login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Keď trikrát nestačí

@ :: Poviedky ::     Oct 10 2007, 08:46 (UTC+0)

Drienovec v podvečernom svetle

Miesto: Drienovec, Košice - okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autorky: Ľubica Andrásiová, Anna Domaniková

       Imro, urastený chalanisko, namyslený, že mu už rastú fúzy, neznášal lenivcov, strachopudov, no najmä ak niekto veril na bosorky. Silný bol od ťažkej roboty na gazdovstve, svaly mu rozpínali košeľu na hrudi a cítil sa byť viac mužom ako deckom. Veď už mal šestnásť! Rozumu pobral dosť, no ten mu behal iba po lapajstvách a mal poriadne podrezaný jazyk. To všetko stačilo na to, aby vzbudzoval rešpekt pred rovesníkmi. Bol to taký všade bol, všetko vedel. Sedel na kozlíku plne naloženého voza a hundral, že sú kone lenivé, že sa v mlyne zdržal dlhšie ako predpokladal a na to všetko ho hnevala aj sestra Anka.
       „A vôbec, keď veríš len tomu, čo si videl, potom by podľa teba neboli ani sopky, ani slony, ani more a učitelia mám do hlavy vtláčali samé hlúposti,“ húdla doň, lebo sa bránila. Imro do nej vyrýval rád, tešil sa, keď ju mohol strašiť, hnevať. Aj teraz začal. O tom, čo ich delilo. O viere v bosorky.
       „To ani nie je možné, že si moja sestra! Podľahnúť takým nezmyslom? Aj o tom hovorili učitelia? Bosorky neexistujú. Ti hovorím, neexistujú!“
       „Veď už prestaň! Ako môžeš takto rozprávať? Tak isto a bohorovne, ako by si ako jediný mal právo, čo si o tom myslieť! Všetci predsa hovoria, že sú. A keď tak hovoria, isto na tom niečo bude. Vari si nepočul, o čom rozprávali susedy? Že bosorky chodia v noci meniť novorodencov za malé strigônčatá? A asi aj teba vymenili! Veď to musí byť hrozné. Rodičia sa tešia na dieťa, vinú si ho s láskou, maznajú sa s ním, a naraz nájdu v kolíske nejakú ozrutu! Len počkaj, ako sa ti za tie reči raz bosorky pomstia. Uvidíš!“
       Imro sa zasmial, bol to taký zlostný smiech nasilu, a potom radšej zmĺkol. Dnes sa mu zdala Anka akási bojovná. Radšej vyčká na kamarátov a pred nimi jej to vráti aj s úrokmi. Usmial sa druhý krát. Teraz už naozaj. Hej, stretne sa s ostatnými a tam jej to natrie...

       Septembrové dni boli očividne kratšie, tma sadala na krajinu ako závoj, okolie menila na divné územie plné nezvyčajných, strašidelných vecí. Anku striaslo. Bolo to chladom aj strachom. Ona sa veru bála. Bola od brata mladšia o čosi vyše roka, krásavica, dievča ako lusk. Ale nebyť jej krásnych vrkôčikov a ženskosti, vyzerala by navonok ako Imro. Hnedé oči, rovný nos, plné pery, súmerná postava. S obavami prekutrávala okolie, či neuzrie nejaké strašidlo. Dlhými mihalnica klipkala do tmy a pery, čo sa inokedy neustáli rozťahovali do úsmevu, mala pevne stisnuté. Bola vtipná a zhovorčivá, rovnako ako Imro. No v bratovej istote o tom, že niet bosoriek, v tom sa na neho nepodobala, toto presvedčenie s ním nezdieľala. Imro sa síce nebál ničoho, ani keď bola tma, ale ona vedela svoje.
       „Čo tak pozeráš po okolí? Už si uvidela nejakú babu na metle?“ vyštekol znova Imro, mlčať nevydržal. Dievča stuhlo. Ešte to! Vidieť bosorku na vlastné oči...
       Anka sa babušila sa do teplého svetríka, schovávala si dlane pod pazuchy a radšej zahovorila: „Prečo nejdeme rovno domov? Kam sa trepeme v takej tme a s plným vozom múky? Aj kone sa ledva vlečú... Doma sa nám dostane kriku... Uvidíš,“ huhňala do goliera, ale Imro ju dobre počul.
       „Uvidíš, uvidíš. Čo si? Nejaká veštica? Alebo bosorka? Dobre vieš, že som sa dohodol s Pištom a Šaňom. Čakajú ma pri aleji... Teda, nás čakajú,“ opravil sa Imro a škaredo na ňu pozrel.
       „Večerné stretnutie? Prečo? Kvôli čomu?“
       „Dnes som musel do mlyna, tak ma počkajú už na ceste. Vezmeme ich na voz a spolu pôjdeme... Na to naše miesto. Ku plotu! Každý večer si tam chvíľu posedíme, porozprávame čo nového sa stalo v dedine... Len tak, aby sme vedeli...“
       „Ku plotu?!“ Anka si v duchu predstavila tú príšernú kamennú zrúcaninu na konci aleje za Drienovcom, čo tak očarila chlapcom. Obrastená bola divými čerešňami a jabloňami, trnkami, pichľavým malinčím a bola schovaná medzi vysokou, drsnou trávou. Tú nikto z gazdov nekosil, nebola dobrá ani na podstielku, nieto na kŕmenie dobytka. Na tom mieste bolo všetko tajomné a zvláštne. Síce najlepšie miesto na svete pre chlapcov, čo sa chceli na chvíľku niekam schovať, ale pre Anku čosi odpudivé, hrôzu naháňajúce priestranstvo. Vedela o tom, že sa títo kamaráti často driapali na plot a stačilo im len natiahnuť ruku, aby natŕhali drobné kyslé jabĺčka. Potom si ľahli naznak do trávy, hľadeli na oblohu a čakali, či ich rozbolia bruchá.
       V horúcom lete celé okolie bzučalo, švitorilo a voňalo. Ale na jeseň bolo okolo kamenného plota ticho, len suché, tvrdé steblá buriny praskali vo vetre. No ešte stále poskytovalo Imrovi, Šaňovi a aj Pištovi dobrú skrýšu. Radi a často sa tam stretávali. Jednak boli chránení od zvedavých pohľadov i natiahnutých uší dedinčanov, jednak si mohli zveriť svoje chlapčenské tajomstvá.

       „Načo som ju len bral so sebou?“ hneval sa Imro sám na seba. „Dievčisko medzi chlapmi... Ja somár! To len zato, že sa mi nechcelo ísť samému do mlyna!“ rozhutoval a občas kýchol. Nie však od zimy. Nos mu dráždila múka, čo viezol. V mlyne, kde sa prášilo až nebolo vidno ani na krok, tam kýchal bez prestania. Všetci to o ňom vedeli, aj sa mu za to posmievali, no nebolo lieku, čoby ho tohto neduhu zbavil.
       „Na zdravie!“ začul z tmy známy hlas. Bol to Pišta. Plavovlasý, chudý chlapčisko, samá ruka, samá noha. Vyšší od Imra, no stále sa hrbil, akoby ho nechcel prerásť. A utiahnutý bol, veľa toho nenarozprával, iba počúval a ticho postával. Opieral sa o agát a pri ňom čupel Šaňo, ktorému padala kučeravá ofina pred oči a on musel pohadzovať hlavou ako kôň, aby videl okolo seba. Ťarbavo vstal.
       „Že už ideš, Imro. Nohy mám celé stuhnuté,“ šomral. „Anka!“ prekvapene zvolal, keď zistil, že jeho kamarát neprišiel sám. Usmieval sa na ňu a prstami uhládzal neposlušné vlasy.
       „Čo sa toľko okúňate? Sadajte na voz!“ rozkázal Imro. Zase kýchol a popohnal kone temnou alejou.
       „Čo ty, Anka? Ako si presvedčila Imra, že ťa zobral so sebou?“ prihovoril sa Šaňo. „Vari sa bál do tmy sám?“
       „Ja a strach? To ona!“ chechtal sa Imro. „Všetkého sa bojí. Aj týchto agátov. Ani neviem, prečo som ju zobral,“ odpovedal za sestru. „Bosoriek sa bojí najviac. Čo sa dá čakať od dievčaťa!“
       Anka by ho najradšej zhodila z voza. Takto ju ponížiť pred kamarátmi!
       „Hm, noc má svoju moc. Hádam by sme ju nemali pokúšať,“ prekvapujúco sa jej zastal Pišta, „ktovie aké čary skrývajú tieto agáty?“
       „Pche, že bosorky!“ znova zabŕdol Imro a nahlas kýchol.
       Na chvíľu všetci stíchli. Tmavá cesta bola hrboľatá, voz poskakoval, nakláňal sa raz na jednu, potom na druhú stranu a Anka sa v duchu zaoberala Pištovou otázkou. Skrývajú agáty nejaké čary? Zdalo, že jej, že kríky ožili. Konáre sa knísali vo vetre, praskali a naťahovali k vozu svoje pazúry, akoby chceli po nej chňapnúť. Žltnúce lístie si niečo šumelo... Striasla sa. Neznáme zvuky ju vydesili.
       Jej myšlienky prerušil Imro výkrikom: „Už sme tu! Vidím plot!“
       „Och, tamto! Aha, pozrite! Niečo tam je!“ natiahla zrazu Anka trasúcu sa ruku k hustým kríkom malinčia. Ozaj sa tam voľačo hýbalo, šuchotalo. Bolo to menšie ako kríky a tráva, nevydávalo to žiadne zvuky, len voľajaké mľaskanie. Všetci to videli. Biele čudo. Ktovie, či sa tam pred nimi schovalo, aby ho neuzreli, alebo preto, aby na nich zaútočilo. Šero hustlo, no chlapcom bolo jasné, že kamenný plot to nie je. Vyzeralo to ako...
       „Bosorka!“ vykríkla Anka. „Bosorka sa zamotala do húštiny!“
       Šaňo s Pištom strnulo hľadeli do kriakov a snažili sa zistiť, či má Anka pravdu.
       „Bosorka! Malá, hnusná, zhrbená bosorka!“ vyhŕkol aj Šaňo, nedbajúc na prípadné Imrove výsmechy. „Imro zastav!“
       Imro, tak ako vždy, neváhal. Zoskočil z voza a poďho rovno k záhadnej veci. Kráčal smelo, so zodvihnutou hlavou. Ruky mal prázdne. Nevzal si ani bič, ani žiadnu palicu pre prípad, žeby...
       „Hej bosorka!! Striga!! Ukáž sa! No, ukáž metlu! Poď sa so mnou popasovať!“ vykrikoval a hneď potom sa začal chechotať: „Držte ma! Veď je to koza! Koza rohatá! To mi je ale pekná bosorka! Och vy, straškovia! Ja asi puknem od smiechu. Čo vám celý čas hovorím? Bosorky sú vý-my-sly! Vý-my-sly!“ Znova si kýchol. „Pravda!“
       Šaňo, Pišta i Anka, poskákali z voza do vysokej buriny. Rukami odhŕňali trávu a kliesnili si cestu k malinčiu.
       „No, naozaj je to koza. Čo tu robíš, koza?“ pýtal sa Šaňo.
       Koza zamečala, akoby mu chcela odpovedať. Ktovie, či sa niekomu z dediny zatúlala, alebo na ňu zabudli a neodviedli domov do chlieva. Všetci sa od úľavy rozosmiali. Samozrejme okrem Imra. Jeho pichľavý a uštipačný chichot sa niesol krajom ako hlahol večerných zvonov. V tom bol neprekonateľný. On sa nesmial, on sa iba vysmieval.
       Kým sa Anka, Šaňo a Pišta, pokúšali vyslobodiť zviera spomedzi malinčia, Imro sa vrátil k vozu. Prikryl kone dekou. Mali mokrú srsť, a keďže sa už riadne ochladilo, nechcel aby ochoreli. Ako narovnával prikrývky na konských chrbtoch, počul Šaňa rozprávať. A zasa o bosorkách.
       „A viete, že bosorky berú kravám mlieko? A viete, že keď na maštali strhnete lastovičie hniezdo, tak kravy dajú krvavé mlieko? A viete, že bosorky lietajú na metlách aj na vidlách? A viete, že keď liezol Imro na strom, aby vybral kuvičie hniezdo, tak sa pod ním prelomil konár? Aj to bolo bosoráctvo!“
       Toto už Imro nevydržal. Hnevala ho už nielen sestra, ale aj kamaráti. Všetci sa zbláznili! Bosorky a samé bosorky, ich čary, ich vyčíňanie, vymyslené. Všetko vymyslené. V tej chvíli mu čosi napadlo.
       „A viete, čo sa teraz stane?“ šomral si popod nos a od radosti, že čosi dobré vymyslel, sa blažene uškŕňal. V hlave mu skrsol bláznivý nápad. Vyliezol na voz a schmatol prvý prázdny mech, čo mu prišiel pod ruku. Bol trochu zamúčený a musel sa veľmi premáhať, aby nekýchol. Vliezol doň, ani vlások mu z neho netrčal a s veľkým revom sa rozbehol cez trávu k ostatným. Vrece mu bolo úzke, divne sa tackal, huhňal, už aj kýchal, vrtel sa.
       „Mátoha, mátoha!“ preľakla sa Anka.
       Pišta len ticho hľadel na to čudo, Šaňo stál s otvorenými ústami a škúlil cez dlhé vlasy na strašiaka. Imro sa dusil vo vreci, no poskakoval okolo nich ako divý a nezrozumiteľne mrmlal. Fučal, kňučal a krútil sa, kým sa mu nohy nepomotali až spadol na zem. Aj tam sa len zvíjal, kopal a mal ohromnú radosť z toho, ako vyplašil trojicu na smrť vystrašených rovesníkov.
       Prvý sa vzchopil Pišta. Inak tichý, zakríknutý chlapčisko, teraz skočil na motovidlo a začal ho tĺcť päsťami, čo mu sily stačili. Ani Šaňo sa nedal zahanbiť a pribehol kamarátovi na pomoc. Jeden buchnát striedal druhý, kopance dopadali na zmetajúce sa strašidlo. Nakoniec sa ňom obaja sedeli a buchnáty nemali konca kraja.
       „Hej, veď to som ja! Imro! Zlezte zo mňa. Prestaňte, prestaňte už! Doparoma! Vy strachopudi, odkundesi, veď to som ja!“ nadával tak hlasno, až sa opäť rozkýchal.
       Až vtedy chlapci prestali. Keď vyliezol z vreca, vyzeral ako biela mátoha. Bol celý od múky, ani sa nevedel poriadne oprášiť, lebo kýchal a kýchal, až sa celý triasol.
       „Ty neznaboh! Ty nemáš v hlave všetko v poriadku!“ karhala ho Anka. Vyzerala poriadne vyplašená, bolo jej to poznať najmä na hlase. Veď už toho bolo priveľa. „Škoda, že som nevedela, že si to ty. Aj ja by som si bola kopla! Tak ti treba! Málo si dostal.“
       „Do mňa by si kopala, čo? Ale videla si vo mne bosorku, nemala si odvahu ani sa ku mne priblížiť, hehe.“
       „Bosorky sa ti pomstia. Uvidíš Imro,“ tichým hlasom prorokoval Pišta.
       „Čo bosorky? Aké bosorky? Čo za strigy? Čo je dnes s vami? Radšej idem domov,“ nadul sa Imro a otočil sa, že odchádza. „Rozveseliť som vás chcel, dokázať, že sa bojíte všetkého, čo je zahalené v tme, čo nepoznáte. A vy? Radšej veríte v čary! Najmä, keď je tu ona – Anka!“
       „Počúvaj! A potom buď múdry!“ zastal mu cestu sa Pišta. „V Debradi žili otec a syn.“
        A čo? To len v Debradi?“
       „Však ma nechaj povedať! Otec bol dobrý človek, pracovitý gazda. Ale jeho syn? Lenivý, večne sa kamsi zatúlal, kašľal na robotu. Kým bol menší, otec ho strašil bosorkami. Že ak nebude chodiť domov do zotmenia, tak si ho na ceste počkajú mátohy a potom uvidí, čo bude. Ale strašenie vôbec nepomáhalo. Tobôž, keď sa už z chlapca stal chlap. Bol ako ty. Neveril v čary. K túlavým čižmám pribudla pálenka. Vystrájal v krčme, pobil sa s kde kým a pil tak veľa, že sa všetci divili, kam to do seba leje.“
       Pišta na chvíľku prestal rozprávať, akoby hľadal vhodné slová. Všetci ticho počúvali a čakali. Aj Imro vydržal bez svojich posmešných poznámok.
       „Až raz, keď syn znova vyvádzal v krčme a doma potĺkol nábytok, sa otec rozhodol, že mu dá príučku, na ktorú do smrti nezabudne. Ráno ho poslal do lesa na drevo, ktoré mali doma popoludní spolu popíliť. No syn sa dlho sa nevracal. Ako každý deň, aj vtedy ostal vysedávať v krčme. Bola už jeseň, tak ako teraz a skoro sa stmievalo. Starec sa navliekol do bielej plachty a oblečený ako mátoha, vybral sa čakať syna. Schovaný v kríkoch pri moste tíško kvočal, kým ho nezazrel v diaľke prichádzať. Tackal sa po chodníku a niečo si brblal, či spieval, to už teraz nikto nevie, ale jedno je isté, že keď sa už celkom priblížil ku otcovi, tak ten v tej bielej plachte vyskočil z úkrytu priamo pred neho. Mladý mal síce opitú hlavu, no v ruke sekeru. A aj keď bol jeho krok neistý, ruku mal pevnú. Rozohnal sa a zaťal. Do otca. Na mieste ho zabil. Ostala mu po ňom len krvavá plachta,“ dokončil príbeh Pišta.
       Všetci štyria na chvíľu stíchli. Mesiac práve vyšiel spoza mrkov a osvetlil im napäté tváre sivastým studeným svetlom.
       „Teda, to bol hrozný príbeh!“ ozval sa Imro. „Ale znova si ma presvedčil, že žiadne bosorky nie sú. Dnes už po tretíkrát. Raz koza, potom vrece od múky a teraz dedo zahalený do plachty. Bosorky sú výmysly a nezmysly! Idem domov!“ napajedene vykročil a ani sa za nimi neobzrel. Hnevalo ho, že kamaráti veria babským rečiam.
       Pribehol ku vozu, strhol deku z koní, vyskočil na kozlík a zúrivo hľadal bič. "Ideme, poďme, hijó!“ kričal na kone. Vozom to trhlo, pohýnal sa len ťažko. „Čo ste korene zapustil, či čo sa vám stalo?“ zúril Imro. Všetko ho hnevalo. Kone, že sú slabé, hlúpi kamaráti, jeho vlastná neschopnosť zmeniť ich zmýšľanie... V tej zlosti celkom zabudol na sestru. Pomaly si to šinul domov. Vrecia boli preťažké a zvieratá mali čo robiť, aby ich utiahli. Chvíľku sa už trmácali starou alejou, keď sa Imrovi zazdalo, že čosi je inak.

       „Čo to je s tým mesiacom? Akosi čudne svieti,“ zodvihol k nemu zrak, keď už prešiel hodný kus a kamaráti ostali kdesi ďaleko za jeho chrbtom. „Zvláštny je dnes ten spln,“ pomyslel si a zastavil, aby si ho lepšie poobzeral. Naraz však uvidel, že pred koňom stojí akási žena. Len tak, z čista - jasna sa tam zjavila. Pretrel si oči, či sa mu to len nezdá. Ale nie, nezdalo. Žena tancovala a falošne čosi spievala. Či skôr škriekala. Pomätená – pomyslel si, ale zrazu sa objavila ďalšia a ďalšia a ešte ďalšia. Naraz ich mal okolo seba snáď tisíc! Všetky bosé, bláznivo tancovali, mávali rukami a skákali v nejakom čudnom, vlastnom tanci. Pobehovali pomedzi agátmi. Strapaté vlasy im viali na hlavách, akoby ich prečesával silný vietor. Och, a tie tváre, hnusné a pokrivené do strašnej grimasy.
       „Kto ste?“ preľaknuto skríkol Imro. Jeho hlas už neznel ani smelo, no jeho odhodlanie čeliť všetkému neznámemu bolo príliš silné na to, aby si nezačal namýšľať, že je to len vidina, prelud, niečo neskutočné, možno sen, možno hlúpa predstava z toho, čo pred chvíľou pri kamennom múre zažil a počul.
       Kone sa vzopäli a začali sebou trhať. V tej chvíli ženy Imra obkolesili a čosi vraveli, neustále opakovali to isté dookola, ale akousi rečou, čo nepoznal. Už sa chcel postaviť, keď naraz zaútočili. Nezadržalo ich ani erdžanie koní, ani ich mykanie ojom voza, ani Imrove kopanie nohami. Babizne vyskočili na voz a začali Imra driapať, škriabať. Nechtiská mali dlhé a zakrivené. Vrešťali mu do uší, kvílili, besneli. Trhali mu vlasy a šaty. Oči mu chceli vyškriabať. Keď sa mu jedna z nich chcela zahryznúť do líca, zacítil jej páchnuci dych, až sa mu dvíhal žalúdok a mal pocit, že vydávi aj to, čo mal i na raňajky.
       „Zmiznite, zmiznite! Vy mrchy smradľavé!“ zajačal Imro od bolesti. Srdce mu divo bilo, pred očami sa mu robili divné kruhy. Schmatol bič, čo si pred krátkou chvíľou zložil na kolená, kým chcel obdivovať mesiac.
       „Nechajte ma! Nechajte ma! Zmiznite!“ zúfalo volal, kričal a šľahal bičom kade prišlo. Jedna rana, druhá rana, tretia... Švihal ako o život, strach a hrôza ho neochromili, ale dali mu silu a tak sa rozháňal, bojoval. Prudko, silno a rýchlo ako šialenec. Bič svišťal a rezal vzduch. Imra už boleli ruky, v dlaniach aj v ramenách mal kŕče, no neprestával, len nech tie strigy zo seba strasie. Ženy besneli a on bil hlava - nehlava. Už ani nevnímal to neznesiteľné pišťanie.
       Tĺkol, bil a bil... kým všetko nestíchlo a mesiac nezačal znovu svietiť tak ako zvyčajne. Aj kone sa upokojili a už len tíško stáli.
       Imro sedel na kozlíku sám, celkom sám a vysilene civel pred seba. Rozstrapkaný bičík mu vypadol z ruky a uvidel, ako mu z dlaní, rúk i ramien tečú pramienky tmavej teplej tekutiny. Stekali mu po nohaviciach dolu k nohám, až sa z nich vytvorili dve lepkavé mláčky. Hej, švihal prudko a desivo. Po sebe... Až do krvi...







***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.















čitateľov: 2836