login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Kapcaričkine žaby

@ :: Poviedky ::     May 16 2005, 09:39 (UTC+0)

Kostol v Šemši

Miesto: Šemša
Čas: Šesťdesiate roky 20. storočia
Autor: Eva Hajdu

       Jar bola v plnom rozpuku. Šemša sa kúpala v jasnom slnečnom svetle po predchádzajúcej krátkej, ale o to prudšej spŕške. Všetko vyzeralo ako čerstvo vyumývané, dážď zmyl sivý povlak prachu na tráve aj listoch kríkov a stromov. Slnko ešte ani nestihlo vysušiť trblietavé kvapôčky uchytené na zeleni a farby boli svieže, akoby ich práve namiešal nejaký maliar na svojej palete.
        S jarou sa však každoročne objavili v dedine aj žaby. Bolo ich obrovské množstvo. Ich hlasité kŕkanie sa vo dne v noci rozliehalo po celom okolí. Tí, čo bývali pozdĺž jarku, ktorý pretekal cez dedinu zhora od kaštieľa grófov Semseyovcov až nadol k rybníkom, nemali pokoja najmä v noci, keď sa žabie serenády ohlušujúco ozývali v čerstvom nočnom povetrí. No tieto drobné tvory znamenali pre mnohých Šemšanov vítaný zdroj obživy, pretože žabie stehienka chodievali predávať na trh do Košíc.

       Tetka Kapcarička sa spokojne pousmiala, len čo začula prvé kŕkanie od jarku. Bola to statná, mocná žena, ktorá sa dokázala o seba postarať. V dome žila už dlho sama ako prst. Neraz ju videli, ako na jeseň zvláčala na chrbte vrchovaté noše s drevom, aby mala dosť na celú zimu. Pritom si naložila toľko, že by zahanbila aj chlapa. Na žaby chodievala už roky a hoci mala chrbát ohnutý vekom aj ťažkou robotou, obratnosťou pri ich chytaní sa hravo vyrovnala nejednému chlapcovi či mládencovi.
       Vyšla z dvora a zamierila k jarku, aby zistila, ako to tam vyzerá. Postála na briežku a zahľadela sa na žblnkotajúce vlnky. Voda v jarku bola priezračne čistá a trsy záružlia lemovali jeho okraje ako žiarivožltá obruba. Ostré kŕŕ kŕŕ náhle preťalo ovzdušie, ale jej starým ušiam to znelo ako lahodná melódia. Melódia, ktorá pre ňu znamenala peniaze. Kým tam postávala a v duchu už orezávala žabám nôžky, s ktorými pôjde na trh, k jarku sa pritmolil aj hlúčik vari desaťročných faganov s rovnakými úmyslami. Aj oni si prišli pozrieť svoj žabí revír.
       Vari tá stará striga bude naveky chodiť na žaby? – namrzene si pomyslel Juro a úkosom zazrel na tetku. Darmo, stará Kapcarička bola pre nich vážnou konkurentkou. Aspoňže nechodievala aj ku Kačincu, čo bol rybník neďaleko družstva. Dedinčania ho pomenovali podľa veľkého množstva kačíc, ktoré tam rok čo rok hniezdili. Chlapčiská v ňom chytali nielen žaby, ale aj ryby a pod koreňmi okolitých stromov raky. Na tie chodievali aj hore k Dúbrave. No občas sa niektorému pritrafila dokonca aj korytnačka.
       Tetka si chlapcov neveľmi všímala. Nakoniec, načo aj. Žiab je toľko, že každý si bude môcť nachytať, koľko len bude vládať. Tušila, že ju pri jarku neveľmi radi vidia, lebo si myslia, že im lezie do kapusty.
       Parobci, vy máte mladé kosti, nie ako ja. Ale zato vám ešte ukážem, ako sa žaby chytajú! - pomyslela si trochu škodoradostne starena. Každú jar to medzi ňou a chlapcami vyzeralo akoby navzájom súťažili kto z koho. Pre nich to bola viac zábava, no Kapcarička z predaja žiab celú jar žila.
       Na ceste aj tráve pri jarku sa to žabami len tak hemžilo. Človek až musel dávať pozor kam stúpi, aby daktorú nezašliapol. Tetka bola spokojná, vedela, že teraz si konečne bude môcť prilepšiť. Rezko sa otočila ako nejaká mladica a ponáhľala sa domov. V komore schytila jutové vrece a poďho späť k jarku. V náhlivosti zabudla aj nožík, ktorý mala pripravený len na tento účel. Ním im hneď tam pri vode zvykla poorezávať nôžky a len tie hádzala do vreca. Zistila to až na mieste, ale keď uvidela to množstvo chlapcov po oboch brehoch, radšej sa hneď pustila do chytania.
       Čo tam teraz po nožíku, potom to urobím doma, - preletelo jej hlavou a chytro chňapla po prvej žabe, čo sa nič netušiac tmolila popri jej nohe k vode. Mozoľnaté ruky sa jej len tak mihali, ako chytala žaby a pchala ich do vreca. No ani mládež nezaháľala., všade sa skláňali strapaté hlavy a drobné ruky chytali úbohé žaby a katovali ich už priamo pri jarku. Šmik, šmik a beznohé telo skončilo vo vode. Hodina po hodine ubiehali a vrecia sa plnili drobnými žabími nôžkami.
       V tichu podvečera sa kŕkanie ozývalo čoraz prenikavejšie. Kapcarička mala svoje vrece už takmer plné, už len zopár žiab a môže ísť spokojne domov. V hustnúcom súmraku už ani nebolo veľmi vidno, stačilo však zahrabnúť rukami vôkol seba a zakaždým v prstoch uviazla nejaká žaba.
        „Poďte moje, poďte,“ mrmlala si tlmene tetka popod nos. V duchu už odhadovala, koľko zajtra ráno na trhu v Košiciach za žabie stehienka utŕži. Vrece, položené na tráve vedľa nej sa podchvíľou pohýbalo ako nejaká oživená figurína. Chlapčiská sa pomaly povytrácali domov a pri jarku zostala už len ona a Juro. Chlapec bol samá ruka, samá noha a širokú tvár mal husto posiatu drobučkými pehami. Spod ryšavej štice mu svietili šibalské belasé okále a keď sa zazubil, na lícach mu vyskočili rozkošné jamky.
        „Tetka a vari ešte nemáte dosť? Čo budete s toľkými žabami robiť?“ podpichol ju. Nemohol odolať pokušeniu zakaždým zarýpnuť do stareny a tešilo ho, keď sa za to jedovala.
        „Čo teba po tom, čo s nimi urobím, staraj sa o tie svoje!“ odsekla mu Kapcarička a vopchala do vreca ďalšiu žabu. No, hádam by na dnes aj stačilo, veď mi treba ešte nohy poodsekávať, - prelietlo jej mysľou. Šikovne zviazala vrece motúzom a prehodila si ho na chrbát. Vrhla ešte rýchly pohľad na Jura, ktorý sústredene odrezával nôžky posledným žabám a bez slova sa pobrala svojou cestou.
       Tma sa medzitým spustila na okolie ako nepreniknuteľný závoj. Stará Kapcarička pomaly došla domov, sklonená pod ťarchou vreca plného žiab. Otvorila vŕzgajúcu zhrdzavenú bránku a vošla do dvora. Malé čiernobiele psíča sa jej rozbehlo naproti, radostne vrtiac chvostom. Zdvíhalo ňufáčik dohora a vetrilo, čo za čudo to starká so sebou dovliekla. Tetka prešla cez predný dvor a odomkla dvere a vošla dovnútra. Zažala svetlo a zložila vrece na zem doprostred kuchyne. Po celom dni na ňu odrazu doľahla nesmierna únava. Sadla si na chvíľu na drevenú lavicu pri stole a podoprela si hlavu rukou. Vedela, že by sa mala ešte teraz pustiť do zamýšľanej roboty, aby sa ráno mohla pokojne vypraviť do mesta.
       Ešte chvíľočku si posedím, veď sa mi aj žiada trošku oddychu. Ech, ale budem mať čo robiť - pomyslela si, keď sa zahľadela na plné vrece. Oči sa jej samé od seba zatvárali, hlava klesala čoraz nižšie. Až keď čelom buchla o dosku stola, prebrala sa z driemot. No cítila sa na smrť unavená a v tej chvíli sa jej žiadalo len spánku.
        „A veď čo sa stane, keď vás tak nechám cez noc? Radšej si privstanem a skoro ráno urobím s vami poriadok,“ mrmlala si popod nos. Vrece so žabami nechala tak ako bolo, len kúštik povolila špagát, aby mali viacej vzduchu. Až tak sa pobrala spať.
       Lenže žabám sa veru spať tak ako Kapcaričke ani najmenej neráčilo. Uprostred noci vrece ani čo by ožilo. Hýbalo sa a mrvilo dovtedy, kým sa celkom neprevalilo na bok. Pod náporom žabích tiel motúz povolil ešte viac a stačil celkom malý otvor, aby sa žaby začali valiť von jedna cez druhú ako rozbúrená riava. Tetka vo vedľajšej izbe spala hlboko, len tak odfukovala a nemala ani zdania čo sa v kuchyni robí. Žaby sa rozliezli po celej miestnosti a pridali sa k nočnému koncertu svojich družiek vonku, tetku však ani ich kŕkanie neprebudilo.

       Starým ľuďom stačí len pár hodín spánku, a tak sa aj Kapcarička prebrala, sotva sa rozbrieždilo. Pretrela si dlaňami oči, posadila sa na posteli a potom sa pomaly došuchtala do kuchyne. Cez oblok presvitalo matné svetlo nového dňa, ale aj to stačilo na to, aby zbadala tú spúšť. Spľasla rukami a ostala stáť vo dverách ako obarená. Zhúžvané vrece sa povaľovalo na zemi a spokojné žaby si veselo mašírovali hore-dolu po celej kuchyni.
       Na trh sa tetka toho dňa nedostala. Mala čo robiť, kým vychytala v kuchyni všetky žaby. Len čo si myslela, že ich do poslednej nahádzala späť do vreca, zakaždým sa po chvíli ozvalo odniekiaľ z kúta zakŕkanie. Pomaly sa už blížilo aj poludnie, kým si bola istá, že sa zbavila všetkých žiab. No odvtedy si už vrece so živými žabami do domu nikdy viac nepriniesla...

čitateľov: 4729