login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Ondrejove smrteľné tajomstvo

@ :: Poviedky ::     Oct 08 2007, 07:21 (UTC+0)

Kojšov v lete 2007

Miesto: Kojšov, okres Gelnica
Čas: 1921 - 1922
Autor: Anna Domaniková

       Ondrej utekal s hlavou vyvrátenou k nebu, iba občas pozrel pod nohy, aby sa nepotkol a nebodaj nerozcapil uprostred dediny ako handrová bábika. Naťahoval nohy pred seba, akoby preskakoval jarok. Ruky zohnuté v lakťoch kopírovali pohyby nôh a dlane mal tak silno zovreté v päste, až ho boleli prsty. Musel sa dívať nahor, aby vedel, ktorým smerom má bežať. Netušil, kade sa jeho holuby poberú. Uleteli mu. Jednoducho zatrepali krídlami, vzniesli sa nad dvor a poďho preč. Také voľačo sa mu ešte nestalo, veď boli vždy lenivé, nie také letúne, ale dobre prekŕmené, vytučené až to vyzeralo smiešne a dosiaľ sa sotva vzniesli na strechu.
       Holuby choval dlho, no ani raz mu neušli. Vlastnými rukami im postavil holubník. Postavil ho nie presne doprostred dvora, ale trochu vľavo, ďalej od domu a chlieva. Nechal dosť voľného miesta, aby sa jeho otec dostal s vozom a koňmi na cestu. Aj tak sa na neho hneval, vraj načo holuby? Nie je z nich žiadny osoh! Iba vyďobú sliepkam zrno a zašpinia celý dvor. Ale malé holúbätká, čo ešte nestihli vyletieť z hniezda, mali jemnučké mäsko a bola z nich tá najlepšia polievka, akú kedy jeho mama navarila. Voňala na stole, keď bol niekto z rodiny chorý, alebo ho čosi kdesi pichalo, tlačilo, oťažel, až mu bola posteľ bližšia ako robota.
       Akurát dnes, keď z holubníka nespúšťal oči, čo tak netrpezlivo čakal na prvé vykuknutie štyroch mladých operencov, tak akurát dnes sa mu predvádzajú všetky holuby naraz. Leteli v kŕdli smerom k lesu, bez hláska, bez zastavenia. Akoby ich ktosi volal, alebo čosi viedlo, ukazovalo smer, nahováralo na útek. Ondrejovi to bolo divné. Holuby ho poznali, naučil ich zosadať na svoje plecia i hlavu a tak ich kŕmil kúskom chleba, čo lámal na drobné kúsočky. Vždy mu ich vyzobkávali spomedzi dvoch prstov, alebo priamo z dlane. Dnes ani to nepomohlo! Vôbec si ho nevšímali. Len zakrúžili zo dvakrát nad holubníkom a odleteli.
       Na konci dediny sa Ondrej zastavil. Oprel sa dlaňami o kolená a v predklone sledoval let svojich operencov. Potreboval sa vydýchať. Potil sa. Hneval sa. Ako ich dostane späť domov? Čo ak si to vtáky namieria rovno ponad les? Ako ich bude sledovať ďalej?
       Pred ním ležala nedávno pokosená lúka a on zacítil vôňu suchej trávy. Trochu sa upokojil. Všetko mu bolo blízke, známe. Lúka, za ňou les, naľavo krížne cesty, vpravo skalnatý kopec, ktorý preliezol krížom krážom ešte ako chlapčisko. Uvedomil si, aký je kraj pustý. Nikde ani živej duše. Svetlomodrý obzor obkresľoval vrcholce stromov a letné slnko mu priam pálilo telo, i keď bolo čosi pred šiestou večer. Tušil, že jeho kŕdeľ práve krúži nad miestom, kde stojí drevený kríž s ukrižovaným Synom Božím. Nad tým miestom, ktoré často vyhľadávali ľudia z Kojšova aj blízkeho okolia, pri ktorom sa pristavil každý voz, pri ktorom sa prežehnal každý okoloidúci. Nemýlil sa. Holuby zosadli.
       Ondrej už nebežal. Kráčal síce rýchlejšie, než bolo jeho zvykom, nohy ho niesli akoby samé, no ruky mal voľne spustené pozdĺž tela. Nespúšťal oči z ľavej strany lesa. Presne tam zosadol jeho kŕdeľ. Nespomalil, nezrýchlil, kráčal akoby mal vopred vymerané kroky a presne určený čas, za ktorý musí vyliezť ku krížu, za ktorým stáli tri lipy

       Vyliezol k dolnému kraju lesa, kamenistou cestou obišiel oblúk stromov, ktoré trčali z hory, akoby zabudnuté medzi zubami trávnatého porastu. Prvé čo uzrel, boli jeho holuby. Sedeli na konároch líp okolo kríža. Všetky, čo ich zazrel, sa pozerali jeho smerom, akoby čakali iba na to, že k ním príde a zavolá ich domov. Potom skĺzol zrakom na kríž. Týčil sa vysoko nad zemou, pri podstavci bol obložený kyticami lúčnych kvetov. Zbadal pri ňom tri ženy. Videl ich odzadu, a len ich chrbty, lebo hlavy mali sklonené k zemi tak hlboko, až sa zdalo, že sú bezhlavé. Nevedel, či sú z Kojšova, alebo nejaké cudzie, no aj tak mu to bolo jedno. Mal svoje holuby na dosah. Teraz bolo treba porozmýšľať, čo urobí... Začala mu byť zima. Taká neobyčajná, studenšia ako býva v letnom tieni, pod lesom, keď už na človeka nedosiahnu slnečné lúče. „To bude od toho behu,“ pomyslel si.
       Bol vari dvadsať krokov od kríža, keď ženy zodvihli hlavy. Všetky tri naraz narovnali plecia, no neobzreli sa. Ondrej sa pošúchal dlaňami po ramenách. Bola mu taká zima, že by bol na sebe zniesol aj kabát, ba možno aj baranicu. Zimomriavky mu behali po tele ako drobné kopčeky, z ktorých by už-už mali vyrásť husacie brká. Aj sa v duchu zasmial. Bol by z neho statný gunár. Doma sa zohreje. Kutral pravou rukou vo vrecku nohavíc a hľadal kúsok chleba, čo si ho tam bol strčil ešte ráno. Ani si neuvedomil, ako rýchlo ho jeho dlhé kroky postavili pod kríž, teraz už zoči-voči trom neznámym.
       „Krstná! To vy ste?“ vykríkol od radosti.
       „Hej. Ja som. Čo tu robíš?“
       „Čoby. Holuby mi uleteli. Utekal som za nimi a sú hentam, na lipách sedia,“ ukázal bradou za kríž.
       Krstná sa neobzrela. Ondrej si uvedomil, že je oblečená ako v najväčší sviatok. Parádne suknice i vesta, bielučká košieľka a parta na hlave. Parta! Veď tá je iba pre nevesty! Šesť farebných mašlí a striebristá čačka, ako tú ozdobu na temene jej hlavy pre seba nazval Ondrej, boli jasným dôkazom toho, že tu neprišla len tak.
       „Mária?“ otočil sa k druhej, „Mária! Aj ty si tu?!“
       „Hej. Aj ja som tu. S mamou som prišla.“
       „Ej, parádnica si, veru, parádnica. A tie vrkoče! Poviem ti, v dedine nemá žiadna dievka také hrubé vrkoče ako ty... Aký sviatok... Čo ste tak vyobliekané? Krstná, prečo máte na hlave partu? Vy... Skôr by som ju Márii uviazal.“
       „Vysmievaš sa mi?“ stiahla Mária obočie a vykročila k Ondrejovi.
       „Poznáš ma, nevysmievam. Len mi je divné, že si slobodná, mladá a tvoja matka má na hlave partu.“
       „Nestaraj sa!“
       „A čo ste tu prišli? Pomodliť sa, ha? Ktorá z vás sa chce prvá vydávať? Ty? Či tvoja mať? Krstného pochovala pred tromi rokmi, bolo by už načase znovu zaplniť posteľ.“
       „Uviaž si uzol na jazyku, rýchlo sa ti melie v hube!“
       „Hehe... Je obyčajná streda a vy dve ste pod krížom vyparádené, ani čoby bola procesia. Musí to mať dôvod. Chcem ho vedieť!“
       „Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie!“ ozvala sa tretia žena. Ondrej si ju doteraz nevšímal. Stála akoby schovaná za jeho krstnou a videl z nej iba strapaté, sivé vlasy, čo jej vytŕčali spod šatky.
       „Čím viac budem vedieť, tým menej sa budem pýtať. Vy ste čo zač? Pri parádnej krstnej a Márii vyzeráte ako chudobná príbuzná. Z Kojšova nie ste, to by som vás znal. To ste sa tu takto len náhodou? Či je to tajné stretnutie? Nebodaj čarujete?“
       Mária ešte viac stiahla obočie, urobila ďalší krok, až stála pred Ondrejom tak blízko, že sa jej sukne dotýkali jeho kolien a švihom ruky mu nadelila dve silné facky, až sa chlapec zakymácal. Vytreštil oči na Máriu a dvíhal ruky, že sa ide brániť.
       „Stoj!“ zakričala krstná. „Ani sa nehni, lebo obanuješ!“
       „Stáť budem ako tĺk a nechám sa biť od ženy? Radšej obanujem,“ chystal sa Ondrej na protiútok, či sebaobranu, ani sám nevedel. Cítil ako mu horia líca, to že ho udrelo dievča. Pre nič! Vlastne jej nedal dôvod na to, aby ho udrela. Odkedy ju pozná, nikdy nebola takáto zachmúrená, nikdy nevyskakovala ako kohút na hnojisku.
       „Biť sa chceš? Či si iba skúsila, či na mňa dosiahneš? Ak ty nevieš, ja ti frajera nájdem. Aj holuby som si našiel,“ poskakoval pred ženami, ani čoby bol pripravený na útek hneď v tej chvíli, len čo sa jedna z nich pohne.
       Srdce mu skákalo rýchlejšie ako jeho nohy. Nevedel si ani predstaviť, prečo to všetko a prečo sú všetky také... Vlastne len krstná a Mária sa vyobliekali. Tá tretia, tá má na sebe len handry. Špinavé, deravé oblečenie, rozťahané od dlhého nosenia. Bola bosá. Lepšie si ju obzrel. Aspoň sa snažil zapamätať si jej výzor, lebo mu oči skákali po všetkých troch, bol v strehu a od strachu, ktorý ho pomaly ochromoval, sa mu začali potiť dlane. Pritom všetkom mu bola stále neskutočná zima.
       „Poviete mi konečne, kto je táto tu? Bosorka! Určite je to bosorka, lebo tak aj vyzerá,“ snažil sa Ondrej o výsmech, ale jeho pery sa iba stiahli do grimasy; dolná pera sa bez jeho pričinenia vzdialila od hornej natoľko, až mu popraskali kútiky úst a cítil ako ho štípu. V ústach mu vyschlo, jazyk sa mu lepil na podnebie, no neprestal ani poskakovať, ani rozprávať.
       „Pod krížom sa mi nič zlého nestane! Aj vy? Čo ste tu vlastne robili? Vy tri pokope? Hej, už to mám! Určite ste mi odlákali holuby! Načo sú vám moje holuby?“
       Tretia žena predstúpila pred sviatočne vyobliekané Ondrejove príbuzné. Ten mal pocit, že sa mu všetky vlasy na hlave postavili do pozoru a samé ho ťahajú k nebesiam. Pociťoval bolesť. Od zimy, od strachu, od toho, čo uvidel. Škaredá, strapatá, špinavá osoba s dlhými nechtami a tak skazenými zubami, že keď otvorila ústa, bolo vidno viacej čierňavy ako bieloby, ho chytila okolo pása a hodila o zem, až to zadunelo. Ondrejovi sa zdalo, že nielen v jeho hlave, ale že to duní celý kraj. Bolo tak nahlas, až sa obzrel k dedine, či nevybiehajú ľudia z domov, aby zistili prečo tak zadunelo. Dedinské domy však naďalej pokojne čupeli pod lesom, ani pes nebrechol. Ondrej sa postavil. Aj by bol čosi povedal, keby ho boli nechali. Ibaže sa všetky tri na neho vrhli ako vlci na korisť. Bili ho hlava – nehlava, ťahali ho za vlasy, zarývali nechty do kože, kopali kam len dosiahli.
       Krstná s dcérou sa po chvíli udierania do Ondreja asi unavili, lebo ho už prenechali len neznámej. Bola to najsilnejšia, najškaredšia a najneľudskejšia bytosť, akú kedy Ondrej videl.
       „Veľa vedieť by si chcel? Nebodaj všetko by si rád vedel?“ pýtala sa ho ticho, ale nástojčivo a pritom ho buchnátovala do chrbta, vnorila päste do jeho brucha takou silou, až mal Ondrej pocit, že mu vytlačí žalúdok von chrbtom. Schytila ho za obe ruky a krútila s ním akoby bol pierko. Ondrejovi sa zdalo, že tá žena ani nestojí na zemi, ale že okolo neho poletuje. Nebolo v ľudskej moci sa tak rýchlo pohybovať a tak silno udierať. Už si bol istý, že nič nezmôže. Neubráni sa, nevie vrátiť ani jeden jedinký úder. Na krstnú s dcérou sa díval ľútostivým pohľadom. Vedel, že sú iste počarované. Inak by mu neublížili. Veď sú rodina. Predsavzal si, že bude mlčať a v duchu odriekavať modlitby. Stále sa nádejal, že pod krížom sa mu predsa nič zlé nemôže stať.
       Všeličo sa mu premlelo v hlave. V okamihu, ako záblesky mysle a spomienok, si spomenul si na rôzne povedačky o bosorkách, čarodejniciach, strašidlách a duchoch. Žiadny doteraz počutý príbeh však nerozprával o nepozemskej bytosti, ktorá by mala takú silu, čo chlapa zloží na chrbát.
       Začal sa modliť. Ešte nevedel, či má pritom zatvoriť oči, alebo radšej nechať viečka otvorené a sledovať okolie, keď ho neznáma schytila za členky, zodvihla do takej výšky, až sa pozeral na svoje holuby ako jastrab na poľnú myš, čo od strachu nevie pohnúť ani chvostom. Už čakal len to, že ho pustí dole hlavou na tvrdú zem. Mýlil sa. Síce sa s ním spustila nižšie k zemi, ale zrazu ho držala pod krkom a mlátila ním o kríž tak silno, až Ondrej počul praskanie. To iste jeho kosti. Aj veľký drevený kríž sa naklonil, no bitka neustávala. Ondrej zatínal zuby a sťahoval každučký sval na svojom tele, len aby ho to bolelo menej a nech nevydá ani hláska. Možno jeho hlas vydráždil ženy k bitke. Ktovie?
       „Ondrejko, Ondrejko, ešte stále toho málo vieš?“
       Ondrej mlčal. Aj teraz, aj pri ďalších otázkach bitkárky, ktorá si niekedy aj sama odpovedala.
       „Koľkože to máš rokov? Sedemnásť? Chacha, osemnástky sa nedožiješ!“
       „Mal si nechať holuby, nech letia, kam sa im zachce. A zapamätaj si: mlčať je zlato! Nebol by si teraz bitý... Ale výdrž máš dobrú!“ mlátila Ondreja bez prestania.
       Chlapec bol presvedčený, že z jeho kostí zostali iba drobné úlomky, a keď ho postavia na zem, zloží sa ako domček z karát. Že v ňom neostalo nič celé. Že ho tu, pod krížom, nájde náhodný povoz a takého dolámaného ho dovezú do dediny a budú hľadať dom, z ktorého chýba.
       „Ondrejko, Ondrejko, nepovezieš sa! Sám domov dôjdeš, ale osemnástky sa nedožiješ! Chacha.“
       Postavila ho pred seba na zem. Na Ondrejovo veľké počudovanie - stál. Stál na vlastných nohách! Už síce nič necítil a bol zmierený aj so smrťou, no prekvapenie cítil ako novinku, ako dobrú správu a trochu pookrial na duši. Možno to nebude také zlé, ako sa mu doteraz zdalo. Bili ho, no okrem bolesti na sebe iné známky bitky nevidel. Ani krv mu netiekla, ani ruky nemal zodraté, ani tvár opuchnutú... Možno je to všetko iba zdanie a on sa o chvíľu prebudí doma, vo svojej posteli a holuby ho budú vyčkávať na streche...
       „Teraz ma dobre počúvaj!“ začala krstná, čo medzičasom prikročila bližšie. „Zaprisahávam ťa k mlčaniu. Nikdy nikomu nepovieš, čo si tu videl a čo sa tu stalo!“
       „Nikdy, nikomu, o ničom...“ opakovala neznáma žena v úzadí.
       Keďže Ondrej mlčal, stále prekvapený, vystrašený, v očakávaní, že sa zrazu ocitne doma a v poriadku, krstná ním zatriasla. Hlava mu pritom poskakovala, ako keď prerežeš sliepke krk a ostane visieť na kúsku kože zo zadnej časti krku. To ho prebralo, či vrátilo ku krížu a začal mumlať: „Nikdy... Nikomu... Nič...“
       „Hlasnejšie!“
       „Nepoviem... Ja nikomu nič nepoviem,“ kričal Ondrej, „Nikdy nepoviem...“
       „Prisahaj!“
       „Namojdušu! Nikomu...“
       „Prisahaj!“
       „Prisahám, že nikdy nikomu nepoviem, čo som tu dnes pri kríži videl. Nepoviem ani to, ako ste ma zbili. Ani o holuboch nepoviem. Ani o krstnej, ani o Márii, ani o... O ničom nikomu nikdy nepoviem,“ dokončil prísahu, akoby ju čítal z nejakej knihy a padol k zemi ako podťatý. Od vysilenia, od bolesti, od hrôzy.

       Keď sa Ondrej prebral, bolo už šero. Zdalo sa mu, že od času ako pribehol ku krížu, po chvíľu ako sa ocitol na zemi zmlátený a sám, prešlo niekoľko hodín. Jeho holuby stále sedeli na lipách a nespúšťali z neho oči. Inokedy v takýto čas im klipkali viečka a pomaly už usínali. Okrem nich nebolo pri kríži živej duše. Tri ženy zmizli, ani čoby tam ani nikdy neboli. Ondrej sa posadil a prešiel si rukami po nohách, po celom tele. Kúsok po kúsku. Tak ako kam dosiahol. Všetko ho bolelo. Keď si vytiahol nohavice nad kolená, zbadal modrinu na modrine. Odkiaľsi z hlavy mu kvapkala krv a ruky mal poškriabané, ani čoby sa bol zamotal medzi konáre šípkového kríka. Pokúsil sa postaviť na nohy. Šlo mu to ľahšie ako predpokladal. Taký ubolený, zakrvavený, opuchnutý a zmlátený ako steblá raže pod cepmi pri žatve, sa doštveral domov. Matka nad ním zalamovala rukami, otec sa dokonca aj vyhrážal, že zabije, doslova zabije toho, kto toto jeho synovi urobil, no Ondrej mlčal. Nepovedal kde bol, s kým sa stretol, kto a prečo ho ubil takmer k smrti. Veď prisahal. A prisahal, že nikdy, nikomu...

       Svoje slovo držal. Aj napriek tomu, že od bitky začalo jeho telo strácať silu. Chradol, vždy ho niečo pobolievalo. Rodičia si mysleli, že po zime ožije ako príroda po dlhom spánku. Jarné slniečko mu dodá sily a šťaveľové listy mu napravia chuť do jedla. Ondrej sa snažil. Holubník sa mu znovu zaplnil holubmi, no tieto sa s ním až tak nekamarátili. Nechceli si mu sadnúť na plecia.
       „Zdiveli,“ tvrdil Ondrejov otec a kázal synovi zvaliť holubník. „Holub je divé zviera, nie je stvorený na život v gazdovskom dvore. Len špinia, nie je z nich žiadny osoh.“
       Ondrej ho nepočúval. Mal iné starosti. Takmer každú noc sa mu snívali čudné sny. Videl tri postavy ako nad ním poletujú, ako on stojí pod krížom a kričí: “Prisahám! Prisahám!“
       Zobúdzal sa celý spotený a v strachu zapaľoval sviečku, aby sa pozrel pod posteľ, či sa tam neschováva nejaká mátoha. Dialo sa to do prostriedku ďalšieho leta. Noc čo noc ho trápila nespavosť, deň po dni vedel urobil stále menej a menej krokov. Väčšinu času preležal v posteli. Díval sa strop a ani si nestihol uvedomiť, že už rok trpí.
       V nedeľu ráno, týždeň pred jeho osemnástymi narodeninami, začul z kuchyne rozhovor mamy a otca.
       „Mali by sme k nemu zavolať vražca. Možno ho niekto zaklial.“
       „Žena! Kto by preklínal nášho syna? Je to dobráčisko, neublížil by ani muche.“
       „Takých si bosorky vyhliadnu! Nesmelých, dobrých...“
       „Netáraj! Zarež sliepku a uvar silnú polievku. Tá je ako liek.“
       „Veď hej... Kŕmim ho malou lyžicou ako dojča. Čakali sme na jar, už je leto a zmena žiadna.“
       „Pamätáš sa na Evu? Tú spod Potočku.“
       „Akoby nie... Umrela, lebo si pre ňu... Panebože! Hádam si nemyslíš, že aj pre Ondreja? Duchovia? Bosorky?“
       „Tá tiež... Zdravá bola, krv a mlieko. Až raz v noci, jej ktosi na oblôčik zaklopkal a opýtal, či spí. Ona že nespím a spod okna zaznelo: - Tri roky požiješ a potom umrieš -.“
       „Tak presne to bolo. No Eva bola smelá, nakričala na tú potvoru, aj škaredo jej povedala, že - Ta ňe? Holú riť!- a spala ďalej...“
       „Spala, ibaže o tri roky bolo po nej. Ta pošla, za mužom. A ty, že krv a mlieko...“

       V kuchyni čosi buchlo, Ondrej počul rýchle kroky a vo dverách jeho komôrky stála mama. Vystrašená, bledá. Nedoniesla mu jedlo. Vlastne prišla s prázdnymi rukami. Posadila sa k jeho posteli, chytila ho za ruku, hladkala, kropila slzami.
       „Ondrík môj, synček, čo sa to s tebou stalo? Mňa s otcom netrápi, že nezájdeš na polia, ani že nejdeš lúky kosiť... Robotu zvládneme... Len keby si bol zdravý... taký ako pred rokom... Veselý, družný... Ondrík, synček... Povedz mi, čo sa stalo? Kto ti ublížil?“
       Po tom, čo si Ondrej pred chvíľou vypočul a spomenul si na chechtavú veštbu, že osemnástky sa nedožije, vedel, že mu niet pomoci. Že aj keď prísahu dodržal, proroctvo sa naplní. Možno dnes, možno, zajtra, ale o týždeň už určite nebude medzi živými. Potiahol matkinu ruku pred svoje pery, bozkal ju a kývol, aby sa k nemu nahla. Šeptom jej vyrozprával všetko, čo sa udialo pred rokom pod krížom na kraji lesa. Boli to jeho posledné slová...






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.

čitateľov: 3301