchala si nos, akoby ju svrbel a neisto pozrela na obe ženy. „A čo mám teraz urobiť?“
       Mária prestala plakať a zdvihla hlavu. Pozrela rovno na Haňu a bolo v tom čosi prísne.
       „Ako, že čo máš teraz urobiť? Včera som ti dala jedlo, lebo si sľúbila, že ak dačo treba, tak nám pomôžeš. Vravela si, že sa v tom vyznáš.“
       „Hej? Ja som také povedala?“ hrala Haňa divadielko, lebo jej nič rozumnejšie neprišlo na um.
       „Zaprisahám ťa, nikomu nesmieš nič povedať. Rozumieš mi?“ prízvukovala tetka Zuza.
       „Však dobre, ja nepoviem. Ja len, keby sa ešte našlo zopár tých dobrých sliviek, čo ste mi včera...“
       „Čože!“ nečakane a riadne nahlas skríkla Mária, až ju vystrelo. Naraz vstala z lavice, vyzerala riadne srdnato, až jej preskakoval hlas: „Včera si hovorila, že cigáni vedia pomôcť od takých vecí, čo my nie. Že aj ty dačo vieš, a ak nie tak poznáš veštcov a jasnovidcov. Preto som ti dala jedlo. Dostala si, pomáhaj!“
       „A teraz čo mám robiť?“
       Takúto otázku namiesto rady Mária naozaj nečakala. Do inak bledej tváre sa jej naraz vovalila krv a zakričala: „Odíď! Choď preč a viac tu už nežobri! Prekukla som ťa poriadne! Klamala si, cigánila! Len si mi jedlo vyniesla!“
       „Tých pár slivák je vám ľúto?“ zatiahla Haňa, akoby tomu nemohla uveriť.
       „Slivky aj chlieb! Pomôž mi! A ak vieš iba klamať a žobrať, odíď!“ ukázala Mária na dvere.
       V Hani sa opäť vzoprel jej ženský vzdor. Nie, takto s ňou nikto rozprávať nebude. A najmä nie Mária!
       „Keby som ja zomrela, tiež by som vás chodila strašiť! Tak! Však čo je to za ženu, čo radšej hodí svojej svini, akoby dala deťom! Neraz ste ma odtiaľ hnali!“
       „Akým deťom? Tvojim? A čo ma po nich!“
       „Skúpa ste! Nikdy ste nikomu nič nedopriali, každý o vás tak hovorí. Ani svojmu mužovi ste po pohrebe nezrobili kar! Ľudia neposedeli, nespomínali na neho, nerozlúčili sa s ním tak ako s inými. Ste lakomá, lakomá! Čudujete sa, že vás máta? Bodaj by nie! Však aj má prečo!“
       Haňa zdvihla hlavu vysoko dohora, na tetky už ani nepozrela a vyšla z domu sama. Nemusia ju vyhadzovať, veď nie sú v dedine jediné! Vyžobre si inde. Takto odišla, buchnúc dverami, plná zlosti a poníženia.

       Prešlo zopár dní a v cigánskej osade bolo pri vatre zasa veselo. Dokonca zneli aj husle, ich tóny pretínali tmu a rozochvievali duše. Kto by už v taký čas spal? Haňa isto nie. Opäť spievala, tancovala, rovnako ako všetci ostatní. Až keď si zadychčaná chcela na chvíľku sadnúť, zbadala, že k nej od cesty kráča zhrbená tetka Zuza. Vyšla jej v ústrety.
       „Počula si, že Mária urobila pre muža kar?“ spustila hneď na Haňu, len čo k sebe boli bližšie.
       „Hej. Ale to už asi pred týždňom, nie?“
       „Tak ako hovoríš. A pravdu si mala, aj keď si bola taká nazlostená. Vo vás cigánoch sa človek nevyzná.“
       Haňa ostala zarazená, nevedela čo povedať.
       „No, nepozeraj tak. Mária nakoniec urobila, ako si povedala. Taký to bol kar, nešanovala jedla ani pálenky. Pozvala všetkých nebožtíkových kamarátov. Múdro si jej poradila. Odvtedy sa už Michal nezjavil! Mária by prišla za tebou aj sama, ale bojí sa, že sa na ňu ešte hneváš. Ale aspoň, aha, tuto...“ ukázala Mária na trávnicu, čo jej ťažila chrbát. „Mária ďakuje a posiela sušené slivky. Celé vedro.“
       Haňa sa usmiala. Veľmi, zoširoka, až v tme zasvietili jej biele zuby. Mala prečo. Takú úctu jej zatiaľ nikto nepreukázal. Doniesť jej jedlo až ku domu...



***



Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.




čitateľov: 5217