login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

„Mikluš, Mikluš, daj mi dobrý muž!“

@ :: Poviedky ::     May 12 2005, 13:19 (UTC+0)

V jednej z myslavských uličiek

Miesto: Myslava
Čas: Prvé roky po II. svetovej vojne
Autor: Slavomír Szabó

       Zima prišla poriadna, zafúkalo nielen vrchol Hrabiny, ale i myslavské ulice, strechy domov, ba zamrzol i potok. I keď do Vianoc ostávalo ešte zopár dlhých nocí, slávnostná atmosféra už presiakla celou dedinou. Naviac, decembrové večery majú v sebe tú zvláštnu moc, aspoň ľudia tomu veria, akoby spojenie bežných ľudských duší, ktoré ukrývajú svoje radosti, žiale, prosby i nádeje, s vyššími silami nebeského dobra, bolo akési užšie, bližšie, plnšie lásky a milosti. Tak aj mrazivé počasie prekážalo málokomu, naviac, dedina ožila starými zvykmi.

       Blížil sa sviatok sv. Mikuláša a to si už dievčatá, ktoré pomýšľali na blížiace sa ženstvo, pošepkávali, že sa večer stretnú, ale v tajnosti, ticho, aby ich nikto nevidel a pôjdu prosiť o dobrého ženícha. Pohľad na tieto mladé Myslavčanky by dnes asi vyvolal rozpaky. Mali tak dvanásť až trinásť rokov, ale v povojnovom čase to nebolo nič nezvyčajné. Ako pätnásťročné už chodili pracovať, to už bolo nanajvýš vhodné nájsť si chlapca, ktorý by sa mohol stať verným a dobrým mužom. A po takom dievčenské srdce piští ešte skôr, než nadíde ten správny vek.
       Áno, chlapci sa síce prezliekali za čertov, Mikulášov i anjelov a chodili od domu do domu koledovať spievať, dávať deťom orechy, či nejaký ten koláč do topánok. Ale to bolo naozaj pre tých najmenších. Rodičia ich strašili, že ak budú zlí, tak ich čert vezme. Nuž, dobrí boli aspoň v ten deň. Ale dvanásť až trinásťročným dievčatám, vždy keď prišli poniže kostola, zrak im zablúdil k studni pred Mižičkami. Práve tam sa potajme chodilo na sv. Mikuláša večer, keď slnko už zašlo, len mesiac s hviezdami sa odrážali od snehových závejov a vytvárali tak magické svetlo noci. Ženy verili, že je nutné nakloniť sa poriadne nad studňu a do čiernej hlbočiny zavolať: „Mikluš, Mikluš, daj mi dobrý muž.“
       Tak sa aj Anna s kamarátkami dohodli, že už asi nadišiel ten správny čas a tohto roku si aj ony pôjdu takto zavolať, aby dali svätému Mikulášovi najavo, že už sa necítia byť len malými deťmi a je načase, aby im nadelil čosi viac ako orechy, či lángoše. A nebudú prosiť len jeho. Aj vianočná moc má svoje magické čaro a vtedy je ten najlepší čas napísať svoje tajné želania na papier a ten vložiť do ohňa. Keď ho pohltia plamene, s teplom, ktoré vyžarujú, sa správa dostane ku všetkým anjelom. Títo majú určite pochopenie pre ľudské slabôstky, potreby a prosby; tak prečo by ich nesplnili?
       Večer už nastal, ale svetla bolo pomenej ako včera. Mesiac i hviezdy zakryli čierne mraky a s každou chvíľou opäť mohlo začať snežiť. Sneh vŕzgal pod dievčenskými bagandžami, keď štyri postavy v kabátikoch a s hustkami prehodenými cez plecia prebehli cez most pred kostolom a zastali pri studni. Anna sa rozhodla zakričať prvá. Očistila sneh z kamennému muriva okolo čierneho kruhu, z ktorého zívala hĺbka uzatvorená vodnou hladinou. Postavila sa na špičky, rukami zaprela o kruh a pozrela do tmavého priestoru. Chlad jej ovanul tvár a vietor, ktorý sa práve zdvihol, vytlačil aj malú slzičku z oka. Nadýchla sa, už, už chcela zakričať, ale sa ešte raz otočila a jej pohľad spočinul na kamarátkach. Zuzka, Margitka aj Ilona nedočkavo stáli, čakali, kým sa Anka ozve, v mysli sa už pripravovali, kedy prídu na rad, aby sa aj na nich šťastie čo najskôr usmialo. Táto krátka pauza umocnila kúzlo danej chvíle, rituál, ktorým prešlo hádam každá myslavská deva.
       Anka už nevyčkávala, zhlboka sa nadýchla, ešte hlbšie naklonila nad studňu a zakričala, čo jej hrdlo stačilo: „Mikluš, Mikluš, daj mi dobrý muž!“
       Jej hlas znel v čiernej diere akosi inak, duto a možno ani neplánovala tak nahlas zvolať, ale bolo to úprimné, dlho na to čakala a nechcela nič pokaziť. Už sa aj vystrela, pohľadom preletela okolie, či ich nikto nevidí, keď zrazu dostala nečakanú odpoveď. Nevedno odkadiaľ, znelo to akoby zo všetkých strán, ale ozval sa neznámy hlas: „Jednej som dal jednoho čerta a tebe dám dvoch!“
       Bože, ó bože, čo to? Čo sa deje? Kto to bol a čo ma čaká? Razom stuhla, telom jej prebehli chlad i horúčava, nohy sa roztriasli a v okamihu ju niesli kamsi preč. Utekala, vidiac len chrbty svojich kamarátok, na spánkoch cítila, ako jej divo bije srdce. Dobehli k Margite, len tak na priedomie, dovnútra sa báli, možno trochu hanbili. Naviac, v dome bola len jedna izba a žilo tam šesť ľudí. Vojsť dnu a priznať sa kde boli? Nie, to nie, radšej rýchlo domov! Na Anku však prichádzali mrákoty. Chvela sa a lapala po dychu. Aj ostatné dievky už túžili dôjsť rýchlo k rodičom, k peci sadnúť, ohriať sa a otčenáš odriekať, nech už len nestraší, hrozba Anku nepostihne aj im sa zlo vyhýba. Rýchlo prebehli mostíkom cez potok až do stredu dediny a odtiaľ rýchlo každá svojim smerom.

       Keď Anna večer usínala, stále sa jej v hlave vynárala spomienka na hlas neznámej bytosti, ktorá jej prorokovala zlý osud. Vyčítala si, že tam vôbec išla, veď načo pokúšať neznáme sily. Čo vlastne o nich ľudia vedia, že majú tú drzosť žiadať ich o plnenie vlastných želaní? Ale povedať o tom niekomu? Priznať si, že vo svojich trinástich už prosila o dobrého muža, a naviac spôsobom, z ktorého sa muži v dedine len smejú? Nie, nikto by jej neuveril, čo sa stalo. Len by sa zabávali, že v strachu si vietor pomýlila s hlasom, alebo jej už načisto preskočilo. Hemžila sa, prehadzovala z boka na bok, keď išla prikúriť do pece, bála sa pozrieť von oknom, aby tam za sklom náhodou nestál ten neznámy, čo jej zle prorokoval.

       Prešla noc, s ránom sa oblaky roztrhali a na Myslavu zasvietilo zubaté slnko. Anna sa už chystala drevo zo šopy do kuchyne naznášať, keď sa u nej zastavila Margitka. Pozreli na seba a Anka hneď vycítila, že to nie je všetko len tak, že Margitka sa dozaista ponáhľala, aby jej niečo dôležité povedala, určite čosi o včerajšku, nedajbože sa ešte niečo ďalšie prihodilo.
        „Ako si spala?“ zašveholila Margitka, keď už otvárali záveru na šope.
       Anka len nechápavo pozrela. Spánok? Stále sa strhávala, na povalu pozerala a v hlave jej vírili rôzne myšlienky. Ani si nevie predstaviť, že niekedy v budúcnosti len tak pokojne prejde okolo tej studne. Tá zlá veštba ju stále bude mátať.
        „Mamka mi vravela,“ pokračovala Margitka, „že ju veľmi trápi, že ťa tak vyľakala. Bola skrytá za stromom, hneď pri nás. Myslela si, že prvá pôjdem volať do studne ja, ale keď videla, že sme až štyri, bála sa, aby sme ju neuvideli skôr, ako si zažartuje. Tak zakričala hneď, len čo si sa ty ozvala. Vieš, ako sa mi uľavilo, keď mi to doma povedala? Chcela som ísť za tebou, ale už bol večer, tak mi prikázala, aby som vyčkala do rána. A teraz už bežím za Zuzkou a Ilonou, aby sa tiež nebáli, lebo, vieš, mama tak povedala, že aj ju, keď bola dievča a išla kričať do studne, jej mama rovnako vystrašila. No, aby sa zabavila, veď uvidíš, že dnes už o tom budú všetky ženy vedieť a smiať sa z toho,“ dokončila Margitka, potiahla nosom, ktorý jej oziabalo a už sa aj vybehla z dvora a zamierila si to k domu, kde bývala Zuzka.
        „Takže takto, takto? A ja som strachom umierala!“ miešali sa v Anke rôzne pocity. Sadla na klát, na ktorom inak rúbali drevo, vložila si hlavu do dlaní a chvíľku sa snažila upokojiť, zabudnúť, všetko si to v mysli urovnať, až sa nakoniec rozosmiala. No – bol to len taký myslavský žart. Dobre, ale o rok, už radšej do studne kričať nepôjde…

čitateľov: 6391