login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Košieľka pre Miška

@ :: Poviedky ::     Oct 30 2007, 16:32 (UTC+0)

Starý kostol uprostred cintorína v Rakovci nad Ondavou

Miesto: Rakovec nad Ondavou, okres Michalovce
Čas: prelom 19. a 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Bol spln a mesiac žiaril ako kus bieleho koláča. Jeho chladné lúče presvitali cez mraky, ktoré však zakrývali len malú, nepodstatnú časť oblohy, posiatu nespočítateľným množstvom strieborných hviezd. Trochu aj pofukovalo, nie zas tak veľmi, a napriek blížiacej polnoci bolo vonku toľko svetla, že všetko vrhalo tiene. Košaté stromy, stojace okolo cintorína, tiež drevené i kovové kríže. Najväčší tieň sa však rozprestieral od rakoveckého kostola, čo stojí presne uprostred, obklopený hrobmi. V tom tieni postávala, trochu sa hrbila a pozorne načúvala okoliu akási mladá žena. V tvári vystrašená a bledá, ľavú ruku, tú od srdca, mala neustále pritlačenú dlaňou o stenu chrámu. Možno verila, že všetky tie modlitby, slová čítané zo svätých evanjelií, myšlienky upriamené na Boha, že to všetko do týchto stien vsiaklo, teraz v nich prebýva a poskytuje ochrannú moc každému, kto ju naozaj potrebuje. Aj jej, pretože v čase, keď už poctiví ľudia spali, ležali pod ťažkými perinami vypchanými husacím perím a snívali, ona sa vybrala práve sem na miesto, kde prebývajú mŕtvi.
       Anna vo svojich čiernych šatách, ktoré ju robili neuveriteľne staršou, splývala s tieňom. Triasla sa viac od strachu než od chladu, kdesi v mysli jej samé od seba prúdili slová otčenáša, modlitby, v ktorej hľadala útechu. Už párkrát sa pristihla, že keď sa takto modlí, nedokáže sa sústrediť na to, prečo sem prišla. Nemôže načúvať zvukom polnočného cintorína. Hovorilo sa už o tom veľa, dokonca viac, než to bolo komukoľvek príjemné, ale niektoré klebetné baby jednoducho nezastavíš. Budú stále trkotať po svojom, zvyšovať hlas a používať prehnané gestá, aby každého vyľakali a boli na chvíľu zaujímavé. Nie jedna, nie dve, nie štyri. Už aspoň zo desať za ňou prišlo, všetky vraveli to isté, žehnali sa, predstierali ľútosť i plač, a potom ju ukradomky pozorovali, či sa im podarilo vyhnať pokoj z jej srdca. Ale akoby mohla byť pokojná aj bez ich vyrývania? Veď zomrel Miško. Chlapček nedožil ani dva dni, syn kamarátky Márie, ktorému mala byť krstnou matkou. Mala, nebola. Svet opustil skôr, než ho pokrstili. Ale naozaj ho opustil?
       Hovorili to tie ženy, dosť sa ich napočúvala, že v noci počuť z cintorína detský plač. Plač novorodenca a potom krik. Hlas tenučký, isto môže patriť len batoľaťu, ale jasný, poznajúci i volajúci jedno jediné slovo. Krst! To volá, vykrikuje z hrobu do tmy a dožaduje sa očisty svojej duše, ktorej sa mu nedostalo za jeho kratučkého života.
       Anna spozornela. Na krátku chvíľu zafúkal vietor, zaševelilo lístie a v tom zvuku, aspoň sa jej tak zdalo, počula i čosi viac. Znelo to ako vzlyk. Ale bolo tomu skutočne tak? Nepočula to len kdesi vo svojich predstavách? Cítila sa veľmi sama, to ju najviac desilo. Doma Andrejovi nepovedala nič. Zaspal rýchlo, veď celý deň robil okolo statku, ani nezbadal, že odišla.
       Vietor opäť na chvíľu stíchol a ju striaslo. Nie, nebude ďalej čakať. Nepočula nič zvláštne. Žiaden plač, žiadne volanie mŕtveho nebožiatka, aj ten vzlyk, to mohlo byť čokoľvek. Bláznivá – tak si rovno pomyslela o sebe, hľadajúc skutočný dôvod, prečo sem prišla. Vedela však, že až odíde z tohto miesta a vráti sa k mužovi, uľaví sa jej. Pokojne povie všetkým tým babizniam, nech mlčia, nepriživujú sa na Máriinom nešťastí, lebo iba šíria nepravdu, desivé lži, čo týrajú beztak ubolené duše.
       Myšlienka na odchod jej priniesla úľavu. Nie celkom, ešte musela zložiť ruku z kostola, prejsť pomedzi hrobmi dole chodníčkom a potom z kopca medzi domy. Až tam si vydýchne. Už nečakala. Pohla sa, pridala do kroku, skoro pobehla. Šuchot jej nôh o trávu sa odrážal od stien chrámu, kdesi v diaľke do noci zaškriekal akýsi prebudený vták. Bola už na kraji cintorína, tam ako sa chodník nakláňa prudko dole, keď za jej chrbtom zaznel hlas.
       „Krst! Krst! Krst!!!“
       Žiaden plač, krik a všetko čo ženy spomínali. Len hlások detský, nevinný, žiadostivý.
       „Krst!“
       Anna stuhla. Striaslo ju, zabudla i dýchať, nebola schopná pohybu.
       „Krst!“ zaznelo znova, teraz to počula neuveriteľne jasne, akoby jej voľakto hovoril priamo do ucha.
       Bála sa obzrieť, ale urobila tak. Už neverila, že čokoľvek začuje, hoc sa na to predtým pripravovala, a naraz toto.
       „Miško?“ ozvala sa ticho, hlas sa jej triasol, sotva prenikol pomedzi hroby.
       „Krst!“ zaznelo ako odpoveď. A hneď na to vzlyk. Kratučký detský vzlyk, čo náhle spustil plač novorodenca. Ozýval sa od všadiaľ. Prichádzal k nej od chrbta spod vysokej chrámovej veže, z oboch strán, kde čneli čierne siluety náhrobných krížov i spredu, kam by sa najradšej rozbehla. Z oka jej vytiekla slza, stiekla lícom rovno na pery, srdce bilo, až ho cítila i v sluchách a zdalo sa jej, že v nej niet žiadnej sily. Nebola schopná vykročiť, utiecť, ani sa pohnúť. Detský plač naplnil okolie, presiakal jej dušou, cítila jeho žiaľ, bezmocnosť a nástojčivosť. Pohľad jej padol na najmenšie hroby, tie na kraji cintorína. Hroby v neposvätenej pôde pre nepokrstené deti. Medzi nimi aj Miškov, hej, teraz si bola istá, že hlas musí ísť odtiaľ, staré ženy mali pravdu, duša nenašla pokoja.
       Anna sa konečne rozbehla. Naťahovala nohy, len rýchlo preč z tohto miesta, i keď už vtedy podvedome tušila, že hlasu a prosbe nebožtíka neujde. Bude ju prenasledovať, nech je kdekoľvek, stále pôjde s ňou, bude sa jej vynárať v spomienkach, znieť v hlave až kým... Až kým čo? Teraz na to nemyslela. Len zbehla dole vyšliapaným chodníkom medzi domy a potom ďalej rýchlo po ceste prostred dediny domov. Tam zastala, pohľadom spočinula na oblohe, akoby prosila nebesá o ochranu. Videla však len mesiac, čo v tejto chvíli, aspoň ako to cítila ona, bol jediným svetlom malého dieťaťa, ktoré sa nemôže priblížiť k jasu nebeskej brány. Pokúsila sa uložiť si všetko v hlave. Konečne nastal čas, kedy toho bola schopná, i keď sa ešte triasla ako osika.
       Mala byť krstnou matkou, tak jej povedala pôrodná babica, ktorá mala za úlohu okrem pôrodu zvestovať i rozhodnutie rodičov. Mária bola vždy kamarátkou, vyrastali spolu, preto ju poprosila, že jej verí. Verí, že ona s Andrejom splnia povinnosti krstných rodičov. Vlastne iba dve povinnosti, čo sa od nich vyžadujú. Že odnesú dieťa ku krstu a neskôr, ak by sa nebodaj voľačo stalo s jeho rodičmi a dieťa osirelo, vezmú ho za svoje do výchovy. Vtedy sa tomu veľmi potešila, mala chuť Máriu vyobjímať, najradšej by sa k nej ihneď rozbehla, ale pôrodná babica vravela, že ešte nie, teraz si Mária potrebuje oddýchnuť, lebo rodila dlho a v bolesti.
       Na druhý po pôrode, ešte skôr než Anna došla k Márii, sa dozvedela, je malý chlapček ráno ležal v perinke bledý a s očami bez lesku. Mária to zistila, keď sa zobudila a priložila k nemu ucho, či dýcha. Nedýchal. Bolo po ňom.
       Pohreb bol tichý, bez zvonov. Nemožno nechať zvoniť človeku, ktorý neprijal krst. Jama na samom okraji cintorína, tam položili drobné telíčko zabalené v bielej plachte. Farár nemal kázeň, neprosil Boha o prijatie nevinnej duše, ani neprišiel. Nepokrstené dieťa je pohanom, neprináleží mu to. Taký bol zvyk, preto dával každý pokrstiť dieťa čo najskôr. Lenže teraz...
       Mária sa ešte obzrela, mesiac čiastočne zakryl jeden menší mrak, k cintorínu už nedovidela. Sklonila teda hlavu a šla domov, ponáhľala sa, vediac, že voľačo musí urobiť. Niečo áno, len zatiaľ nevedela čo.

       Prišlo ráno. Dedina ožila, ulice sa naplnili hlasmi ľudí, husí, kráv a kôz. Každý hnal svoje na pašu. Slnko rozohnalo posledné mraky, vyzeralo to na krásny slnečný deň, akých býva na Zemplíne nemálo. Aj Andrej vstal skoro, možno ešte pre svitaním, ba ja Anna, hoc sa jej spánok len ťažko vytrácal spod viečok. Nech robila čokoľvek, či už sypala sliepkam, nosila vodu zo studne, alebo rozkladala v piecke oheň, myslela len na hlas, čo začula v noci. Teraz si bola celkom istá, že maličký volá ju, len ju. Ona mu mala byť krstnou materou, ušiť priniesť košieľku ako dar svojmu krstňaťu. Vlastné deti ešte nemala, nestala sa riadnou matkou, veď sa vydávala sotva pred mesiacom. Ale už mala byť krstná mať, tešila sa na to, hoc len chvíľku, než prišla tá strašná správa.
       „Videla som ťa. V noci,“ začula naraz od chrbta hlas, hoc nevidela nikoho prichádzať. Zľakla sa, nielenže sa niekto ozval, ale i čo povedal. Bola to Mária.
       „Ako si sa tu...? Zľakla som sa, nevidela som ťa,“ zajachtala stojac na dvore a hľadiac do očí svojej kamarátky. Ako len zostarla! Stačilo niekoľko dní, práve tých, v ktorých mala kypieť materinskou láskou i radosťou, a namiesto toho smútok, ktorý nosila, z nej takmer vysal život.
       „Kde si bola?“ pýtala sa Mária rovno, akoby ju nič iné nezujímalo.
       „Neviem, na čo myslíš.“
       „Videla som ťa v noci. Nevedela som spať. Ležala som dlho, myslela... veď vieš. A potom som vstala z postele a hľadela k cintorínu. Bola si to ty, mesiac svietil dosť silno, som si istá, že som ťa videla. Utekala si chodníkom dole z kopca rovno od hrobov. Kde si bola?“
       Dve mladé ženy, čo len donedávna žili bezstarostne, každú nedeľu po večeroch tancovali s kamarátkami karičku a tešili sa krásnym dňom, teraz stáli pod jasnou oblohou vo svetle ranného slnka, ktoré ani nevnímali.
       „Vieš, Mariška, mne o tom ťažko hovoriť. Nechcem, že by si ešte viac trpela. Mala som byť krstná matka, ale som nebola. Ťažko mi. Išla som pozrieť Miškovi na hrob.“
       „V noci?“
       „Hej. V noci,“ prehltla Anna naprázdno, sledujúc kamarátku, ako jej odrazu vytryskli slzy, ktoré sa ani nepokúsila utrieť.
       „A počula si?“
       „Čo?“
       „Tebe ženy nič nevraveli? Veď už celá dedina o tom hovorí! Nevedela som, netušila... Keby som mala aspoň trochu tušenia, zavolala by som k sebe kňaza, nech ihneď krstí, nečakala by som na nedeľnú omšu....“
       „Nikto nemohol vedieť, čo sa stane. A čo sa stalo, už sa neodstane. Mariška, mne je to tak ľúto,“ roztiahla ruky Anna a Mária jej objatie opätovala. Plač, slzy, vzlyky, to všetko trvalo len chvíľku. Možno ešte kratšiu, než by sa na taký smútok slušalo, lebo Mária sa spýtala znova, teraz naliehavo a s potláčanou zlosťou v hlase že chce jasnú odpoveď.
       „Počula si?“
       „Hej, moja, počula.“
       „Plakal veľmi?“
       Anna chcela odpovedať, no nedokázala. Triasla sa, cítila, že potrebuje oporu viac než kedykoľvek vo svojom živote. I keď Mária prišla o syna a ona len o krstňa, vyzerala, že útechu hľadá práve u svojej kamarátky. Pokývala hlavou, že áno, počula dieťa, ako volá z hrobu. Že teraz nevie, naozaj nevie, čo robiť, ako sa zachovať. Mária na ňu pozerala s rozšírenými zreničkami, zmáhal ju bôľ, no zdalo sa, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, že Anne i trochu závidela. Čo by dala sama za to, keby mohla svojho maličkého ešte aspoň na chvíľku začuť. Plakal krátko, chvíľku po pôrode, teraz je už pod zemou.
       „Povedz, čo mám robiť? Čo mám robiť? Povieme farárovi?“
       „Nie, načo, ten nepríde. Ani ho nepochoval, veď vieš,“ pokývala Mária rozhodne hlavou.
       „Tak čo? Ako, ako ti môžem pomôcť?“
       „Pomôž mi tak, že pomôžeš jemu.“
       „Jemu? Ale veď ono, chúďatko maličké, je už mŕtve. Ako mu pomôcť?“
       „Duša je nesmrteľná, tá ťa potrebuje.“
       „Mňa?“ prekvapila sa Anna. Mária prikývla, že hej. Istotne už voľačo vedela, možno sa niekoho pýtala; veď bylinkárky, čo zažehnávajú, ak kohosi urieknu bosorky, dokázali pomôcť aj nevinným mŕtvym dušiam, ktoré sa túlali po svete. Počul o tom každý, i keď si to ľudia medzi sebou nerozprávali, až na tých niekoľko starých a večne klebetných báb, ale aj tie nie nahlas, lebo sa bylinkárok trochu i báli.
       Mária pokynula, aby šli do domu a tam v tichu všetko pomaly pošeptala. Svoj plán, ktorý i keď znel akokoľvek šialene, bol jedinou nádejou, či aspoň pokusom, ako ďalej žiť s vedomím, že obe urobili všetko, čo bolo v ich silách.

       Popoludní sa Anna vybrala k svätému dubu. K stromu, čo stojí vysoko nad Rakovcom, sa viaže zvláštna povesť. Vraj kedysi, bolo to už dávno, sa pri ňom skrývali ľudia, keď cisárski vojaci lapali v dedine kurucov. Tých, čo ulapili, obesili priamo v dedine. Ale ľudia, ktorí sa pri mohutnom dubisku zachránili, akoby boli pri ňom neviditeľní, naň z vďaky zavesili obraz panny Márie. Potom sa k nemu chodievali modliť. Nie jedna zvesť preletela dedinou, že tomu či onomu sa plnilo vymodlené prianie, alebo ktosi na umretie, kto sa tam z posledných síl vyštveral, po modlitbe rýchle vyzdravel. Teraz tam kráčala Anna a niesla so sebou plátno, nožnice a nite. Chcela urobiť, čo nestihla. Každá krstná matka predsa daruje krstňaťu košieľku. Tento dar bol znakom, ktorý predchádzal pobožnému obradu, v ktorom sa stane z pohančaťa kresťan. Nie, vedela to dobre aj Anna, farár im nepomôže. Ale pokrstiť môže aj pôrodná babica, keď vidí, že dieťa sa narodilo nezdravé, alebo ktokoľvek iný, kto už sám prijal krst, pokiaľ je s novorodencom zle.
       „Telo je len telo, ale krstí sa duša,“ zneli jej v ušiach Máriine slová. Neprotivila sa im, len ju prekvapili. Musí to urobiť. Pre svoju kamarátku i svoje krstňa. Ale najskôr mu ušije košieľku. Tu, pod svätým dubom. Už aj uvidela jeho košatú korunu, kde na ňu z obrazu spomedzi konárov hľadela milostivá tvár svätej Bohorodičky. Tam si kľakne, pomodlí sa, ale potom už začne strihať, šiť. Košieľka musí byť do večera hotová.

       „Andrej vie, že prečo si tu?“ spýtala sa Mária Anny. Bolo to už v noci, za tmy, keď sa obe stretli na konci ulice, odkiaľ sa vinie chodník do svahu až ku kostolu na cintorín.
       „Nie, ani včera nevedel. Čakala som, kým zaspí,“ pokývala Anna hlavou. „A tvoj muž vie?“
       Mária tiež pokývala, že nie. Viac nevraveli. Načo aj? Ani mužom, ani sebe navzájom nepovedali, že ich čaká cesta, z ktorej nevedia, či je návratu. Čo sa stane, či sa vôbec dačo stane, alebo ak áno, či sa nevrátia pomätené. Aj o takom počuli, že kto sa raz porozpráva s mŕtvym, už sa k čistému rozumu nevráti.
       Z cesty pod ich pomalými krokmi ubúdalo. Obloha vyzerala úplne inak ako včera. Už večer sa zatiahla mrakmi, a aj viac fúkalo, presne oproti nim, do tvárí. Anna v rukách držala košieľku, prsty kŕčovito stiahnuté, rovnako i pery. Teraz mlčali. Vedeli presne kam ísť. Pred kostolom zabočili, tam rovno popred hroby na okraj cintorína, kde ešte ani kôpka hliny od pohrebu nestihla vyschnúť. Nad ňou zastali, mlčiac, akoby obe čakali, ktorá z nich začne prvá. Na tom sa nedohodli. Anna dúfala, že sa najskôr ozve Mária. Je to predsa Miškova matka. Naviac, v hlave sa jej vyplavovali obrazy včerajšej noci. Ako tu prišla sama, sledovala cintorín, čierne siluety krížov, a po tom ten hlas, ten plač, čo sa jej zarezal do duše. Triasla sa, ale akú takú odvahu jej dávalo, že tu nie je sama.
       Mária si myslela, že teraz by sa mala ozvať Anna. Aj na krstoch tak býva, že krstní rodičia prichádzajú do domu, berú dieťa a sami ho nesú ku kňazovi. Jeho matka s otcom s nimi nikdy nevychádzajú naraz z domu, prichádzajú do kostola, až keď je ich dieťa už tam. Obe tu teda stáli, mlčali, až sa odrazu ozval hlas. Najskôr nejasne, akoby prichádzal z diaľky, či azda z hĺbky, ale bolo ho už počuť. Detský plač, plač novorodenca. Mária padla na kolená, vystrela ruky, akoby chcela objať hrob a Anna, keď videla tú materinskú lásku, necítila ani zvyšok včerajšieho strachu. Vietor zafúkal, počechral im vlasy, keď tlmený plač naraz ustal.
       „Krst! Krst, krst, krst!“ ozval sa tenký hlások, jediné slovíčko, po ktorom Mária obrátila tvár k Anne. V jej pohľade bola prosba, žiadostivosť, túžba po spasení.
       „Miško, toto je košieľka,“ vystrela Anna ruky so svojim darom. Hlas, i keď nie tichý, sa jej triasol.
       „Krst, krst, krst!“ znelo ďalej odkiaľsi z hrobu.
       „Košieľka, je mojím darom pre teba,“ položila ju Anna na hrob, opäť sa vzpriamila a potom natiahla ruku k Márii. Tá jej chvatne podala malú fľaštičku s vodou.
       „Krstím ťa v mene otca i syna i ducha svätého,“ kropila košieľku a žehnala Anna, akoby pri jej nohách ležalo skutočné dieťa. V tej chvíli bolo niečo zvláštne. Ak by obe ženy niekto pozoroval, niekto, kto by nemal ani potuchy, o čo tu ide, určite by nezbadal nič mimoriadne. Tá zmena sa odohrala v ich vnútri. Bol to pocit, ako keď človek v zatuchnutej izbe otvorí okno a vpustí dnu čistý vzduch. Alebo keď hluchý začne počuť a nablízku znie spev slávika. Či možno, ako keď slepec odrazu začne vidieť a pohľadom spočinie na oblohe s dúhou. A azda ani nič z toho, pretože ľudský jazyk je veľmi slabý na to, aby dokázal opísať všetky tie prelomy a zmeny, ktorými môže prejsť ľudská duša.
       Detský hlas stíchol a napätie, ktoré obe ženy donedávna takmer dusilo, sa stratilo, akoby ho odvial vietor. Mesačný svit zalial okolie strieborným svetlom. To sa práve rozostúpili mraky na oblohe. Obe ženy verili, že to pretože nimi práve preletela Miškova duša na ceste k nebeskej bráne.



* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 6059