login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 24, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(249)

vložiť obrázok do galérie

Božie mlyny

@ :: Poviedky ::     Aug 14 2007, 07:06 (UTC+0)

Kostolík v niekdajších kúpeľoch

Miesto: Herľany ; okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Gazda Fero si obliekol sviatočné nohavice, košeľu, vyblýskané čižmy a na hlavu si nasadil nový klobúk so širokým okrajom. Čerstvo oholený stál pred zrkadlom v kuchyni a s úľubou sa obzeral. So svojím zjavom bol spokojný. Päťdesiatka na krku, no vyzeral na viac ako o päť rokov mladší. Opálený, svalnatý od roboty okolo gazdovstva. Zuby mal trochu zažltnuté od tabaku, ktorý večne žuval a odpľúval čierne sliny všade, kadiaľ chodil. Pomyslel si, že by sa jeho syn za neho nehanbil, keby sa s ním vybral na nedeľnú tancovačku. Aj dievky by sa za ním určite obzerali. Každá jedna. Ako toľkokrát predtým. Kedysi mnohé obalamutil rečičkami a obral o vienok. V dedine sa o ňom trúsili reči, že je sukničkár, no teraz mal v mysli iba jednu. Zlaticu. O polovicu mladšia než on, no krásavica, akú treba hľadať. Prsia také akurát do dvoch dlaní a dlhé čierne kučeravé vlasy. Ešte pred pár mesiacmi štíhle, súmerné telo s úzkym driekom a dlhé tenké nôžky ako laň ho oberali o pokoj a rozvahu. Poplietla mu hlavu. Trochu sa zamračil. Predsa len, nebola to pre neho dobrá partia. Veď to bola len slúžka, spolovice cigánka, ktorú najal na robotu okolo gazdovstva. Avšak ani on jej nebol ľahostajný. Mladá krv sa v nej búrila, jej čarovné čierne oči žiarili a bez prestania po ňom pokukovala. Nie raz mu šepkala, že ho ľúbi a zabúdala na to, že on je ženatý.
       V tento nedeľný letný podvečer ju pozval na prechádzku ku kyslej vode. Prameň bol neďaleko gazdovstva, necelých šesťsto metrov od Mlynísk. Tak to vymyslel. Pôjdu akože na vodu.
       Zlatica, vyparádená, ako sa v nedeľný podvečer patrí, v kvietkovaných letných šatách, ktoré jej boli priúzke a s trojlitrovou fľašou na neho čakala na cestičke pred bránami gazdovstva. Videl ju už z dvora. Stále bola pekná. Trochu prehnutá v páse, veď pod srdcom nosila jeho dieťa. Ako tak rátal, mohla byť v siedmom, ôsmom mesiaci očakávania. Aj v tvári sa zaokrúhlila, ale pleť mala čistú, bez fľakov. Určite to bude chlapec! Ženám, ktoré čakali dievčatko, tým sa pleť na tvári zošpatila. Bola plná pieh a hnedých škvŕn.
       „Prišiel si,“ s úľavou v hlase ho dievča privítalo, pritúlilo sa k jeho hrudi. Jemne ju od seba odstrčil: „Žena sa môže vracať z kúpeľov, šla si poklebetiť so susedkami, musíme si dať pozor. Nemal by nás spolu nikto vidieť.“
       „Aha,“ Zlatica trochu zosmutnela, ale hneď našla riešenie: „Pôjdeme po lesnej cestičke, aj tá nás dovedie k prameňu.“
       Fero si vydýchol. Bol to dobrý nápad, hoci obaja vedeli, že v tento čas bude v lese plno mladých. Páriky, ktoré sa tu ukrývali pred zvedavými očami dedinčanov; mladí, čo si šepkali nežné slová lásky a bez hanby si prejavovali nežnôstky bez svedkov. Ešte aj stromy okolo cestičky sa k sebe nemo nakláňali ako na plátne nikdy nenamaľovaného obrazu, aby zachytili večnosť tejto chvíle. Slnko sedelo na obzore a človek mal chuť rozbehnúť sa k nemu a umyť mu nohy. To aby ráno voňali len kvety.

       Pri kyslovodnom prameni nebol nikto. Oboch to potešilo.
       „Podložím fľašu pod vodu a kým sa naplní, môžeme sa schovať medzi stromy. Budeš ma bozkávať?“ žadonilo dievča.
       Fero mlčal. Zrak mu behal po okolí a prepichoval ním každý krík, vrážal oči medzi okolité stromy a napínal sluch, či nezačuje nejaké cudzie, rušivé zvuky. No nič podozrivé nespozoroval. Po tvári mu od spánkov stekal pot a kvapôčky sa mu perlili na čele. Bol akýsi nervózny.
       „Upokoj sa, milý. Nikto o nás nevie.“
       „Prisahaj, že si o nás nikomu nepovedala!“
       „Nikomu, iba...“
       „Iba?!“ zvýšil hlas gazda.
       „Mamke som vravela, že ťa ľúbim. Mamke som musela. Nech má trochu radosti.“ Zlatica sa usmiala: „Keby si len vedel, ako sa teší na vnúčatko.“
       „To si nemala!“
       „Ona to nikomu nevyzradí.“ Nepokoj a zmätok zaplavili jej srdce. Zrazu nerozumela, prečo je jej Ferko taký divný. Fľašu stále držala v ruke a raz nevedela, či tú vodu ozaj naberú, či strávia tú trochu spoločnej chvíle dišputou o tom, čo mala či nemala urobiť, a prečo to, čo spravila, tak veľmi rozzúrilo jej milého.
       Fero ju obchádzal krátkymi, pevnými krokmi. Motal sa ako pes okolo zdochliny. Aj by sa priblížil, no niečo mu v tom bránilo. Spotené dlane si neustále otieral do nohavíc na stehnách a oči mal mútne. Také divoké, s náznakmi strachu. Dievča nechápalo jeho správanie. Vedela len, že ich nikto nesmie vidieť spolu, aby jej stav nikto nespájal s gazdom. Bola rozhodnutá ho chrániť pred klebetami, pred ponížením a zvadou s rodinou. Už dávno si zaumienila, že si niečo vymyslí, možno povie, že nevie kto je otcom jej dieťaťa. Je cigánka, o nej nech si vravia, čo chcú. No gazdu, toho nech zlé reči obídu. Milovala ho. Dala by mu prvé aj posledné.
       Ferovo chodenie dookola však malo svoj skrytý zmysel. Už dva dni predtým tu rovnako obchádzal. Vtedy sám. A neďaleko prameňa schoval veľký kameň. Ťažký. Dvíhal ho oboma rukami, no nemusel sa veľmi namáhať. Vedel by ho odhodiť do diaľky niekoľkých metrov. Bol silák. Zazrel ho. Bol presne tam, kde ho položil. Prebehol po ňom zrakom a pomalými krokmi sa vybral k nemu: „Dobre, tak choď tú fľašu podložiť, hneď som pri tebe.“
       Zlatica sa trochu upokojila a obrátila k prameňu. Vykročila, no po dvoch krokoch sa z jej úst vydralo tiché „jaj“. Zastala, padla na kolená a pomaly sa zosunula k zemi. Fľaša jej vypadla z rúk a kotúľala sa, až narazila na nejaký konárik a ešte chvíľu sa kolísala. Dievčina ostala nepohnuto ležať, jej naširoko otvorené oči pozerali do nebies a spomedzi hustej hrivy vlasov jej stekali po lícach pramienky tmavočervenej krvi. Chvíľu sa strácali medzi drobnými kamienkami, no potom sa zlievali a vytvárali krvavú mláku. Navidomoči sa zväčšovala, roztekala sa do šírky a rôsolovatela. Ferov kameň ležal pri jej hlave. Zakrvavený nástroj vraždy. Tú si Fero naplánoval! Nepotreboval starosti so slúžkou a jej dieťaťom, chcel sa vyhnúť babským rečiam a narastajúcej ženinej zlobe. Aj tak ho nenávidela, hanbila sa za neho. Tak ako aj jeho jediný syn. Kvôli sukniam, po ktorých on tak rád pokukoval, kvôli jeho neutíchajúcej túžbe po ženskom tele. Teraz to prehnal. Chcel sa len zabaviť, nie splodiť pankharta.
       Ešte raz sa poriadne poobzeral, či nebodaj nemal nečakaného svedka. Nikoho nevidel, všetko mu vyšlo podľa plánu. Rozbehol sa domov. Sám sa divil, aký je unavený. Musel spomaliť. Košeľu mal prepotenú, až ho jej vlhkosť nepríjemne chladila. Sadol si pod jedľu na kraji čistinky. Vdychoval vôňu živice a posledné slnečné lúče ho pichali do tváre. Cítil bolesť. Presne tú, ktorá ho prepadla, keď tresol Zlaticu po hlave. Neutíchajúcu, bodavú. Niečo sa v ňom zlomilo. Potom dostal strach.

       Namiesto do gazdovstva, pobral sa do dediny. Skontroloval košeľu, či ju neprezradia kvapky krvi. Keď hodil kameň do Zlaticinej hlavy, počul praskot a videl, ako sa krv rozprskla okolo hlbokej rany, čo rozťala kožu pod vlasmi a v lebke zanechala rozďavenú dieru. Oprášil si nohavice, utrel pot z tváre a snažil sa kráčať ako bohatý gazda, čo sa vybral na pivo po dobre vykonanej práci. Ak niekoho stretne, ten mu iste dosvedčí, že šiel sám a nebolo na ňom vidno nič čudné.
       Vošiel medzi prvé domy a odrazu vedel, že do krčmy dnes nevkročí. Mozog mu zaplavila spomienka, že slúžkina matka o všetkom vie. Ona je ten človek, ktorý mu môže všetko pokaziť. Rozhodol sa s tým voľačo urobiť. Ešte nevedel čo, no odbočil k domu, kde na podstienke vysedávala žena, jeho súčasné najväčšie nebezpečenstvo. Len čo ho uvidela, rozbehla sa k ceste a kričala: „Pán gazda, dobrý deň, vari ste sa vybrali na tancovačku?“
       Fero zamrel. Prečo mu vyká? Odkedy ju pozná, tak si tykali. Po tvári mu prebehol úškrn. Dobre, dobre to robí.
       „Dobrý deň kovačica, idem na pivo,“ priblížil sa k nej celkom blízko a šeptom jej cekol do tváre: „Choď za dom, prídem za tebou. Ale nech ťa nikto nevidí!“
       Kováčova žena Ružena len prikývla. Tajomstvá mala rada. A vedela ich uchovať. Veď nikomu neprezradila ani to, že gazda je otcom dieťaťa, ktoré rastie v jej dcére.
       „Čo chceš, gazda?“ pýtala sa ho konča záhrady, pod veľkou lipou. Gazda vliezol medzi kríky liesky a celý čas sa obzeral. „A čoho sa bojíš? Kto ťa naháňa?“
       „Zabil som Zlaticu.“
       Ružena neverila vlastným ušiam. Dívala sa na Fera ako na zjavenie.
       „Pri kyslej vode. Hodil som jej kameň do hlavy. Ešte tam leží. Čochvíľa ju niekto nájde...“
       „Čo si to urobil? Prečo? Neverím ti ani slovo!“
       „Prišiel by som inak za tebou? Len ty si vedela o dieťati. Chcem sa s tebou dohodnúť.“
       Ružene bolo jasné, že gazda netára. Uvedomila si, že už nemá dcéru. Začala kvílivo nariekať a päsťami buchnátovala Fera do hrude, tváre, všade kam ho len zasiahla.
       „Ty... Ty vrah! Zabil si dve deti. Moje aj tvoje! Poviem... Všetkým poviem... Basa ťa neminie!“
       „Nekrič! Buď ticho!“
       „Jój, jój, Zlatka moja, čo ti to len urobil... A čo ja teraz budem robiť? Jój, jój...“
       „Poviem ti, čo budeš robiť!“ prikázal gazda, držiac ju za obe ruky. „Len už prestaň vrieskať a počúvaj ma!“
       Žena stíchla. Nevedela si v hlave poskladať dve protichodné myšlienky. Jednu o zabitej dcére, a druhú, že jej vrah chce nakázať, čo má robiť. Dokonca sa s ňou chce dohodnúť. Dohodnúť! Vari chce, aby... čo to len chce?
       „Viem čo mám robiť!“ znovu sa rozkričala. „Žandárom idem povedať, že si zabijak. Potom pochovám dcéru. Ani neviem, ako pohreb vystrojím. Nič nemáme. Muž ako kováč do domu veľa neprinesie. Podkúva kone takmer zadarmo. Nikto nemá peniaze. Zlatka nám viac pomohla ako on. No teraz? Ako ostatné deti vychovám? Čo im dám jesť? Si zloduch!“
       „Do-hod-ne-me sa!“ prskol na ňu Fero, nosom sa takmer dotýkal jej čela a rukami ju triasol za plecia. „Dohodneme. Konečne sa utíš a počúvaj, čo ti navrhujem.“
       Žena sa vytrhla z jeho tesného objatia a o krok ustúpila. Zvedavo si ho obzerala, dívala sa mu do očí a myseľ ju nútila počúvať, čo povie.
       „Ty nikomu nič nepovieš! Ani o dieťati, ani o morde. Nikomu nič! Budeš len dookola omieľať, že ty nič nevieš.“
       „Čo za to?“ v Ruženinej duši vyplávala na povrch túžba po zisku, možno aj bohatstve. Dostať sa k peniazom a výhodám bez vlastného pričinenia. To boli už dlhé stáročia základné vlastnosti ľudí jej druhu. Hej, jej muž pracoval. No ako? Raz za čas zapaľoval oheň vo vyhni. Jesť, piť, spievať, tancovať, radovať sa z bezstarostného života... Ej, to by sa jej pozdávalo. No časy boli biedne. Prinútili ich chytiť sa remesla. Kradnúť? Komu vziať kúsok chleba, či uniesť sliepku z dvora? V dedine každý každého poznal. Hneď by na nich zavolali žandárov. Pochopila, že žandári sú teraz tromfom v jej rukách.
       „Na pohreb ti dám peniaze. Nie veľa. Na taký skromnejší. Aby to v ľuďoch nevyvolalo otázky. Donesiem ti vrece múky a nejakú slaninu. A môžeš si prísť na gazdovstvo pre dcérine veci. Je tam pár handier.“
       „Za to ti mám predať svoju dušu? Nie! Idem po žandárov!“
       „Pŕŕŕ, stoj!“ zahučal gazda hromovým hlasom. „To nie je všetko! Na jeseň ti dám zemiaky. A môžeš daktoré decko poslať ku mne po mlieko. Kedykoľvek.“
       Ružene sa návrh začal pozdávať, no stále sa jej to málilo. Do zimy so sľúbeným prežije aj s rodinou, no čo potom?
       „Všetko mi to dáš každý rok, až kým budeš žiť! Jedno vrece múky hneď po žatve, druhé v zime. A tiež maslo a klobásy...“
       „A celé gazdovstvo by si tak nechcela?“
       „Keď nie, tak nie. Žandári sú v dedine, hneď ťa vezmú na stanicu.“
       „Dobre, dobre. Súhlasím. Bude tak, ako si povedala. No drž hubu! Navždy!“

       Zlatkine telo našli na druhý deň ráno ľudia, čo šli na kyslú vodu. Chýr o vražde sa rozniesol po dedine ako blesk. A hneď začalo šuškanie, klebety, súdy... Nech sa gazda Fero akokoľvek nádejal, že o jeho vzťahu k slúžke nikto okrem nich dvoch nevie, mýlil sa. Každý ukazoval prstom na neho. Kto iný by chcel tehotné dievča zniesť zo sveta, ak nie on?
       Trojica žandárov vpochodovala na jeho gazdovstvo. Viedli so sebou aj Ruženu, ktorá si šla oči vyplakať. Smrkala, slzami zmáčala čerstvo pokosenú trávu na gazdovom dvore a neustále dvíhala k očiam cíp sukne a utierala si tvár.
       „Gazda, pôjdete s nami. Ste obvinený z vraždy Zlatice, dcéry miestneho kováča.“
       „Ja? Nikoho som nezabil! Ktovie, s kým sa vláčila, keď mala voľno.“
       V tej chvíli Ružena prestala plakať a z očí jej sršali blesky.
       „Chcel som povedať, že nič o tom neviem,“ rýchlo dodal, keď mu nasadzovali putá. Žandári sa obrátili na jeho ženu, čo stála obďaleč. Vyzerala, akoby sa jej toto celé ani netýkalo, dokonca akoby bola rada, že jej muža odvedú.
       „Gazdiná, bol váš muž včera popoludní doma?“
       Po chvíľke váhania odvetila: „Určite. Ja som bola dole v kúpeľoch. On sa staral o statok, aj podojil, aj hnoj vykydal, vody nanosil.“
       „Čo viete o jeho vzťahu s vašou slúžkou?“
       „Vzťahu? Nič neviem. Veď sa na neho pozrite. Ktorá by ho chcela? Päťdesiatka mu tlačí telo k zemi. Nepoviem, kedysi sa obtrel o každú sukňu. No teraz? Už sa po nich len obzeral, vykrúcal hlavu, až sa mu zatočila. Nemal z toho nič. Len hlavybôľ.“
       Ani dokazovanie na mieste činu, ani mnohodňové vypočúvania neprimäli Fera k priznaniu. Tvrdohlavo odmietal obvinenia. Opakoval vždy to isté, že nevie s kým sa jeho slúžka pelešila, že nevie s kým sa pri prameni stretla, že on tam nebol, on ju nezabil, on nemal dôvod. Svedkovia sa nenašli. Ružena sa tiež nevyhla vypočúvaniu. Ako však sľúbila, držala jazyk za zubami. Dookola omieľala, že nevie, kto bol otcom dieťaťa, ktoré Zlatica čakala, že s gazdom dobre vychádzali, nemali žiadne sváry, že je to dobrý človek, dovolil jej, aby si z komôrky vzala Zlatkine veci. Aj dva farebné kamene, ktoré hrali dúhovými farbami a ktoré jej dcére určite daroval ten neznámy, čo ju mohol aj zabiť. Na súde musela spomínané kamene ukázať. Išlo o dva hnedoružovkastožlté opály. Také, čo sa kedysi dolovali na kopci, v baniach. Speňažiť sa nedali, občas také nachádzali aj deti, či poľovníci pri obchôdzkach.

       Fero bol vo vyšetrovacej väzbe. Prvých pár dní si priam užíval. Dali mu najesť, napiť, mal strechu nad hlavou, aj na tvrdej prični sa mu celkom dobre vyspávalo. Len keby ho nebudili tie sny. Videl sa v nich, ako zabíja Zlaticu, počul pukanie kostí, cítil pach krvi. Po čase vstával dolámaný, vystrašený, srdce mu búchalo na poplach. Snažil sa uchovať pokojnú myseľ. Ružene stihol dať potajomky prvú dávku sľúbeného. Hádam ho o pár dní prepustia, veď je čas vyorať zemiaky. Nemajú jeho priznanie, nemajú svedkov, nemajú nič. Len hádajú, hľadajú čosi, čím by ho usvedčili. A on sa veru neprizná. Nemôže. Bol by z neho nielen vrah, ale aj klamár.
       Ferove sny však boli z noci na noc príšernejšie. Raz dokonca priam vyskočil z postele obliaty studeným potom, trasúc sa na celom tele. Videl sám seba, ako sa hompáľa na šibenici a celá dedina stojí okolo neho a ukazuje na neho prstom. Všetci sa mu smiali a z davu sa ozývalo: „Dostal, čo si zaslúži! Vrah! Jeho duša bude horieť v pekelných plameňoch.“
       Gazda si už nevedel rady. Jeho tajomstvo bolo ťažšie, než bol schopný uniesť. Už mu bolo jasné, že konal unáhlene, ale vtedy to bolo jediným možným riešením. Ťažoba narastala a jeho duša sa zmietala v hriechu ako vtáča zatvorené v maštali. Prišiel čas, keď to musel niekomu povedať. Nie, nie žandárom, nie sudcovi. To by bolo priznanie. Chcel sa len zbaviť zlých, telo aj dušu ubíjajúcich myšlienok a strachu. Myslel si, že vypovedané uletí a odnesie so sebou všetky nepríjemné pocity, čo mu nedajú pokojne spávať.
       Sedel v cele a jediným spestrením jeho väzenského života bol holič, ktorý prichádzal s pravidelnou presnosťou a raz do týždňa ho oholil aj ostrihal akosi rýchle rastúcu hrivu na jeho hlave. Nevedel kto to je, nerozprával sa s ním, hoci Fero sa snažil nadviazať rozhovor. Už mu povedal, že sa volá Rákoš a je z Košíc. Podnikateľ. Síce bývalý, lebo teraz bol väzňom ako on, ale bol na svoj spoločenský status pyšný.
       „Dobrý deň, gazda,“ pozdravil ho Rákoš a hneď posúval jedinú rozheganú stoličku, čo bola v cele doprostred miestnosti, „tak zase som tu.“
       Na tvári mu sedel široký úsmev. Otvoril nádobku s mydlom a vnoril do nej štetku. Rýchlymi pohybmi vytvoril penu a čakal, kým si Fero sadne. Dvere do cely boli zatvorené, no obaja vedeli, že na chodbe za nimi stojí stráž.
       „Komu dobrý, komu nie,“ prekvapil gazda holiča nečakanou odpoveďou.
       „Všetko zlé sa raz skončí, neklesajte na duchu.“
       „Za čo ste tu?“
       „Ako som už vravel, som podnikateľ. Či bol som? Ha-ha. Mal som v Košiciach parfumériu. Chodili ku mne paničky kupovať voňavé mydielka a voňavky. To boli časy...“
       „Zapáčila sa vám daktorá? Myslím tým, že či ona chcela kupovať a vy ste od nej chceli niečo... iné?“
       „Som chlap ako sa patrí, ale toto nie. Za toto ma nezatvorili. Mal som manko. Dosť veľké na to, aby si pre mňa prišli žandári. Priznal som sa. Čo budem zatĺkať? Čísla boli na papieroch, tie by som neodtajil, ani keby som sa veľmi snažil.“
       Vzal do rúk britvu a začal ju brúsiť na širokom, po bokoch popraskanom remeni. Fero sa zavrtel. Holič spozornel. Vari mu nechce vyrvať britvu z rúk?
       „A vy? Vy za čo sedíte?“
       „Nesedím...“ zamumlal gazda. Cítil, že to je tá chvíľa, keď sa mu môže uľaviť. Čo taký holič – väzeň? Tiež má maslo na hlave, určite mu aj ostatní čo-to porozprávali.
       „Som tu, lebo som zabil ženu. Udrel som ju kameňom po hlave. Zvalila sa na zem ako podťatá. Padla na brucho. Bola v požehnanom stave. Čakala moje dieťa.“
       Holič si zhlboka vydýchol. Na slobode holil len svoju tvár. Tu mu prikázali holiť gazdu Fera. Len preto, že bol učený, výrečný a rečičkami si vedel získať dôveru ľudí. Mal za úlohu vymámiť z Fera priznanie. Alebo aspoň niečo, čo by uľahčilo vyšetrovanie a gazdu usvedčiť z vraždy. Teraz ju splnil. Držal v hlave všetky Ferove slová. A presne tak ich rad-radom povedal žandárom.
       Hneď v ten deň popoludní odviedli strážnici Fera k prokurátorovi. Na ceste do kancelárie si gazda v duchu pochvaľoval nápad, čo dostal; ako sa zbaviť zloby v jeho tele, čo ho hrýzla a kvárila, čo ho hádzala na kolená, tlačila k zemi a chúlila do klbka.
       Prokurátor ho privítal slovami: „Tak ako gazda? Pamätáte sa, čo ste povedali dnes ráno holičovi? Ak nie, on sám vám to zopakuje...“
       Ferovi stuhla krv v žilách. Prekabátili ho! Už sa z toho nedostane. Má čo si zaslúži. Bude pykať a vinu z neho nezmyje ani svätená voda! Zároveň si spomenul na vlastnú ženu. Na to, ako ju podvádzal, ponižoval a ona sa s ním nevadila, nevyhadzovala mu neveru na oči. Iba zdôrazňovala: „Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Na každého raz dôjde...“






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.

čitateľov: 2796