login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Udavačka a pol prasaťa

@ :: Poviedky ::     Nov 21 2007, 06:32 (UTC+0)

V Rakovci nad Ondavou

Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Helena priložila do pece. O chvíľu si pôjde ľahnúť, a ak nechá dvere do kuchyne otvorené, teplo polezie za ňou. Vždy to tak robila, keď udreli prvé mrazy. V prednej izbe, kde spala celá rodina, tam sa nekúrilo. Bola to najchladnejšia miestnosť v celom dome, čo bolo aj jej najväčším prínosom. Nemyslela tým len na horúce letné dni, keď tu uchovávala čerstvo nadojené mlieko a hrudku masla, ktorá ostala rovnako tuhá, ako keď ju namútila. Myslela na to, čo sa v tej chyži odohralo pred pár týždňami. V ten istý večer ako jej muž odišiel do Čiech za robotou. Teraz mu to musí povedať.
       Jano podriemkaval na lavici pri peci. Hlava mu padala tu na pravú, potom na ľavú stranu. Skôr než dopadla na plecia, či sa bradou dotkla hrude, trhlo to ňou, akoby ju bol muž zabrzdil. Pomaly sa dvihla a chvíľku sedela na krku bez pohybu.
       „Jano, zobuď sa,“ mykala ním žena.
       „Čo... Čo je? Voľakto prišiel?“
       „Kto by ti chodil v noci... Musím ti porozprávať o tom, čo sa u nás stalo. Vtedy, keď sme... keď si šiel do Čiech... Veď vieš!“ nútila ho premýšľať a on by najradšej zaliezol pod duchnu a prespal dva dni a dve noci. Taký bol unavený, zmorený od roboty a cestovania.
       „No? Musíš teraz? Povieš zajtra.“
       „Teraz! Ráno vybehneš na dvor, cez plot ti zakričí sused a povie ti to skôr. A isto nie tak ako sa to skutočne stalo.“
       „Sused o tom vie? A kto ešte?“
       „Celá dedina!“
       Jano vyvalil oči a tvárou mu mykali všetky svaly. Raz to vyzeralo, akoby sa chcel smiať, potom sa Helene videlo, že sa diví, klipkal očami od prekvapenia a zvedavo, s nádychom žiarlivosti, či v očakávaní tej najhoršej správy posadil k sebe Helenu.
       „Tak vrav! A všetko. Nieže na voľačo zabudneš. Nech nevyzerám ako hlúpy vôl... keď to už všetci vedia.“
       „Som udavačka!“
       „Ty?“ zaúpel Jano. „Bláznivá baba! Koho si?... A prečo?... Tým?“ mykol hlavou smerom k vchodu a obaja vedeli, na koho myslel.
       „Hej, tým. Donútili ma. Sama som bola, len s deťmi... Prišli traja. Keď som uvidela ich čierne dlhé kabáty a klobúky, fuj, to som sa zľakla!“
       „Od strachu si im na niekoho...? Žena! Prežili sme vojnu, a teraz mi budeš hanbu robiť?“
       „Aj ty by si bol povedal... Nedalo sa inak.“
       „Ále, netáraj. Vždy si si vedela poradiť so všetkým. Nefňukala si už aspoň zo desať rokov. Práve naopak. Vedela si ma rozosmiať, utešiť... Teraz som sa dožil! Udavačka! Vieš, čo nám ostatní... Ako sa k nám zachovajú? Taká hanba!“
       „Bála som sa o deti. Keby ma boli zobrali, kde by som ich bola dala?“
       „Kmotru si mala zavolať, alebo mamu. Tak hovor! Koho si?“
       Helena sa oprela o mužove plece. Neodtiahol sa. Len ju neobjal, ako to mal predtým vo zvyku. Predtým... Ako ďaleko je to predtým? Už aj včerajšok je minulosť, aj dnešné ráno je v nedohľadne, či práve ten večer, keď sa to všetko stalo?

       Vtedy zabili prasa. Bez povolenia. Robili tak aj ostatní v dedine. Povojnové obdobie bolo plné zákazov a príkazov. Kto si to mal všetko pamätať? Všetky zákony a predpisy? A naviac, kto zabil prasa, musel odvádzať kontingenty – aj kožu, aj z mäsa. Z toho, čo sám vychoval. No štátni úradníci vymysleli bič na tých, čo mali krátku pamäť, či sa tvárili, že nevedeli, k nim sa to nedostalo. Bola to HKS - kontrolná skupina špicľov z hospodárskej polície, čo prekutrali každého podozrivého. Hákáeskári, tak ich volali ľudia. Preto sa zabíjačky robili po nociach, keď každý slušný človek spí a kontrolóri tiež.
       Ibaže táto zabíjačka musela byť vykonaná poobede. Lebo Jano šiel do Čiech. Všetko sa muselo stihnúť skôr ako zvyčajne, aj preto im pomáhal kmotor, no a potom šli k nemu, aj u neho zabili sviňu. Aby toho nebolo málo Jano ešte dával do poriadku vykvasené ovocie. Pálil pálenku. To sa takisto nesmelo. Kdeže, za to hrozil árešt!
       Helena, celá spotená, pobehovala medzi kuchyňou, prednou izbou, maštaľou a senníkom. Prikladala pod kotol, dirigovala chlapov ako naporciovať prasa, dozerala na deti a pri každom behu cez dvor nezabudla vykuknúť na cestu, či sa nedajbože neobjavia hákáeskári.
       Aj tak sa jej videlo, že robia veľmi pomaly. No obviňovala rúrky, hadičky a kotol naplnený, podľa jej muža – voňavou, zmesou, ktorú zváral na číre kvapky, stekajúce do veľkého čierneho hrnca. Ten by radšej vzala a dala doň čerstvého mäsa! Takto musela kusiská prasaťa baliť do plátna a zahrabávať v stajni do sečky a medzi slamu. Tam sa hákáeskári nehrabali. Zvyčajne len nakukli a potom si donekonečna utierali prsty do vzorovaných vreckoviek. Helene sa zdalo, že ich majú hneď niekoľko, tak sa im vydúvali napchané vrecká na kabátoch.
       Mala strach. Z kontroly, z väzenia, z toho, že jej vezmú muža, vyženú z domu... No najviac sa bála, že nestíhajú. Všetko ostane na ňu. Ako to má urobiť sama, so štyrmi malý deťmi, ktoré ešte nevedia poriadne ani chodiť, nieto aby jej pomohli. Zase to bude musieť nechať na noc, keď budú detváky spať a tma je už tmúca, takže nevidno na krok. To by už chlapi v čiernych kabátoch nemali dovidieť do dvora.
       I stalo sa to, čoho sa obávala. Len čo bola pálenka v hrnci, rúrky a kotlík vyčistený, všetko zabalené do hrubej vrecoviny a schované do jamy za hnojiskom, Jano zahlásil, že sa musia presunúť ku kmotrovi, aby stihli vyčistiť sviňu. Že ešte pred odchodom musia poschovávať mäso, keby náhodou prišli hákaeskári, tak aby ráno nenašli ani stopy.
       „Už len dobrá hodina a máme naše na poriadku. Dorobme tu a potom choďte,“ navrhla Helena.
       „Nemáme už ani minútu. Hrniec ti dám do kuchyne, schovaj ho, kým budem preč. Hlavne ho zakry!“
       „Pálenka je ti dôležitejšia ako...,“ nedokončila. Nevedela povedať ako čo. Ako prasa? Ako ona? Ako jej pokoj či strach? Dobre vedela, že pálenka, čo sa doma varila, bola pýchou každého chlapa. Keď naliali poldecák, rátali guľôčky, čo sa ako priesvitný náhrdelník s rovnako veľkými perličkami usadil po obvode páleného. No a keď z neho nabrali za malú lyžicu a zapálili! Blažene vzdychali nad krásou modrého plameňa, čo sa vyťahoval do výšky, padal späť do lyžice, zase vyskočil, až zhasol v tmavom kruhu, čo ostal v priehlbinke kovového príboru.
       „A čo prasa? Polovica je schovaná, čo tá druhá?“
       „Dáme s kmotrom do prednej izby. Aby si sa s tým nevláčila sama. Je tam chladno, pomaly rozkrájaš. Ako ti vyjde čas... Nehnevaj sa, vážne už musím ísť.“
       „Mali sme o deň skôr... Takto narýchlo je nedobrá robota.“
       „Teraz sa dá len takto. Nemôžeme nechať zabíjačku, aby rozvoniavala po okolí aj niekoľko dní. Šmyk a buch, schovať, umyť ruky a tváriť sa, že nič nemám, nič som neurobil... No, usmej sa na mňa! Ty to zvládneš! Horšie veci sme už prežili, čo to je, pol prasaťa,“ túlil ženu k sebe, pritískal si ju a oblápal silnými rukami.

       Deti uložila po dve do kolísok a tie pristavila blízko pece v kuchyni. Nemohla ich dať do izby ku prasaťu! Sama tam pôjde s nožom a kusiskami plátna. Rozkrája, čo bude pri svetle sviečky vedieť, zvyšok nechá na ďalšiu noc. Ešte nevymyslela, ako porúbe kosti. Toľko starostí naraz! Voňať to nesmie, búchať nesmie, mať zamastenú sukňu, ani ruky, nebodaj ústa, tiež nesmie mať... V akom svete sa to ocitli? Je to prasa moje a zároveň nie je moje? Mám ho vo svojom chlieve a cudzí budú kontrolovať, či tam ešte je, alebo som si ho dovolila zjesť, lebo je aj ich? Alebo je iba ich? Tak prečo ho mám vykrmovať ja? Kto sa v tom má vyznať? Nespravodlivosť sa držala kraja už od začiatku vojny. Takmer všetko, čo sa za posledných pár rokov udialo, považovala za nespravodlivé. Ako si mal obyčajný človek pomôcť ak chcel žiť a prežiť? Schovávali sa ľudia, teraz jedlo. Klamať nás učia. A podvádzať, hnevala sa.
       Jej myšlienky prerušil hlasný zvuk krokov. Najskôr buchla bránka, potom začula ako si ktosi rázne vykračuje po dvore. Vedela, že to nie je jeden človek, boli najmenej dvaja. Potešila sa, že sa Jano nad ňou zľutoval a vrátil sa aj s kmotrom, aby dokončili začaté, no hneď ako zaznelo klopanie na dvere, sa tej nádeje vzdala. Oni by nevyklopkávali, veď nie je zamknuté. Klopanie sa zmenilo na buchot.
       „Otvorte! Vidíme vás cez okienko, doma ste. Otvorte!“ kričal prísny mužský hlas a neprestajne búchal päsťou do dverí.
       Helena stála medzi pecou a stolom, na ktorom mala zapálenú petrolejku. V duchu si nadávala, prečo ju nezhasla. Netrpezlivé buchotanie ustalo. Gazdiná spozornela. Ticho neveštilo nič dobrého. Zrazu sa dvere rozleteli a do kuchyne vstúpili traja hákáeskári. Poznala ich. Podľa oblečenia. Tak sa zľakla, že im ani neodpovedala na pozdrav. Len tam stála ako prikutá, uvedomujúc si, že napravo za dverami leží na zemi polovica čerstvo, no potajme zabitého prasaťa, a že v hrnci na zemi sú tri litre vynikajúcej domácej pálenky, tiež načierno vypálenej. Ešte šťastie, že stihla prikryť hrniec.
       „Dobrý večer! Dobrý večer!“ opakovali muži, stojac pred ňou mierne rozkročení, palce rúk zastoknuté za opaskom, s vydutými vreckami a úradníckym úškrnom na tvári. Helena myslela len na jedno: musí posunúť hrniec až k peci. Celkom ho pritisnúť ku košu s drevom. Potom sa zohne, že ide naložiť do ohňa a zahádže ho konárikmi, šuchne dlane do popola a otrie ruky o hrniec. Zamaskuje ho. Hádam nebudú nazerať do špinavého hrnca na zemi.
       „Koho tu máte?“ tak sa to začalo. Všetko, čo v ten večer zažila a vyústilo to k činu, ktorý nazvala udavačstvom, to všetko sa začalo touto otázkou.
       „Som tu len ja. A moje deti hentam, spia,“ triasla sa od strachu, potil sa každý kúsoček jej tela, myslela na všetko naraz, až ju rozbolela hlava. Pomaly cúvala k peci a snažila sa nohou posunúť hrniec s pálenkou. Jemne, no silno doň zavadila pätou a potlačila.
       „Nikto iný v tomto dome nie je? Kde máte muža?“
       „V Čechách. Za robotou. Vráti sa o dva, tri týždne, podľa toho,“ nedokončila, lebo sa tí traja rozišli po kuchyni, ako keď naleješ horúcu vodu medzi pochodujúce šváby. Každý na inú stranu, nazerali pod stôl, aj lavicu, dokonca jeden vsunul ruku do kolísky pod perinku.
       „Deti nechajte na pokoji!“ rázne ho upozornila Helena. „Zobudíte ich a ja budem bdieť celú noc a kolísať, aby znovu zaspali.“
       Hrniec sa jej podarilo pritisnúť k peci, už len ten popol.
       „Pálenku ste varili?“
       „Ja? Vyzerám na to, že varím pálenku? Je to zakázané, nie?“ nepovedala ani áno, ani nie. Naklame sa ona ešte dosť. Mala ten pocit. „Priložím do pece,“ upozornila na to, že sa im otočí chrbtom. Čupla si k narúbanému drevu, otvorila dvierka na peci a po jednom, pomaly vsúvala polená. Raz jednu, potom druhú ruku vložila do nádobky s popolom, takmer sykla, keď sa dotkla práve vypadnutého uhlíka, no zahryzla si do jazyka. Muži za chrbtom niečím buchotali. Blázni! Odtiahli skriňu a nazerajú za ňu. Čo si vlastne myslia? Že je tam pricapené prasa? Alebo nejaký tajný vchod do ešte tajnejšej miestnosti, plnej pálenky a prasacích hláv? Postavila sa a bola citeľne pokojnejšia. Pálenku zamaskovala. Len aby im nenapadlo ísť do prednej izby.
       „A na čierno ste zabíjali?“ pokračovali muži vo výsluchu.
       „Nie! To by sme si nedovolili,“ sypala im piesok do očí a súčasne prosila všetkých svätých o odpustenie hriechu a o to, aby tí traja konečne odišli a dali jej pokoj. Na chvíľu privrela viečka, zhlboka sa nadýchla a takmer odpadla, keď začula ako sa otvárajú dvere do prednej izby.
       „Už je so mnou amen,“ pomyslela si. Oranžové svetlo petrolejky vrazilo do izby a usadilo sa na prasati, na podlahe, na časti postelí. Kontrolór stál na prahu a pravou rukou, ponad plece kýval na tamtých dvoch: „Poďte sa pozrieť, ako si domáci nedovolia.“
       „Čože to tu máme? Nie je to prasa?“
       „Kolega, mýliš sa. Toto je len pol prasaťa.“
       Helena vedela, že aj keď sú uštipační a vysmievajú sa jej, všetko je oveľa vážnejšie. Ak ju odvlečú so sebou a obvinia, dostane sa do väzenia, vezmú im všetko, čo majú. Všetko! Čert to ber! Vezmú moje, naše, štátne, aj tak je polovica ich... Podľa zákonov.
       „Zoberte si to prasa. Je vaše,“ povedala bez toho, aby myslela na následky. Nie na to, že toľko mäsa im bude chýbať, ale že si chce hákáeskárov udobriť, kúpiť, zatvoriť im ústa.
       „Haha, nie si taká hlúpa ako vyzeráš. Dáš nám pol svine, a potom obviníš, že ho máme načierno. My, čo proti černote bojujeme!“
       „Kde by som vás ja vinila? Nepoviem nikde. Berte a... choďte,“ dodala prosebne.
       „Nebude to také jednoduché,“ striedali sa hlasy kontrolórov, „my ti to prasa necháme a budeme sa tváriť, že sme ho nevideli. Za to nám ty povieš, kto v dedine varí najviac pálenky.“
       Helenu to skoro hodilo o zem. Má niekoho udať? Preboha! Koho? Má menovať celú dedinu? Odkiaľ ona vie, kto varí najviac? Nikdy sa o to nezaujímala, to je vec chlapov.
       „Nikto nevarí,“ začala zatĺkaním, no prerušili ju.
       „Znovu skús odpovedať na otázku: Kto v dedine varí najviac pálenky? Dobre si rozmysli, čo povieš. A skôr ako vôbec niečo povieš, pozri ako sladko spinkajú tvoje deťúrence.“
       Helena prešla v mysli celou dedinou. Pristavila sa pri každom domci, vybavila si tváre gazdov a ich žien, detí... Potom sa pozrela do kolísok a vedela, že musí niekoho udať. Nesmie dať príčinu týmto trom čiernokabátnikom, aby boli na ňu zlí, aby ju vzali so sebou. Čo bude s deťmi? Nechajú ich tu osamote? Alebo... Triasla sa od strachu, hnevu, nemohúcnosti čokoľvek urobiť. Dýchala prerývane, akoby stúpala do strmého kopca. Zrak jej behal z detí na prasa, na kontrolórov, napokon sa zadívala do plameňa petrolejky a povedala si: „Ak chcem ostať doma, musím sa stať donášačom...“
       Potila sa. Cítila, že je jej odrazu poriadne horúco, keď riekla: „Až vyjdete z nášho dvora, odbočte vľavo. Tým smerom je to. Presne štvrtá bránka od našej. Vľavo. Tam, v tom dome pália furt, bez prestania. A je ich tam viacej. Prídete si na svoje. Tam choďte.“
       „No vidíš, ani to nebolelo. Vľavo vravíš. Štvrtý dom. Ideme sa pozrieť.“
       Keď za sebou zatvorili dvere, Helena skočila do izby, chytila prasa za chvost a zadnú nohu a ťahala ho do kuchyne. Nevedela, že má takú silu. Zdalo sa jej, že to prasa ide samé. Otvorila veľkú skriňu, čo ju boli hákáeskári odtiahli od steny, a prasa šupla do nej. Dvere na skrini zamkla a kľúč vložila do vrecka na zástere. Vypila celý hrnček vody a opäť sa postavila medzi pec a stôl. Ako na počiatku toho večera.
       O niekoľko minút začula buchot bránky a rýchle, hlasné kroky troch mužov. Dvere sa znovu rozleteli a ona uvidela ten hrozný hnev, čo sedel na tvárach hákáeskárov. Z očí im sršali blesky, trhalo im kútikmi úst a utierali si prsty do vzorovaných vreckoviek, aj keď neboli v maštali.
       „Ty! Jedna... ženská! Vo štvrtom dome od vášho? Vľavo? Tam furt varia? Hej?“ kričal na ňu jeden. Druhý kopol do izbových dverí, no tie sa neotvorili. Musel siahnuť na kľučku a otvoriť ich rukou.
       „Kde je to prasa?“ divil sa.
       „Prasa? V mojej izbe? Nikdy tam ani nebolo.“
       Muži na ňu civeli, akoby bola len ich najhoršou predstavou. Helena mala obrovský strach. Čo ak siahnu po zbrani? Čo ak jej nasadia putá a budú ťahať so sebou ako najväčšieho zločinca dediny?
       „Naschvál si nás tam poslala! Urobila si z nás bláznov!“
       „Pravdu som vám povedala. Tam varia furt, bez prestania. A teda najviac v celej dedine.“

       Janove plecia sa natriasali od smiechu, až sa Helena o ne nemohla opierať. Jej muž sa smial, slzy mu tiekli po tvári.
       „Ty si im dala! Si moja odvážna žena! Najlepšia na svete.“
       „Ešte pred chvíľou si sa za mňa chcel hanbiť.“
       „Jáj, ale to som nevedel, že si udala štvrtý dom vľavo od nášho,“ neprestajne sa nahlas rehotal Jano a spakruky si utieral slzy. „Keď tam došli, určite padli na zadok. Však to v tme vidno. Ten veľký nápis, že Hospodársky liehovar. Hahaha... No vrátili sa k tebe, neublížili ti potom?“
       „Už nemali za čo. Prasa bolo v skrini. Žiadnu černotu mi nemohli prišiť. Chýbal im dôkaz. Ako prišli, tak aj odišli.“
       „Ha-ha-ha, to je dobré. A toto o tebe vie celá dedina? Ha-ha-ha, ty predsa nie si udavačka. Zase si ma rozosmiala... Tak teda... Toto si bude dedina pamätať dlhé roky...“





* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 3609