login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nepokojná krv

@ :: Poviedky ::     Dec 14 2007, 10:27 (UTC+0)

Rozhanovce v jeseni 2007

Miesto: Rozhanovce; okres Košice-okolie
Čas: polovica päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Jana Hajduová

       Ako sa mu zvíjala v náručí! Ako mladá vretenička, vystrašená a nebezpečná zároveň, nadúvala sa, hrozila, drzo mu pozerala do tváre, červená a lesklá, približovala sa a vzďaľovala, podupávala čižmami a výskala. Tancovala divo a vášnivo, akoby to bol posledný čardáš jej života. Chcel ju zavrieť do prúteného koša, odniesť ďaleko za Torysu, za hory, za hranice, chovať si ju na prsiach a každý večer, každý deň sa nechať uhryznúť, zomrieť, vstať z mŕtvych a patriť jej jedovatým perám...

       „Nuda ma obháňa, prisahám Bohu, dakedy sa mi zdá, že by som predal dušu za jeden tanec s hociktorou, aj najšpatnejšou dievkou z dediny,“ hučal Ander do Ďura už dobrých desať minút. Pokrivkával z nohy na nohu, potkýnal sa o kamienky, čo sa mu priplietli do cesty, bledými očami mihal zo strany na stranu, akoby čakal, že sa každú chvíľu stane zázrak. Ďuro si poškrabal popolavú hrivu, zvraštil ostrý nos a zatváril sa, ako keby práve spadol do močovky. Potom sotil Andera do pleca.
       „Prisahám, s hociktorou,“ pobehol Ander hnaný Ďurovou nespokojnou pravicou. Kučery mu pravidelne rozvieval slabý vánok, ešte aj dlhokánske ruky sa mu hojdali v rytme vetra. Chlapci voňali jarou, včerajším kúpeľom a údenou šunkou. Každý s iným očakávaním, spoločne mierili na veľkonočnú zábavu k Vincovi.
       „S hociktorou, cha! Radšej by si oči vylúpil, než by mal na inú pozrieť,“ rozhutoval zavalitý Ďuro rozrušene. „Počarila mu, bosorka!“ uľavil si v duchu a spokojne kýchol. „Pravda!“
       Sotva osemnásťroční mládenci za sebou zanechali obecné polia a zabočili na hlavnú cestu, popri cintoríne sa pohýnali k Vincovmu domu. Nechcelo sa im viac túlať poza dedinu, bola by hanba prepotiť sviatočnú košeľu. Nebo sa zaťahovalo, večer bol chladný. Pár vrán krákalo nad rozhanovskými poliami, dobytok ťažko odfukoval v zabrýzganých maštaliach. Kristus už vstal z mŕtvych, práve minulú noc sa opäť rozozvučali kostolné zvony a ľudia sa dnes dosýta najedli klobás, vajec, hrudky a koláčov.
       „Hýb sa, nezvýši nám žiadna pálenka!“ posúril Ďuro, keď sa Ander zrazu zasekol uprostred kroku.
       „Videl si? Tamto, tamto prešla!“ šepkal Ander rozrušene a pritláčal si viečka zápästiami, aby sa mu jej obraz vryl na veky do pamäte.
       „Ále! Tieň kríža ťa pomýlil, alebo sa azda obtrela mačka okolo pomníka. Čo by tá teraz robila na cintoríne?“ nedbal Ďuro, no neodpustil si. „Čarodejnice sa zlietajú až o polnoci.“ Zaodŕhal potláčajúc smiech a už len pre seba pokračoval: „Sesternica moja, si ty ale ježibaba, ja ťa odnaučím chlapom kradnúť spánok! Cha, cha!“
       „To odvoláš!“ zahučal Ander celkom nepríčetne a zastal kamarátovi cestu.
       „Dočista si sa zblaznel, už ani žart nerozpoznáš!“ ohradil sa Ďuro nechápavo. „Chudák, načo by si jej bol? Lepší z dediny ju chcú!“
       „Ale ona chce mňa! Videl si, ako sa so mnou krútila na fašiangových tancoch?“
       „Presne tak, ako s každým iným!“
       „Ako sa ma držala!“
       „Ako prašivého psa!“
       „Ako na mňa pozerala!“
       „Ako na zavšivavenú perinu!“
       „Klamár!“
       „Tupec!“
       „Parom do teba!“
       „A do teba aspoň za hrsť rozumu! Väčšieho somára som jakživ nepoznal!“
       Horké slzy zlosti sa nahrnuli do Anderových očí. Nikto nebude urážať Eržu! Tancuje ako diablica, oči má temné ako nočná studňa, pohyby ladné a prudké ako šelma, ale čarodejnica nie je.
       „Odvoláš!!“ vyhŕkol výstražne. Od zlosti sa začal triasť, na krku mu navrela žila, že vyzeral mocnejší a rozhodnejší ako obyčajne. Prikročil bližšie k Ďurovi a zdrapil ho za obe ramená: „Odvoláš!!!“
       Ďuro sa ledva vyslobodil z bolestivého zovretia. „Dobre, dobre, mne je to jedno,“ prehodil a dal sa zas kráčať cestou na Olšany. Beštie ženy! Že práve jeho spája spoločná krv s takou strigou! Za strigy však považoval všetky dievky. Žmurkajú, smejú sa, naťahujú a zrádzajú, prosia, žiadajú, ale nič nevrátia. Čertovo plemeno! Na pleci zrazu pocítil mocnú dlaň. Zastal, ale neobzrel sa. Škrabalo ho v hrdle, po štyridsaťdňovom pôste ho mal smädné ako dno vyschnutého mora. Samozrejme, ak nepočítame ten glg, ktorý si neodpustil koncom minulého týždňa, keď svoju dievku zazrel, ako sa potme kradne dolu dedinou za iným. Pobehlica! Jediná, čo ho nikdy neoklamala, bola pijatika. Páli a blaží ako žena, rovnako pomúti hlavu, ale srdce nechá na pokoji.
       „Videl si ju v piatok pri božom hrobe?“ zašepkal mu tvrdý hlas priamo do ucha a teplá para sa mu obtrela o pravé líce.
       „Videl,“ pritakal Ďuro, s pohľadom upretým na posledné svetlo zapadajúceho slnka. Na pleci ho pálila Anderova trasúca sa ruka. Nebola to ruka priateľa, bola ťažká, nebezpečná, prsty mu zarývala do ľahkého zvrchníka a každú otázku zakončila mocnejším stiskom.
       „Ako vyzerala?“
       Nič.
       „Ako vyzerala?“ nástojil zaľúbenec.
       „Ako panna z neba,“ vydralo sa z Ďurovho hrdla sucho.
       „Komu bude patriť?“
       „Peklu,“ pomyslel si Ďuro, ale nahlas len pohladil Anderove túžby: „Tebe.“
       „Dobre,“ spokojne zodvihol kútiky úst, „pomôžeš mi dostať sa k nej. Hneď zajtra ráno, keď pôjdeme oblievať dievky.“
       „Ako?“
       „To je tvoja starosť,“ zasunul si Ander ruku do vrecka kabátika a rozmrvil kúsok starého chleba, ktorým kŕmil vtáky, keď nemal na práci inšie, len sa túlať po poliach.
       „Spoľahni sa,“ hodil Ďuro na kamaráta zlý pohľad. Odpľul si a len-len, že netrafil Anderovu čižmu. Celkom sa zotmelo, chladný súmrak padol na dedinu ako ťažká chlpatá deka, prefajčené komíny vyfukovali posledné kúdole dymu, ktoré patrili odchádzajúcej zime.

       Vo Vincovej kuchyni sa mládenci pripravovali na zajtrajšiu oblievačku. Jedli, pili, smiali sa na neslušných vtipoch a nahlas grgali. Dnes v noci spať nebudú. Na Veľkonočnú nedeľu nikdy nespali. Vyčkávali pondelok, aby sa s prvým ranným svetlom mohli vkradnúť do domu, ktorý omladzovala dievčenská krv, schytiť špatu, jazyčnicu, či okaňu a hnať sa s ňou pod studňu. Dusili ju svojím pálenkovým dychom, v zápale hry sa dotýkali jej vlasov i pása. Útočili na ňu vedrami ľadovej vody, kým jej nepremočili aj najspodnejšiu sukňu. Dievka vrieskala, metala sa ako klzká ryba v dlani a niekedy sa rovnako hybko vyšmykla zo zajatia a jačiac utiekla do záhrady. Takej ešte nebolo, čo by stála pokojne, a od takej by azda po prvom vedre všetci zdúchli.
       Na kuchynskom stole stáli fľaše rozložené v dvoch radoch, vpredu slivovica, vzadu hruškovica. Medzi nimi sa hadili klobásy a trúsil popol z lacných cigariet. Chlapci sa opíjali pálenkou a vidinou zajtrajšej neviazanej zábavy. Spomínali na blatistú Veľkú noc, keď sa Mara na úteku pred ľadovou vodou pošmykla, padla do hnojovky a potom zúrivá, potupená a smradľavá ich naháňala po dvore, až kým ktoréhosi nezahnala k stene a tam sa naňho hodila. Objímala ho a obtierala sa oň ako mačka. Poutierala si tvár do jeho košele a vytrela ruky do sviatočných nohavíc.
       Ander s Ďurom vstúpili do kuchyne ako dvaja cudzí ľudia. Nepozreli na seba, ba ani v reči o seba nezavadili. K Ďurovi sa natiahla akási chlpatá ruka a podávala mu pohárik. Na zdravie! Tuhá pálenka ho ani dnes nesklamala. Rýchlo zapadol do všeobecnej zábavy, hostil sa vajíčkami, koštoval z každej fľaše a s chlapcami spriadal plány na zajtrajší útok. Ander si vybojoval miesto v kúte na konci lavice, odtisol vychudnutého Joža od okna a pokrčenými nohami si podoprel bradu. Na zarosenej okenici vytrel rukávom kruh, cez ktorý sledoval nočnú dedinu. Hádzal do seba poháriky; ako sa mu dostali do rúk, nevedel. Spoza každého komína sa naňho usmievala Erža, spoznal ju v túlavej mačke, ba aj v zavýjaní nepokojných psov. Videl ju s košom plným práve posväteného jedla, ako ozlomkrky beží domov cez celú dedinu. Videl, ako jej klobásy vypadávajú z koša, ale ona nič nedbá, len aby došla čím prv domov a zabezpečila tak rodine dobrú úrodu a sebe povesť šikovnej gazdinej. Išiel za ňou, zbieral mäso zo zeme a ku každému kúsku privoniaval. Ona silno dýchala, vlasy jej vylietavali z vrkočov a lepili sa na mokré čelo. Ander bol vo vytržení. Pripomínal si deň po dni, celý štyridsaťdňový pôst. Popolcovú stredu, keď jej farár na čelo nakreslil znak kríža a ona sa niesla uličkou v kostole, krásna a dôstojná, venovala mu letmý pohľad kráľovnej. Myslel na Kvetnú nedeľu, keď sa s bahniatkami popri ňom mihla v kostole a jemne sa dotkla jeho kabáta. Ako stála na Zelený štvrtok pred oltárom, a ako sa na Veľký piatok skláňala pri božom hrobe. Chcel si vtedy nasadiť tŕňovú korunu a ľahnúť si do jej lona ako umučený Kristus. Ander zabáral bradu medzi kolená a hlava mu klesala stále nižšie. Odbila polnoc. Ktosi doňho drgol.
       „Čo? Daj mi pokoj!“
       Natisli mu ďalšiu domácu hruškovicu.

       „Chlapci, pamätáte sa na tú mrazivú Veľkú noc, keď nám polovicu dievok chytil zápal?“ rozosmial sa najstarší z chlapcov, Vinco, a vopchal si do pokrivených úst kus bieleho koláča.
       „Parom ich mal chytiť, nie zápal!“ vyprskol červenovlasý silák Jano od pece a rozrehotal sa na vlastnom vtipe. „Však, Ďuro?“ zakričal na druhý koniec kuchyne hrubým hlasom.
       „No len tá tvoja neochorela,“ chytil sa Ďuro, medzičasom dobre napitý, príležitosti. „Otužilá! Ktovie kade sa vláčila po snežných nociach!“
       Vetchému Jožovi, čo sa chystal tento rok s mládencami oblievať prvýkrát, a ktorého nik nenazval inak ako Trieska, sa zasekla slanina v krku. Líca sa mu sfarbili na ružovo, vyzeral ako zahanbená pochabá dievka.
       „Koho si to berieš do papule?“ pohrozil Jano stiahnutým obočím a zovretou päsťou. Dvihol sa malátne od pece, neisto stúpil na pravú nohu, a keby ho Peter s Markom, dvojičky s tupými tvárami a okusanými nechtami, čo stáli celkom pri ňom, nezachytili, iste by si rozbil nos o hranu dreveného stola.
       „Tvoju milú-otužilú!“ vyskočil Ďuro od múru, ktorý už vyše hodiny podopieral. Od bielej vakovky mal zababraný celý chrbát. „O-tu-ži-lú tvo-ju mi-lú, mi-lú tvo-ju otu-ži-lú,“ pustil sa do spevu, ukazovákom mieril na Jana, ktorý visel zakvačený v Petrovom a Markovom náručí, a nohy prepletal v rytme čardáša.
       „Prestaňte! Takej na svete ešte nebolo, čo by sa ju neoplatilo vymeniť za deci páleného!“ okríkol ich Vinco a strčil do každej voľnej ruky napochytro naliaty poloplný pohár. Predsa mal už s dievkami skúsenosti, nejedna podľahla jeho mäkkému sladkastému pohľadu. Dávno ho nerozrušovali dlhé mihalnice ani čierne oči, čo sa spoza nich naňho neraz zadívali. „Na, aj ty si daj, námesačník.“
       Hodina pokročila, začalo sa brieždiť. Chlapci polihovali na lavici, na stole, na peci i na zemi. Vinco nalieval už len sebe, Jano do seba tlačil ostatný kúsok klobásy, zajedal ju žltým sirekom. Ander sedel pri okne a v spomienkach tancoval svoj posledný predpôstny, a vlastne jediný tanec s Eržou. Hýbal sa ako pokazený drevený koník a hlúpo na ňu, teraz prítomnú iba v jeho predstavách, vytriešťal oči. Keby jej vtedy aspoň pošepkal, naznačil. Ba! Mal ju schmatnúť za ruky, vykrútiť jej ich, odvliecť ju so sebou domov. Mal naplniť svoje nevídané prianie, podrobiť si ju, pokoriť, potom ju posadiť na trón a skladať obety k jej božským nohám.
       „Hore sa, mamľasi!“ zavelil Vinco, potiahol nosom, otvoril dvere a už sa v prachu pred domom váľal žltohnedý sopeľ. „Berte vedrá, berte hrnčeky, ideme za dievkami! Zrátame im každý odmietnutý tanec!“
       „U koho začneme?“ dvíhali sa zaspaté hlavy z každého kúta kuchyne.
       „Podľa viny!“ zarehotal sa Ďuro a prstami si prehrabol plavé vlasy. „Dajme sa najprv k Erži, čo robí z chlapov naničhodné mátohy!“
       „Vlastnej sesternice sa ti zachcelo?“ obrátili sa na neho zo štyri zvedavé červené nosy.
       „Mne ani nie, ale o komsi by som vedel,“ opáčil Ďuro, sklonil bradu, nadvihol obočie a významne pozrel Anderovým smerom.
       „Ahá!“ pochopil hneď Vinco. O Erži vedel svoje. Vytiahol Andera z lavice a nalial doňho ešte jeden na posilnenie. „Teda za Eržou!“

       Podnapitá skupinka mladíkov sa valila dedinou, dupala nohami, štrngala hrnčekmi. Dievky ich vyzerali spoza okeníc, chichotali sa do sukní, zimomriavky ich chytali pri pomyslení na studený kúpeľ. Pohostenie už mali nachystané – fľaše na stoloch, koláče na táckach.
       Rozhýrení mládenci zabočili hneď k domu Eržiných rodičov. Ander razom ožil. Prepichol Ďura rýchlym pohľadom a už ho nebolo. Vstúpila doňho sila volského záprahu, šklbalo mu kútikmi úst, keď bežal prvý do dvora, zatrhol si nohavice na kríku šípovej ruže. Vyňuchal Eržu ako pes. Učupenú pod stolom, obchytil celú jej útlu postavu, vyvliekol ju pred dom a nechal ju napospas sviežemu ránu. Vinco zdrapil dievku za jednu ruku, Ander si ponechal druhú, rozostúpili sa, aby ich voda nezasiahla a volali na pomocníkov: „Teraz, chytro, lejte!“
       Erža kričala na raty, ale veľmi sa nevzpierala, nestiahla hlavu medzi útle plecia, keď na ňu dopadla prvá studničná voda, ba ani ju neodvrátila. Prijala vodu ako smädná zem. Cítila chladnú Vincovu ruku, ako jej drví prsty a teplú Anderovú dlaň pulzujúcu neskrotenou krvou. Mala si dvakrát premyslieť, komu venuje posledný tanec. Na truc sa vtedy vytrhla Vincovi z objatia, kvôli nejakej ženskej malichernosti, a teraz je jej ruka preňho cudzou. A táto potiaca sa klzká pijavica ju tak odporne neohrabane stíska. Nech sa zájde tento udýchaný zver, neznáša jeho vodnaté oči, čo ju neustále prepaľujú, neznáša jeho obšmietavé pohyby a náhodné dotyky, radšej skočí do Torysy, než by mala vyhovieť jeho bláznivej túžbe!
       Chlapci sa jeden po druhom rozbiehali, útočili na dievča ako hasiči na oheň. Peter s Markom venovali Erži po vedre ľadovej vody. Ďuro si naplnil plechový hrnček po samý okraj, no len čo sa s ním rozbehol, polovicu vylial na seba. Ostatok šplechol z celej sily sesternici priamo do tváre.
       „Toto máš za Andera!“ pomyslel si, no skôr než sa nazdal, letel hrnček nasledujúc vodu priamo na Eržino čelo. Zvrieskla ako ranené mača, vytrhla sa zo zajatia a skrčila sa v drepe na zemi. Ruch ustal, zarazení oblievači zamrzli, na Eržu dopadla posledná sprcha z ktoréhosi vedra. Ander vyjavene pozeral na jej ohnutý biely krk a mykajúce sa, takmer detské ramená pri svojich kolenách. Nechápal. Keď sa zodvihla zo zeme, z čela jej cícerkom stekala krv, rozmazávala sa po trasúcej sa brade a mŕtvolne bledých lícach.
       „Vy... Vy... Smradľavé červy! Vypadnite!“ kričala z plných pľúc a zlostne odsotila Andera. Na hrudi mu pri tom zanechala krvavý odtlačok svojej dlane. Otočili za ňou hlavy, keď vbehla do kuchyne ako bohyňa pomsty a trepla dverami. Chlapci sa bleskovo spakovali a mlčky kráčali smerom k cintorínu ako pohrebná procesia.
       Pekne sa to začína! Ďalšiu azda rovno zabijú! Ďuro už teraz počul matku, ako mu nadáva do chruňov, neznabohov a opilcov. Ale on predsa nechcel. Ruka ho zradila! On nie je na vine. Nie, on nie. Erža sama na seba privolala božie dopustenie. Či on za to môže, že si Boh vybral jeho pravicu?
       Vincovi neležal Eržin osud na srdci, pri spomienke na krvácajúcu dievku mu poihrával na perách slabý úsmev. Zaslúžila si!
       Ander šúchal nohu pred nohu a pozeral na stopu, ktorú mu na hrudi zanechala Eržina krvavá dlaň. Prikladal k nej svoje prsty a zarýval nechty do stuhnutej hrude. Rozšíril nozdry a zhlboka nasával, pokúšal sa zachytiť jej pach. Aj keby ju mal chytiť za vlasy a dotiahnuť k sebe do chalupy, bude mu patriť! Musí!
       Keď Eržin dom zaostal ďaleko za chrbtami ticho kráčajúcich mládencov, predsa sa jeden odvážil ozvať. Bol to bledý Trieska, ktorý bažil po zážitkoch a pozornosti, čo odrazu skríkol: „To bude hádam ešte lepšia príhoda, ako tá s hnojom!“
       Napätie razom opadlo a za bujarého smiechu sa skupinka vovalila do ďalšieho dvora. Len Ander zostal sedieť na múriku pred domom, zvesil hlavu a opájal sa vôňou, ktorú mu na košeli zanechala Eržina teplá krv.


***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.



čitateľov: 3659