login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Du alte Hexe! - Ty stará bosorka!

@ :: Poviedky ::     Dec 14 2007, 16:27 (UTC+0)

Veža medzevského kostola

Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Walter vyrábal klince. Dlhé, hranaté, so štvorcovou hlavičkou. Také, čo sa používali pri stavbe domu, či stodoly. Robil aj kratšie, ktoré sa hodili na opravu drevených kolies vozov, či pribitie kovania na mohutné brány, čo strážili vchody do dvorov. Iba toto mu zostalo, odkedy začali hámre kapať. Jeden po druhom sa strácali, majstri poutekali, pomocníci nemali komu pomáhať. No naučili sa nové slovo: industrializácia. Motyky, rýle, brány, pluhy, kladivá, kosy, všetko, čo sa doteraz kulo na hámroch, vyrábali továrne. No Walter bol spokojný. Klince sa vždy zišli, na jarmoku ich predal naraz aj za tri bedničky. Práca piplavá, ťažká, veď musel silno udierať, bolo jedno, či kul lopatu, alebo klinec. Aj sa tešil, že on výrobňu nenechal pominúť. Ostatní z nej ufujazdili, ale on do nej utekal. Nebol to už síce hámor, ale aspoň malá vyhňa na druhom konci záhrady. Tam sa skrýval pred ženou. Jazyčnica to bola, nevedela mlčať ani pri jedle. Večne mu pílila uši rečami o možnom aj nemožnom, o vymyslenom, počutom, o tom čo sa jej prisnilo a čo to znamená, o susede, čo sa na muža zahnala sekerou, o vrabcoch, ktoré jej pošpinili periny vyložené na dvor... Už si za tie roky zvykol, aj keď mal občas nutkanie zaviazať jej ústa šatkou, aby počul iba ticho a ticho a znovu ticho, až potom gagot husí, bučanie kravy a kikiríkanie kohúta. Vedel však, že to nikdy neurobí. Preto sa radšej obrnil trpezlivosťou a nazeral na svet svojským pohľadom.
       Len čo otvoril dvere do kuchyne a ešte ani nezacítil vôňu jedla, čo bolo pripravené na večeru, už začul: „Konečne, že ideš. Už som chcela prísť za tebou. Stala sa hrozná vec! Keby si nemusel jesť, tak si pri klincoch dňom i nocou, že? Ja sa tu trápim sama so všetkým a ty si vyklepkávaš na konci záhrady. Počuť to až do prednej izby. Veru. Ak by sme mali malé dieťa, iste by nespalo ani chvíľočku. To buchotanie je také hlučné, že to dieťa by len plakalo a plakalo a ja by som ti nemohla ani navariť, ani oprať, ani sa postarať o statok. No. Teraz mi prišlo na um, že sa vari Boh dobre rozhodol, že nám nedal potomka. Ruky by mi odrhlo od večného kolísania. Aj tak neviem, či by si vedel kolísku vykresať. Klince by si zbúchal raz dva, no ostatok? Ha?“
       Šarlota mlela jazykom a zdalo sa, že sa ani nepotrebuje nadýchnuť. Walter ju nevedel prerušiť, skočiť do reči, opýtať sa, čo nového sa stalo, aby mu žena povedala len to podstatné, nie všetko až od Adama a Evy.
       „Kolísku by som dal vykresať Ondrejovi, veď je stolár. Čo hrozného sa ti dnes stalo, že si ma tak vyčkávala?“
       „Kravu nám niekto pobosoroval! Neviem ju podojiť. Nemá ani kvapku mlieka. Nedala ani ráno, ani na obed, ani teraz večer. Teľa som odstavila už pred týždňom, necicia. Pije z vedra. Miešam mu vodu s mliekom. Opýtaj sa ma s akým mliekom, keď je krava urieknutá! Lebo ty by si nevedel ako nakŕmiť teľa. By si mu nanosil čerstvej trávy a ono by sa zdulo a zdochlo. Aj keď ti suseda vraví gazda, ja viem viacej o statku ako ty. Zduté teľa sa nedá vyliečiť. To je odsúdené na smrť. Škodu by sme mali veľkú. Z teľaťa je krava a krava dáva mlieko. Z mlieka je maslo, tvaroh, smotana. Dobré do varenia a do koláčov. Tvarohové máš najradšej.“
       „Nie, nie, nikdy mi nedovoľ dotknúť sa teľaťa. Mám tvrdé, mozoľnaté ruky a keby začulo môj zachrípnutý hlas, možno by aj vyskočilo z kože. Nuž ale ktože by našej krave učaroval? Teľa si odstavila ako vravíš... Daj krave nažrať, napoj ju čerstvou vodou, vyveď na pašu, nech vidí aj modré nebo a pocíti teplé slnečné lúče, pohladkaj, pomojkaj, no hlavne jej nič nevyčítaj!“
       „Celý si zjašený, či čo? Ja sa s kravou nerozprávam. Stačí sa na ňu pozrieť a vidím, že jej niekto porobil. Fučí, chrčí, gúľa očami, švihá chvostom, kope. Priložím trojnožku, ona mi ju prevrhne. Natrápim sa ja veru dosť, kým sa dostanem k vemenu a potiahnem ju za struky. Nič.“
       „Vraví sa, že po Jánovi sa i dni krátia i kravy mlieko tratia.“
       „A to všetky? Vraví sa aj to, že po Jánovi čerešne i muchy zralé. Taká mucha mäsiarka, tučnejšia ako napasená osa, tá by mohla byť bosorkiným poslom. Priletela do maštale, uštipla Rózu za uchom a tu ho máš! Stratila mlieko. Lebo bosorky, to ti je také divné stvorenie. Vie to iba škodiť. A čary poznajú také, že proti nim obyčajní ľudia nezmôžu nič. Premieňajú sa na čierne mačky, či na krívajúceho psa a o polnoci sa stretávajú v lese. Tam tancujú s Luciferom. Des a hrôza!“
       „A čo ja s tým? No nemám ani potuchy, kto vie v Medzeve najlepšie dojiť kravy.“
       „Len sa rúhaj, len sa smej. Toto sú vážne veci. Minule ktosi pobosoroval kravu Helene. Presne tak sa jej chovala ako teraz naša. Všetko mi o tom porozprávala.“
       „Vravíš o Helene, či o krave?“
       „Juj, nešťastník jeden! Tvoje klince nás neuživia, potrebujeme zdravý dobytok. Helena mi poradila, že musíme ísť za liečiteľom do Nováčan. Bača je to. Pasie ovce, zbiera liečivé bylinky, vidí do človeka ako ty na dno prázdneho hrnca a vylieči nejeden neduh. Ľudský aj zvierací. Lebo zvieratá sú zdravé stvorenia, len zlí ľudia, bosorky, čerti a černokňažníci ich prekľajú. Potom sú choré. Ten bača sa volá Pásztor. Už jeho otec sa venoval bylinkám a liečeniu. Vyzná sa v tom. Zajtra, hneď ráno za ním pôjdeme.“
       „Zajtra je v Jasove jarmok. Ak pôjdem za nejakým bačom, nepredám ani jeden klinec. Vôbec sa mi to nepozdáva. Ešte sme nič neskúsili a ty už hneď hľadáš vražca.“
       „Ja som už skúsila dosť! Helena mi dala bylinky, čo jej ostali od minula, časť som preliala prevarenou vodou a umyla som ňou vemeno kravy. Zvyšok byliniek som podpálila a zadymila som celú kravu od hlavy až po chvost. Modlila som sa pri nej, odháňala zlých duchov, nakvapkala som jej svätenej vody do vedra... a nič. Žiadna zmena k lepšiemu.“
       „Ešteže si ju nezadusila, žena božia! Radšej už nerob žiadne hókusy pókusy. Pôjdem s tebou do Nováčan. A teraz už zalez do postele. Ráno treba skoro vstávať, bača je ďaleko, jarmok cestou len zazrieme a moja práca ostáva na konci záhrady. Nič nezarobím, no možno krava začne dojiť a ty mi upečieš tvarohové buchty. Tak. Dobrú noc!“

       Skoro ráno, keď si slnko len prečesávalo svoje zlaté lúče, no neukázalo sa ešte svetu, stála už Šarlota na dvore. Netrpezlivo prešľapovala z nohy na nohu, prekladala batôžtek čohosi z ruky do ruky, sem-tam šikovnými pohybmi prstov vsúvala neposlušné vlasy pod kvietkovanú šatku a škaredo zazerala na dvere, kde sa podľa nej už dávno mal objaviť Walter.
       „Vravel, že treba skoro vstať. Kedy je podľa neho skoro? Na obed? Vtedy sú zem i vzduch najhorúcejšie a ťažko sa dýcha. Zabiť ma chce? Bosorky sa nám prechádzajú po dvore a on má času dosť. Chystá sa ako nevesta. Veď nejde k doktorovi, nebude sa vyzliekať, nemusí si naťahovať nové háby. Určite sa napcháva. Lebo bez jedla neurobí ani krok. Furt by len jedol. No šak som mu zabalila do batôžka. Všetkého je tu dosť. Na cestu tam aj na cestu domov. Ja nemusím. Mne stačí čistá voda z prameňa. Len aby sa mi Rózka uzdravila. Nešťastnica jedna.“
       Šarlota si hundrala popod nos, stojac na jednom a tom istom mieste, vyčkávajúc muža a z úst sa jej bez prestania rinuli slovo za slovom. Človeku by sa zdalo, že keby to hneď nepovedala, tak sa jej nevypovedané zasekne v krku, začne pučať, rásť, vzdúvať sa a Šarlota praskne. Najradšej hovorila k niekomu, nielen tak do vetra, pre seba, to nemalo taký účinok, ani zmysel ako chcela. Jednoducho, musela zo seba dostať všetky myšlienky, čo sa jej vyrojili v hlave a bolo úplne jedno, či spolu súvisia, alebo nie. Keď sa jej zdalo, že už dlho naverímboha postáva prostriedkom dvora, vybrala sa pre Waltera. Zrazila sa s ním vo dverách.
       „No konečne! Začala som si myslieť, že si zaspal nad slaninou. Si taký pomalý! Poď, zdvihni ten svoj mantácky zadok a pohni sa konečne, musíme sa poponáhľať,“ buchla bránou, zamkla ju na dva západy a pokračovala: „Myslíš si, že za bačom prídeme len my dvaja? Celý chotár za ním chodí. Neviem, čo povieš, keď budeme musieť stáť v rade a čakať, kedy sa k nemu dostaneme. Hundrať budeš, ja to viem. Ale tvoja vina je to, lebo si zaspatý. Čím si starší, tým si lenivejší. A peniaze máš? Dal si si dačo do vrecka?“
       „Načo? Bača radí za výplatu?“
        „Nie! On za rady nič nepýta. Jemu stačí obyčajné ďakujem, aj keď iné vraj tiež neodmietne. Vždy ti hovorím, že do sveta bez peňazí nechoď! Nikdy nevieš, čo sa ti môže prihodiť. Nohu si zlomíš po ceste, čo si taký ťarbavý a hneď budem musieť zabezpečiť nejaký povoz. Na chrbte ťa neunesiem. A dnes už nič nie je zadarmo. Pozri sa na tie lesy. Aká krása to je. Všetky odtiene zelenej tu nájdeš. To už budeme v Jasove, čo? Poviem ti, ja som chcela zájsť aj do kostola dať nejakú oferu za Rózku.“
       „Dobre, že si si to rozmyslela. Už si vari počula, že bola omša za zviera?“
       „Do kasničky som chcela vložiť. Nie omšu! Nie som taká zadubená, ako si myslíš. No keď je kostol iný ako mal byť, voľajaký divný je... A ten náš stojí niekde v Gyöngyösi, tak ja do cudzieho peniaze vkladať nebudem. Ani neviem, či by ma Pán vyslyšal vo vymenenom kostole. Radšej som to nechala tak. Len v maštali som sa pomodlila s tými bylinkami. Dymu tam bolo do aleluja, oči ma štípali, aj jazyk pálil, ale som neprestala. Poriadne som Rózku vydymila.“
       „Veď hej, vonia ako čerstvo vyúdená klobása. Celá maštaľ je cítiť ako zhorenisko. Radšej si predsa len mala zájsť do kostola. Bez byliniek. Pár drobných oželieme.“
       Šarlota už otvárala ústa, no muž varovne zdvihol ukazovák a pokračoval: „Čo trepeš o vymenenom kostole? Ten náš dal postaviť dôstojný pán barón Sorger, biskup Sedmohradska. Narodil sa v Medzeve a sám kostol vysvätil. Aj keď vraj len na prosíkanie Medzevčanov. Lebo taká vec sa stala, že za čudných okolností došlo k zámene projektov a tak sa náš kostol postavili v tom Gyöngyösi a ich u nás. Pôvodný mal byť o dosť väčší, preto bol biskup zdesený, keď ho uvidel. No ľudia ho presvedčili, že je to tak dobre, že sú mu vďační aj za organ aj za oltáre. Tak ho nakoniec vysvätil.“
       „Ták? Počula som túto povedačku, no každý vraví inak. Tak som... Pozri sa, schádzajú sa ľudia na jarmok. Rýchle, preč odtiaľto. Ešte nás pristaví voľakto známy a budeme vysvetľovať, že kam ideme a načo tam ideme. Nevieš robiť dlhšie kroky? Mne sa sukne mocú medzi kolenami, no kráčam ako chlap. A ty? Nemrač sa! Namosúrený človek si len chorobu privodí. Otvor dušu Bohu a smej sa s anjelmi. A šliap rýchlejšie, nech sme už u baču!“

       Novačanský bača sa hodnú chvíľu nedostal k slovu. Šarlota, len čo ho navštívili, mu obšírne a kvetnato vysvetlila, čo sa Rózke stalo a ako sa jej to stalo, aké následky sú z toho a ako sa ona, slabá žena, musí dennodenne trápiť, aby sa postarala o statok, aj o dom aj o muža. Keď sa chystala nadýchnuť pred ďalšou spŕškou slov, bača stiahol obrvy, vyvalil na ňu svoje ako noc čierne oči a šepol: „Gazdiná, ja všetko viem. Voľačo vašej Rózke škodí. Tuto, aha, sú vysušené bylinky. Tie zaparte horúcou vodou a tú vodu, ale vychladenú, dajte kravke piť. Do rána bude zdravá ako buk. No má to jednu podmienku. Celou cestou domov nesmiete povedať ani slovko!“
       „To vážne, bača? Nesmiem rozprávať? Ale ani môj muž nesmie, však? Ticho lieči, vraví sa. To už začneme liečiť Rózku hneď ako vykročíme zo salaša. Tie bylinky sú voňavé a trochu aj pichajú. Je to bodliak, že? Veď to je jedno. Aj iné tu vidím, ale neviem pomenovať. Juj, zase som sa pichla. Takže zapariť a vypiť. A nie je to tiež bosoráctvo? Bylinky a tie vaše oči! Panebože, v živote som tak tmavé oči nevidela. Vidíte aj do mňa? Pobožná žena som a moja duša je čistá. Preto sa pýtam, či používanie byliniek nie je tiež nejaká mágia. No, hádam aj keby bola, tak len dobrá, lebo zlé kúzla pochádzajú od bosoriek. Nezmením sa na bosorku aj ja? Tomu musíte zabrániť. Nemáte nejaké bylinky aj pre mňa? Aby som ostala Šarlotou. Ako doteraz. Nechcem tancovať s Luciferom, ani sa premeniť na mačku, či lietať na metle.“
       Keď ju bača uistil, že sa jej nič nestane, len nech sa už poberá domov, aby do večera stihla kravu napojiť liečivou vodou, strčila Šarlota bylinky do kapsy a ďakujúc za pomoc sa pobrala domov. Walter trochu zaostal, vrátil sa k bačovi a chcel sa voľačo opýtať. No ten len kývol hlavou, že neboj sa, všetko sa na dobré obráti.
       Po hodnej chvíli nemej chôdze sa Walter pozrel na ženu. Tá ani obočím nepohla, len kládla nohu pred nohu. Ktovie, čo sa jej v hlave premietalo, no mlčala. Ona mlčala! Takmer začal pískať od radosti, no radšej vychutnával ticho. Šarlotine pery sa vlnili, určite ju stálo veľkú námahu nevysloviť ani hláska. Ani nejedla, ani nepila, len ticho kráčala.
       Jasovský jarmok bol v plnom prúde, keď tade prechádzali. Kupci sa motali medzi stánkami, obzerali si kone a kravy, trhovníci kričali jeden cez druhého a ponúkali svoj najlepší tovar, ktorý nemá vo svete páru. Šarlota šibla očkom k pultu, na ktorom boli poukladané zvinuté látky rôzneho druhu, farieb, vzorov a cien. Rozbehla sa k nim a Waltera ťahala za sebou.
       „Pozri sa, to je krása!“ pozabudla sa a kričala z plného hrdla: „Mohol by si mi kúpiť z tejto na vrchnú sukňu a z tejto na blúzku. Aj na kabátik by sa zišlo. Koľko peňazí máš u seba? Dávno si mi nič nekúpil! Chodíš na jarmok s klincami, no nedonesieš mi ani marcipánové srdce. Teraz je vhodný čas, aby si to napravil. Chyť, aké je to hladučké a jemnučké a predstav si z nej blúzku. Na mne. Pasovala by mi, že? Sama ušijem, netreba platiť krajčírku. No tak, vyberaj peniaze. Alebo radšej túto? Veľa drobných kvietkov je na nej, ako na letnej lúke. Takáto by sa ti páčila viac? Čo?“
       „Už sme došli, žena moja. Bylinky môžeš zahodiť. Alebo sa musíme vrátiť do Nováčan,“ spustil Walter ramená ako sklamané dieťa, na viac sa nezmohol.
       Až vtedy si Šarlota uvedomila, že porušila sľub a že nadarmo má v kapse bylinky, tie určite stratili moc tým, že sa pozabudla a rozhovorila. K bačovi sa vracali priam behom. Walterovi vŕzgali kolená a ťažko dýchal, čo Šarlotu dráždilo ešte viac:„Starý si, Walter, starý si už.“ A potom, len čo zazrela baču, už z diaľky na neho kričala: „Môžete vrátiť všetko späť, na začiatok? Na ten, čo sme tu boli predtým. Lebo som prehovorila skôr, ako sme došli domov. Ale v Jasove je jarmok a mali tam také pekné látky na šaty. Každá žena sa rada parádi. Nie som žiadna výnimka. Muž mi dávno nič nové nekúpil. Ukázala by som vám svoje truhlice. Samá starina. Myslela som, že teraz by mohol. Lebo pre koho sa žena parádi? Pre muža! Niekto by si myslel, že z rozmaru, alebo pýchy, no nie je to tak. Chcem sa páčiť svojmu mužovi. I keď je už starý, no ešte vidí dobre. Zazrel by, že som voľajaká iná, novšia, krajšia. Nechcem ja nič iné, len kúsok látky. To som aj povedala. Tam. Na jarmoku. Potom ma Walter vrátil sem k vám. Tak nám pomôžte, aby to čaro malo znovu silu. Ja už budem celou cestou mlčať. Sľubujem! Nech sa pod zem prepadnem hneď teraz, keby som to nemala dodržať!“
       Bača ju chytil za plecia, zadíval sa jej do očí a pritiahol si ju k sebe tak blízko, až sa ich tváre dotýkali nosmi. Šarlota stála ako skamenená a bača šepkal: „Ak celou cestou domov neprehovoríte ani slovko, vráti sa sila bylinkám. Tým, že ste sa vrátili, ste urobili dobre. Lebo ja už viem, čo najviac škodí vašej krave. Bosorka. Strašná, najbosorkovatejšia bosorka v široko-ďalekom okolí. Ak sa po príchode domov pozriete do zrkadla, tam sa vám zjaví a uvidíte jej obraz na vlastné oči. A teraz choďte. Nie, nič mi nehovorte, na nič sa nepýtajte. Len choďte!“
       Otočil ju chrbtom k sebe a posunul, aby vykročila. Šarlota kráčala ako v mrákotách. Ona uvidí bosorku! Nuž, nebola za bačom kvôli tomu, chcela liek pre Rózku, no vidieť, čo iní nevideli, to tiež nie je na zahodenie. Mlčky dumala. Muža si nevšímala. Keby si ten bol aj nohu zlomil, Šarlote by to bolo vari aj jedno. Mala plnú hlavu čarov a stríg, ukladala si bačove slová do pamäte, aby ich mohla zopakovať Helene.
       Na začiatku Jasova si stiahla šatku hlboko do očí a nepozrela ani vpravo, ani vľavo. Čosi vnútri hrude ju pichalo a tlačilo doprava. Tam, kde bol pultík s látkami, no ona sa nepoddala. Pichá, tak pichá. Vydržala! Ešte jeden návrat k bačovi by zvládla, no už by bola na posmech. Ktovie, či sa ešte niekto vrátil k salašu len preto, že nevedel byť ticho.

       Po príchode domov sa Šarlota prežehnala, to hneď ako prvé, vediac, že teraz prídu dve úžasné veci. Tou prvou bolo, že už nemusela mlčať. A druhou nevšedný zážitok, čo iným nie je dopriate i za celý život, a to že z moci bačovského vražca silnejšieho než strigônske čary, uvidí tvár skutočnej čarodejnice a sama pritom bude v bezpečí.
       „Vďaka Bohu, v zdraví sme došli. Choď, Walter, zakúr v peci a postav vodu na bylinky. Pozriem Rózku a teliatko. Hádam sú ešte nažive. Musia byť. Keď bača sľúbil... Z tej vody dám aj teľaťu. Neuškodí mu. Ak tu chodia bosorky, mohli zakliať aj to malé. A možno sme boli na rade už my dvaja. Ako dobre, že mi Helena povedala o tom vražcovi. A ty pôjdeš na jarmok nabudúce. Veď sa nič nestalo. Možno predáš dvakrát toľko. Choď už do tej kuchyne, choď.“
       Walter sa divil, čo ho tak naháňa. Čo je to? Chvíľka. Zakúriť v peci a postaviť naň hrniec s vodou. Hneď zovrie a žena môže čarovať. Hehe, zasmial sa v duchu, ona bude čarovať. Zrazu si spomenul, prečo sa Šarlota tak ponáhľala do maštale a jeho posielala preč. V maštali, za dverami viselo zrkadlo. Ani si už nepamätal, kedy ho tam zavesil, ale občas, najmä v lete, sa tam zvykol holiť. Načo robiť neporiadok v kuchyni? V stajni nemusel počúvať ženine reči. Pomalými krokmi, potajme, sa pobral za ženou. Keď nakukol za maštaľné dvere, uvidel Šarlotu stáť pred zrkadlom a upravovať si šatku na hlave. Bola hrozne nahnevaná. Štípala si líca, aby ich mala červenšie a nakoniec na seba do zrkadla vyplazila jazyk. Walterovi došlo, o čom bača rozprával. Šarlota videla v zrkadle seba. Ona bola tou bosorkou, čo najviac škodila Rózke. Nezdržal sa hlasného smiechu: „Du alte Hexe!“ (Ty stará bosorka!)
       „Nóó, ty si ten pravý, čo sa mi môže posmievať. Bača to tak určite nemyslel. On chcel povedať, že ja som tá, čo vie najviac Rózke pomôcť. A dal mi na pomoc svoje bylinky a dobré rady. Ty sa staraj o svoje klince a nestrkaj nos do ženských vecí...“ Šarlota sa vrátila k svojmu nekonečnému rozprávaniu o všetkom a o ničom, no to ju už Walter nepočúval. Do večera ďaleko. Nakuje ešte zopár klincov.




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.




čitateľov: 3062