login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Dve strany jedného kríža

@ :: Poviedky ::     Dec 14 2007, 10:27 (UTC+0)

Kríž na kostole v Rozhanovciach

Miesto: Rozhanovce, okres Košice-okolie
Čas: r. 1949
Autor: Ľubica Andrásiová, Anna Domaniková

       Augustový nedeľný podvečer patril dedinskej zábave. Bundurovci, rozhanovskí cigáni, hrali pred krčmou ako o život. Po tučných tvárach im stekal pot a sláky divo kĺzali na strunách huslí, akoby ich bol voľakto začaroval. Hanča sa zvŕtala pod Cibuľovou vŕbou s ostatnými dievkami, no nielenže viac vykrúcala zadok v nariasených sukniach, ale aj čižmičkami vírila prach divokejšie ako ostatné a bez prestania sa smiala. Ukazovala biele zuby, čo sa ligotali ako šťastie v jej očiach. To pretože dnešný deň bol najvýnimočnejší a najkrajší za celých jej devätnásť rokov. Vinco povedal, či zašepkal jej do uška, a to veľmi jemne i rozhodne zároveň, že sa s ňou ožení!
       Celé tri roky bola Hanča s Vincom vďačnou témou babských klebiet. Ona trochu divoká, večne usmiata, bohabojná dievka z chudobnejšej rodiny. Katolíčka. On o desať rokov starší, statný mládenec, pracovitý a úslužný, pokojný s hlavou na pravom mieste, z bohatej gazdovskej rodiny. Evanjelik. Všetci vraveli, že z ich vzťahu nič nebude. Kto to kedy videl, aby sa brali mladí z rôznych cirkví? To je proti svetskému aj božskému poriadku.
       Nie jedna dievka po Vincovi poškuľovala, no Hankin milý mal oči iba pre ňu. Tak boli všetky klebety pripísané na vrub závisti a neprajnosti. Dnes večer sa všetko mení, Hanku ohováranie prestávalo trápiť, veď sa bude vydávať! Keď si to znovu uvedomila, krv sa jej v žilách rýchlejšie rozprúdila a primäla ju k bujarému tancu. Myšlienky jej vírili hlavou a telo sa vrtelo v rytme hudby. Čo na tom, že je chudobná a že chodí do iného kostola ako Vinco? Oveľa dôležitejšie pre ňu bola láska, Vincove objatia, bozky a pevný stisk rúk, ako ju držal okolo drieku.
       „Pozri na tie babizne na lavičkách. Sedia tam ako dáke bosorky a neustále melú jazykmi. Určite si ich obtreli aj o nás dvoch,“ šepla mu do ucha a na chvíľku jej pohasli šťastné plamienky v očiach. Ostali tmavé, aj keď muzika začala znovu vyhrávať.
       „Ale neboj sa, moja malá,“ chlácholivo si ju Vinco privinul, „nech si len kotkodákajú. Vezmeme sa… Veď ty si už takmer moja žena. Bude nám dobre, uvidíš.“
       Kým tancovali, večer pokročil a tma, čo padla pod vŕbu, príjemne chladila Hančine horúce líca a skryla neposlušné Vincove ruky. Ten po chvíli povedal: „Zajtra idem za vašim farárom. Spíšeme dohodu, že keď sa nám deti narodia, pokrstíme ich v katolíckom kostole a vychováme v katolíckej viere. Vraj sa to tak má urobiť. Podpíšem to a ožením sa s tebou,“ dvihol ju ponad hlavu, do výšky, až sa mu hlava stratila pod jej širokými sukňami.
       Obaja sa nahlas smiali, aj keď im v kútiku duše sedel strach, čo ako splašené vtáča, trepotalo krídlami, akoby v predtuche čohosi zlého. Hanke stačilo, že ju Vinco miloval a viac jej nebolo treba. Všetko sa jej zdalo dokonalé.
       „Ach, Vinco! Ľúbim ťa! Toto je dokonalé šťastie! Nemyslela som si, že ho niekedy zažijem,“ znova sa jej rozžiarili oči, no hneď ju prepadli pochybnosti. „Myslíš, že Boh dovolí, aby bol niekto taký šťastný ako my? Nenahnevá sa na nás za to?“
       „Neboj sa moja malá,“ nežne ju Vinco objal a silno pritisnutí jeden k druhému, každý so svojimi myšlienkami, tancovali až kým cigáni nezahrali poslednú. Vinco naberal odvahu na zajtrajší rozhovor s farárom a Hanka sa už videla v bielom, na čele svadobného sprievodu...

       Druhý deň Hanka vyskočila z postele už skoro ráno, upravila sa, zaplietla svoje krásne slamovožlté vrkoče a nervózne pobehovala po dome a po dvore. Chytala sa každej roboty, sťaby jej mala utiecť a ona by ostala samučičká sama stáť uprostred vyzametanej zeme pred kurníkom a na hlavu by jej pálilo letné slnko, čo sa vlieklo po oblohe pomaly a lenivo ako slimák po suchej tráve. Už stihla nakŕmiť hydinu, aj pozametať dvor, pomôcť mame s prípravou halušiek na obed, no čas sa akoby zastavil a deň nemal konca kraja. V bruchu cítila divné chvenie a nech urobila čokoľvek, spravila to nemotorne, sťaby prvý raz v živote. Motala so ako námesačná a stále myslela na Vinca. „Večer, pri Toryse.“ Toto jej včera šepol do ucha, keď sa lúčili.
       „Hanča, čo je s tebou?“ okríkol ju otec. „Čo si dnes ako vymenená? Len sa tu motáš ako bez duše. Kade ti rozum behá? Spamätaj sa, lebo ťa vybijem!“ hromžil.
       „Veď už idem, idem,“ mumlala. Nemala chuť pocítiť na chrbte otcove suché, mozoľnaté dlane, v ktorých mal dosť sily. Prešmykla sa popri ňom šikovne ako myška a vkĺzla do maštale.
       „Dievčisko jedno zdivené!“ uľavil si otec. Pomenší, vychudnutý muž s tvárou pokreslenou hlbokými vráskami, bledými lícami a orlím nosom, mal silu za dvoch. Každodenná robota ho zocelila. Bol prísny na seba a na všetkých okolo, aj odolný bol a vytrvalý ako sú ľudia, čo každý deň zápasia o kúsok chleba. O živote mal jasnú predstavu: žiť v pokore, skromnosti, bohabojne a postarať sa o rodinu. Aj teraz, keď sa kútikom oka díval za dcérou myslel len na jedno: „Musím ju vydať. Dobre vydať."
       „Mara, žena moja, počúvaj," sadol si v kuchyni na lavicu za stolom, vložil si do úst kúsok chleba a medzi žuvaním zamyslene pokračoval. "Aby bolo našim dvom dcéram v živote lepšie ako je teraz, musíme ich dobre vydať. Veď vieš, že iba mládenec z bohatšej rodiny im zaručí ľahší život. Robiť budú musieť vždy, aj keby sa vydali za samotného richtárovho syna, o tom ani slovo, no aby tá práca mala aj voľajaký úžitok... To je dôležité. Chcem ti iba povedať, že Hane som vyhliadol ženích. Mladého od Adamovcov. Janka. Poznáš ich. Bývajú hentam, pri Cibuľovej vŕbe. Je to bohatá gazdovská rodina. Poriadni sú, pracovití, starajú sa o statok aj o polia a hlavne, sú katolíci. Nie ako ten Vinco, či ako mu je meno, čo sa s ním Hana vláči... Evanjelik! Takého do rodiny nevezmem.“
       Dožul chlieb a odmlčal sa. Spýtavo, no zároveň rozhodne uprel zrak na svoju drobnú ženu. Tá stála pri peci a sledovala bublinky, čo vyskakovali z vriacej vody v hrnci. Horúca para stúpala k povale a strácala sa v tichu, zanechávajúc po sebe stopy na Marinej tvári v podobe červených líc posiatych drobnými kvapkami potu.
       „Ani starí nie sú proti,“ pokračoval muž, „veď naša Hanča je k svetu. Do kostola chodí, aj v kuchyni sa vie obracať. Vraveli, že sa im pozdáva, že by si s nami ťapli..."
       „Jáj ten?“ zatiahla Mara, lebo sa jej mužovo rozhodnutie nie veľmi pozdávalo. „Nuž ale po dedine idú reči, že Janko má iné dievča. A že je to medzi nimi vážne..." pochybovačne zavrtela hlavou a na chvíľu jej prišlo ľúto dcéry. Vedela o jej citoch k Vincovi, aj o tom, že je to nedobrý vzťah a musí sa skončiť, a tiež veľmi dobre poznala pocit sklamania zo straty muža, ktorého žena ľúbi tak veľmi ako sa len dá, no musí sa ho vzdať, opustiť ho, lebo jej prvoradou povinnosťou je poslúchnuť rodičov... Napriek tomu v duchu súhlasila so všetkým, čo jej muž hovoril. Vedela, že ten miluje svoje dcéry, i keď svoje city nedáva najavo priveľmi okato. Ba naopak, niekedy k nim drsný a častoval ich aj tvrdšími slovami. Staral sa a robil všetko len pre ich dobro. Pre to, čo on vnímal ako dobro. Áno, dievky treba dobre vydať! Jej myšlienky prerušili mužove slová.
       „Cha, že iné dievča! Starí o nej nechcú ani počuť. Kone by brali od gazdu. No dievku, tú nech si vraj nechajú," rehotal sa na plné ústa a rukami si veselo udieral po kolenách. „Počula si? Že radšej kone ako dievku! A poviem ti, naša Hanča sa im ozaj páči. Mladí ešte nemajú dosť rozumu na to, aby vedeli, čo je pre nich dôležité a preto bude tak, ako som povedal! Ja najlepšie viem, čo je dobré pre obe moje deti. Zajtra Janka dovediem. Aj s rodičmi. Už som všetko dohodol," ešte raz si rázne plesol po kolenách a skončil rozhovor.
       Mara mlčala. V mysli mala obraz Vinca a zaľúbenej Hanky. Hrdlo jej zvieral žiaľ, no rozum jej zakázal vyroniť čo i len slzičku. Hľadela do hrncov a zdalo sa jej, že v stúpajúcej pare vidí svoju vlastnú minulosť. Spomínala, že aj ona sama sa kedysi takto vydávala. Nikto sa jej nepýtal či chce a vôbec sa nemohla vyjadriť k voľbe ženícha. Nakoniec, dobrého muža jej vybrali rodičia, o tom už dnes nepochybovala. No aj keď to bolo už dávno, znovu ju premkli pocity, ktoré ju vtedy ťažili. Iba chvíľočku oprela svoj pohľad o náprotivnú stenu a bez pohnutia sledovala ako sa jej telo chveje pri spomienke na vlastnú minulosť. No hneď sa prebrala zo snívania a spomínania, sedliacky rozum zvíťazil nad márnivými citmi: „Má pravdu ten môj chlap. Mladí sú pochabí. Nič nevedia o živote. A Hanča bude aspoň na poriadku. A tak je to správne!“

       Na nižnom konci dediny sedela Hanka na brehu Torysy, čo tíško šumela, voda poskakovala na rokmi vyhladených kamienkoch a pomaly splývala so závojom tmy, ktorá sa vzniesla nad krajinu rýchlejšie, než by to dievča čakalo. Už jej bola dlhá chvíľa. Len čo slnko strčilo nohy za kopce, vybehla za domy a cez lúky sa dostala k riečke. Tak sa s Vincom dohodla. Tu ho mala čakať. Ale kde je tak dlho?
       „Vinco!“ vykríkla radostne, keď sa konečne zjavil. „Môj milý, nevedela som sa ťa dočkať. Aj som sa tu začala trochu báť." Jemná výčitka sa stratila sa vo veľkom potešení, že ho znovu vidí.
       „Ani si ma neprivinieš? Teším sa na teba celučký deň. No a... čo bolo u pána farára? Máš?"
       Vinco mlčal, aj sa tak akosi ošíval, krútil na všetky strany, nedíval sa jej priamo do očí, ani bozk na líčko jej nedal. Azda nebude všetko v poriadku? Hanka chlácholila svoju zvedavosť a túžobné očakávanie dobrej správy, aj ten strach, čo sa síce vošiel pod necht na malíčku, no dobiedzal tak vytrvalo a silne, až začala podozrievať Vinca, že možno na fare ani nebol. Nuž, ale sľúbil jej, že to zariadi. Chcela vidieť písmo, čo mali spísať, no Vinco stále mlčal a nič jej neukazoval..
       „Tak čo je?" spýtalo sa dievča s trasúcim sa hlasom. Hanka pocítila znova to zvláštne chvenie v bruchu a červík pochybností začal nahlodávať jej istotu. „Čo sa stalo? Niečo nie je tak ako má byť. Vidím to na tebe!" Teraz sa jej už netriasol len hlas, ale aj celé telo. Srdce splašene trepotalo ako krídla vtáčika, čo sa chytil do pasce.
       „Nemám žiadne písmo. A.... svadba.... nebude,“ šepol Vinco.
       „Nebude? Akože nebude?"
       „No... nebude. Pán farár nám nakoniec privolil, keď chceme deti krstiť vo vašom kostole. On súhlasil, že nás zosobáši. No zároveň chcel, aby som prestúpil na vašu vieru. Rozumieš? Ja, evanjelik, mám byť zrazu katolíkom. Až potom nás oddá, až potom nám pokrstí deti, až potom si ťa môžem odviezť ako svoju ženu."
       Na krku mu navreli hrubočizné žily. Hanka nevedela, či od hnevu, alebo hanby, že nič nevybavil, či sa nebodaj cítil byť dotknutý farárovou podmienkou, aby sa vzdal svojej viery. Nespúšťala z neho oči. Ani jej by nebolo jedno prestúpiť na inú faru. Od malička sú obaja vedení k Bohu spôsobom, aký je vlastný každej rodine. Iné zvyklosti, iná bohoslužba, iné všetko. Srdce jej búšilo pod blúzkou tak silno, až sa látka hýbala v jeho rytme. Toto má byť koniec? Nie! Hádam nájdu iné riešenie. V okolí sú aj ďalší farári, treba za nimi zájsť, pekne poprosiť, v mene lásky... v mene ich dvoch.
       „Moji rodičia ... Oni by tuším zomreli, keby som sa stal katolíkom... A keď som im o nás povedal... Aj o tom, že idem na faru po listinu, že moje deti budú vychované v katolíckej viere... Tak oni... Ty tomu budeš rozumieť... Mám ťa veľmi rád a šiel by som na kraj sveta, len aby si bola moja zákonitá manželka... Moji rodičia nechcú katolíčku za nevestu," dokončil, keď sa mu prestali prevaľovať slová na jazyku, a keď už nevedel vydržať Hankin nástojčivý pohľad.
       „Svadba nebude," opakovala Hanka. V prvej chvíli akoby vôbec nechápala význam povedaného. Dívala sa neprítomne kamsi do diaľky a pozrela na Vinca, až keď jej znovu a znovu zopakoval, že svadba nebude, nebude, nikdy! Vetrík sa okolo nich naháňal, rozvlnil Hankinu sukňu a zaliezol jej do vlasov. Uvoľnené kučierky jej zakryli čelo a zosunuli sa cez oči až k brade. Vinco chcel natiahnuť ruku a odhrnúť ich, aby jej videl do očí. Chcel jej povedať, že on za to nemôže, alebo že viac nezmôže, že je slaboch, že sú veci, ktoré sú silnejšie než ich láska. Nevedel sa ani pohnúť a mlčal sťa nemý. Hanbil sa a hneval sám na seba. Cítil sa ako zbabelec, čo sa nevie pobiť za svoje šťastie. Nedokázal sa vzoprieť ani otcovi, ani materi. „Čo som to za chlapa? Nikdy som nikoho tak veľmi neľúbil ako Hanku. Nech sa radšej pod zem prepadnem, než aby si o mne myslela, že som strachopud," preklínal v duchu sám seba. Vlastný hnev ho tak opantal, že si možno neuvedomil, ako veľmi ublížil tej, ktorú mal najradšej. Že jeho sľuby uleteli s padajúcimi kvietkami jabloní a už nevie ponúknuť nič, čo by pre Hanku malo nejakú cenu. Pretože stratila to najdôležitejšie. Istotu, vieru, dôveru v milého, ktorý ju zradil.
       Hanke sa prúdom liali slzy z očí, nestačila ich zotierať z tváre. Takisto nechcela plakať pred Vincom, tak sa mu otočila chrbtom. Uvedomila si, že včerajší krásny večer sa už nikdy nezopakuje. Túžba sa zmenila na nekonečný žiaľ a láska? Ktovie, kam sa v takejto chvíli schováva? Ramená sa jej triasli v tichom plači, tak sa schúlila do trávy a objala si rukami kolená. Vinco nad ňou bezradne stál. Ešte nezažil chvíľu, keď bol takto vydaný napospas osudu. Vždy vedel, ako priložiť ruky k dielu. Teraz však nedokázal utíšiť žalostný dievčenský plač. Najmä ak on bol jeho príčinou. Pozeral na Hanku, a keď sa aj jeho oči utápali v slzách, rýchlo sa otočil a vykročil k najbližším domom dediny. Prsty na rukách zatínal v päste v sľuboval, že Hanku neopustí, ona je tá, s ktorou môže žiť a mať deti. Len ona. Žiadna iná! Musí presvedčiť všetkých, čo sú proti. Ešte nevie ako na ženský plač, ale vie ako na rodičov...
       Vtedy už Hanka plakala nahlas: „Boh ma potrestal! Lebo som bola taká šťastná, chcela som viac, ako som mohla dostať. Tušila som, že sa to nesmie. Je hriechom byť šťastný? Je hriechom niekoho milovať viac ako samého seba? Je zlé tešiť sa na svadobný sprievod, na čele ktorého kráčam ja, celá v bielom? A či je Vincov Boh lepší ako môj, keď ma nechcú? Kto mi povie? Kto? Nikomu som neublížila. Nič zlého som nespravila. Chceli sme, aby všetko bolo podľa poriadku. Podľa zákonov. Ľudských aj cirkevných. No dá sa to? Iný kostol, iné mravy? Iné vyznanie, iná láska? Iné poriadky?“
       Kľačala na kolenách, dlaňami sa opierala o zem a kričala svoje otázky vode. Sadla si na päty, trhala sýtozelenú orosenú trávu, hádzala ju do riečky a uvedomila si medzi dvomi vzlykmi, že Vinco sa jej predsa len akosi rýchlo vzdal. Ten Vinco, ktorý mal byť jej oporou v dobrom aj v zlom. Silný muž, čo ju ochráni a čo sa jej zastane vždy a všade, pred všetkými. Kde je teraz? Kam utiekol? Nechal ju opustenú, nešťastnú, so zlomeným srdcom a šiel domov. On šiel k rodičom. Hej, im dal prednosť. Doma nemusí riešiť problémy. Doma sa o všetko postarajú rodičia. Znovu ju premohol plač a každý kúsoček tela ju bolel. Jej sny plávali dolu Torysou. Vzďaľovali sa a ona chcela za nimi skočiť a chytiť ich.

       Došla domov neskoro. Tma ležala na Rozhanovciach, dedina si ticho odfukovala a kde tu za oknami domov žmurkali svetielka. Skôr než vstúpila do kuchyne, znovu si pretrela líca dlaňami a spodničkou utrela posledné slzičky, čo sa jej vykotúľali na rozpálené líca. Snažila sa tváriť, že sa nič nestalo, že bola len vonku ako zvyčajne, s kamarátkami. Prišla domov síce neskôr, než to bolo zvykom, no bolo jej to jedno. Až na ňu otec nakričí, aspoň nebude musieť vysvetľovať, prečo tak srdcervúco plače. Jej plány však nevyšli. Otec sa jej príchodu potešil a bodro ju privítal.
       „Hanka, konečne si tu! Máme pre teba novinu."
       „Čo, čo sa deje?"
       „Budeš sa vydávať!" veselil sa otec. „Mám pre teba ženícha. Sám som ti ho vybral. Pracovitý, pekný a bohatý. Katolík! Mladý od Adamovcov. Janko. Vieš, ten čo býva v tom šumnom dome pri Cibuľovej vŕbe. Zajtra ho dovediem." Skončil otec. Hanka sa nezmohla na slovo. Vkĺzla do izbietky a nádejala sa, že sa ráno prebudí do včerajška a večer pôjde na tancovačku a dnešok je iba zlým snom a ráno sa začne nový deň, s novými zážitkami a určite sa stretne s Vincom, privinie sa k nemu a dovolí, aby sa jeho ruky dotýkali jej tela tak, ako to mali obaja radi.

       Nič také sa však nestalo. Svitlo ráno a celý predchádzajúci deň sa stal, ona ho pretrpela, prežialila, ostal v jej duši ako spomienka na zlom v ceste za šťastím. V zrkadle zazrela opuchnuté, červené oči a tmavé kruhy pod nimi. Telo ju ešte bolelo, veď všetku silu nechala večer pri Toryse, no spánok ju trochu prebral k životu. Zaumienila si, že sa Vinca nevzdá, že bude bojovať a že sa proti svojej vôli nevydá. So spurným výrazom v tvári vošla do kuchyne. Hneď začula otcove príkazy: „Hanča, dnes príde Janko, tak nech to tu všetko vyzerá! Pozametaj, prestri obrus. Aj o seba sa postaraj. Zdáš sa mi nejaká bledá. Joj, aby som nezabudol, ešte som bol za starými, dohodnúť nejaké veci. Chceli, aby si po svadbe išla k nim. No to tak! Potrebujem tu pomocnú ruku, nie som predsa hlúpy, aby som jeden pár šikovných rúk pustil, no nie? Tam je dosť peňazí na pomocníkov. Rýchlo sme sa dohodli."
       „Otec, ja sa nevydám za Janka! Ja mám rada iného."
       „Ako to, že sa nevydáš? Vybral som ti muža a ty mu budeš ženou!"
       „Nebudem! Nechcem sa vydať za človeka, ktorého neľúbim!" Hanka založila ruky v bok a bojovne sa postavila pred otca.
       „A toto čo má byť? Čo ty vieš o láske? Mladá si, nerozumieš tomu! Ja viem dobre čo je najlepšie pre moje dieťa. A keď vravím, že sa vydáš, tak sa vydáš! Dosť bolo rečí!"
       „Nechcem sa vydávať, nechcem!" nedala sa mladá a škaredo zazerala. A aj by si nohou dupla, no až taká odvážna nebola.
       „Všetko som už dohodol! Svadba bude. Do mesiaca!"
       „Ja nechcem...!" zakvílila Hanka.
       Otec, však nebol zvyknutý na takýto vzdor a rýchlo v ňom vzkypel hnev. Schmatol prvé, čo mu prišlo pod ruku. Starou čižmou ju tĺkol, kde mu prišlo. Takáto neposlušnosť nemôže ostať nepotrestaná. Hanka sa len prikrčila a rukami si chránila tvár. Nakoniec ju včerajšia zrada, otcova neoblomnosť a bitka celkom zlomili. Už ani neplakala, neprosila, nekričala, keď otec zlostne hodil čižmu na zem.

       Vydala sa tak, ako otec povedal. Za Janka. Obaja s boľavými srdcami, no poslušne splnili želania svojich rodičov. Svadba bola do mesiaca. No Hanka a Janko žili spolu dobre, najskôr si na seba zvykli, potom sa i ľúbili. Presne ako predpovedal jej otec. Vinco však na Hanku nevedel zabudnúť, nikdy ju neprestal ľúbiť, nikdy si neodpustil, že nebojoval o ňu viac, že ju niekam neuniesol, vyčítal si, že sa príliš rýchlo vzdal jej lásky. Do konca svojho života ostal sám. Nikdy sa neoženil.


***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.



čitateľov: 3463