Ruky anjelov
@ :: Poviedky ::
Oct 30 2007, 20:38 (UTC+0) | 
V Kojšove v lete 2007 |
Miesto: Kojšov, okres Gelnica
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
Žatva bola v plnom prúde. Lány polí sa slamene leskli, ženy si zastrkávali okraje vrchných sukní poza pásy, aby sa im nepotili nohy a neúnavne ukladali čutky okolo mandlíkov. Trinásť stoniek raže s klasmi nahor tvorilo čutku. Dvadsaťdva čutiek sa opieralo o kolík, čiže mandlík. Boli vsadené do zeme a stáli v jednom rade pár krokov jeden od druhého.
Terka, deväťročné dievča s hrubými vrkočmi a očami ako orechy, v duchu rátala: „Jeden, dva, tri, štyri... trinásť klasov. Devätnásť, dvadsať... dvadsaťdva čutiek.“ Sedela v tráve, okrajom poľa a mračila sa. Ostatné deti pobehovali, hrali sa, brodili sa v potoku, ale ona nesmela! Mala trest. Za včerajšok. Slnko jej pálilo na vlasy, opekalo tvár i ruky, no ona sa nepohla z miesta. Trpela a chcela, aby to všetci videli. Nech ju ľutujú. Celé telo ju bolelo. Nebolo na ňom miestečka, ktoré by nebolo pocítilo mamine ruky a otcove buchnáty. Bili ju, akoby bola cudzia, akoby zabudli, že je to ona, ich dcéra. Tá, čo veľakrát nešla s dievčatami na lúku viť vence z margarét, ani sa hrať na schovávačku medzi dedinské domy, či si sadnúť pod lipu a ohovárať chlapcov, ale trpezlivo strážila sedemročného Janka a dvojročnú Evku. Vedela, že v tomto musí zastúpiť mamu. A ona sa predsa tak veľmi snažila! Za to teraz sedí ubitá, nikým nevšímaná, nezbavená zodpovednosti, v tejto páľave bez toho, aby si čo len narovnala nohy. Samu seba trápila. Hádam sa nájde niekto, čo sa nad ňou zľutuje, pohladí aspoň pohľadom. Nič zlého nespravila. Zmlátili ju neprávom.
Neprestala rátať pšeničné klasy a na Janka hádzala škaredé pohľady. Lebo on bol príčinou jej utrpenia. Syn, na ktorého bol otec hrdý už od jeho narodenia. Dedič, budúci gazda a rodičovská istota na staré kolená. Pokračovateľ rodu. A Jano, napriek svojmu detskému veku, cítil a vedel, že sa na neho hľadí inými očami ako na jeho sestry. Zneužíval to. Bol neposedný, neposlušný, klamal a Terku ťahal za vrkoče vždy, keď okolo nej prechádzal. Dnes sa k nej však nepribližoval. Aj jemu bolo jasné, že včerajšia bitka bola nespravodlivá a mala byť uštedrená niekomu inému...
„Naháňame sa len od potoka po pole a cestu,“ kričala včera Terka. „Kto odbehne, prehráva a naháňa.“
Zo desať detí viselo na nej pohľadom a súhlasne pritakávalo. Vytýčila dosť veľké miesto na chytačku, ktorou si krátili čas, kým rodičia kosili obilie.
„Zase ty rozkazuješ?“ zapáral Janko. „Vždy len ty?“
„Nie, ja musím dávať pozor aj na teba, aj na Evku. Dozrieť, aby sa nezatúlala. To ty sa celý deň len zabávaš.“
„No, to mi je ale robota! Posaď ju do blata, bude sa v ňom tľapkať do večera,“ chechtal sa Janko.
„Neskôr budeme robiť z blata koláče, aj to bude, nemaj boja... Teraz utekajte! Ja chytám.“
Deti sa rozbehli na všetky strany, kľučkovali, uhýbali sa pred Terkinými rukami.
„Mám ťa! Chytila som ťa!“ tešila sa Terka, keď držala Fera za ruky. Mykal sa, skackal, no podľa pravidiel musel naháňať on. Rozbehol sa k hlúčiku chlapcov v jeho veku. S tými bola zábava. Tí menší, tí sa dali ulapiť raz dva. Ani nebolo treba veľmi naťahovať nohy. No a z toho potom bola nuda. Lebo malé deti nevedeli dobre naháňať. Keby sa im starší nedali chytiť naschvál, tak sa motajú na lúke celý deň a nemalo by to konca kraja. Tak sa po chvíľke lapali iba tí väčší, stratiac pojem o čase a úplne zabudnúc na drobizg.
„Chytá Juro,“ bolo počuť zarovno s krikom dospelých, čo sa ako jeden rozbehli k potoku: „Utopila sa?! Rýchlo, vytiahnite ju!“
Terka videla ako v časti, kde bola voda najhlbšia, skáče jej otec do potoka a za ním aj sused Michal. To miesto volali dedinčania žompa. Kedysi dávno vbili do dna jarku drevené koly a pomedzi ne preplietli lieskové prúty. Tak zatarasili tok, že ostalo na jednom mieste viacej vody. Pomedzi pletence pretekala pomalšie, v lete ju zohrievalo slnko a mala lesklú, rovnú hladinu, sťaby malé jazierko. Väčšie deti tam rady šantili, vírili hladinu skokmi zo stráne a dospelí si tam zmývali z unavených tiel prach a pot po celodennej drine na poliach.
Keď sa dvaja muži brodili v hlbokej vode, pomáhajúc si širokými rozmachmi rúk, stála Terka na brehu a srdce jej div nevyskočilo z hrude. Opantal ju taký strach, zmiešaný s bezmocnosťou, až sa jej ťažko dýchalo. Nič nevnímala, nič nepočula. Iba prosebným pohľadom posúvala malé telíčko na hladine žompy bližšie k chlapom a zopäla dlane ako bola zvyknutá pri modlitbe. Veľké kvapky såz sa jej kotúľali po lícach a slano sa rozpíjali na bielej blúzke. Plecia sa jej natriasali vo veľkom žiali a pri predstave, že chlapi vytiahnu na breh iba telíčko bez duše, celá skamenela. To ona je na vine! Stačila chvíľočka, kratučká ako dotyk Jurových rúk pri naháňačke a jej sestra Evka bola v žompe. Možno sa šmykla a malé nôžky ju neudržali na brehu. Možno do vody vošla sama. Ešte nemohla vedieť, že je to pre ňu nebezpečné. Ona ju tam nevodila. Sedávala s ňou ďalej od potoka, i keď sa čapkali v blate, vodu nosila Terka v dlaniach.
„Terka, Terka,“ ťahal ju ktosi za sukňu, „ja viem ako sa to stalo. Poviem ti, zohni sa, nech nikto nezačuje.“
Dievča sa ako v mrákotách nehybne dívalo do žompy, kde na hladine potoka ležala horeznak jej sestrička. Evičkine oči boli upreté do neba, rúčky rozpažené, akoby pripravené k objatiu, nôžky na krok jedna od druhej, ani čo by chceli nasilu roztrhnúť vigaňu, čo mala na sebe. Boli to širšie šaty s krátkymi rukávmi, dlhé temer až po zem, ušité z bieleho plátna. Väčší chlapci chodili v nohaviciach, dievčatá v sukniach, no malé deti – bez ohľadu na to, či to bol chlapček alebo dievčatko – mali na sebe vigane. Ako dieťa rástlo, vigaňa sa na ňom skracovala. Keď bola po kolená, dieťa dostalo nové šaty. Evka si už sukňu neoblečie...
„Terka, veď ma počúvaj!“ nástojčivo ju ťahala Hanka teraz už za ruku. „Tvoja sestrička tam nespadla. To Janko... On ju strčil do vody.“
„Náš Janko? Môj brat?“ uisťovala sa Terka.
„Ako vravím, on to bol. Videla som. Gánil na teba, že sa hráš na naháňačku a on nie. Evka šla ku nám. Veď vieš, robili sme blato. No a keď šla popri Jankovi, ten do nej drgol. Hneď bola v potoku.“
„A Janko?“
„Nič. Aj hneď odišiel preč. Len sa obzeral na všetky strany. Videl, že ja som to videla. Tak... On... Päsťou ukázal, že ma zbije, ak niečo poviem... Aj hlavou tak prikyvoval, akože mlčať budeš, lebo uvidíš! Ja sa ho bojím.“
„Neboj sa, nič ti nespraví. Nepovieme. Nikomu.“
„Potom, keď sa mi otočil chrbtom, tak som začala kričať o pomoc. Najskôr bratovi Miškovi, potom som kričala ostatným, že je Evička v žompe a ostatné už vieš.“
Keď už bola Evka na brehu, zaklipkala očkami a rozosmiala sa. Nikto nevedel pochopiť, ako sa mohlo dvojročné dieťa udržať na hladine bez toho, aby sa utopilo, aby sa vnorilo pod hladinu nečujne a ľahučko, ako sa vbára nôž do masla, aby sa nalogalo vody a kašľalo takmer do udusenia, aby kričalo od strachu, aby voľačo, hocičo, len niečo aby urobilo... Všetci okolo sa umárali od žiaľu, ubíjal ich strach, ľútosť, výčitky... A ajhľa, dievčatko žmurká do slniečka a smeje sa.
„Anjeli zachránili nevinnú dušu,“ vraveli ženy a tak sa to aj neskôr povrávalo. Nikoho už nezaujímalo, ako sa to stalo, každý len o anjeloch a detskej nevinnosti... Okrem rodičov. Tí Terku zmlátili ako žito. Kam len dosiahli. Za to, že nechala Evku bez dozoru, že sa tá mohla utopiť, že ju mohli už nemať, že sa s nimi, deťmi, toľko natrápili, ale že ona uprednostnila hru pred sestrou, že je nezodpovedná, nevšímavá, že má menej rozumu ako Janko, že... že... Terka nestačila počúvať, nieto si zapamätať všetky výčitky, čo padali na jej hlavu. Cítila len bolesť a nespravodlivosť. Janko stál obďaleč, blízko kuchynských dverí; možno preto, aby mohol rýchlo ubziknúť a díval sa ako ju bijú. Ani mu na um neprišlo povedať pravdu, nieto zastať sa jej. Veď keď klame, akoby sa nič nedialo, tak prečo nevymyslel niečo na jej obranu? Až tak veľmi ju nemá rád? Prečo? Lebo bola staršia a on ju musel poslúchať? Zatínala zuby a snažila sa nevnímať údery. V hlave sa jej motali dve myšlienky. Stále dokola tie isté. Jednou bola: vďaka anjelom za Evkin život a tou druhou: ach, Janko, ja ťa neprezradím, ale príde ten čas, keď aj ty dostaneš svoje.
Život na dedine mal svoje nepísané pravidlá, z pokolenia na pokolenie sa dedili zvyky, aj rodinné obyčaje a chránili sa ako oko v hlave. Na nič z toho sa nesmelo pozabudnúť, nebodaj prevrátiť hore nohami. Bolo by to horšie ako hriech! Aj deti to vedeli. Jeseň už nedosiahla ani na nohy babiemu letu a chladné noci striedali rovnako chladné dni, ktoré sa namiesto klopkania slnečných lúčov ohlasovali jemným srieňom na ešte zelenej tráve. Deti už nebehali naboso a obliekali sa do z komôr vyvlečených kabátcov.
Od času, keď sa Evička takmer utopila, prešlo pár mesiacov a všetko sa vrátilo do starých koľají. Dedinčania sa na dievčatko pozerali ako na niekoho, koho duša je v rukách anjelov, no Terka musela aj tak dozerať na oboch súrodencov rovnako pozorne ako predtým. Jano bol čoraz protivnejší, čo však bolo ešte horšie, mal silnejšie ruky a keď pokvákal sestru za vrkoče, bolela ju celá hlava. A to kvôli ich kvákaniu odbehol od chlapcov k hlúčiku dievčat a urobiť jej zle. Lebo tak ako v iné dni, aj v dnešný októbrový piatok sa dievčatá chichúňali pod starou lipou blízko kostola a chlapci sedeli na drevenom plote oproti. Kým sa dievčatá chválili, ktorá má krajšie oblečenú popku, ako nazývali z dreva vyrezávané bábiky, chlapcov zaujalo čosi iné.
„Fero, utri si sople,“ smiali sa kamaráti. „O chvíľu ti budú visieť až pod bradu.“
Fero si utrel nos do rukáva a párkrát smrkol.
„No, dostaneš medecínu, určite ju dostaneš.“
„Aj tak ju nebudem piť!“
„Bez toho sa sviečok pod nosom nezbavíš! Aj nás prinútili.“
„Dajte mi pokoj, čo sa všetci len do mňa staráte?“
„Lebo! Sopľami to začína a prevareným mliekom končí!“ mudroval Jano. „Neviem, kto to vymyslel, je to hnusoba najhnusnejšia! Aby si si dobre zapamätal, čo ťa čaká, zopakujem ti to. Počúvaj. To ti mama vloží do ľanovej látky konský trus. Preleje ho prevareným kravským mliekom, nechá odkvapkať do hrnčeka a ty to mlieko potom budeš piť. Hahaha.“
„Vravím, že nebudem! A nemusíš hovoriť. Viem ako to robia... Starká pritom odriekava nejakú modlitbu, či čo... Je to vraj proti zápalu... Čo mám ja zapálené, ha? Nič!“
„Mali by sme dačo vymyslieť. Len tu sedíme... pomaly sa stmieva, poďme sa naháňať.“
„Voláme aj dievčatá?“
„Hej, bude väčšia zábava. Ony sa tmy boja, budeme ich strašiť,“ tešili sa tí škodoradostnejší.
Podvečerné naháňačky mali svoje čaro. Nesmelo sa behať do dvorov, ani na cestu. Jediným miestom, kde sa mohli beztrestne chytať, boli neoplotené záhrady za domami s niekoľkými stromami. Na konci každej záhrady čupel drevený záchodík, postavený na čosi viac ako meter hlbokej jame. Keď sa tá zaplnila, jednoducho sa na druhej strane záhrady vykopala nová jama a drevený prístrešok sa preniesol nad ňu. Obsah žumpy spod starej sa zvykol vynosiť na pole, alebo sa chvíľu nechal odparovať a potom sa zmiešal so zemou. Najveselšie naháňanie sa bolo okolo kmeňov stromov a latrín. Hlasný detský smiech vliezol do každého domu a mamy boli rady, že sú ich detváky v poriadku. Menšie deti sa už večer nenaháňali. Na príkaz starších súrodencov sa museli chytiť za ruky a spievať si, tancovať, nikam neodchádzať. Tí starší, tí si už mädlili ruky a po vyčítanke sa to celé začalo.
Najprv chytal usoplený Fero. Sprvu sa mu veľmi nedarilo. Aj silný bol, aj nohy mal dlhé, aj zrak ostrý ako orol, iba po pár krokoch dychčal a fučal, akoby z neho odchádzala duša. ažko sa mu dýchalo. No keď už vari po šiestykrát obehol Grozákovu záhradu, aby dolapil Jana, čo sa mu vysmieval pri plote, chytil druhý dych a mal ho! Držal Jana pevne, akoby on bol jeho oporou a pustiť ho by znamenalo padnúť na nos. Stískal mu ramená tak silno, ako len vedel a syčal do tváre: „Mám ťa! Teraz ukáž ty, čo vieš!“
„Pusť ma!“ kričal Jano a mal premyslené, že určite ponaháňa dievčatá. Aj tak sa držia všetky na jednej kope, on len natiahne ruky a iste jednu chytí. Najlepšie by bolo uchopiť sestru za vrkoče, uškàňal sa v duchu.
„Už ma konečne pusť. Alebo pobežíš so mnou?“ Fero potiahol nosom a ustúpil o krok vzad.
Jano sa rozhliadol. Bolo ako si myslel. Dievčatá stáli vedľa seba neďaleko jablone. Vedel, že ak sa za nimi rozbehne, ony pobežia vedno jedným smerom. Hlupane! Už len aby sa chytili za ruky. Chlapci postávali roztrúsení po záhradách. Videl každého jedného. Stačí sa dobre rozhodnúť, poriadne sa nadýchnuť, nabrať správny smer a utekať tak rýchlo ako to len dokáže. Zrazu mu napadlo, že chytiť Michala, Hankinho brata, by bolo asi najlepšie. Hanka ho síce v lete neprezradila, no ktovie, či niečo nenaznačila Michalovi. Pri naháňačke v tme mu môže podložiť nohy, alebo uštedriť pár buchnátov. Nikto by mu nič nemohol... Aj tak... Veď je silnejší, aj starší ako Mišo.
Rozbehol sa k jabloni. Dievčatá výskali a utekali k tancujúcemu drobizgu. Jano krútil hlavou nad takýmto nápadom a nechal to tak. Kútikom oka videl Miša ako sa pomaly presúva z jednej záhrady do druhej, nespúšťajúc oči z Jana. Aj ostatní to tak robili, no tí teraz Jana nezaujímali. V behu sa otočil doprava, akože ponaháňa Ondreja, no hneď sa zvrtol vľavo a poďho za Mišom. Aj si to tak zrátal, že ešte zo desať krokov a bude dýchať Mišovi na krk, keď sa mu zrazu stratila zem pod nohami a on padal kamsi dole. Najskôr pocítil zimu a vlhko, potom smrad a nakoniec, že sa nevie ani pohnúť. To, do čoho vhupol, bolo husté, mazľavé, zapáchajúce, siahalo mu to povyše pása a vedel, že ktosi preložil latrínu a on vhupol do žumpy.
„Pomôžte mi! Hej, počujete ma? Už sa nehrám,“ kričal a dvíhal nos k oblohe, aby sa nadýchal čistého vzduchu. Ruky mal vzpažené akoby liezol hore po rebríku, žalúdok sa mu dvíhal. Najhoršie však bolo vedomie, že nebude také jednoduché zbaviť sa ani smradu, čo sa na neho lepí, ani povesti, ktorá ako najnovšia klebeta preletí Kojšovom rýchlosťou blesku. Tá hanba!
„Fuj, kam si to vliezol?“
„Spadol som. Podajte mi ruky a ťahajte... Neviem urobiť ani krok.“
„Zasviníš nám ich ako svoje. Iné musíme vymyslieť.“
„Čo sa tu dá vymýšľať? ahajte ma za ruky. Dvaja pravú, dvaja ľavú. Rýchlo! Chcem odtiaľ von! Je mi zima!“
„Len sa ty upokoj, medecíny sa ti ujde skôr ako mne,“ rehotal sa Fero. „Smrdíš rovnako!“
„Veď sa hýbte! Stojíte a dívate sa na mňa ako na jarmoku. Vylovte ma z tej jamy. Čo ste to za kamarátov?“ Ani po Janovom srdcervúcom prosíkaní sa nikto nepustil do jeho vyslobodzovania. Nebolo ako. Hrabať sa v hovnách kvôli nemu? To určite! Ten smrad sa nedal vydržať. Fero od zimy síce častejšie smrkal, no pri srdci ho hrial blažený pocit škodoradosti.
„Poďte sem!“ začuli Miškov krik. Stál pri kôlni blízkeho domu a mával na nich rukami: „Ja viem ako... Chytro poďte ku mne!“
Ondrej s Ferom pribehli ako prví. Mišo ukazoval na kopu dreva, ktoré už mal gazda nachystané na zimu. Chvíľu sa medzi klátmi hrabal, potom vytiahol dva drúky. Boli to hrubšie konáre nejakého stromu. Dosť pevné na to, aby sa dali použiť.
„Vložíme ich Janovi pod pazuchy a tak ho nadvihneme a vytiahneme,“ opisoval Miško svoj plán.
„Zbláznili ste sa? To mám ponoriť aj dlane?“ lamentoval Jano.
„Tak si tam ostaň! Aj tak si celý zababraný, tak čo sa vykrúcaš?“
„Do konca života mi budú smrdieť prsty!“
„Radšej sa silno pridrž drúkov a nohami sa odrážaj od dna... Hádam ťa utiahneme.“ Nech sa však chlapci snažili ako chceli, nepohli Janom ani o kúsok. Len ho sácali zo strany na stranu, on dvíhal kolená, akoby pochodoval a smradľavá hladina sa vlnila a páchla viac a viac, tupo špliechala o okraje jamy a deti strácali nádej. Jano si predstavil, ako tam postojačky strávi celú noc, a keď sa rozvidnie, ktosi privedie kone, aby sa on chytil oprát a zvieratá ho ťahali za sebou ako zdochlinu... Ostatní len tak postávali, niektorí s rukami v bok obchádzali žumpu a dumali.
Nikto si nevšimol, že Terka chytila Evku za rúčky a bez slova opustili nerozhodných chlapcov, vystrašené dievčatá a bedákajúceho brata. Pobrali sa domov. Už bol čas. Okolie Kojšova bolo schované v tme, Terka si akurát dovidela pod nohy a pár krokov pred seba. Neutekala. Šla po pomoc. Vedela, že Jana vie zachrániť iba ich otec. Detské ruky toho veľa nezmôžu. ahať za vrkoč, to bola ľahká úloha. Strčiť do sestry tak silno, aby padla do potoka, na to stačilo byť odutým a nevrlým. Vypiť hnusné mlieko, keď škriabalo v hrdle, na to bolo treba len kúsok odvahy a mať zatvorené oči. No vyhrabať sa zo žumpy, postarať sa o seba, nebyť vydaný napospas dobrej či zlej vôli kamarátov, na to detské ruky ani um ešte nestačili. K tomu bolo treba mať nablízku rodičov a svojho anjela strážneho.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
