login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Nech žije Amerika a zajace!

@ :: Poviedky ::     Jul 26 2007, 09:26 (UTC+0)

V Šamudovciach na jar 2007

Miesto: Šamudovce; okres Michalovce
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Nech žije Amerika! Aj Američania nech žijú, tam doma u seba, pekne na svojom! A nech sa aj Paľo stane Američanom s kufrom plným dolárov, ktoré ho zaslepia, urobia bohatým, ale rovnako hlúpym, ako keď sa tam vybral!“
       Presne takto vykrikoval Andrej, plný nadšenia, vytešený nad novým dňom, ktorý práve začal. Vstal ešte pred svitaním, obloha už síce zbledla, ale ešte sa nebrieždilo. Slnečné lúče sa zahryzli do oblakov a predrali si cestu na jeho tvár, až keď už kráčal šamudovskými poľami k lesu. Kto by teraz vedel spať? Veď včera, ba priam pred niekoľkými hodinami, si k sebe túlil Zuzku, pekne ju objal okolo pása a potom jej dal bozk na líce. Už sa vôbec nebránila. Ba práve naopak, jasne cítil, ako jej to objatie robí dobre, sama sa od neho nevedela odtrhnúť. A keď jej dal bozk i na pery, až zavzdychala. Tak pekne, mámivo. Konečne! Konečne, veď dobrý polrok sa jej zaliečal, robil na ňu oči, vždy vyčkával na zákrute hneď za ich domom, kedy ju len uvidí, aby sa jej mohol prihovoriť. Ale ona najskôr, že nie. Že Paľo odišiel do Ameriky, aby zarobil a vraj sa jej aj vráti, kúpi roľu, postaví dom i maštaľ a do nej statok. Že potom sa vezmú. Tak nech tam len robí. Nech drie ako blázon, keď odišiel od takej krásavice! Beztak ju Andrej chcel, už keď bola jeho frajerkou, ale vtedy si ho nevšímala. Ale len čo sa dozvedel, že Paľo ide na nejakú loď, že ho bude od Zuzky deliť oceán, rozhodol sa konať. Nie prudko, naraz, to by ju len odplašil. Pekne pomaly, najskôr nenápadne, a potom stále viac a viac, až sa začal jej svet točiť len okolo neho. Ešte mu dala prečítať aj Paľove listy. Hlupák, písal zriedkakedy, aj to vždy len pár riadkov. Zuzke z toho iba tiekli slzy. V tých listoch bolo len, že robí pre akési Čikágo, drina na stavbe a potom už iba o nejakom kamarátovi, čo ho tam spoznal. Hlupák! Nie to chce osamotená ženská duša počuť, ale čo už s ním. Nech robí, stavia domy až po mraky, ale keď nebodaj ozaj príde naspäť, už bude neskoro. Môže si z tých dolárov nanajvýš spraviť cigaretu a vypúšťať dym, čo sa rozplynie rovnako ako Zuzkina láska.
       „Nech žije Amerika!“ zakričal Andrej opäť s hlavou vytočenou k nebesiam. „Nech žije Amerika a zajace!“
       Zasmial sa ako pomätený, či aspoň pojašený, ako človek, ktorý sa ide od šťastia priam rozplynúť a tak mu je prirodzené, čo iní považujú za bláznovstvo. Teraz ešte obehne medze, všetky miesta, kam nakládol drôtené slučky, či sa mu chytili nejaké zajace. A ak bude aspoň jeden v pasci, hneď ho odnesie Zuzke, nech ho skúsi upiecť. To bude prekvapená! A aj on okúsi, aká z nej bude šikovná gazdiná. Zuzka. Jeho Zuzka.

       Andrej šiel rozšafne, s úsmevom, v ktorom mu bolo vidieť všetky zuby a rukami okolo seba rozhadzoval ako pitoreskná figúrka z bábkového divadla. Aj by sa od šťastia roztancoval, ale chôdza to nedovoľovala. Keď už prešiel aj kraj poľa, tam kde začína pastvisko a za ním les, zbadal nejaké postavy. Ženy. Boli ešte dosť ďaleko, nerozoznal odkiaľ sú. Len sa akurát dvíhali zo zeme, všetky tri s krčiažtekmi v rukách a vybrali sa smerom k nemu. Vtedy dostal nápad, rovnako bláznivý, ako sa cítil. Geročok, ako tu zvykli nazývať krátky letný kabátec, si hodil do trávy a ľahol naň. Vyčká kým prídu bližšie, celkom blízko, a potom vyskočí, prekvapí ich a zakričí: „Hu!“, alebo „Brekeke!“ Tie sa ale vyplašia! Natešený nápadom sa ticho chichotal do dlaní, aby ho nezačuli. Čo tam po tom, že tráva bola stále mokrá, veď to za tú psinu stojí! Ešte sa mrvil, hľadal vhodnú polohu, ale potom sa ani nepohol. Už o krátku chvíľku začul šuchtavé kroky bosých nôh a akési mrmlanie. Prvé, čo mu napadlo, že sa modlia. Ale ako sa približovali, ako sa aj slová stávali zreteľnejšími, počul to, čomu sa doteraz iba smial. Bosorácku kliatbu.
       „Beriem úžitok, ale nie všetok. Beriem úžitok, ale nie všetok,“ hundrali si ženy dookola, akoby si týmito slovami dodávali odvahu, alebo presviedčali samy seba, že tu nie sú zbytočne a naozaj môžu voľačo vykonať.
       V Andrejovej hlave sa začali premieľať myšlienky ako zrno v mlyne. Vari tieto ženy sú naozaj...? Naozaj bosorky? Hlúposť, to len staré baby o nich rozprávajú na priadkach, aby nemuseli myslieť na to, že za nimi už nechodia žiadni parobci. Hej, tak to je! V jednom dome pradú mladé dievčatá, chlapci im klopú na okno, prídu dnu, fígľujú s nimi, ale vydaté ženy a staré baby? Za nimi už nepríde nikto, ich muži najmenej, tým je lepšia krčma. A preto tam na priadkach toľko rozprávajú o bosorkách, aby im nebolo ľúto. Ale tieto tu? Žeby si voľaktoré ženy aj chceli vyskúšať to, o čom toľko trkocú? Čo je toto? Bosorácky zraz tetušiek, čo sa už nestanú krásavicami, tak chcú oprobovať aspoň čarovanie? Veď on im ukáže!
       Ešte viac sa pritlačil k zemi, tušil, že o chvíľku vyskočí a uvidí ich preľaknuté tváre. Mýlil sa. Hlasy sa viac nepribližovali, i keď už nezneli zďaleka. Opatrne nadvihol hlavu a pozrel v stranu, skadiaľ šli. Ženy, stále si opakujúc jednu a tú istú vetu, zastali neďaleko, po steble, po lístku šklbali, čo rástlo na lúke a otriasali to do krčiažkov.
       Zberajú rosu! Presne tak, ako sa hovorí o bosorkách. Ale kto sú? Veď sa uvidí, to bude o čom rozprávať v Šamudovciach – potešil sa Andrej. Odrazu vyskočil, náhliac sa k nim rýchlo, no jednou rukou za sebou ťahal po zemi geročok a druhou naň zhŕňal rosu z trávy vykrikujúc: „Beriem úžitok, ale ja si beriem všetok!“
       Chvíľka prekvapenia, v ktorej ženy isto zmeraveli, bola preň neskutočne zábavná. „Hu!“ skríkol na ne vzápätí ako malé decko a ženy sa skutočne rozutekali. Jedna vedľa druhej, široké sukne sa im natriasali a div si bosými nohami nekopali do zadkov. Určite sa poriadne vyľakali, i keď neskríkla ani jedna. Andrej sa rehotal, že ho muselo byť počuť i za les.
       „A keď prebehnete i cez oceán, pozdravte v Amerike! Paľa! Že nech si už domov nekupuje lístok!“ volal za nimi, ale ony práve zmizli kdesi medzi lieskami.
       Slnko, čo už vystúpilo o niečo vyššie, mu zasvietilo rovno do očí a púšťalo sa vysúšať lúku. Andrej zdvihol geročok, ale už si ho naspäť neobliekol. Mokrý bol viac než dosť. Len kúsok pobehol ku kriakom, kde mal nastraženú prvú pascu. Darmo však pozeral, drôt bol rovnako ako už dva dni, do slučky nevbehlo nič. Prešiel teda ďalej, k medzi, čo delila pole a pastvisko, ale tam to bolo rovnako. Ostávali mu ešte dve miesta, ale jeho nálada trochu poklesla. Zrýchľoval, kráčal, až musel dýchať ústami, ale zasa nič. Tam pri hrabe, čo sa nakláňal z lesa nad lúku, slučka dokonca ani nebola. Možno dáke väčšie zviera, azda srnec tam zavadil nohou, ale potom ušiel aj drôtom. Ostávalo posledné miesto, rovno medzi dvoma kríkmi, kde kládol pascu včera ráno. Šiel tam už sklamaný, ba aj zabudol na tie ženy a jeho zlá predtucha sa naplnila. Naozaj, pasca bola neporušená, prázdna.
       Andrej si smutne sadol na zem a geročok hodil vedľa seba. Jeho plán, ako hneď zrána prekvapí Zuzku a ponúkne jej zajačika, mu nevyšiel. A ako si to pekne pripravil. Aj kožku by jej potom opracoval, a keby ich bolo viac, niečo by jej daj ušiť. Veď len kvôli nej začal pytliačiť. Ale teraz? Čo teraz? Iba čo sa predviedol ako hlupák pred nejakými ženami, z ktorých spoznal iba jednu, aj to len tak, že si ju pamätal z michalovského jarmoku. Meno jej nevedel, ani odkiaľ je. Nakoniec, načo aj? Azda je i lepšie, že to neboli Šamudovčanky, lebo teraz radšej ani Zuzke nepovie, že tu vôbec bol.
       Ako premýšľal, stále sa mrvil, cítil sa nepríjemne. Rosa predsa len ešte neobschla, konopné nohavice mu zvlhli až na zadok. Hádam by si aj podložil geročok, ale ten bol mokrý ešte viac. Alebo nie? Vzal ho do rúk a skúsil vyžmýkať. Zatočil ním z plnej sily, ale to, čo uvidel, by súdny človek z rečí neuveril. Najskôr len kvapka po kvapke, ale potom sa z neho lialo, akoby vyklápal plné vedro. Lenže nie voda, tá taká biela nie je. Z geročka žmýkal mlieko! Lialo sa na zem vedľa neho, potom skúsil žmýkať priamo do úst. Skutočne, bolo to mlieko. Dokonca celkom čerstvé, aj smotanu spoznal na jazyku, takže neodstredené, kravské. Hlad bol v tej chvíli silnejší než rozum, len skrúcal kabátec a pil veľkými dúškami, až kým mu žalúdok slastne neoznámil, že stačilo.
       Byť bosorákom asi nie je také zlé – pomyslel si hneď, ako odgrgol a v tej chvíli sa mu hlavou začali preháňať rôzne predstavy. Taký geročok, čo všetko sa s ním dá urobiť... Denne vyžmýka aj zo desať kanvíc a predá na trhu. Nech si každý hovorí čo chce, dá takú cenu, že len za ním pôjdu všetky Michalovčanky. Zbohatne bez roboty a keď príde Paľo z Ameriky, pozvú ho už len so Zuzkou na návštevu do svojho domu, nech sa pozrie a uvidí, o čo prišiel. Ha, praskne od jedu! Ale Zuzke, tej to nemôže tak rovno povedať, odkiaľ sa pohrnú peniaze. To nejako premyslí neskôr, zatiaľ je zbytočné lámať si hlavu.
       Ešte raz zakrútil geročkom, za pohár mlieka z neho vytieklo do trávy a potom sa chystal postaviť, že pôjde domov. Aj sa už zaprel dlaňami o zem, keď voľačo zašuchotalo za kríkom. Spozornel, nehýbal sa a odrazu sa hneď blízko vynorila zajačia hlava. Andrej takmer ani nedýchal. Bol to okamih, krátky ako keď človek potiahne nosom a zajac ho zbadal. Rozbehol sa, ale rovno do pasce. Slučka sa mu stiahla okolo krku a čím viac sa metal, tým bola pevnejšia.
       To je deň! Andrej sa potešil, vyskočil a zdrapil ušiaka za krk. Zviera sa ani nepohlo, bolo čudné, že nekopalo, nehrýzlo, len sa pokorne oddalo jeho rukám. Opatrne mu zložil slučku z krku, ale tak, aby mu predsa len neušiel a pritlačil si ho k hrudi. Nie zaduseného od drôtu, ale Zuzke ho dá rovno živého, nech sa s ním najskôr i trochu pohrá. Tvár mu žiarila pri predstave, ako sa mu poteší. Už len schmatol geročok a pobral sa späť do Šamudoviec.

       Tam, kde rastie stará vrabčia čerešňa, čo je začiatkom leta plná maličkých, ale sladkých plodov, ako sa začína cesta, na ktorej po chvíľke vidieť i prvé domy, zbadal Andrej starú Jolanu. Tetku z Palína, o ktorej všetci vedeli, že chodí po celom okolí, hľadá bylinky a lieči, ale vraj i odrába od čarov, najmä ak niekto uriekne malé deti. Aj teraz asi dačo hľadala, v rukách košík prekrytý bielym ručníkom, spod neho trčali voľajaké stonky.
       Andrej pekne pozdravil, tušiac, že možno to nie je len tak, keď stretol práve ju. Ak by mali byť voľajaké ženy skutočne bosorkami, na Jolanu by hádal ako prvú.
       „Čo to máš?“ prihovorila sa mu tetka, zdalo sa, že to len tak, aby reč nestála.
       „Zajaca,“ krátko odvetil Andrej, ale pristavil sa, lebo keď už je bosorákom, nemal by ju len tak obchádzať.
       „Vidím, ale nie to som sa pýtala. Chlapče, ja chcem vedieť, čo to máš s očami.“
       „No, tak s očami nič a pred očami mám akurát len vás,“ zasmial sa, ale Jolanina tvár sa akosi čudne skrútila, akoby ju obchádzal strach, alebo voľačo podobné. Bolo to zvláštne, dokonca sa trochu pomkla dozadu.
       „Andrej, aj ty?“
        „Čo aj ja? Však hovorte!“
       „Sám si sa rozhodol, vidím tvoje znamenie, ale pamätaj si jedno. Raz príde čas, kedy nebudeš mať nič. Celkom nič, lebo zomrieš. Jediné, čo ti ostane, je tvoja duša. A keď si ju zapredal už za života, prišiel si o to najcennejšie!“
       „Čože?“ vyhŕkol Andrej, až ho striaslo, ako to počul, a naraz sa chcel pýtať, vedieť.
       „Vidím ti v očiach znamenie, a ty vieš aké. Alebo nie? Nechceš mi nič povedať?“
       „Čože? Veď ja len...“ prehltol Andrej nasucho, ale Jolanin skúmavý pohľad ho presvedčil. Nie, ona nie je bosorka. Ona na rozdiel od nich stojí na druhom brehu.
       „Poviem, teda,“ začal opatrne, očami prekutral okolie, či sú ozaj sami, „ale len preto, lebo niečo také človek hocikedy nezažije. A poviem len vám, ale vy nevravte nikomu. Dobre? A nesmejte sa.“
       Jolana sa nesmiala. Andrej rozprával, samozrejme, že nie všetko. Nevravel o pohnútkach, o večeri pri Zuzke ani o radosti z Paľovho odchodu. Začal tam, ako ležal v tráve, uvidel ženy zbierať rosu a čo urobil. Aj o tom, ako sa z geročka napil mlieka i o zajacovi, čo mu vliezol do slučky. Bylinkárka načúvala, niekedy akoby ho chcela zastaviť a voľačo sa opýtať, ale on sa nedal, lebo mal sám zo seba pocit, akoby bol hlupákom. Takéto veci hovoriť, to musí zo seba dostať čo najskôr; ak by ho prerušila, už by asi znova nezačal. Keď však dopovedal všetko, zmocnila sa ho zvedavosť. Ako naschvál, stará Jolana dlho mlčala, prezerala si ho z každej strany, a potom sa zahľadela na zajaca. Nakoniec uverila, že to všetko prišlo, ako počula a začala radiť...

       Na dvore šamudovského domu pri bráničke kľačal mladý muž. Vykopal tam jamu, úzku, ale dosť hlbokú. Teraz sa pozeral akosi neisto naokolo, či ho niekto nevidí, čo robí. Našťastie, nik tadiaľ nešiel. Tým mužom bol Andrej, teraz trochu zaprášený i spotený, lebo kopal rýchlo. Všetko presne tak, ako mu povedala stará Jolana. Žart sa v plané obrátil, chcel vystrašiť ženy a sám sa má čoho báť. Ešte však nie je neskoro, lenže niet prečo čakať. Musí tak urobiť skôr, ako ho navštívia. Ten geročok, to nie je len tak. Mocné kúzlo, za ktoré treba platiť. Lenže najskôr platia nevinní. Z kráv, ktorých sa včera dotkol, je to mlieko a z nich dnes pri dojení vyjde krv. Ak neprestane, zdochnú a on si bude musieť nájsť ďalšie kravy, ktoré uhranie dotykom. Andrej si hneď spomenul, že Zuzku včera zastihol, akurát keď dojila a ich Rysuľu pritom párkrát potľapkal po boku. To mlieko teda bude chýbať jej. Práve jej, poslednej stvore na svete, ktorej by chcel ublížiť! A ten zajac, čo mu tak pokojne čučal v náručí, má tiež svoj účel. To je dar, ktorý získal tiež nevedomky bosoráckym činom. V noci za ním prídu ženy i muži rovnakého osudu, a čo sa bude diať potom, vraj nech nechce ani vedieť.
       Andrej uveril. Nakoniec, veď stará Jolana mu na očiach hneď poznala, čo sa stalo. O akom znamení to hovorila? Videli by ho všetci, alebo len ona? To nepovedala. Ale načo aj, veď keď spraví všetko, ako chcela, znamenie zmizne. Zabiť zajaca a zakopať ho ku bráničke. Že to bude jasná odpoveď, že nestojí o výhody získaného stavu, vycítia to temné sily, neprídu k Andrejovi, nebudú môcť prejsť cez odvrhnutý dar. Preto sa tak náhlil domov, zajacovi ihneď zviazal nohy a nechal ho pri stene, kým vykope jamu. Tá by už bola. Spakruky si pretrel spotené čelo a prešiel ku klátu so sekerou. Mohol by zajaca seknúť aj rukou po krku, neraz tak urobil a zlomil väz vždy na prvýkrát, ale to by ho musel držať za zadné nohy, aby visel dole hlavou. A rozväzovať ho už nechcel. Pre istotu. Zviera s dlhými ušami, čo sa triaslo, akoby poznalo svoj osud, položil na klát a zaťal. Hlava padla na zem a Andrej zaťal sekerou ešte raz, teraz do klátu. Bolo to také jednoduché. Možno až priveľmi – pomyslel si, ale v tom ho ovanulo. Chladný vietor, čo sa znenazdajky spustil, studený až ho striaslo, sa skrútil do vzdušného víru a začal tancovať po dvore. Andrej sa prežehnal. Pocítil, že toto naozaj nie je len tak náhodou a schmatol zajačiu hlavu i telo. Keď ich hodil do jamy a začal sypať hlinu, vzdušný vír sa rozplynul. Všetko vyzeralo ako predtým. Orech stál na svojom mieste, jeho listy sa takmer ani nehýbali, ku kvetom pred domom priletela akási včela a lastovičky švitorili okolo hniezd pod strechou. Andrej tušil, vedel, že je to koniec sily zla, čo nevedomky prijal. Ešte prikročil ku orechu, kde na konári visel jeho geročok. Vzal ho do rúk a skúsil znova žmýkať. Nebolo čo. Už aj obschol a tých pár kvapiek vody, čo mu pretiekli pomedzi prsty, nestáli za pozornosť.
       To bolo ráno! Ale nech. Zlu sa zle povodilo, šťastie, že stretol bylinkárku, ktorá vedela, čo a ako. Nastal čas na príjemnejšie myšlienky. Ešteže je Paľo taký drúk. Americký drúk! Teraz je Zuzka už Andrejova, hej, len jeho a nevzdá sa jej. Dnes všetko stihne, nastraží nové pasce na zajace, snáď bude mať šťastie. A keď nejakého chytí, odnesie jej ho, lebo tým jej isto urobí radosť. Opäť sa potešil osudu, čo mu praje. Nech žije Amerika a zajace!





* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 4278