login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Cigánka na reťazi

@ :: Poviedky ::     Sep 09 2007, 18:41 (UTC+0)

V Ladomirovej v lete 2007

Miesto: Ladomirová; okres Svidník
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Z chatrče na Cigánskych Vatriskách sa pomedzi drevené latky, tvoriace jej steny, rinula krásna hudba. To sa struny huslí rozozvučali, ich hlas prerážal povetrím. Vonku bol vzduch naplnený dymom z vatry, rozloženej na malom voľnom priestranstve uprostred domcov, cez ktorý sa prepichovali lúče zapadajúceho letného slnka a prelínali sa s hlasmi vonku sa obšmietajúcich cigánov. Niektorí z nich nemo, súhlasne a s obdivom prikyvovali, iní sa knísali v rytme hudby, ktorá im bola blízka. Veď to vyhrával ich vajda Sigoň, najlepší primáš v širokom-ďalekom okolí. Všetci vedeli, že učí hrať svoju šestnásťročnú dcéru Helenu.
       „Hela, ja som primáš, nie ty!“ zrúkol Sigoň na dcéru. „Kamže sa ponáhľaš? A prečo tak silno tlačíš na sláky?“
       „Dobre hrám, tato! Ťahám presne podľa teba.“
       „Máš sa riadiť pohybom môjho sláku, ale už som ti vravel, že rytmus dáva hlavne cimbal s basou. Ty si kontráš! Oživuješ skladbu, ale hráš o niečo nižšie ako ja!“
       „Tak to robím.“
       „Nerobíš! Ideš do mojich výšok, pletieš sa mi do tónov a vidí sa mi, že sa pasuješ rovno za primáša. Počúvať ma budeš teraz! Tak ako vždy a vo všetkom! Najskôr budeš hrať kontru, a potom sa uvidí. Ktohovie, možno z teba vykrešem aj primáša. No chce to čas. Veľa učenia, veľa hrania, veľa mozoľov na prstoch, veľa potrhaných strún...“
       Žeby mala byť radšej mužom, ale to už nahlas nevyslovil. Jeho dcéra to iste vedela. V žiadnej z cigánskych kapiel nehrala žena! Muzicírovanie patrilo len im, chlapom. Len oni mohli a vedeli vylúdiť tóny, ktoré rozihrali žilky, naplnili oči slzami, roztiahli ústa do úsmevu a prinútili nohy poskakovať v nasadenom rytme u každého, kto počul cigánov hrať. Ale čo keby...? Ako blesk z jasného neba sa zavŕtal do Sigoňovej mysle nápad, ako dostať Helenu do kapely. Bola tenká, rebrá by jej mohol jedným prstom porátať. Keby ju natiahol do mužských gatí... Také tretie husle... Tie by zvládla. To by jej dovolil hrať. Ale kde vziať kontráša?
       „Prečo by som sa nenaučila hrať dobre bez toho všetkého? Prečo mám trhať struny? Som dobrý muzikant!“
       „Ty si tvrdohlavá, pyšná a papuľnatá, nie dobrá! Vravel som ti, že začíname a končíme náhle. Dvihneš slák od strún a je koniec. Načo ho ešte nechávaš poskakovať, ha?“
       „Ja chcem, aby ma počuli, aj keď už ostatní nehrajú. Vieš, tato, aby poznali, že skutočne hrám, že nie som len do počtu.“
       Ich prekáranie prerušil číry, zvučný spev osemnásťročnej Margity. Vchádzala do chatrče tanečným krokom, rukami vlnila široké sukne, vrtela bokmi, žmurkla tu na otca, tu na sestru a so smiechom trilkovala: „Kupyl cygan somara, by cyganka orala. Ej džamore, džamore, jak sja dobri ore. Oral cygan jeden deň, a cyganka druhyj deň. Ej džamore, džamore, jak sja dobri ore...“
       Helena sa chichúňala a fidlikala na husliach, snažiac sa trafiť správnu nôtu. Na počudovanie sa jej to podarilo už v prvej slohe. Obe sestry sa krútili okolo otca, aby odohnali mraky z jeho čela.
       „Už len ty si mi tu chýbala! A máme po hraní,“ čertil sa naoko Sigoň. Margitu mal rád. Hrala na husliach tak dobre, akoby bola skoro mužom. Ba miestami lepšie ako ktorýkoľvek muzikant v kapele. Bol na ňu hrdý. Ovládala slák, akoby sa s ním bola narodila. Mala krásny, mierne zachrípnutý hlas a postavu ako lusk. Ženskosť sa z nej vydúvala na tých správnych miestach. Už sa s ňou zžila. Nie ako spočiatku. Vadili jej rastúce prsia, hanbila sa za široké boky a útly driek. Dnes ich považovala za svoje prednosti. Bola rada krásna a veselá, zdanlivo si nevšímala dotieravé pohľady mladých cigánov, ktorí z nej nevedeli spustiť zrak. Tešil ju ich záujem, no prísna otcova výchova v nej držala horúcu krv na uzde. Vravieval, že jeho dcéry sa vydajú za muzikantov, nie za loptošov.
       Sigoň mal tri dcéry a jedného syna. Cimbalistu Janka, ktorý bol najstarším z detí, poslušný a hlavne: dobrý muzikant. Možno mal vzťah k hudbe živelný, možno ho zdedil po Sigoňovej prvej žene, s ktorou sa rozišiel a poslal ju preč z Vatrísk. Bola stále zachmúrená, málo snaživá, i keď muža počúvla na slovo, vždy narobila nejaké zmätky, hlavne okolo jedla. Navarila málo, alebo priveľa, pripálila, či neosolila... Večne ohundrala mužove rozhodnutia, dokonca pred ostatnými obyvateľmi Vatriska! Jeho súčasná žena so zvláštnym menom Kokal, bola jej pravým opakom. Vrtela sa okolo ohniska od rána do večera, sama sa starala o dostatok poživne, vždy kráčala dva kroky za mužom, nikdy sa mu nemiešala do jeho vecí a nikdy sa s ním nepriečila. Aj keď to bol údel cigánskych žien, Sigoň si Kokal za jej poddajnosť a poslušnosť vážil. Veľmi jej to však nedával najavo, častoval ju výčitkami aj za drobné prehrešky, ale podľa cigánskych zvykov to tak malo byť. Muž je vodca, žena poslúcha. Muž má v ruke palicu, žena drží ohnutý chrbát. Najmladšia dcéra Terča bolo dengľavé dvanásťročné dievča, ktorému nebolo hodno vložiť do rúk husle. Aj keď sa pustila do spevu, ťahala tak falošne, že sa ju Sigoň rozhodol nechať dozrievať, ako sám hovoril. Má v sebe jeho krv, nemôže byť celkom hluchá a nešikovná!
       Primáš sa boril s nedostatkom muzikantov v kapele. Chýbal mu kontráš, starý Michal zomrel, nech je mu zem ľahká a Helena by jeho miesto ešte nezastala, veď to bola len žena. Nie, nie, nie, tie do kapely nemohli. Rozhodol sa Helenu vydať za huslistu zo Šemetkoviec, ktorého jej vyhliadol už dávnejšie, len ho ešte do Ladomirovej nedoviedol, čas ho nesúril tak, ako teraz.

       O dva dni však svoje predsavzatie uskutočnil. Doviedol dvadsaťročného počerného huslistu Juraja priamo do svojej chatrče a predstavil ho rodine ako jej ďalšieho člena, ním vyvoleného druha pre dcéru Helenu.
       Juraj bol nižšej postavy, zriedkavo strihané husté čierne fúzy mu zakrývali hornú peru a na chlapa mal nezvyčajne kučeravé vlasy, ktoré mu siahali až po ramená. Prišiel ako krotký baránok, kráčajúc tesne za Sigoňom. V jednej ruke držal husle, v druhej žmolil batôžtek s čiernymi nohavicami, kabátom a bielou košeľou. Muzikantský odev. Ten si obliekal, len keď hral s kapelou. Na každodenné dranie mu postačili zafúľané konopné nohavice a sivá, možno kedysi biela halenka s motúzikom okolo krku. Zaväzoval ho, keď mu bola zima, alebo keď pršalo. Bol málovravný, večne sa usmieval a na všetko, čo Sigoň povedal, len súhlasne prikývol. Bol mu nesmierne vďačný. Ani nie tak za Helenu, ale najmä za ponúknutú možnosť hrať v jeho skupine.
       Sigoň bol už v tých časoch chýrnym muzikantom, slávnym primášom, ktorý vedel zahrať také tóny a noty, až sa zdalo, že čaruje. Alebo že nad jeho rukami bdie nejaká nadpozemská bytosť. Donútil husle kvíliť presne tak ako plače cigánkino srdce zaplavené veľkým žiaľom. Hral sa so strunami a slákom, presne tak ako poskakujú cigánske nohy okolo vatry a pred nimi v pokľaku natriasajú svoje vnady cigánky. Bol to Pán Primáš.
       Helene sa však Juraj od prvej chvíle nepáčil. Síce s ním na otcov príkaz žila, no nedovolila mu, aby sa jej čo i len dotkol. Spala pri ňom na jednej prični, ale ich telá delila poskrúcaná stará deravá deka. Nevidel sa jej. Mala inú predstavu o svojom mužovi. Nemusel byť ani muzikant, ale hlavu, tú mal mať v poriadku!
       „Určite nemá všetkých päť pokope, keď sa večne škerí,“ mrmlala dosť nahlas na to, aby ju aj otec začul.
       „Ty radšej vezmi husle pod bradu a uč sa! Od Juraja. Nemám na teba čas a ani sa mi nechce stále ti opakovať, čo smieš a čo nesmieš, akou silou máš ťahať slák po strunách a neustále upozorňovať, že ty nie si primáš!“
       „Aby som sa od neho učila, to sa k nám nemusel prisťahovať! Mohol zájsť zo dva razy do týždňa a bolo by.“
       „No už len kvôli tebe by chodil až zo Šemetkoviec dva razy do týždňa! Si nadutá a zabúdaš, že s ním budeš žiť, kým vás smrť nerozdelí. Tak som rozhodol, tak aj bude! Preto sa radšej kroť a rob ako ti kážem, lebo vezmem bakuľu a naučím ťa poslušnosti!“
       „Tato, vy ste ho sem dovliekli nie pre mňa, ale pre svoju kapelu. Keby strýco Michal ešte žil, nemusela by som byť nevestou.“
       „Už toho mám dosť! Pakuj sa mi z očí a neukazuj sa, kým si to v tej svojej stvrdnutej hlave nezrovnáš! Skôr či neskôr pochopíš, že všetko činím pre tvoje dobro!“
       Helena sa dívala otcovi priamo do očí. Nesklopila zrak ani hlavu. Veľmi dobre vedela, že jej cena je vysoká. Už je skoro hotová huslistka. Čo ešte musí v hraní vycibriť, to ju naučí aj sestra Margita. Netreba jej Juraja, cudzieho chlapa, čo smrdí dymom, aj keď sa v potoku umyje a čo rozťahuje ústa do úsmevu, aj keď nič smiešne sa nedeje. A to jeho večné poklonkovanie a ponižovanie sa pred Sigoňom, to ju hnevalo ešte väčšmi. Aký to bude manžel, čo nemá vlastný rozum a urobí len to, čo sa mu povie? Nie! Toho ona nechce! Všetok ten vzdor a nesúhlas vrazila do svojho pohľadu. Sigoň takmer zaspätkoval, takýto priek nečakal, ani ho nikdy v dome nezažil. Nadarmo. Helena je Helena. Na tú treba tvrdú ruku.

       V tej chvíli si Sigoň možno neuvedomoval na akú skalu narazil. A iste ani netušil, že tvrdá ruka je na skrotenie neposlušnej dcéry málo. Lebo tri dni po nahlas vyslovenom odpore voči otcovmu rozhodnutiu Helena zmizla. Nikde jej nebolo. Akoby sa bola pod zem prepadla. Kokal chodila po Vatriskách a jačala ako zbavená zmyslov. Plakala bez sĺz, no o to hlasnejšie dávala najavo svoj bôľ. Už ju skoro pochovávala. Videla ju utopenú v potoku, videla ju visieť na lipe na kraji lesa, videla ju, no stále nebohú. Zjavovali sa jej prízraky, ktorých sa neľudsky bála. Revala, lebo tým zahlušila svoj strach. Sigoň bol na pochybách: nikto cudzí sa v okolí nezjavil, nič divné sa nestalo, Helena nemala vo zvyku odchádzať z dediny bez jeho povolenia a tobôž neprísť domov spať, no predsa jej nebolo. Začal vyzvedať. Najskôr u cudzích, potom doma. A dozvedel sa!
       „Margita! Poď sem!“
       Margita sa postavila pred otca. Nie blízko ako bolo zvykom. Stála vari päť krokov pred ním. Sigoň spozornel. To dievčisko voľačo vie! Inak by sa jej vzpriamená postava týčila priamo pred ním. Tak blízko, že by sa jej mohol dotknúť rukami. Ale takto ďaleko od neho? Čosi tu nebolo v poriadku.
       „Kde je Helena?“
       Margita mlčala.
       „Pýtal som sa ťa kde je Helena!“ pritvrdil Sigoň.
       Jeho dcéra nemo hľadela do zeme, ruky sa jej zreteľne triasli, no nevydala zo seba ani hláska.
       „Ty to vieš! Vidím to na tebe! Ak nepovieš po dobrom, povieš...“
       „Tato, nie!“ skríkla Margita. Ešte si pamätala poslednú bitku, čo dostala pred pár rokmi. Za zhorenú sukňu. Skákala s chlapcami cez vatru a oheň sa jej zahryzol do šiat. Horšie ako bitka bolo to, že si potom musela novú sukňu vyžobrať v dedine u gazdov. To bola pre ňu veľká hanba! Primášova dcéra a chodí po žobraní. Keby ju otec teraz vyfackal, odtlačky jeho prstov by sa červenali na jej lícach ešte niekoľko dní.
       „Helena ušla. Je na majeri v Bystrom pri Hanušoviciach s jedným cigánom. Neviem ako sa volá. Len to viem, že je zo Železníka. Zaľúbila sa do neho už dávnejšie, keď tu bol jarmok. Prišiel so šiatrovými cigánmi a obaja si dali veštiť budúcnosť. Olaská veštica im povedala, že sú si súdení. Patria k sebe. Helena to nepovedala nikomu. Len mne. Teraz, keď prišiel Juraj a mal byť jej druhom, rozhodla sa usporiadať si svoj život podľa veštby,“ vysypala zo seba jedným dychom. „Viac naozaj neviem. To je namojdušu všetko. Prisahám!“
       V Sigoňovi rástol hnev, aj jeho ruky sa triasli a napäté svaly mu vydúvali košeľu na ramenách. „Pohľadaj Janka, nech beží na dolný koniec dediny a tam na mňa počká. Prídem za ním,“ povedal to monotónne, až sa zdalo, že ani nevie čo bude, keď za synom na krížne cesty príde, akoby vravel o počasí, či o zbieraní dreva na oheň.
       Margita vybehla z chyže tak rýchlo, že nestihla za sebou zatvoriť dvere. Kokal civela na muža a spýtavým pohľadom ho priam nútila povedať viac o tom, čo chystá. Sigoň ešte chvíľu postával, potom podišiel k prični, zohol sa a vytiahol spod nej hrubé laná, čo používali na zväzovanie väčších kusov suchého dreva.
       „Idem si po dcéru! Dovediem ju domov, nech sa deje čo chce!“ povedal a nechal Kokal v ešte väčšom zmätku. Nevedela si ani predstaviť, načo boli jej mužovi laná a čo myslel tým – nech sa deje čo chce.

       Slnko prestalo hriať a na obzore viseli už len jeho vlasy, keď sa Jano konečne dočkal otca. Ten neprišiel sám. Dokonca neprišiel ani pešo. Doviezol sa na voze ťahanom dvoma koňmi. Opraty mal v rukách gazda Vasil, ktorého Sigoň poprosil o pomoc. Vasil bol tiež muzikant a prosbe otca, čo sa chystal nájsť a doviezť domov vlastnú dcéru, nemohol nevyhovieť. Sigoňa poznal už dlhé roky a považoval ho za jedného z najslušnejších cigánov v dedine. Okrem toho to bol primáš, hrával na dedinských svadbách, krstinách, aj tancovačkách. Zaslúžil si, aby mu pomohol.
       Cesta bola dlhá. Kopytá koní vírili prach a traja muži na voze mlčali. Do Bystrého dorazili v neskorú nočnú hodinu. Mesiac bol v splne a jasná obloha odhalila aj tie najvzdialenejšie hviezdy. Všetky sa trblietavo triasli, človek nevedel povedať, či od strachu z toho, čo príde, či od radosti, že si otec nájde zatúlanú dcéru. Až keď došli na majer a zastali pri stodole, kde podľa nočného vartáša mala spať Helena so svojím milým, Sigoň prehovoril:
       „Tu sú laná. Tými ju zviažeme. Musíme ju zviazať, aby nám zase neutiekla. V tej tme by sme ju potom márne hľadali. Ja ju chytím za nohy, ty, Janko, za plecia a teba, Vasil, poprosím, aby si ju poriadne zviazal. Neboj sa a stiahni laná pevne. Ona je silná ako býk a veľa vydrží.“
       „Tato, a čo jej frajer?“ ticho hlesol Jano. „Čo ak si ju bude brániť?“
       „Toho nechaj na mňa. S tým si poradím sám.“
       Úlohy boli rozdelené, laná pripravené, chlapi odhodlaní na všetko, len aby Sigoň dosiahol to, po čo sem prišiel. Na jeho povel sa ako jeden vrútili do stodoly. Chvíľu si privykali na tmu a potom ju zazreli. Helena ležala v bielej košeli, ktorá sa jej vyhrnula do pol zadku, v náručí toho chlapa. Skočili na ňu a začali zväzovať. Dievča sprvu nevedelo, čo sa to deje, či má taký desivý sen, či je to naozaj. Keď však uvidela otca a brata a cítila, ako sa jej laná zarezávajú do kože, vedela že nesníva.
       „Nechajte ma! Pustite ma! Filip, pomôž mi!“ kričala z plného hrdla. Jej Filip sedel na kope voňavého sena, pretieral si oči a vidiac trojicu na všetko odhodlaných mužov, ostal nepohnuto zízať.
       Sigoň po ňom hodil pohľadom a výsmešne zahlásil: „Tak Filip... No, Helena moja, dobre si si vybrala, dobre. Keď nemá filipa v hlave, tak ho má v mene, hehe.“
       Dievčina sa mykala, kopala nohami tak silno ako len vládala, škriabala, kam len dosiahla a neustále kričala: „Nejdem s vami! Nechcem! Už patrím Filipovi, nie vám! Juraj mu nesiaha ani po päty! Neodídem!“
       Nech robila, čo jej na um prišlo, nech prosíkala, či nadávala, zväzovanie pokračovalo, až z nej zostal lanami oviazaný vreštiaci batoh. Keď ju vynášali k vozu, poslednýkrát zrevala: „Filip, ja sa k tebe vrátim! Počkaj na mňa!“
       A to boli posledné slová, ktoré od nej počuli. Celou cestou do Ladomirovej ležala zviazaná a priviazaná o rebriniak a mlčky hrýzla hrubé laná. Doma ju otec priviazal k posteli. Reťazou. Pre istotu. Mala zdravé, pevné zuby. Nemohol riskovať, že by lano skutočne prehrýzla.
       Helena celé tri dni ležala či sedela na posteli, alebo skĺzla na kolená a kľačala pri nej bez toho, aby povedala čo i len slovko. Kokal jej nosila jedlo, no ona sa ho ani nedotkla. Jediné, čo neodmietla, bola čistá voda v kvietkovanom hrnčeku, čo jej nosila Margita.
       „Helena, musíš niečo zjesť. Zoslabneš, ochorieš, bude horšie,“ radila jej sestra.
       Helena sa tvárila, že ju nepočúva. Myslela len na Filipa a hľadala možnosť, ako sa k nemu vrátiť. Reťaz bola silná, posteľ ťažká, nebude ju predsa ťahať so sebou. To by ju zaraz dobehli a pritiahli nazad. Vedela, že Filip si pre ňu nepríde, veď ho zaprisahala, aby na ňu na majeri počkal, že ona určite dôjde za ním. Jój, ale ako, keď ju neodviažu, ani keď potrebuje cikať? Vedro jej nosia rovno k posteli. Otec na ňu ani nepozrie, iste čaká, že sa mu bude ospravedlňovať, že uzná svoju chybu a poprosí ho o odpustenie. Na to však nebola pripravená. A vôbec! Je už dospelá, prečo si nemôže žiť svoj život tak ako sa jej páči? Prečo by mala otca počúvať vo všetkom? Uznala, že ju naučil dobre hrať na husliach, to hej, ale on jej predsa nebude určovať s kým splodí deti! V tej chvíli jej napadla spásonosná myšlienka.
       „Margita! Margita!“ zavolala na sestru, „potrebujem sa toto.... Odviaž ma, prosím.“
       „Nesmiem, tato zakázal. Donesiem ti vedro.“
       „Ale ja potrebujem na veľkú. Mám do vedra? Umyješ ho po mne?“
       Margita chvíľu váhala. Vôbec sa jej nepáčilo nosiť vedro k posteli ani na cikanie, nieto na hovná. Smrdieť to bude a ona sa s tým bude babrať.
       „Dobre, odviažem ťa. Ale sľúb mi, že neujdeš.“
       „Nie, neujdem. Chvíľu mi to bude trvať, veď vieš, chodíme pod les, za potok, tak sa po mne nezháňaj hneď ako vyjdem z chatrče.“

       A Sigoň prišiel druhýkrát o dcéru. Samozrejme, že Helena opäť ušla za Filipom. V nočnej košeli, hladná, ale rozhodnutá bojovať o kúsok svojho šťastia. Sigoň si uvedomil, že by bolo zbytočné ťahať ju domov. Svojhlavé dievčisko! Nech má, čo chcela. Bude sama v cudzom kraji, on ju vypudil zo svojho srdca. Už na ňu nebude myslieť. Má dôležitejšie veci na práci. Stále nemá kapelu! Juraj sa hodí, ale ako ho tu udrží?
       „Chlapče, si pripravený hrať v mojej kapele?“ spýtal sa ho.
       „Veľmi rád, pán primáš. Veľmi rád.“
       „Tak budeš hrať! A oženíš sa. Ale nie s Helenou. S Margitou! Tá je poddajná a poslušná. Dobre som ju vychoval. Uvidíš, bude sa k tebe mať ako Kokal ku mne. Tak som rozhodol.“
       Margitu otcov ortieľ ani veľmi neprekvapil. Iné riešenie ani ona sama nevidela. Juraj bude v kapele, ona bude jeho kotvou, aby neušiel za inými, otec konečne poskladá skupinu, ktorá začne nosiť domov peniaze a jedlo... Koniec skoro ako v rozprávke. To však ešte nepoznala posledné otcovo rozhodnutie. Aj ona bude hrať! Výskala od radosti ako malé dieťa.
       „Som rád, že sa tešíš,“ slabikoval Sigoň, lebo ešte musel Margite povedať to najdôležitejšie. „Ale ako vieš, žena v kapele... To nemôžem ani ja... No tak, hlavu hore! Vymyslel som dačo.“
       Margita zízala na otca a netrpezlivo čakala na jeho oslobodzujúce, povzbudivé a situáciu riešiace slová.
       „Takže som vyhútal toto: prsia si stiahneš látkou, oblečieš si Jankovu košeľu a jeho gate, na hlavu ti dáme môj klobúk, pod ktorý schováš svoje nepoddajné vlasy. Zapleť si ich do vrkoča alebo stiahni mašľou, to je jedno. Len aby ti spod kalapa nevypadli. A môžeš s nami hrať!“
       Ako Sigoň vymudroval, tak sa aj stalo. Margita, preoblečená za chlapa, hrala pod otcovým velením. Poslucháči na tento malý podvod azda ani neprišli. Alebo ak aj zistili, že v rukách drží slák žena, nereptali. Pretože Margita hrala virtuózne a keby v kapele nebola, mal by Sigoň čo robiť, aby za ňu našiel rovnocennú náhradu.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.


čitateľov: 3219