login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 24, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(249)

vložiť obrázok do galérie

Špehúň v bielom

@ :: Poviedky ::     Sep 20 2007, 03:19 (UTC+0)

Jedna z kúpeľných budov v súčasnosti

Miesto: Herľany, okres Košice – okolie
Čas: 1943 – 1946
Autor: Slavomír Szabó

       Paľo vypúlil oči a zatajil dych. Dobre ich videl. Toho šviháka v elegantnom obleku a lesklých topánkach i tú nádhernú slečnu v modrých šatách, čo sa niesla priam ako bohyňa. Jej dlhé hnedé vlasy sa pri každom kroku krásne zavlnili, i keď kráčala pomaly. Dvojica hostí Herlianskych kúpeľov sa vzdialila zraku všetkých ostatných pánov a dám, čo sa promenádovali na chodníku pri reštaurácii, aby si našla tiché a pokojné miesto. Presne také bolo tu, za parkom a neďaleko posledného prameňa minerálnej vody, kde si na kraji lesa sadli na trávu. Nevedeli, netušili, že spoza kríkov ich tajne pozorujú traja chlapci z dediny.
       „Konečne! Vidíš, hovoril som, že sa tu oplatí prísť,“ zasipel Mišo, najstarší z trojice, veriac, že dnes sa im podarí vyšpehovať nejakých kúpeľných milencov.
       „Pst!“ priložil si Ander prst na ústa. Bolo to jasné gesto, nech Mišo, preboha, stíchne, lebo ich ešte začujú a potom neuvidia nič.
       Paľo sa radšej ani nepohol. Cítil akési zvláštne chvenie v bruchu, od vzrušenia sa mu triasli pery, keď galantný pán objal tú nádhernú ženu a ona sa mu nebránila. Práve naopak, vyzývavo mu hľadela do očí, túžila po tom, aby bol ešte smelší a nečakal. Horúci bozk, vášnivý až to volalo do neba, špehujúcich chlapcov uistil, že už to príde. Určite, celkom určite, veď dáma sa zaklonila, čakajúc len na ľahký dotyk, pod ktorým uľahne do trávy. Aj sa tak stalo, už sa natiahla tvárou k oblohe, muž sa nad ňou skláňal, objala ho okolo šije a jeho ruka skĺzla z jej vlasov na boky, hladkajúc tie najvábnejšie krivky.
       Možno si čosi hovorili, počuť ich nebolo, na to boli predsa len dosť ďaleko. Istotne vyznania, horúce slová plné vášne, pri ktorých dáma v modrom slastne klopila viečka a zavzdychala, čím onoho pána celkom rozžeravila. Už nie jemne, ale vášnivo ju stískal, perami zišiel na jej biely krk a potom nižšie, až k šnúrke na modrom golieriku, ktorú jedným ťahom rozviazal.
       „Tú! Tú, tú, tu-tu-ru-tu-tú,“ ozval sa odrazu hlasitý signál a roztúžená dvojica milencov sa strhla. Pozreli v stranu, odkiaľ prišlo trúbenie, ku kúpeľom. Akoby razom ochladli, spamätali sa z citovej búrky, čo sa prehnala v ich srdciach a vstali. Začuli trubača, čo takto dával najavo, že voda v zemi už buble, stále viac a viac a čochvíľa vytryskne v mohutný stĺp vody. V taký čas sa tam vždy zbehli všetci návštevníci kúpeľných domov, nikto si Herliansky gejzír nenechal ujsť a bolo by podozrivé, ak by tam ktosi chýbal.
       Švihák v elegantnom obleku sa teda postavil ako prvý, natiahol ruku, ktorú dáma v modrom vďačne prijala a o chvíľu už obaja kráčali späť na kúpeľnú promenádu.
       „Do zadku! Porazený trubač! Teraz, keď ju už skoro začal zobliekať! O chvíľu by jej strčil ruku pod šaty! Musel ten chruňo zatrúbiť, aby ich vyplašil? Dnes sme nič poriadne nevideli! Ja mu tú trúbu ukradnem, zničím, zahrabem, rozbijem, alebo čo, lebo toto hádam ani nie je možné! Taká smola!“ hromžil Mišo, šestnásťročný fagan, ktorý mal so špehovaním kúpeľných milencov najväčšie skúsenosti.
       „Ozaj smola, škoda,“ pokrčil ramenami Paľo, keď sa už sledovaná dvojica vzďaľovala. Očami však ešte hltal dokonalú siluetu ženy, ako od neho kráčala otočená chrbtom a zavesená o rameno toho chlapíka, ktorému tak závidel. „Myslíš, že sem ešte prídu?“ obrátil sa na Andera, najmladšieho z trojice.
       „Kto?“
       „No, tí milenci.“
       „Aha. A kam?“
       „No sem!“
       Ander, inak vždy málo chápavý, a chudáčik, aj trochu nahluchlý, sa len usmial. „No, to by bolo dobre, nie?“
       „Už len vy tomu rozumiete. Už len vy! Pozorujem tu všetky páriky možno i štyri letá a poviem len jedno. Keď tu títo dvaja prišli, ešte nevedeli, čo si môžu jeden k druhému dovoliť. Ale teraz, keď je to obom jasné, sa už do lesa ponáhľať nebudú. Stretnú sa v nejakej hosťovskej izbe, tam im bude pohodlnejšie. Veď o tom sú kúpele. A my neuvidíme nič!“
       „Tak skúsme večer! Príďme sem večer, vtedy sa tu trúsi toľko párikov, že až,“ navrhol Paľo v nádeji, že azda sa mu dnes podarí uzrieť aspoň ženské koleno. A tiež, ako sa bozkávajú. To by chcel vidieť celkom zblízka, lebo raz sa mu to zíde. Možno už čoskoro, veď o mesiac bude mať pätnásť.
       „Načo večer? Čo uvidíš potme? To nemá význam. Ja som to už takto skúšal, počul som len samé vzdychanie a mľaskanie a čvachtanie, ale nevidel som nič.“
       „A to čo čvachtalo?“ skočil Mišovi do reči Ander.
       „Čvachtač nočný. Žije v blízkosti kúpeľov, keď sa pozabudne, je niekedy dosť hlučný. Ale inak je to veľmi plaché zvieratko; mnohí ho počuli, ale ešte nikto nevidel. Len čvachtá a občas vzdychá. A zasa čvachtá, niekedy aj trochu zhíkne a ozýva sa najviac za teplých letných nocí. Veď sa opýtaj učiteľa,“ zasmial sa Paľo.
       „Ako mohli čvachtača pomenovať, keď ho ešte nevideli?“ nechápal Ander, čo oboch chlapcov ešte viac rozosmialo. Naozaj nerozumel o čo ide, nepálilo mu to, len krčil nosom a spod zvrašteného obočia si prezeral oboch starších kamarátov, ako sa na ňom bavia.
       „Takže večer? Aspoň to skúsime?“ obrátil sa ešte raz Paľo na Miša, ale ten odmietavo pokýval hlavou.
       „Aj keby sme skúsili, že aspoň popočúvať, tak s tebou sa to nedá. Tvoje biele nohavice i košeľa svietia aj cez deň. Pobehoval by si tu ako taký lampáš alebo mátoha. Dnes na to kašlime a poďme domov,“ mávol Mišo rukou a pobral sa ako prvý späť cez lúky ku kúpeľom a potom ďalej do dediny.

       Nastal večer. Paľo ležal na pôjde, zo slamy si tam urobil pekné lôžko, čo prekryl otcovým zimným kabátom a pozeral kamsi hore do tmy. Nechal si zdať o tej krásnej žene, čo dnes sledoval, na ktorú neustále myslel, po ktorej túžil. Herlianske kúpele, vychýrené miesto, kam si chodili liečiť kĺby, ale najmä vyhodiť z kopýtka všetci boháči z celého Slovenska. Kedysi vraj aj z Rakúska, Uhorska i Čiech, ale teraz za Slovenského štátu tu znel iba náš jazyk. Ale inak ako na dedine, už z reči bolo jasné, že kúpele nie sú určené pre žiadnu chamraď. Ľudia vždy krásne upravení, mladí šviháci i tuční bankári, podnikatelia, ale aj dôstojníci a dámy, aké v dedinských chalupách nenájdeš. Ako aj táto. Štíhla, priam krehká a s tvárou ako anjel. Jej oči vyzývali, zvádzali, dobre si ju všímal už niekoľko dní. Hľadel na jej vlasy, ktorých sa túžil dotknúť, na jej členky, čo sa klenuli nad topánkami i ramená, ktoré by jej najradšej odhalil, aby na ne vtisol bozk. Áno, trúfal by si, ale tiež dobre vedel, že o tom si môže nechať iba zdať. Kdeže on! Chlapec, čo spí v lete v stodole a v zime pri dobytku v maštali. Len dnes si ustlal na pôjde, aby bol so svojimi predstavami sám a nemusel počúvať reči bratov. A tie jeho šaty, veď to sa mu smejú už aj jeho kamaráti...
       Paľove príjemné predstavy narušil starý bôľ. Dobre vedel, že v konopných handrách si ho už nevšimne ani cigánka, nieto ešte kúpeľná dáma. Zatiaľ mu stačilo špehovať milencov, kúpeľné lásky, a keď niečo uvidel, cítil vzrušenie a šťastie. Ale Mišo mal pravdu. V tých bielych gatiach a košeli, čo už pred ním nosili všetci bratia, sa môže akurát tak zahrabať. Zahrabať hlboko pod zem a nad seba postaviť kameň s nápisom: Tu leží chudák, ktorého si pre jeho staré handry nikdy nevšimlo žiadne dievča. Nakoniec mu puklo srdce od žiaľu za paničkou v modrých šatách.
       Ako by sa zatvárila, keby ten kameň našla? Pochopila a mala by výčitky, že ho takto umorila? Hlúposť! Veď ani nevie, že existuje. Nevšimla si ho a bude lepšie ak si ani nevšimne, lebo keby sa v tej chvíli zatvárila pohŕdavo, alebo poznamenala o ňom niečo nevkusné, ako o dedinskom chudákovi, asi by radšej naozaj zomrel. Žialil by, užialil by sa na smrť nenávisťou k sebe samému, no najmä k tomu odevu, na ktorý matka utkala plátno z konopných nití ešte skôr, než sa vôbec narodil. V bielom už predsa nechodí žiaden muž! Trhan, handrár, chmuľo a paskuda. Nie, iné pomenovanie pre seba nemal, zhrýzal ho sen po peknom obleku, alebo aspoň po tmavých nohaviciach a nejakej farebnej košeli. Nech sa môže niekedy prejsť medzi kúpeľnými hosťami bez toho, aby naň hľadeli zvysoka. Nech môže nebadane, keď začne striekať gejzír, v tej tlačenici medzi ľuďmi pristúpiť odzadu k nejakej dáme a aspoň potajomky privoňať k jej vlasom. Napríklad k tej kráske v modrých šatách, čo sa mu opäť vynárala pred očami, ako si líha do trávy, objíma sa s neznámym mužom, nechá hladiť svoje boky a kladie ruky na jeho ramená. Keby tak bola jeho...

       Čas nestál, nebežal, kráčal pravidelne deň po dni a kúpele, ktoré tak často hýrili smiechom a inými mravmi, než o akých kázal farár, sa pomaly vyprázdňovali. Vojna vytlačila všetku bezstarostnosť. Do Herlian sa nasťahovali Nemci, zapáčilo sa im tam. Ich vojaci neustále jazdili autami do Banského, kde mali nejakú základňu. Ale koncom ďalšieho roka sa už Rusi zhromaždili pod Dargovom. A potom v okolitých lesoch začalo hotové peklo. Peklo, v ktorom aj Paľo na chvíľu zabudol na svoje túžby, pretože hory priam duneli pod ťarchou delostreleckých bômb, tankov a ruských kaťuší. Strach, úzkosť, všetci spali poobliekaní, aby až to príde, mohli včas utiecť. Hovorilo sa všeličo. Aj to, že Rusi chytili v lesoch Hanku, susedu odvedľa. Nevedno čo tam robila, prečo sa terigala práve do priesmyku, kde sa bojuje, ale že ju so sebou odtiahli a znásilnili. Chudera, tá sa už nevydá, takú si nevezme nikto. A pritom krásavica, dvadsaťročné dievča ako lusk, i keď iná, než tie rozkošné meštianky, ktoré Paľo vždy tak obdivoval.
       Potom, ako raz nadránom Nemci vyhodili v Herľanoch do vzduchu most, ako to zahrmelo, až sa otriasla celá dedina a nákladné autá plné vojakov odchádzali v mrazivom januárom svite nového dňa, prišli Rusi. Najskôr len hliadka. Zisťovali, či je už dedina bez nepriateľov, a potom celé vojsko. Jedlo sa, pilo, hodovalo. Dievčatá poskrývané na pôjdoch a v pivniciach, lebo správa o Hanke im nahnala poriadny strach; muži počúvali, čo sa to počas posledných dní odohralo. Že Dargov bol ako krvavé jatky, kde padlo dvadsaťtisíc Rusov. V kúpeľoch po hosťoch neostali ani stopy, iba blázon by tu zotrval v čase, keď smrť siala plným priehrštím.
       Jano nosil vodu, plné vedrá do chladičov áut, potom zháňal chlieb, ako mu Rusi nakázali. Že taký pekný, biely, lebo to, čo zo svojich brašní vyťahovali oni, vyzeralo skôr ako čierne tehličky. Hlasitá vrava, krik i spev, vrčanie motorov, občas streľba do vzduchu, pokrik, že sa ide ďalej, na Košice. Herľany sa na deň premenili na hlučné miesto plné ľudí čudnej reči, ktorej sa dalo rozumieť, ale predsa inej než domácej. V dedine im nabalili potravín, kto čo mal, čo priznal, nezatajil, ale aj s obavami, že nech si to vezmú, odvezú, ale nech už idú. Dosť bolo vojakov a jedno akých, len nech už tá vojna skončí, nech sa zbytočne nezabíja, veď to je proti zdravému rozumu.
       Rusi odišli. Nie celkom, tu i v okolitých dedinách ostali, kde-ako, vždy aspoň zopár vojakov, čo brali chlapov z chalúp, aby išli k Dargovu zbierať mŕtvych. Treba ich pochovať, alebo aspoň pozvláčať a naložiť na nákladiaky, že ďalej už vedia, čo s nimi. Nákladiaky sa plnili mŕtvolami mužov z Ruska a Ukrajiny, ktorí mali tiež svoje plány, sny, ale padli tu, pre nich v cudzej zemi, na kopci, o ktorom dovtedy určite ani nepočuli.


       Prešlo pár ďalších dní a Paľo sa spamätal. Z toho vzrušenia i strachu, z toho zmätku a ruchu, čo ovládli Herľany, ktorý neustával, pokračoval, lebo teraz bolo potrebné opraviť, vybudovať, postaviť kadečo. Jeho sa to už však nedotýkalo, opäť sa ponoril do svojho vlastného sveta, ktorému kraľovali dve túžby. Ženy a šaty.
       Pomaly prechádzal kúpeľmi, budovy i malá promenáda, inokedy plné hostí, teraz zívali prázdnotou. V škole sa neučilo a on mal času dosť. Dúfal, že už na jar prídu prví hostia, ale nie Nemci! Naši, veď bez nich by Herľany neboli Herľanmi, a on opäť uvidí krásky, čo mu neustále napĺňali myseľ. Len keby sa nejako mohol, keby sa nejako dalo dostať k nim bližšie, vyrovnať sa im. Vtedy mu ako blesk z jasného neba napadla myšlienka. Spásna myšlienka, čo razom zmenila jeho svet. Teraz, hej, určite teraz je tá správna príležitosť. Chlapi, čo chodia zbierať mŕtvych, si to predsa pochvaľujú. Veci, hotové cennosti, čo nájdu vo vreckách rozostrieľaných nebožtíkov, si ukrývajú po lesoch, potom sa po ne vracajú, nosia si to potajme domov. Len zbraní, a to akýchkoľvek, je už v dedine toľko, akoby chystali vlastnú vojnu. Aj s nimi obchodujú, darí sa im cez niekoho všetko predať, veď to počul. Musí aj on. Musí ísť hlbšie do lesov, nájsť mŕtvoly, prezrieť im batohy, vrecká, teraz je tá správna chvíľa, ako zarobiť a kúpiť si oblek!
       Ako v horúčke, natešený i s mysľou rozporuplných pocitov sa začal štverať do kopca. Tam, smerom k Banskému, snáď ho nik neuvidí. Sneh mu vŕzgal pod nohami, dychčal a vlasy mal mokré od potu, keď konečne voľačo uzrel. Ešte zopár rýchlych krokov, vyzeralo to dobre, nikde okrem neho ani živáčika, nik, čo by ho zbadal a odohnal. Pobehol, už bol celkom blízko a istý. Pod stromom, takmer na vrchole svahu ležal na zemi mŕtvy vojak. Rus. Vyvalený na bruchu, prilba len tak vedľa, určite mu spadla, keď to s ním hodilo o zem. Tvár mu nevidel, mal ju zaborenú rovno v snehu. Dobehol k nemu a zastal. Chytali sa ho rôzne pocity, no nič dobré. Tá radosť a nadšenie, ktoré ho pred chvíľou zachvátili, keď dostal nápad, ustúpili do pozadia. Paľo sa nahol nad mŕtveho a prevrátil ho na chrbát. Ruky sa mu roztriasli a ústa skrivil do podivnej grimasy. Tvár vojaka bola čierna. Nie celkom, ale dosť, aby vyzerala neľudsky. Posmrtné škvrny, ktoré sa vždy vytvárajú tam, kde sa telo dotýka zeme, ho zmenili na voľačo odporné. Oči mal otvorené, no bez života a pod ústami zaschnutú krv. A krk, určite ho doň zasiahla črepina, preto skonal, krk mal rozrezaný, až z neho viseli franforce mäsa. Kabát tiež od krvi, i ruky, isto si držal ranu, kvílil, ryčal, trpel, kým tu skonal. V tej trme-vrme, keď sa strieľalo z každej strany, jeho volanie isto nik nepočul. A možno ani nevolal. Možno mu črepina vzala hlas skôr než vykrvácal. Mladý Rus, asi nemal ani tridsať, tu teraz ležal mŕtvy uprostred slovenských lesov a nikomu nechýbal.
       Paľo myslel, že vyvráti žalúdok. Prišlo mu zle, naraz mal chuť zaboriť hlavu do snehu, srdce mu búšilo, akoby malo prasknúť. Predsa však natiahol ruku a rozopol mŕtvemu zvršky. Prekutral všetky vrecká. Na košeli, nohaviciach, na kabáte. Nič. Nenašiel vôbec nič, iba čo riskoval, že ho niekto zbadá. Potom mu padol pohľad na samopal. Zobrať ho? Ukrývať zbraň znamenalo vystaviť sa nebezpečenstvu, že ak to niekto zistí, pôjde do väznice. Možno nie on, ale jeho otec, a to predsa nechcel. Pokrútil hlavou a urobil radšej krok vzad. Práve vtedy si všimol, že hneď za stromom ešte voľačo leží. Deka. Veľká, sivá, skrútená do rolky a stiahnutá koženým opaskom. Rýchlo ju schmatol a prezrel si ju. Bola mokrá, ale nepošpinená krvou. Ak s tou pôjde, a to hoc i teraz rovno cez dedinu, nik ho nezastaví, nebude podozrivý, nebudú ani tušiť, odkiaľ ju má.
       Paľo sa rozbehol. Dole kopcom, noha striedala nohu v šialenom tempe a tam hore, pod tým stromom, kde doteraz stál, ostal už len mŕtvy vojak. Možno ho neskôr nájdu. Určite, veď les prehľadávajú v rojniciach. Nájdu ho, ale bez deky. Tá je už jeho.

       Mama sa veľa nepýtala. Najskôr krútila hlavou, že to nie je veľmi dobrá látka. Ale dobre, keď už teda chce, že mu z toho niečo ušije. Veľká bola dosť, takú ešte ani nevidela, tak nech má, vyjde z toho aj na sako aj na nohavice. Merala ho, strihala, šila, vedela to dobre. A Paľo konečne zložil svoje biele konopné šaty, meniac ich za sivý oblek z deky.

       „Prišli noví hostia. Dnes som videl štyri autá z Košíc a išli rovno do kúpeľov. A také paničky z nich vystúpili! Myslím, že už je aj dosť teplo. Takže? Ideme?“ s rozjarenou tvárou zvestoval Mišo svoju novinu, stojac pod rozkvitnutou čerešňou.
       „Mne nebola zima ani včera, ja idem,“ zaškeril sa Ander.
       „Ty truľo! Nie, že nám bude zima, ale že slečinkám nebude. Zem je už suchá, slnko svieti, môžu ľahnúť pod kríky, nie?“
       „No, môžu, pre mňa za mňa aj na zem. Ideš aj ty, Paľo?“
       Paľo pozrel na oboch chlapcov a prikývol. Jasné, že ide. Stál pri nich vo svojom sivom obleku, čo sa mu síce medzičasom vyťahal, veď ho takmer ani nezložil vyše roka. Písal sa už tisícdeväťstoštyridsiaty šiesty, kolená na nohaviciach boli vyduté a z goliera liezli chlpy – no ako z chlpatej deky. Ale takto ho menej vidieť, bol nenápadný, už nesvietil ako v konopnom plátne. Dobre to vydumal.
       „Hádam budeme mať viac šťastia ako vlani. Samé budovanie, politika, koniec vojny, ale ženy v kúpeľoch žiadne. Ale čosi mi hovorí, že sa to už zlepší. Nie ako včera, i keď ani to nebolo zlé,“ začal sa Paľo nadchýnať. „Ten chlapík zhodil svoje sako rovno na zem, vraj nech si slečinka sadne, že si oddýchnu na lúke, ale ona nie. Chytal ju za ruku, ťahal dole, až sa mu vytrhla a utiekla. Škoda, mohla byť naňho milšia. Mali by sme pekné divadlo.“
       „Veď tá bola škaredá ako opica,“ namietal Mišo.
       „Ty si už videl opicu?“ prekvapil sa Ander, ale Mišo ho zas zahriakol.
       „No poďme už. Viete, nie som si istý, keď len dnes prišli, veď už vieme, čo a ako. To sa najskôr budú také dva dni motať po okolí, prechádzať, rozprávať, až potom si pôjdu niekam posedieť, poležať... Ale skúsime špehovať,“ rozhodol Paľo a už si to aj chcel zamieriť ku kúpeľom a potom cez ne do parku a ďalej až na lúku k lesíku, ale cestu mu skrížila mama.
       „Kam ideš?“
       Paľo prekvapene zastal. „Prečo?“
       „No, len nikam ďaleko a keď budeš počuť auto, utekaj domov.“
       „Prečo?“ opýtal sa po druhýkrát rovnako Paľo.
       „Veď aj chlapcom rodičia povedia, že teraz je lepšie nejsť nikde. Má dôjsť nákladiak. Pomoc zo západu. Rozdávajú kadečo. Najmä šaty a topánky. Tak radšej ani nechoď nikam, keď nemusíš,“ prikázala zas mama a šatku si posunula hlbšie do čela.
       „Teta,“ začal Mišo, „som počul, že boli aj v Ťahanovciach.“
       „A? Čo tam dávali?“
       „Topánky pre ženy. Ale také čudné. Že ako pomoc z Anglicka, či z Ameriky, oni tam majú všetko čudné. Pod pätou taký tenký a vysoký podpätok, že sa v tom vôbec nedalo chodiť. A tiež, že na tých topánkach boli len úzke špičky, ale dedinské ženy majú hrubé nohy. Nevedela to obuť ani jedna. Hovorili, že to asi nejaká šialená americká móda. Tak tie topánky brali domov, skúšali čo s nimi a potom prišli na to, že dobre horia. Porúbali ich a popálili v peci.“
       „No, uvidíme, čo prinesú nám. Ale ďaleko naozaj nechoďte, lebo...“ chcela mama opäť zopakovať, ale práve v tej chvíli zahučalo auto.
       Ľudia sa začali zbiehať z rôznych strán, naraz ich spoza každého rohu vybehlo niekoľko ako na povel. Auto zastalo na druhej strane cesty, akísi dvaja muži, čo vyšli z jeho kabíny, vyliezli na korbu.
       „Do radu, postavte sa do radu! Materiál dostane každý. Zadarmo!“ kričali.
       „A čo veziete?“ zvolala ktorási zo žien, tých sa tu hneď nahromadilo viac než chlapov.
       „Šaty. A zadarmo. Obleky a košele pre mužov,“ odpovedal chlapík na korbe a začal voľačo rozbaľovať.
       Obleky! Paľovi sa zazdalo, že je to len sen. Krátky sen, po ktorom sa zobudí a bude mu za ním ľúto. Lenže nie. To nebol sen. Či inak, tu sa jeho sen napĺňal, stával sa skutočnosťou.
       „Máte taký pre môjho syna?“ ukázala mama na Paľa, keď konečne na nich prišiel rad.
       „Ukáž sa,“ nakázal chlapík z auta Paľovi, potom si ho premeral očami, prezeral rôzne balíky, hľadal číslo, čo by mu pasovalo.
       „Na,“ vystrčil naraz ruky, držiac veľkú škatuľu.
       Paľo ju ihneď schmatol, a skôr než stihol povedať ďakujem, chlapík už vybavoval kohosi ďalšieho.
       „Bež domov po otca i bratov,“ nakázala Paľovi mama a on sa rozbehol. Rýchlo dolu ulicou, nakázať im, poslať ich preč, nech si aj oni idú zobrať a potom otvoriť škatuľu, potešiť sa, zvýsknuť od radosti.
       Aj tak bolo, bratia i otec rýchlo pochopili, aká sa im núka príležitosť, vybehli von a Paľo si sadol za stôl. Cítil jemné mravčenie v končekoch prstov, hladil škatuľu, bola to preň slávnostná chvíľa, čo určite zmení jeho život. Už nikdy, naozaj si už nikdy neoblečie nič z konope. A oblek zo sivej chlpatej deky spáli. Ihneď! A aj tie biele konopné gate. Páni nechodia v bielych nohaviciach, to je tu znak chudoby. Pestré košele a čierne obleky, to očarí ženu. Bože, ako len bielu znenávidel! Tak urobí, ako si premyslel, a potom si to v novom obleku zamieri rovno medzi slečinky. Veď vyzerá starší, a nakoniec, toho roku bude mať sedemnásť. Aspoň skúsi šťastie. Možno bude len chvíľu pozorovať, ako sa tam veci majú, ale potom aj voľajakú meštianku osloví. Osloví, v tomto nemal pochybnosti.
       Ešte raz sa zhlboka nadýchol a skúsil otvoriť škatuľu. Bola oblepená akousi páskou. Trhol z plnej sily a odkryl vrchnák. Zvýskol. Nie od radosti. V škatuli bol zložený biely oblek s bielou košeľou.




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.

čitateľov: 5432