login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Túžba a kosti

@ :: Poviedky ::     Oct 22 2007, 07:55 (UTC+0)

V Kojšove v lete 2007

Miesto: Kojšov, okres Gelnica
Čas: povesť nemá presnú časovú identifikáciu
Autor: Slavomír Szabó

       Izba, kam prišla Mária, bola vlastne jedinou miestnosťou malého domu, ktorému sa väčšina Kojšovčanov zvyčajne vyhýbala. Avšak naopak, pokiaľ niekoho voľačo trápilo, a to tak veľmi až sa mu ostne osudu zapichávali do duše, posadil sa práve tu, na drevenú lavicu za večne zaprataný stôl rovnako ako ona teraz. Bola tma. Tma čierna, až si Máriine oči museli dlho zvykať, aby rozoznali aspoň hrubé obrysy vecí, čo ju obklopovali. A bolo toho neúrekom, oveľa viac, než v iných domoch. Stará Hana chvíľu nerozprávala. Motala sa po kutici, akoby na všetko dobre videla. Mohla síce pokojne zapáliť knôt na malej lojovej lampe, či aspoň otvoriť dvierka na peci, nech dnu prenikne viac svetla, ale ona nie. Len stále čosi prenášala, otvárala truhlice, ktoré mala po celej miestnosti a v nich nevedno čo.
       „Takže?“ ticho sa opýtala Mária.
       „Takže, takže, takže... Veď ma chvíľu nechaj! Že vraj takže... Ale trvalo ti cez štyri týždne, kým si odlepila zadok z domu a prišla sem. A teraz naraz – tetuška ratujte! Takže žiadne takže, ale teraz seď a čakaj!“ obrátila sa k nej stará Hana, ale do tváre jej nevidela.
       Tma zhustla ešte viac, akoby náročky na niečí pokyn, snáď tu mala svoj domov, hniezdo, kam neprenikne slnko, kde sa môže cítiť bezpečne. Ale môže sa tma cítiť bezpečne? Môže vôbec tma niečo cítiť?
       Šialené myšlienky – pomyslela si Mária, lebo teraz sa jej zdalo možné i nemožné všeličo. Jej myseľ však nebola ani tak šialená, ako zmätená. Veď sedela u ženy, ktorú každý poznal ako bosorku. Teda, cez deň liečila a v noci bosorovala. Tak sa o nej hovorilo, že keď prísť ku nej, tak len ak človek musí a za dňa. Aj Mária tak urobila, ale stará Hana, potom ako si ju vypočula, jej povedala, nech dôjde až večer za tmy, že si dovtedy rozmyslí čo a ako. Za tmy by tu Mária inak nešla, to jej trápenie ju prinútilo. Trápenie a strach, čo je s Andrejom, jej milým. Skoro dva mesiace sa neukázal, nik o ňom nevie.
       „Aha, privoňaj!“ strčila stará Hana Márii pod nos akési vrecúško s bylinami. Mária sa strhla, nečakala to.
       „Čo je to?“
       „Akurát ti to porozprávam, že čo tam dávam, no nie? Len privoňaj, lebo si taká nejaká vystrašená, že potrebuješ trochu pookriať!“
       Pomaly, opatrne sa Mária nahla nad vrecúško a potiahla nosom. Vôňa, ktorú nasala, bola priam nádherná, povznášajúca, akoby z iného sveta. Zo sveta, kde niet miesta pre strach a bolesť.
       „Dobré, nie?“ zaškerila sa stará Hana.
       „To je krásne. Nič krajšie som zatiaľ nevoňala. Dáte mi z toho?“ spýtala sa Mária naivne.
       „Možno hej. Keď bude treba. Ale zatiaľ nie. To si len chystám, aby som mala po ruke, keby si sa mi tu zosypala.“
        „Takže?“ zopakovala otázku Mária ako na začiatku.
       „Takže môžeme začať,“ otvorila stará Hana dvierka na piecke, odtiahla od stola stoličku a posadila sa presne oproti Márii. Svetlo mihotajúcich plameňov, čo vychádzalo z piecky, sa obom ženám odrážalo priamo na tvárach.
       „Mysleli ste mňa?“ skúsila Mária opatrne.
        Myslela. Ale nepoteším ťa. Robila som kadečo. Všetko, čo som vedela, aby som zistila, kde ten tvoj Andrej je. Ale nedostala som žiadnu odpoveď. Neukázal sa mi jeho obraz v zrkadle, ako som čakala, ani v pohári s vodou.“
       „To čo znamená?“ zatriasol sa Márii hlas.
       „Noooooooooo,“ zatiahla stará Hana, akoby počas toho dlhého a nekonečného slovíčka rozmýšľala, čo má povedať. „To môže znamenať všeličo. Napríklad, že teraz nie je vhodný čas, aby sa mi zjavil jeho obraz. Možnože preto, lebo osud chce, aby ste sa už nestretli. Alebo, aby ste sa zatiaľ nestretli a odlúčenie bolo dlhšie. Možno preto, že som niečo zle urobila, alebo som na vyvolanie jeho obrazu nemala dosť sily. Ale možnože i preto, že už Andrej nie je medzi živými.“
       „Myslíte?“ Mária šepla otázku ticho, tichučko, až pri tom sotva pohla perami.
       „Nemyslím, že by som o tom mala čo by len rozmýšľať. A nemyslím si ani, že by si na to mala myslieť ty. Odišiel, v gelnických baniach sa mu nepáčilo, tak možno je teraz kdesi v Smolníku, alebo na Spiši, alebo niekde inde. Možno príde, možno nie, teraz ti nepomôžem, neviem.“
       „A keby... Nebodaj, keby ho niekde prepadli zbojníci, alebo keby ho zasypalo v bani, to viete zistiť?“
       „Možno hej, možno nie. Ale s tým nie sú žarty,“ zahuhňala stará Hana, vyhýbajúc sa priamej odpovedi.
       „A keby som vás poprosila, či by ste....“
       „Nemôžem, nedá sa! Ak je po ňom, potrebovala by som kosti. Kosti vytiahnuté zo zeme, tie by som musela zvariť pred zrkadlom, aby sa mi ukázal jeho obraz. Ale duši nebožtíka dať radšej pokoj! Málo vieme o sebe, čo môžeme vedieť o mŕtvych? Takže na, predsa si to len zober, tu máš byliny a dávaj si ich na vankúš. Ozaj dobre voňajú, budeš pri nich sladko spať a mať pekné sny. Všetko ostatné ukáže až čas,“ natiahla stará Hana ruku s vrecúškom.

       Mária v ten večer zaspávala ťažko. Sama, samučká v dome po rodičoch, čo sa pobrali na druhý svet, keď sotva dospela. Keby tu tak teraz boli, pohladili ju po vlasoch, poľutovali... Ale ani oni, ani Andrej. A to jej sľúbil, že sa do roka vezmú. Potom odišiel, že na týždeň, na dva, nájsť bane, kde lepšie platia a príde späť. Že jej povie, kde si čo zohnal a potom sa tam na nejaký čas vráti, aby mali peňazí a založili rodinu. Odišiel, nevrátil sa.
       Bolo už isto po polnoci, keď si spomenula na bylinky od starej Hany. Siahla po nich, vrecúško položila na vankúš. Až potom zaspala, svet sa dorazu stratil a ostala len nádherná vôňa, čo privodila krásny sen. Videla sa v bielych šatách na lúke zaliatej slnkom a pri nej on, Andrej. Objímal ju, hladil, oči mu svietili šťastím a nazýval ju svojou ženou. Ženou, s ktorou splodí potomka. Bola šťastná. Ale bol to len sen. Sen, čo privodilo omámenie z vysušených kvetov namiešaných tak, ako to vedela len stará Hana.
       Mária sa strhla, až keď zakikiríkal kohút. Vonku už bolo poriadne svetlo. Zvyčajne vstávala za brieždenia, ale teraz nie. Ani sa jej nechcelo vystrčiť nohy spod periny, rozmýšľala, či ju v tento deň čaká voľačo príjemné. Zbytočne. Pokiaľ sa nevráti Andrej, či aspoň nezačuje akúkoľvek správu, čo by jej dala jasne najavo, že od nej neušiel, alebo sa mu voľačo nestalo, aj tento deň bude len smutným čakaním, prázdnym časom bez radosti. Veď Andrej vždy dodržal každé slovo, tak prečo tu ešte nie je? A prečo...?
       Mária potriasla hlavou. Nie, tieto otázky si dávala už veľakrát, nemôže, nesmie takto rozmýšľať, lebo jej pukne srdce. Keby aspoň poslal správu, správičku, od hocikadiaľ. Hoc i zo samého pekla.
       Vtedy jej prišli na um Hanine slová. Že kosti vytiahnuté zo zeme, tie by musela zvariť pred zrkadlom, aby sa ukázal jeho obraz, hoc je i po ňom. Bolo to ako záblesk. Ako slamka na hladine jazera, ktorej sa chytá topiaci zúfalec. Teraz vstala. Ihneď, priamo, svižne. Hej, pôjde, nájde kosti, musí najskôr porobiť okolo domu, vyviazať kozu na lúku, ale potom pohľadá, prinesie, povarí kosti pred zrkadlom, nech sa niečo dozvie, lebo teraz je i zlá správa lepšia než žiadna.

       Slnko urobilo svoj denný oblúk po oblohe, prežiarilo vrcholky hôr, ba preniklo i do hustých lesov. Vyslalo teplé lúče na strechy kojšovských domov a večer sa opäť stiahlo za hory. Jeho vláda svetla skončila a mesiac pokryl okolie matným strieborným svitom. Začala ďalšia noc, krásna, teplá a plná hviezd. Z dolného konca dediny sa ozývala akási pieseň, to určite mládenci, zvykli sa tam stretávať a bez spevu sa nikdy nerozišli. Andrejov hlas im však chýbal. Možno, keby v tej chvíli i zaznel, Mária by ho nepočula. Pre ňu okolie zaniklo, nejestvovalo. Ponorila sa do vlastného sveta, kde sa miešal strach s nádejou.
       Urobila ako chcela. Najskôr bola na smetisku. Tam za dedinou, kde ľudia zahrabávajú zvieratá, ak voľačo zdochne. Spočiatku dávala pozor, či ju niekto nevidí, ale po chvíli jej to už bolo jedno. Našla, vyhrabala zopár kostí. Možno slepačie, jedna akoby zo psa, to presne nevedela. Lenže potom jej napadlo, a nedokázala sa toho dlho zbaviť, či to nemajú byť kosti ľudské. Nie, hrob by isto nerozhrabala, to by jej svedomie nedovolilo, ale i tak zašla na cintorín. A nie raz. Pred poludním, popoludní i večer, lebo stále nič nenašla. Až na posledný krát, tam vzadu, kde ležia predkovia, ktorých už nikto nepamätá, zbadala taký úlomok. Isto z ľudskej kosti, vytŕčal zo zeme a tam pochovávajú len ľudí. Až sa usmiala, potešila ako dieťa, čo nájde jahody. Keď ho vzala do ruky a stisla v dlani, uvedomila si, že kedysi komusi patril; človeku, ktorý sa vedel radovať i smútiť, čo prežil krásne chvíle i sklamania. Nakoniec, tak ako raz musí každý, zomrel a uložili ho do hrobu. Až ju striaslo, uvedomila si, že jej úsmev nebol na mieste, lenže už nečakala. Ponáhľala sa, a tam, kde sa cesta zvažuje i pobehla. Domov, rýchlo domov!
       Teraz stála v kuchyni, v peci šľahali vysoké plamene, priložila viac dreva ako inokedy. Na peci mala hrniec, v ňom voda i kosti. Všetky. Aj tá z cintorína. Oproti nej na stene viselo zrkadlo, schválne ho tam zavesila. Voda v hrnci sa zohrievala, parilo sa z nej, pomaly prichádzala k varu. Mária dlhou vareškou miešala, hľadela do zrkadla osvetlená len knôtom lampy a nemyslela na to, že robí čosi šialené. Čakala len, čo uvidí, kedy sa v zrkadle stratí jej tvár, aby ju nahradil pohľad na jej milého. Že kde je a čo práve robí. Aspoň na chvíľku, na chvíľočku, keby ho videla, aby sa jej duša upokojila. Dlho, veľmi dlho, nekonečné hodiny sa nedialo inak nič. Len spev zvonku zmĺkol a v okolitých domoch už išli dávno všetci spať, ale ona stále miešala, hľadela do zrkadla a cítila, že hodina pravdy sa blíži.
       A neblížila sa len hodina pravdy, ale i dáke kroky. Nie ľudské, ale kopytá. Kôň a v noci? Ba naviac, a to už nemohla nepočuť, zastal rovno pod jej oblokmi a odfrkol si.
       Andrej? Žeby Andrej?! Myšlienka, svetlá ako nádej jej preblesla mysľou, ale hneď spľasla. Nie, Andrej predsa nešiel na koni. Lenže hneď na to sa ozvalo klopanie na dvere.
       Bože, čo teraz? Isto posol, možno nejaký Andrejov kamarát nesie správu a ona tu varí toto! Rýchlo schmatla hrniec a strčila ho pod lavicu. Až potom sa ticho opýtala: „Kto je?“
       „To som ja, Andrej! Otvor mi, láska, neviem sa ťa dočkať!“
       Máriin svet odrazu rozkvitol. A hoc bola tma, jej duša hrala všetkými pestrými farbami šťastia. Andrej, Andrej! Predsa len... Chvatne odsunula závoru a otvorila.
       Bolo to šťastia, cit priam prekypoval, zaplavovala ho nežnými dotykmi, vinula sa k nemu a Andrej ju stískal, smial sa, ako to zvykol len on. Nevedela sa ho nabažiť.
       „A kôň? Odkiaľ máš koňa?“ spýtala sa až po chvíli, keď sa zvonku opäť ozvalo odfrknutie.
       „Mám viac než koňa. Mám svet, o akom sa ti ani nesnívalo.“
       „Zarobil si? Ale naraz toľko, že si kúpil žrebca? Ba ešte viac? Kde si to bol doposiaľ?“
       „Poď, len poď so mnou a neobanuješ. Uvidíš oveľa viac, budeme spolu navždy. Musíme, veď viem, ako si sa bála, bolo ti smutno, volala si ma.“
       „Teraz chceš niekam ísť? So mnou? A kam? Veď ostaň, sotva si prišiel; objím ma ešte,“ úprimne zašeptala Mária, ale Andrej vyšiel von pred dom. Jeho vysoká postava zmizla v tme a ona ihneď vybehla za ním, nech jej len, preboha, nezmizne z očí, neodíde.
       „Pôjdeš?“ opýtal sa Andrej, sediac už na koni s natiahnutou rukou.
       Mária zaváhala. Mala by sa spýtať kam, prečo, na ako dlho, ale odrazu sa jej zdalo všetko jasné. Určite nejaké prekvapenie! Andrej čosi prichystal, myslel na ňu, svoju lásku, možno to má niekde blízko, chce ju tam odviesť. Nakoniec, prečo nie? Vďačne prijala jeho ruku a on ju mocno potiahol až hore na koňa. Sedela pred ním na chrbte čierneho žrebca, čo klusal dolu dedinou. Hviezdy sa trblietali na oblohe a v jej tvári sa zrkadlilo šťastie.
       „Možno, že by sme mohli trošku pomalšie. Je tma, cesta nerovná, to nie je dobre ani pre koňa,“ navrhla Andrejovi, ale on sa len usmial.
       „Tma a ja sme kamaráti. V mojom svete je stále tma, ale vidím v nej dobre.“
       „Ach, ty baník. Neverím ti, na tmu nikto neprivykne, nech si v štôlni v akej chceš.“
       Andrej neodpovedal. Mária si pomyslela, že ju nakoniec aj poslúchol, keď spomalil koňa, ba i celkom zastavil.
       „Môžeš zísť dolu,“ ukázal Andrej na zem a Mária sa porozhliadala. Naozaj ďaleko nezašli, len tu, ku kojšovskému cintorínu.
       „Čudné miesto, prečo sem?“ spýtala sa ho, ale on jej len ukázal, iba aby kráčala pred ním, a to rovno ku krížom.
       Mária išla opatrne, pomaly, hľadiac si pod nohy, i keď dnes, či vlastne včera tu už bola. Dokonca tri razy. Hľadala kosti, ľudské, tak ako jej poradila Hana. Čo jej to vravela? Duši nebožtíka dať radšej pokoj! Málo vieme o sebe, čo môžeme vedieť o mŕtvych?
       Chladný vietor ovanul Máriinu tvár, a akoby do radosti z príchodu Andreja vmietol pochybnosti. Veď varila kosti, zvieracie, ľudské, hrniec je ešte pod lavicou, voda v ňom isto nestihla ani vychladnúť a Andrej... Jeho čudné reči... A teraz, prečo kráčajú práve sem?
       Opatrne, pomaličky si rozviazala mašľu na zástere, ale tak, aby Andrej nič nevidel. Až keď došli celkom blízko, len na pár krokov od prvých hrobov, otočila sa a rozbehla späť. Andrej po nej len zmätene hodil rukou, chytil ju tak ako vždy – za zásteru, ale tá mu ostala zovretá v prstoch.
       Mária bežala ako o život. Bosorácky rituál, čierny žrebec, cintorín... Nie, musí vybehnúť tam vyššie, ku kostolu, nech za ňou Andrej príde, keď ju ľúbi, keď môže... Musí si byť istá. Srdce jej bilo divoko, nohy necítila, akoby ju niesli samé, len spoza chrbta počula Andrejov krik. Nech počká, neuteká...
       Keď ma ľúbi, tak za mnou príde, príde, príde - opakovala si v duchu Mária, až kým nedobehla ku kostolným dverám. Tam zastala, hľadajúc istotu pri chráme plnom svätosti. Čakala, kedy sa zjaví Andrej, či aspoň začuje jeho hlas. A netrvalo to ani dlho. Prišiel, zastal však obďaleč.
       „Láska moja milovaná, čo ťa vyplašilo?“ pýtal sa prekvapene. Obloha už bledla, začala ho vidieť celkom dobre.
       „Bojím sa. Bojím, je to čudné. V noci na cintorín ľudia nechodia. Len duchovia, čo sťahujú ľudí do hrobov.“
       „Láska moja, poď a budeme navždy svoji. Musíme skôr, než začne svitať.“
       „Navždy svoji? Svadbu chceš? Vyčkajme do rána a pôjdeme za kňazom žiadať o ohlášky.“
       „Láska, poď so mnou. Ty mi neveríš? Keď žena mužovi neverí, akoby ho stratila. Bojím sa, že ma stratíš. Poď so mnou teraz a budeme spolu navždy.“
       Mária bola celkom zmätená. Andrej, jej láska, už len preňho žila. A teraz, hľa, tam stojí pred ňou, volá ju a ona sa mu vzpiera. Aký by bol život bez neho? Veď on má pravdu! Ako by mu mohla stáť verne po boku, keby mu neverila? Andrej, jej Andrej...
       Vystrela ruku, akoby sa ho túžila čo najskôr dotknúť a šla rovno k nemu. Krok, druhý, tretí, blížila sa rovnako rýchlo ako nové ráno. Ráno, v ktorom začalo slnko novú púť po oblohe. Jeho prvé lúče práve vyšľahli spoza hôr na krajinu. Na lesy, strechy domov, lúky, na jej milého. V ich svetle sa Andrejov výzor zmenil. Jeho tvár, tá tvár, ktorú si Mária nekonečne zamilovala, náhle zbledla, zosinela. A pery, tie čo ju tak často bozkávali, už nemal. Len dva razy zubov a na mieste očí, čo mu tak často žiarili plamienkami lásky, teraz ostali len čierne diery, v ktorých sa hemžili červy. Aj on jej vykročil oproti, natiahol ruky, z pravého predlaktia mu videl kus ohyzdného mäsa, túžil sa k nej dostať.
       Zakikiríkal kohút. Tak ako inokedy, ako to kdekto počul nekonečne veľa krát. A predsa inak. Jeho hlas, zvestujúci príchod rána, ukončil noc. A ukončil noci moc. Mária padla od strachu na zem, ale vedomie celkom nestratila. Celkom určite si zapamätá naveky obraz, čo sa jej naskytol. Ten pohľad na ducha umrlca, ktorý bol zaživa jej milým. Ako k nej ešte kráča, zúfalo sa snaží vziať ju k sebe, aby si ju odviedol. No zároveň sa rozplýva, stráca, akoby bol z dymu, či z pary, až nakoniec celkom zmizol. Duch, ktorého privolala túžbou a varením kostí.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.


čitateľov: 3562