login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nevídané, neslýchané

@ :: Poviedky ::     Sep 05 2007, 03:42 (UTC+0)

Vežičky dreveného kostolíka v Ladomirovej

Miesto: Ladomirová; okres Svidník
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Trojica gazdovských chlapcov, nemali viac ako dvanásť, trinásť rokov, čupela pod trnkovými kríkmi konča dediny a nedočkavo hľadela na cestu, čo sa za zákrutou schovávala medzi stromy. Viedla do Svidníka, ale teraz to nebolo dôležité. Michal natiahol ruku medzi pichľavé konáriky a chcel odtrhnúť tmavomodrú bobuľu, no stratil rovnováhu a prevalil sa na bok rovno na Paľa. Ten na Jana, až sa všetci váľali na zemi ako popadané slivky.
       „Preskočilo ti? Chceš, aby nás zbadali žandári?“ oborili sa kamaráti na Michala.
       „Mne je už dlho. Nohy mi stŕpli.“
       „Načo hýbeš konármi? Trnky ešte nechytil mráz, sú nanič.“
       „Nechcel som ich jesť! Aj keď tu kvočíme už od obeda a ja som od rána nemal nič v ústach. Len som hodil kapsu do kúta a dobehol som rovno zo školy. Zase bude doma kriku.“
       „Večne niečo žuješ. Už sa ani do nohavíc nevmestíš... Chceš sa voziť? Tak musíš trpieť!“
       Mišove líca zahoreli hanbou. Mohol on za to, že má hrubšie nohy ako ostatní? Aj tak ich vždy dobehol, nemuseli na neho čakať. Doma mu vynadajú, to mu bolo jasné, no iste menej ako Paľovi. Bol ich vodcom. Vždy muselo byť všetko tak, ako on povedal. Pravda, vedel vymyslieť zaujímavé hry a huncútstva, z ktorých sa potom aj niekoľko dní smiali a on sa hrdil, že keby nie jeho... No dnes to v škole prepískol. A poriadne! To mu len tak neprejde. Otec ho zmláti ako žito.
       „Ja znesiem všetko, ale ty dnes budeš pykať!“ jasne videl v Paľových očiach strach. Ha, tak mu treba! Aj pani učiteľka vravela, že dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, až sa mu ucho odtrhne. Pučila sa celá trieda. No potom im vysvetlila ako je to myslené a presne to dnes pasovalo na Paľa. Dovtedy špekuloval, dovtedy figľoval, až... Ucho sa mu síce neodtrhlo, no vedome – a o to horšie pre neho – odstrihol Dávidovi lokňu pri pravom uchu. Dávid bol Žid. Jeden deň prišiel do školy s rozpustenými vlasmi, dve lokne sa mu vlnili pozdĺž bledých líc, na druhý deň ich mal zapletené do vrkôčikov. Ktovie ako ich oni doma nazývali, no v škole sa ujalo pomenovanie lokňa či vrkôčik. Dávidov otec k nim určite zájde so sťažnosťou a to by Michal nechcel zažiť. Radšej bude kľačať na kukurici... Jeho myšlienky prerušil náhly krik v cigánskej osade, čo mali za chrbtom. Nebol to krik ako rev, či vreskot, bol to veľmi hlasný spev. Chlapci nerozumeli slovám, no cítili rytmus, čo ako čarovná žilka ožil v ich telách a nevedomky nimi natriasal. Nebyť toho, že museli ostať skrčení, aj by sa roztancovali.
       „To je Lapko.“
       „Vynáša svoje handry z chatrče.“
       „Pozrite, on sa vyzlieka! Aj gate! Ha-ha-ha.“
       „Už ide!“ skríkol zrazu Jano a chlapci si prestali všímať Lapka. Sústredili sa na hukot, čo prichádzal od cesty. Ešte nič nevideli, no presne vedeli, čo sa stane. O chvíľu sa spoza zákruty vykotúľal veľký nákladiak, s cisternou na vlečke. Musel byť ťažký, lebo šiel pomaly, no hučal ako divý a z výfuku sa mu valil sivočierny hustý dym. Zato z tenkého vysokého komína napredku chrlil biele chuchvalce pary. Chlapci už stáli, no v predklone, aby im štice netrčali spoza trniek, pripravení na beh. Keď auto prešlo popred kríky, rozbehli sa a vyskakovali na stupienok, čo bol na zadnej časti vlečky. Jednou rukou sa silno držali, aby nepopadali, cerili zuby od radosti a druhou mávali na každého. Vlastne na celú dedinu, lebo to už všetci jej obyvatelia stáli pred svojimi domami, s poduškami, plachtami, šatstvom, obrusmi... Všetkým, čo bolo treba očistiť.
       Parovňa, tak sa to veľké auto volalo, chodilo do dediny raz do týždňa, vždy v ten istý deň a približne v rovnakú hodinu. Nie dlho, teraz prišlo vari po tretíkrát. To od času, čo sa krajom preháňal týfus a kosil ľudí rad radom, bez ohľadu na to, či to bol gazda, či cigán, či bol bohatý, alebo nemal nič. Preto bolo v dedine toľko žandárov, že sa o nich domáci potkýnali na každom kroku. Obkolesili dedinu tak nahusto, že z nej nevykĺzla ani myš, nieto človek. Nikto nesmel odísť, no ani nikoho nevpustili dnu. Nekonali sa jarmoky, neboli tancovačky. Len do školy sa muselo chodiť a do kostola. No a povinné bolo aj strkať duchny do zadnej časti parovne, aby vpredu z nej vyšla zdravá, všetkých nečistôt a chorôb zbavená perina. Nákladiak sa pomaly vliekol od domu k domu a ľudia trpezlivo čakali, až na ich háby dôjde rad. Iba deti si z toho všetkého nerobili ťažkú hlavu. Pre ne to bola novinka, zábavka.
       Parovňa nevynechala ani Vatriská. Cigáni do nej od strachu pred chorobou strkali všetko, čo mali v chatrčiach. Nikto z nich nechcel zomrieť len preto, že si nedal vyčistiť horúcou parou košeľu, či šatku. Lapko, čo ho videli chlapci od kríkov, ten bol vyzlečený celkom, ale celkom dohola. Čierne chĺpky sa mu kučeravili na hrudi, aj pod pazuchami, nehovoriac o nohách a na inak vždy zahalených častiach jeho tela. Nehanbil sa, vyspevoval si a rátal kusy oblečenia, čo mu chlapi z parovne strčili do cisterny a potom vpredu vyberali. Čisté to bolo, no aj trochu vlhké, tak to povešal na šnúry, čo si natiahol pozdĺž chatrče. Šúchal si dlane, akoby sa bol dostal k nejakému majetku. Len čo mal všetko svoje imanie zase u seba, prestal mať o svoj život strach. Na celý týždeň. Našťastie sa týfus, možno aj vďaka pozorným žandárskym hliadkam, mimo dediny nedostal. Dokonca zmizol ako gáfor. A tak po čase prestala parovňa zabávať ladomirských chlapcov.


       Paľo sedel na brehu potoka a prehrabával kamienky. Hľadal ploskačku, čo by ju švihol pred seba a ona by sa odrazila od pokojnej hladiny pomaly tečúcej vody viac ako štyrikrát a mohol tak predstihnúť tučného Michala. Lebo jemu sa to tak podarilo. Nemohol byť predsa horší, keď chce všetkým rozkazovať! Musí byť najsilnejší, najšikovnejší, najrýchlejší, vymyslieť najlepšie hry, aby prázdniny za niečo stáli, a byť stále v strehu. Ak sa niečo udeje, on by mal byť ten, čo to ostatným zvestuje. Teraz čakal na kamarátov. Sú pomalí, myslel si. On už doma porobil, čo mu otec nakázal. Od času, čo ostrihal Dávida, sekal dobrotu. Naoko. Bitku nedostal, ale čo si musel vypočuť! Tie nekonečné litánie, keď ho otec posadil pred seba a vtĺkal mu do hlavy, čo sa nesmie a čo je dovolené. Radšej mu mal jednu poriadnu vyťať a bol by pokoj. Neznášal, keď ho doma poučovali. To len sedel so sklonenou hlavou a sľuboval, že už nikdy viac a že rozumie. Čert to ber! Dá si väčší pozor, aby sa doma nedozvedeli o jeho pestvách. Veď ani také zlé veci nerobí. Všetko je to iba hra.
       „Ty si už tu?“ ozvalo sa mu za chrbtom. Michal došiel. Celý spotený, v zababraných nohaviciach. „Musel som kydať hnoj a vyvážať na koniec dvora. Akurát dnes. Čo budeme robiť? Čo si vymyslel?“
       Paľo sa pomrvil. Má povedať, že nič? Že si tu len tak sedí a snaží sa hodiť štyri žabky, a ak by to šlo, tak aj viac?
       „Počkaj, kým budeme všetci. Potom poviem,“ riekol zadumane.
       „To bude niečo zaujímavé, keď si taký tajnostkár. Hádžeš žabky? Aj ja budem. Koľko hodíš?“
       Paľo vstal, mávol rukou, že ho to už nebaví a rozhliadal sa po okolí. Zazrel, ako k nim uteká Jano. Mával nad hlavou oboma rukami akoby odháňal dotieravé muchy.
       „Čo ťa včely naháňajú?“
       „Nemôžem kričať, aby iní nezačuli. Zdochlo nám prasa. Otec ho naložil na voz a ide ho zahrabať. Veď viete. Pod les. Na cintorín zdochlín. Môžeme ho potajomky sledovať.“
       Paľovi sa rozžiarili oči.
       „Na tom nie je nič zvláštneho. Vykope jamu, hodí do nej prasa, zahrabe a odíde. Ale keď cigáni uvidia, ako ide s vozom k cintorínu... Uvidíte, pôjdu to prasa vyhrabať. Robia to vždy, keď niekto dačo zahrabe. Ich budeme špehovať!“ rozhodol a v tvári sa mu zračila hrdosť a pýcha, že zase je prvý a najlepší. „A keď sa nebojíte, schováme sa potom pri Vatriskách. Ukážem vám, čo ste ešte v živote nevideli!“
       Chlapci na neho pozerali s úctou, aká pripadá len otcovi, či dospelým. Krv sa im od zvedavého očakávania a nie malého strachu rýchlejšie rozprúdila v žilách, až sa začali potiť. Ak to niečo ešte v živote nevideli, určite to vidieť chcú. Nech je to čokoľvek! Paľo to už iste zazrel, inak by im nesľuboval žiadne zázraky či čudá, nebodaj strašidelnú udalosť. A keď to on prežil v zdraví, zvládnu to aj oni dvaja. Prinajhoršom môžu utiecť, no to by bola hanba a Paľo by sa im určite ešte dlho potom vysmieval a neustále pripomínal, že pustili do gatí. Preto hneď prikývli, že hej, schovajú sa a nech im to nevídané ukáže. Dohodli sa však, že nepôjdu k cintorínu, veď čo je už zaujímavé na vyhrabávaní zdochliny? Ostanú pri Vatriskách, aby im nič z toho, čo sa tu o chvíľu udeje, neušlo.

       Ako Paľo správne predpovedal, len čo Janov otec obrátil prázdny voz smerom do dediny, medzi chatrčami Vatrísk to ožilo. Muži brali do rúk dlhočizné nože a mechy, ženy prikladali do ohňa a vynášali k nemu veľké hrnce. Lapko len tak poskakoval, pospevoval si, dvíhal ženám sukne. „Jaj, more, naker o da! So kames?“ skríkla jedna z nich. „Nič nemám, nič ti nedám a nezavadzaj! Tancovať budeš, až chlapi husle naladia.“
       Čo si ho chlapci pamätajú, vždy bol taký pojašený. Nevedel ani poriadne chodiť. Poskakoval ako vrabec. A spieval hádam aj v spánku. Mal mohutný, hrubý hlas, čo rozvlnil vzduch, až sa listy na stromoch rozkývali. Často sedel na zemi, chrbtom opretý o stenu svojej chatrče a clivo nôtil. „Šun,“ vravievali cigánky a počúvali by ho od rána do večera. V dedine o ňom vraveli, že mu Boh nadelil málo rozumu, že preto je taký jednoduchý. Vždy mu dali viac jedla ako ostatným. Aj staré háby schovávali gazdiné pre Lapka. Ženu nemal, ktorá by už len chcela poskakujúceho muža? Na žiadnej tancovačke nechýbal, no nikdy sa s nikým nepobil. Vedel rozosmiať aj toho najmrzutejšieho človeka. Aj robiť vedel. Gazdovia ho volávali pomáhať. Mal sily aj za dvoch, ibaže museli mať oči na stopkách, lebo Lapko bol šibal, vtipkár, vetroplach.
       V tejto chvíli nebolo okrem neho na Vatriskách nič nezvyčajného, ani zaujímavého. Každý voľačo chystal, niečo robil bez toho, aby si navzájom krížili cesty, akoby ich riadil ktosi neviditeľný. Keď sa vracali cigáni s plnými vrecami, chlapci sa viac primkli. Muži vysypali obsah vriec na zem k ohnisku. Veľké zakrvavené kusy mäsa sa váľali v prachu a Mišovi sa dvíhal žalúdok.
       „Myslíte, že to budú jesť?“
       „Prečo by to sem nosili? Jasné, že budú,“ mudroval Paľo.
       „Jedno vrece zabudli vysypať.“
       „Nezabudli. S tým pôjdu cigánky k potoku.“
Muži si posadali okolo ohniska a pozerali, ako ženy rozkrajujú mäso na menšie kusy. Tie potom opláchli vo vode a vložili do hrncov. Doliali čistú vodu a položili na oheň, nech sa mäso uvarí.
       „Oni to vážne chcú zjesť! Zdochlinu! Nemôže to byť dobré, inak by to prasa nechal otec doma. Je tam mäsa pre celú dedinu!“
       Paľo sa pozrel na Jana tak opovržlivo, až tomu zabehlo. „Čo? Čo sa na mňa tak dívaš?“
       „Ty si ešte nepočul, čo cigáni vravia? Že čo je zo zeme, to je dobré. Zem všetko zlé vyťahá. Preto jedia aj zdochliny.“
       Jano hmkol, čo mohlo znamenať, že s Paľom súhlasí, alebo aj to, že si ukladá počuté do hlavy, aby o tom neskôr mohol dlhšie rozdumovať. Uznal však, že toto veru ešte nevidel. Michal kľačal na zemi s vytreštenými očami.
       „Krájanie mäsa ťa omráčilo?“ rehlil sa Paľo. „Počkaj, bude aj iné...“
       Michal sa zrazu chytil za brucho a druhou rukou si zakryl ústa.
       „No, nie je to ako od mamy,“ pokračoval Paľo, ale všimol si, že Michal pozerá inam, nie medzi chatrče. „Jáj, ony sú už pri potoku! Ani som nezbadal... Pozri sa,“ drgol do Jana, „posledné vrece. Hentam, na brehu.“
       Tak dlho utajovaný obsah posledného vreca sa žltkasto leskol medzi kamením. Cigánky ho rozkrajovali nožmi a vymývali priamo v potoku. Boli to prasacie črevá. Silný zápach ich obsahu udrel chlapcom do nosov. To preto si Michal zakrýval ústa. Dnes mal hnoja povyše hlavy a ešte aj tu mu ho Paľo predkladá! Ten sa iba uškŕňal a Jano už ani nehmkal. Dívali sa na ruky cigánskych žien, ktoré veľmi rýchlo vyprázdnili črevá a teraz šikovnými pohybmi pretiahli jeden koniec každého čreva cez druhý a obrátili ho naruby. Črevá ešte zopárkrát prepláchli v potoku, vložili do plechového vedra a vrátili sa k ohnisku.
       „Aj tie črevá budú jesť?“
       „Uvidíš,“ sprisahanecky žmurkol Paľo, tešiac sa z toho ako sa mu darí ohurovať kamarátov.
       Cigánky vyťahovali črevá z vedra a jeden po druhom ich čistili. Robili to neostrou stranou čepele noža, aby črevá neprederavili. Vždy položili kus na drevené latky, kľakli si k nim a šúchali ho nožmi po celej dĺžke. Zošúchané sadlo a nečistoty vhadzovali do ohňa, črevá ešte raz prepláchli v čistej vode a naplnili ich nadrobno nakrájanými očistenými zemiakmi. Tie najskôr premiešali v mise so soľou a nejakými bylinkami. Naplnené črevá vyzerali ako veľké, vypasené a škaredé húsenice. Takto pripravené ich piekli v pahrebe, na kuse plechu. Doterajší smrad vyhnala príjemná vôňa varenej bravčoviny a pečeného mäsa.
       „Vonia to ako u nás, keď je zabíjačka,“ rozdumoval Jano.
       „Fuj, to je hnusné! Zajtra nebudem celý deň jesť. Možno ani pozajtra. Kým na toto nezabudnem. Fuj!“ zastrájal sa Michal.
       „Vieš ako tomu plnenému črevu vravia cigáni? Goja. Len tak jednoducho: goja.“
       „Fuj,“ opakoval zasa Michal.
       „Prestaň sa baviť na pána! Z čoho robíte doma jaternice? Z prasacieho čreva! Tvoja mama ich takisto čistí a prepiera ako to robili cigánky. Len ich neplní zemiakmi.“
       Jano prikyvoval, že hej, hej, tak sa to robí aj v dedine a Michal si tiež uvedomil, že je to pravda. Zase z neho urobia hlupáčika! Ako to ten Paľo robí, že všetko vie, všade bol a všetko videl? Akoby mal v hlave schovanú skrinku a v nej uložené všetko nevídané, neslýchané.
       Cigánky pichali dlhými nožmi do mäsa v hrncoch a keď uznali, že je uvarené, zliali vodu do stoky a začalo hodovanie. Jedli s takou chuťou, že sa aj chlapcom začali zbiehať slinky. Boli si však istí, že aj keby ich ponúkli, tak si nevezmú ani za štipku. Zdochlinu by neochutnali, to je isté!

       Michal zrazu spozornel. Nezaujalo ho, že hudobníci začali ladiť svoje nástroje a chystali sa vyhrávať, ani ich čierne tváre, zamastené od ucha k uchu, ba ani to, že goja zmizla z plechov ako prvá a teda bola určite chutná; dokonca ho prestalo trápiť aj to, čo si ňom kamaráti myslia, či nemyslia; on len zbadal, ako sa Lapko vytráca z Vatrísk. Pomaličky, nikým nepozorovaný najskôr cúval, potom už za chatrčami poskakoval smerom ku gazdovským domom. Keď si bol Michal istý, že si Lapko nejde len uľaviť kamsi do kríkov, s tvárou plnou nadšenia, že on je teraz prvý, čo voľačo nové zbadal, šepol kamarátom: „Lapko ide do dediny. Poďme za ním! Možno sa zase bude vyzliekať.“
       „To sme už videli...“
       „Žobrať nebude, veď sa práve najedol. Ani kradnúť. Na Vatriskách je teraz plno mäsa, nič im nechýba.“
       Predstava, že budú sledovať Lapka a možno ho zazrú tak ako ešte nikdy predtým, bola tak lákavá, že chlapci opustili skrýšu a krok za krokom, pozerajúc si pod nohy, aby nestúpili na suchý konár, čo by pod ťarchou ich tela praskol a tak ich prezradil a pustili sa za ním.
       Vzadu, za nimi začuli kvílivý hlas huslí. O chvíľu na to začala spievať Maňa. Mala krásny hlas a cigánsku zábavu vždy začínala ona Cigánskym plačom.
       „Šukáres džijaves,“ chválili ju ostatní. Aj gadžovia to vraveli, že pekne spieva. Zuza sa k nej pridala a prikázala muzikantom zahrať niečo rezkejšie.
       „Džijavas odá khe táne,“ vyzývala ostatných, aby spievali spolu. Ich spev sa rozliehal po okolí, plynul v úžasných rytmoch, aké majú len cigánske piesne.

       Sledovať Lapka nebola ťažká úloha, lebo ten sa ani raz neobzrel. Vôbec mu ani nenapadlo, že nie je sám. Poskakoval, no nespieval. Gazdovské dvory aj nebo boli prázdne. Sliepky sedeli na bidlách, psy ležali kdesi pri šopách a slnko už zaliezlo za obzor, no mesiac sa ešte neukázal. Predsa bolo vidno, aj keď šero už zakrývalo jemné obliny zatvárajúcich sa kvetných kalíškov. V teplom letnom vzduchu, zmiešanom s vôňou goje, trochu štipľavého dymu a pokoja, aký vie byť iba na začiatku letného večera, boli cítiť aj napätie, čo ako neodbytná myšlienka kvárila chlapcov. Prešli už hodný kus dediny a blížili sa k židovským domom a ešte nič nezvyčajné nevideli. Lapko iba nazeral ponad ploty, akoby kontroloval, či je na každom dvore všetko v poriadku.
       Tridsaťtri židovských domov stálo v rade pri sebe ako brat pri bratovi. Takmer na každom visela ceduľa, poukazujúca na to, že je v ňom obchodík. Niekto predával tabak, iný sladkosti a cukrovinky, koreniny, alebo gombíky, či látky na nové šaty. Zrazu Lapko zastal. Chvíľu stál akoby vrastený do zeme, ani hlavou nepohol, potom sa odrazu otočil a vrátil sa k domu, kde býval s rodičmi Dávid.
       „Paľo, vari si sa s ním dohodol, že on odstrihne druhú lokňu?“ rehotali sa chlapci.
       „Pst! Začuje nás! Nič sa strihať nebude, veď nemá nožnice...“
       Na dvore visela čerstvo vypratá bielizeň, prichytená drevenými kolíkmi o šnúry, ktoré boli priviazané o koly, vpichnuté do zeme. Lapko mal vo svojom jednoduchom myslení zadané, že sa bránky dajú otvoriť kedykoľvek. Či bol do dvora pozvaný, či nie. Pristúpil k snehobielym plachtám, košeliam a ženským blúzkam. Túlil sa k nim, ovoniaval, no inak sa ich ani nedotkol. Spozornel pod druhou šnúrou, na ktorej viseli biele spodky domáceho pána. Boli dlhé, až po členky a mali aj hornú časť. S dlhými rukávmi a cvernovými gombíkmi na hrudi. Obe časti boli zošité spolu. Tie spodky si Lapko vzal. Ukradol. Kolíky hodil len tak na zem a poskakujúc trielil von z dvora. Chlapci mali čo robiť, aby sa v tej rýchlosti schovali za hrubý kmeň lipy a zlodej ich neuvidel.
       „Budeme kričať, že je tu zlodej?“
       „Zošalel si? Celá dedina vybehne na priedomia a bude po zábave!“
       „Doprajme mu nové gate. Aj keď cigáni také nenosia. Bude jediný, čo má židovské spodky, možno ho zvolia za vajdu,“ zosmiešňovali Lapka a sledovali ho ďalej.
       Lapko si už čosi pospevoval, no bolo počuť len „Utz, utz, čihó, jaj,“ a za ten svet nevedeli, čo to znamená.
       Pred Vatriskami hodil Lapko židovské spodky do trávy a začal sa vyzliekať.
       „Vravel som, však som hovoril, že bude zase nahý?“ bil sa Michal do pŕs. Svoje holé telo potom Lapko odel do bielych, možno ešte nie celkom suchých spodných židovských gatí. Pozapínal si gombíky, poskočil a hybaj medzi ostatných. Teraz už skackal ako vrabec, čo sa ponáhľa. Mával rukami ako krídlami a nahlas spieval. Tú svoju, obľúbenú: „Zyma býlo, morozylo, cyganja sja narodylo. A cygane tomu rady, že cygaňja kačurave... Zyma býlo, morozylo, cyganja sja narodylo...“ Chlapci sa pučili od smiechu, držali sa za bruchá a váľali sa po zemi.
       Keď biely Lapko doskackal k ohnisku uprostred Vatrísk, aj muzikanti stíchli. Všetci čumeli na to čudo. Lapko zamával rukami, rozbehol sa a hop, preskočil vatru. Pokrútil sa na mieste ako ringišpíl, znovu sa rozbehol a hop, preskočil vatru. To bolo dosť času na to, aby sa cigáni prebrali z prekvapenia a prvé, čo im napadlo, bolo smiať sa, búchať sa po stehnách, prevracať hlavy k nebesiam a od úľavy, že to neprišla žiadna mátoha, či od nekončiaceho sa rehotu, ceriť zuby na všetky strany. Ženy sa prehýbali v bokoch a muži, krútiac hlavami nad ďalším Lapkovým lapajstvom, zahrali tú jeho „Zyma býlo, morozylo...“
       Židovské spodky nosil Lapko do neskorej jesene. Už dávno neboli biele, no hriali ho, a na dôvažok: nikto iný takú cennosť na Vatriskách nemal.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.


čitateľov: 2944