login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Vasiľ mal veštené

@ :: Poviedky ::     Sep 18 2007, 08:29 (UTC+0)

Miesto: Ladomirová; okres Svidník
Čas: 1946
Autor: Slavomír Szabó

       „Čo, Vasiľ, budeš bohatý? A budeš aj krásny? Taký krásny, že ti žiadna žena neodolá a všetky budú vystávať pred tvojim domom, len aby ťa aspoň na chvíľku uvideli? Budú tvoje sliepky znášať zlaté vajcia, alebo aspoň nájdeš poklad s drahokamom veľkým ako hlava? Veď hovor, však už to vieš, tak rozprávaj!“ vyrýval, dobiedzal Nikolaj, a to tak štipľavo, ako len vedel.
       Dvaja mladí muži, žiadnemu ešte nevyryl život tretí krížik na chrbát, sedeli za stolom v malej kutici, kam sotva dopadalo svetlo. Šero im neprekážalo. Čo neosvietili slabnúce lúče jarného slnka, to si sami domysleli, vyznali by sa tu aj poslepiačky.
       „No, už si počul, čo? Som riadny hlupák! Mohol som si radšej kúpiť poldeci. Aspoň by ma zahrialo. Ale ja nie. Prišli cigáni. Olaskí cigáni, neviem odkiaľ boli. A jedna taká cigánočka, že keď chcem, vraj mi vyveští,“ trochu pobúrene, trochu ostýchavo priznával Vasiľ. Hej, poldeci mal kúpiť, to sa zíde vždy. A aj by na tom ušetril, nekupoval by potom celú fľašu, čo teraz položil na stôl, aby sa vyprázdnila, hoc za necelú hodinku.
       „Bola cigánočka, bola. Veď som ju aj ja videl. Za mnou tiež prišla. Mladý pánko, vyveštím vám. Poznám tajomstvá osudu, všetko máte napísané na dlani. Tak mi hovorila, usmievala sa, pekná bola, mladá a postavila sa ku mne tak blízko, až som cítil jej ženskosť,“ pritakal Nikolaj, chlap s bujarou šticou, čo mu stála na hlave, akoby práve niekde nablízku vybuchla bomba. Nakoniec, to by nebolo nič nevídané. V novembri, len čosi vyše roka ich tu popadalo nemálo. Po ruskom nálete bola zbombardovaná celá Ladomirová, preto aj on sedel v malej Vasiľovej chyži prerobenej z chlieva. Nový dom si zatiaľ ešte nik nestihol postaviť. Ale Vasiľ tu mal inak všetko. Posteľ, stôl, malú piecku a jednu truhlicu. Viac nepotreboval.
       „A ty si jej čo povedal?“ rozsvietili sa Vasiľovi oči, čo sa dosť leskli už aj bez toho.
       „No čo by som. Nič. Pľasol som ju po zadku a spýtal sa, či mi namiesto sľubu peknej budúcnosti nespríjemní život hneď teraz.“
       „Toto si jej povedal? Nikolaj, naozaj toto? Ty si teda poriadny bujak. Poriadny! To musíme zapiť. Ihneď!“ natiahol Vasiľ ruku a dolial zvyšok z fľaše do dvoch pohárikov. Ten svoj ihneď zdvihol, ani nepočkal na nejaké štrngnutie, načo strácať čas a priložil si ho k perám. Až slastne prižmúril viečka, keď sa mu pálenka rozliala po jazyku a pálila v hrdle, že keby bol baba, tak ho i strasie. Lenže on žiadna baba nebol. Naopak, bol zvyknutý vypiť, a teraz, keď bol nahnevaný, o to viac. Potom pozrel priamo Nikolajovi do tváre a začal:
       „Tak aj ja ti poviem. Poviem, žeby si vedel, lebo to nebolo len tak, že som prišiel o rozum a preto ma dostali. Cigánočka prišla aj za mnou. Videl som, že hore na ceste cigáni odstavili voz aj s koňmi. Myslel som, že tak ako inokedy budú predávať žrebce. Také, čo prepašovali z Poľska. Štyri koníky mali zaviazané za vozom a dva vpredu, čo ťahali. Najskôr, keď ku mne prišla, som povedal, že ja kone nechcem. Ani nemám, tie čo som dostal od rodičov, zabila bomba. Aj kone, aj sviňu, ostalo mi len zopár sliepok. A odvtedy nebolo takého času, že by som dobre zarobil, však vieš. Tak, že z handlovania nebude nič, nech ide inam. Ale ona začala tak isto ako pri tebe. Júj, pekná bola a ani nesmrdela. Len sa postavila tak blízko, až sa ma dotýkala. Tak blízko, že som až cítil, ako dýcha. A začala, že ju ku mne posiela samotný osud, že ona vie, komu sa ako povodí. A vraj to ani nebude veľa stáť, a keď jej ukážem ruku, povie mi z dlane, čo dobrého ma čaká a čomu sa radšej vyvarovať.“
       „Mal si ju poslať do zadku!“ vyštekol Nikolaj.
       „Ja som ju pozval k sebe. Tu sedela na tej stoličke ako ty teraz. Ani som sa neopýtal čo zato, len som natiahol ruky a ona ich chytila do svojich dlaní. Mala ich také teplé, až to bolo príjemné. A tie oči! Krásne, hlboké, čierne, ako len môžu mať pätnásťročné cigánočky.“
       „Viac musela mať, nie len pätnásť. Však som ju dobre okukol!“
       „A nemáš to jedno? Vtedy mi to bolo fuk, len som tak na ňu pozeral ako na svätý obrázok a chytali sa ma hriešne myšlienky. Že nech si poveští, veď bude chcieť peniaze. Potom jej sľúbim aj viac, ak...“ zasekol sa Vasiľ.
       „Ak čo?“
       „Nechaj to tak. No, začala mi veštiť, a presne ako hovoríš. Že mi doteraz osud nič nenadelil zadarmo. Že mám na viac, než dostávam od života. Ale vraj príde chvíľa, keď všetkých prekvapím a ďalej to už pôjde samo k lepšiemu. A tiež, že nie jedna, ale hneď tri ženy o mne snívajú už teraz, len ja som si to ešte nevšimol. Ale nech nebanujem, nakoniec vraj nájdem takú, o akej sníva každý chlap. Že som ju ešte nestretol, ale čochvíľa to príde, len nesmiem veľa sedieť doma. A na svadbe získam, budem mať veľký statok i peňazí, ale si mám dávať pozor, aby som nepodľahol ďalším ženám, keď už budem chovať svoje deti. Že to mi môže zobrať všetko, čo získam svadbou.“
       „Hej? Také ti rozprávala? A odkiaľ to vedela?“
       „Sa mi smeješ, alebo čo? Každému také hovorí! A potom už len, že nech na nej nešetrím, lebo keby mi to nepovedala, vzal by som si za ženu niektorú z tých troch, čo ma vraj chcú a ktoré už poznám a nepočkal si na svoju milú, nevyženil majetok.“
       „Koľko si jej dal?“
       „Joj, Nikolaj, radšej ani nechci vedieť.“
       „No koľko?“
       „Dosť. A potom ešte povedala, že teraz tu mám sedieť a rozmýšľať nad všetkým, aby sa mi to uložilo v hlave. Vraj, že je to veľmi dôležité, a až potom mám vyjsť medzi ľudí a hneď sa dočkám prekvapenia.“
       „Mrcha je to! Mrcha!“ buchol Nikolaj päsťou do stola, až sa zatriasol, akoby sa mal rozpadnúť. Ako veštenie skončilo, bolo obom známe. Keď Nikolaj posedel, porozmýšľal a vyšiel von, zdalo sa mu, že na dvore je nejaké podozrivé ticho. Ba čo zdalo! Nič tam nekotkodákalo, hneď videl, že mu chýbajú sliepky. Všetky štyri! Hore na ceste už voz nestál, a keď sa rozbehol po dedine, nebolo tam už ani olaských cigánov. Len čo vyšiel na posmech, keď nadával a priznal, čo mu porobili.
       „Tak, mrcha mrchavá. A čo teraz? Hľadať ich? Kde? Vo Svidníku, v Rovnom, v Stročíne? Na ktorú stranu sa vydať? A keď ich nájdem, čo poviem? Že mi ukradli sliepky? Veď som ich nevidel, nemám dôkaz, ani svedka!“
       „Tak, Vasiľ, hej, hej... Ale ja ti poviem: cigán ako cigán. Keď nie im, poďme sa pomstiť na Vatriská. Tam ich je dosť. Mám nápad, ale taký nápad, čo mi teraz prišlo do hlavy, že na to nezabudnú!“
       „Na Vatriská?“ počudoval sa Vasiľ, ale nie zas veľmi. Pálenky vypili dosť, nedovoľovala mu priveľmi premýšľať.
       V tej chvíli mu bolo celkom jedno, komu sa pomstí. Hocikomu, len nech ho prejde zlosť. Kočovní cigáni už odišli, ale tí ich dedinskí určite nie. Tí budú pri svojich chatrčiach, tam na Vatriskách, ako to volajú, kúsok za dedinou. Lenže čo s nimi? Zbiť niekoho? Hlúposť, to chápal aj v tomto stave, hoc mu hlave začalo hučať ako vždy, keď sa pripil. Ale to sa už s k nemu naklonil Nikolaj a začal všetko podrobne vysvetľovať.
       Výborný nápad! Výborný! Vasiľovi to bolo jasné ako facka, na niečo také len tak hocikto nepríde! Nikto im nebude môcť nič vyčítať, dedina sa na tom iba zasmeje a cigáni budú vyzerať ako takí trubirohovia. Len ešte musia trochu počkať, kým príde tma a aj kým vytriezvejú. Aspoň trochu. Zatiaľ pripravia veci. Hlavne ten vojenský telefón s dlhočizným káblom, čo našiel hneď po vojne. Myslel, že ho raz predá, dobre, že ho schoval. Najmä kábel, dlhý, dlhočižný, čo sa vtedy tiahol cez zákopy i polovicou lesa, sa mu teraz veľmi zíde. Na to len tak nezabudnú, o tom čo urobia, ešte budú rozprávať aj ich vnuci!


       Nastal večer, takmer noc a tma už pokryla celé okolie. Zniesla sa z okolitých hôr, presiakla krajinou a v dedine blikali už len svetlá za oknami domov. Bolo to nezvyklé, i keď inde bežné. Lenže tu, v Ladomirovej, teraz chýbalo to najväčšie svetlo. Svetlo, ktoré prichádzalo od Vatrísk, cigánskej osady. Každý večer tam horel uprostred chatrčí oheň, veľká vatra a okolo nej bývalo poriadne veselo. Ale teraz, a to vedel každý, po tom, čo zomrel starý Juraj, na dve noci plamene i hluk pohasli. Mŕtveho nehodno nechať do pohrebu ani na chvíľu samého. Ani na takú chvíľu, ako keď luskneš prstami, lebo duša sa po smrti riadi vlastným úsudkom, často takým vzdialeným tomu, aký býval nebožtík zaživa. Hej, tomu veril každý cigán, že aj ten najlepší z nich, až raz zomrie, môže sa snažiť vrátiť späť medzi svojich, medzi živých. A ak sa vráti na rozlúčku, aby zas odišiel nazad do ríše mŕtvych, určite sa pokúsi so sebou odvliecť niekoho z tých, čo mu boli blízki. Dvom je vždy lepšie a duša mŕtveho je v prvých chvíľach po smrti veľmi osamotená. Preto nikdy nenechávali nebožtíka len tak, ale vždy boli pri ňom viacerí. Aby mŕtvy nebol sám, nemal čas na dumanie, myšlienky, ako vziať niekoho so sebou na druhý svet. Celá osada, muži, ženy, ba aj deti ostali v chatrči pri nebohom, čo ležal v jednoduchej rakve na stole uprostred jedinej izby. Stáli okolo neho, natlačení jeden na druhého a rozprávali mu, že len nech odíde tam, kde aj jeho predkovia. Veď cigánska duša je veľká, určite ho neprehliadnu a prídu k nemu, stretne sa so všetkými, čo už tam odišli pred ním a bude im dobre. Živí patria k živým a mŕtvi k mŕtvym. Nech teda ide v pokoji, lebo už nadišiel jeho čas.
       Vasiľ a Nikolaj to vedeli dobre. Dnes pred chatrč nevyjde ani noha. Cigáni budú pozerať nebožtíkovi do tváre, spomínať naňho, na všetko, čo spolu prežili, budú mu stále niečo rozprávať, nech počúva a nerozmýšľa, ako sa vrátiť. A to je to najlepšie, čo môže byť, aby sa na nich vybúrili za ukradnuté sliepky.
       Len pred chvíľkou prebehli z okraja dediny až k stromom pri Vatriskách. Keby ich niekto pozoroval z diaľky, nevidel by dve, ale tri postavy. Tú tretiu Vasiľ s Nikolajom niesli, akoby bola ľahká ako pierko. Veď aj bola, síce nie z peria, ale zo slamy. Slameného panáka urobili presne takého veľkého, ako boli oni sami. Hlava, ruky, nohy, trup, všetko už zmajstrovali tak, že potme z diaľky vyzeral ako normálny človek. Nikolaj sa pritom rehotal, že lepšie časy nastanú, keď začnú robiť slamených strašiakov do polí. Vraj ani netušil, ako im to dobre pôjde, mali by ich vyrobiť viac a skúsiť predať. Ale Nikolaj ho počúval len tak na pol ucha. On vtedy rozmotával spletený dlhočizný telefónny kábel, aby ho potom zasa pekne natočil do klbka. Teraz to už mali všetko so sebou a stáli ukrytí za stromom hneď vedľa cigánskeho domu, z ktorého vychádzala tichá vrava.
       „Ja obesím panáka na strom a ty daj slúchadlo cez strechu,“ prikázal tichým, ale nástojčivým hlasom Nikolaj. On sa akosi vždy cítil trochu nad Vasiľom, aj teraz akoby mu to prikazoval, lenže Vasiľ sa vzoprel.
       „Si zošalel? Ty sa budeš štverať tu a ja tam? Veď dvaja, rozumieš? Ja tu pomôžem hore tebe a tam ty mne. Aby sa nenarobili hluk. Chápeš?“
       Nikolaj prikývol. Jasné, že chápal, mohlo mu to napadnúť samému, ale zatváril sa iba tak, že mu je to jedno, veď aj tak sa dá.
       „Dobre. Polez!“ ukázal mu Vasiľ na strom.
       Nikolaj liezol. Ticho a šikovne, rukami sa silno uchytil konára a vytiahol nahor. Vasiľ mu hodil kus špagátu a potom posunul hore slameného panáka. Urobili všetko, ako sa dohodli. Panákovi prehodili cez krk slučku, druhý koniec povrazu Nikolaj priviazal o konár, takže to vyzeralo, akoby tam visel obesenec. V tej tme to isto nikto nerozozná.
       „A teraz ideme k domu!“ kývol naň Vasiľ.
       Pri dome postupovali podobne, ale v ešte väčšej tichosti. Zvnútra sa ozývali hlasy, aj akési vzlyky, čo prechádzali v plač. Len rýchlo, aby nevzbudili podozrenie, prehodili telefónne slúchadlo s dlhým káblom ponad dom a potom ho vytiahli tak, aby ostalo na konci strechy. Bez slova, vedomí si, že teraz nesmú nič zbabrať, rozmotávali kábel a kráčali pospiatky k stromom.
       „Vyľakáme ich na smrť. Hm, a čo ak niekoho naozaj porazí?“ zaváhal na chvíľu Vasiľ, keď zaľahli do trávy tak, aby videli na dvere domu.
       „Si zabudol, alebo čo? Štyri sliepky si mal. To bolo všetko, čo ti ostalo. Ani dom, ani kone, ani prasa, len štyri sliepky. A ešte aj o tie ťa pripravili. Kto? Cigáni! Tak nech majú, nech sa boja!“
       „Ale veď hej, i keď to neboli títo. Čo ak nás chytia?“
       „Nechytia! Pustia do gatí. Uvidíš, budú kľakať na zem, žehnať sa, revať od strachu. Aha, pozeraj!“ odhodlane a neskrývanou škodoradosťou cekol Nikolaj a potiahol za kábel.
       Slúchadlo, čo viselo na druhom konci strechy, sa posunulo nahor a buchlo o jej okraj. Ticho. Nastalo ticho, až nezvyčajné. Zmes hlasov, ba i vzlykov sa kamsi stratila, akoby už v dome nebolo nikoho. Lenže boli tam, nikam neodišli, to bolo jasné. Nikolaj potiahol za kábel druhýkrát a slúchadlo zasa buchlo. A zas a znova. Vasiľ visel pohľadom na dverách, ani sa nepohol, ba možno ani nedýchal. Zato Nikolaj sa cítil vo svojej koži. Teraz poťahoval káblom jemnejšie, pomaly a v pravidelne. Potiahol, popustil potiahol, popustil. A slúchadlo vždy kleplo o strechu. Zažmúriť oči, človek by si pri tom zvuku predstavil kroky. Ale kroky koho? Čie kroky to pripomínalo cigánom okolo mŕtveho Juraja? Prichádza nebožtík, pretože nepomohli ani tie ich večné reči na jeho slávu? Prichádza, aby sa jeho duša necítila osamotená a vezme si so sebou niekoho na cestu?
       Z domu zaznel výkrik. Krátky, ženský a ostrý. A hneď na to dlhý jačavý rev. Ktosi tam začal kričať, lenže mu nebolo rozumieť, lebo to bolo po cigánsky.
       „Prestaň na chvíľku!“ navrhol Vasiľ.
       „Teraz chceš prestať? Nie, teraz začíname,“ Vasiľ ťahal káblom výrazne rýchlejšie i silnejšie. Buchot silnel a s ním aj krik, vreskot. Už nie jedna žena, ale zmes hlasov, určite ziapal každý.
       „Vieš ako to teraz musí vyzerať dnu? Počuješ ako vyvádzajú? Tak im treba, tak im treba!“ kričal na Vasiľa Nikolaj, istý, že ho nezačujú. Nemôžu, teraz sami prehlušia všetko.
       „To sme im ale...“ začal aj Vasiľ, ale naraz sa zarazil. Ľahol viac na zem, pritlačil sa k nej a s ním aj Nikolaj. Obaja zbadali tú postavu, nepochybne mužskú, čo vybehla z domu. Bolo to jasné. Voľakto nevydržal s nervami. Vykašľal sa na to, že ak by ho nasledovali aj iní, nebožtík by ostal v izbe sám.
       Muž pred domom sa zastavil a začal sa navôkol zmätene obzerať. Do tváre mu nevideli, ale vedeli si predstaviť ten výraz. Ten des v očiach, zvraštené čelo a ústa vykrútené v podivnej grimase. Muž sa triasol. Trochu sa zhrbil, prikrčil, akoby chcel vyzerať čo najmenší, neviditeľný.
       Nikolaj opäť potiahol kábel. Teraz azda o niečo silnejšie, lebo len čo sa ozval úder o strechu, z domu zaznel rev ešte väčší než predtým. Muž spred domu sa rozbehol. Len tak, naverímboha, do tmy. Zdvihol hlavu a vtedy si všimol, kam beží. Rovno pred ním zo stromu visel obesenec. Slamený panák vyzeral ozaj desivo, nebola šanca poznať, že to nie je človek. Muž skríkol, hlas mu preskočil, stratil sa kdesi vo vysokom tóne, aký azda nemôže ľudské hrdlo vydať inokedy, len keď ho zmára smrteľný des. Otočil sa bežal. Bežal ako o život, niekam, hocikam, len preč, pretože mŕtvy Juraj sa isto prebudil a teraz vezme jeho dušu.
       Nikolaj povolil. Pustil kábel a otočil sa k Vasiľovi.
       „Poďme. Keď vyšiel jeden, prídu aj ďalší. Pošlú aspoň dvoch chlapov, nech ho nájdu. Vtedy sa cítia silní, keď je ich viac. Zmiznime skôr, než nás zbadajú!“
       Vasiľ neriekol ani slovko. Neodpovedal, nebolo prečo. Len sa ešte obzrel okolo, potom sa zdvihol a utekal domov. Nikolaj hneď za ním.

       Svitalo. Kohútie kikiríkanie znelo zo všetkých strán a slnko vystrelilo prvé lúče k oblohe. Čo sa v tej chvíli dialo na Vatriskách, už Vasiľ s Nikolajom nevideli. Ale počuli, síce až podvečer, lenže o tom už hovorila celá dedina. Vraj Kolo, brat nebohého Juraja, takmer zošalel. Že si ktosi z cigánov poriadne vystrelil. Všetci si mysleli, že sa len kdesi skrýva, keď v noci vybehol von. Po chvíli za ním naozaj vyšli chlapi, že ho nájdu, nech nie je sám a nestratí dušu. Lenže namiesto neho videli visieť obesenca. Hompáľal sa na lane, jeho silueta bola černejšia než noc. Pribehli späť, že Juraj si vzal Kolovu dušu, vraj sa Kolo obesil. Až ráno, na ktoré čakali pri nebohom Jurajovi a modlili sa, až v to ráno vyšli vonku niekoľkí chlapi, že pôjdu Kola zvesiť zo stromu. Oplakali už aj jeho, ale zistili, že zbytočne. Zo stromu na okraji Vatrísk visel slamený panák. Našli aj dlhočizný kábel a telefónne slúchadlo pri dome. Už im to bolo jasné, že nie mŕtvy Juraj, nie temné sily, ale zlomyseľní ľudia sú na vine, v akom strachu strávili noc.
       A Kolo? Hľadali ho skoro pol dňa, ale zbytočne. Až popoludní medzi nich prišiel, ktovieodkiaľ a sám. Len čosi nezrozumiteľne bľabotal, nebola s ním reč. Dali mu pálenku, nech sa upokojí. Pil ju ako vodu, až odpadol a zaspal. Vraj teraz čakajú, kým sa preberie a vytriezvie.
       Vasiľovi a Nikolajovi sa to dobre počúvalo. Bavili sa na tom, veď im dali. A, nakoniec, aspoň tak dumal Vasiľ, čo ak mala cigánka pravdu? Vzala sliepky, hej, ale to neznamená že klamala. Nasadila mu chrobáka do hlavy. Čo ak stretne ženu, ktorá ho vytiahne z chlieva do svojho domu a so svadbou i zbohatne? Mohla by mať pravdu, cigánočka, mohla. Ešte dobre, že prišla...



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.


čitateľov: 4156