login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Iný ako iní

@ :: Poviedky ::     Jul 17 2007, 09:02 (UTC+0)

Klasicistický kaštieľ v Drienovci - historické sídlo rožňavského biskupa, ktorý sa spomína v poviedke

Miesto: Drienovec ; okres Košice-okolie
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Imro prešiel cez most a odbočil doprava. Ranné lúče slnka sa opierali o jeho zhrbený chrbát. Ešte ho nehriali. Boli chladné, temer ako špička jeho nosa a prsty na rukách. Zasmrkal, otriasol sa a kráčal ďalej s hlavou trochu naklonenou k ľavému plecu. Jeho staré, zodraté topánky odmeriavali dedinskú cestu šuchotavými, rovnomernými krokmi. Neobzeral sa. Trochu sa uškŕňal a vnímal vôňu prebúdzajúcej sa prírody. Počul hlasný štebot vrabcov, ktorý ladil s vlnkami, naháňajúcimi sa po lesklých hladkých kameňoch a bučanie kráv z dvorov, prerušované kikiríkaním kohútov. Tieto zvuky mal Imro rád. Znamenali život, znovuzrodenie po tuhej, dlhej zime. Už bude lepšie, pomyslel si. Pri prvom plote spomalil, potom zastal. Utrel si nos do rukáva a znovu vykročil. Teraz už pomalšie, akoby rátal počet krokov. Štvrtý dom, ten bol dnes cieľom jeho návštevy. Štvrtý. Dával pozor, aby ho neminul. Zrazu mu ktosi skočil na nohy, chytil ho za obe ruky a zakričal: „Hádaj kto som? No? Či uhádneš?“
       „Si ťažký ako kôň. Neposkakuj, veď mi nohy polámeš,“ odvetil Imro.
       „Ha-ha-ha! Nezahováraj! Povedz, kto som?“
       „Ktože by. Laco Szabol, Margitin muž. Poznám ťa, aj keď mumleš, akoby si nemal zuby. Dnes ma hostíte vy,“ zasmial sa Imro.
       Laco ho pustil a už svojím obvyklým hlasom dodal: „Ako to len robíš? Si slepý ako patrón a vždy uhádneš, kto ťa drží za ruky.“
       „Nie som slepý. Len nevidím tak ako vidíš ty... Máš drsné ruky plné mozoľov. A smrdíš po hnoji. Je ľahké ťa spoznať.“
       „Netáraj! Ktorý gazda nemá mozole a nekydá hnoj? Ale ty sa vždy dovtípiš, každý raz uhádneš, kto ti stojí na nohách.“
       „Určite si ma vyzeral. Kto iný má ráno času na hádanky?“
       Imro bol štyridsiatnik. Od narodenia slepý, rodičia mu už zomreli, tak býval sám v domčeku z váľkov, čo sa od staroby nakláňal ako jeho hlava, až sa strecha dotýkala rozpadajúceho sa múra bývalého mlyna.
       „Margita! Vediem hosťa,“ kričal Laco už z dvora na svoju ženu.
       „No len poď ďalej, Imriško,“ kolísala sa Margita v širokej sukni a pobehovala po kuchyni, bez prestania rozprávala, utierala zásterou stôl aj lavicu pri ňom, ako keby prišiel hosť najvzácnejší.
       „Už ťa čakám. Nachystala som ti aj slaninu, aj čerstvo nadojené mliečko, chlebík mäkučký, že sa ti v ústach rozplynie a mám aj zapraženú polievku. Ešte je na peci.“
       „Ďakujem, Margitka, ďakujem. Vieš, že mne veľa netreba. Zjem, čo mi dáš. Len neviem. Mlieko a slanina. Nepobijú sa v mojom bruchu?“
       Gazdiná si uvedomila, že to s ponúkaním prehnala. Pravdou je, že dedina sa dohodla kŕmiť slepého Imra. Každý deň iná rodina. Raňajky, obed a niečo pred spaním. To bola jeho denná dávka poživne. Striedali sa gazdiné, kuchyne aj jedlá. Len hodovník bol stále rovnaký. Za jedlo poďakoval a pobral sa svojou cestou. Nikdy neostal vysedávať, zdržovať od práce.
       Aj teraz, len čo dojedol, odišiel. No Margita sa hneď oborila na muža: „Čo si to zase vystrájal?! Skákať Imrovi na nohy a ziapať mu do tváre kto som? Že sa nehanbíš!“
       „Za čo? On to má rád. Rehoce sa pri tom ako malé dieťa.“
       „Ty si horší ako decko. Imro je dospelý muž a vy ho máte za panáka, ktorého ťaháte za ruky.“
       „Včely ti uleteli, či čo?“
       „Nie raz som ti vravela, že sa ti raz tie tvoje posmešky vrátia!“
       „To myslíš, že mi Imro skočí na nohu?“
       „Patrilo by ti to. On dokáže viac ako len hádať, kto mu stojí na nohách... Zaslúži si od vás viac úcty.“
       „Veruže ti nerozumiem, žena. Čo už by chcel a mohol Imro dokázať? On čaká, kedy sa s ním zahráme na hádanky. Potrebuje byť medzi ľuďmi. Inak by bol z neho odľud. Daj mi ty pokoj s taľafatkami. Imro je Imro a tvoj jazyk je nanič.“

       Možno sa podobné reči viedli v každej chalupe. A možno aj nie. Poniektorí videli Imra ako poľutovaniahodného človeka, ktorému je treba podľa božích prikázaní pomôcť. Nič viac. Dali mu najesť a občas nejaké staré háby. Ďalší ho v dedine strpeli ako nevyhnutnosť, ktorá sa nedá ukryť, odložiť, ani zmeniť. Boli aj takí, ktorí s ním žartovali, popíjali, hrali sa. No nenašiel sa nik, kto by sa mu vysmieval. Tiež nebolo počuť, že ho niekto považuje za seberovného. Videli len Imra s hlavou naklonenou k ľavému plecu, kráčajúceho šuchotavými, rovnomernými krokmi, ktorý slepý, bez pomoci, trafil v dedine všade, a ktorý síce neprinášal osoh, ale ani neškodil.
       Tento všeobecný pohľad Drienovčanov na Imra narušil rožňavský biskup. Ako každé leto, aj teraz prišiel so svojím sprievodom do kúpeľov. Kontroloval statky, ktoré tu biskupstvo malo a popritom si doprial aj trochu oddychu. Keď sa v jeden deň vybral do dediny, šiel pešo. Nesadal do koča, nenechával sa voziť, bol skromný a rád sa stretával s obyčajnými smrteľníkmi. Nikto nevedel, kedy sa zjaví na ceste medzi gazdovskými domami, lebo nevyžadoval pompézne privítanie, ani kráľovské pohostenie. Nechával na náhodu, koho zastihne a s kým prehodí pár slov.
       V to neskoré popoludnie, keď sa v slabnúcich slnečných lúčoch kúpali už len vrcholce statných stromov, šuchotal sa Imro na svoj večerný prídel k jednému z gazdov. Počul za sebou tichú vravu a kroky, ktorých počet bol na dedinské pomery väčší, než by v tento čas očakával. Zastal. Kroky sa približovali. Bol pripravený, že mu už-už ktosi skočí na nohu a on bude opäť hádať, kto to je. Alebo ho potľapká po pleci a pozve do krčmy. Nič z toho sa však nestalo. Vrava stíchla, vzduch bol naplnený očakávaním, prekvapením a počudovaním. Takúto hru Imro nepoznal. Trochu zneistel. Poškrabal sa za uchom a otočil sa. Predpažil obe ruky a pomalými krokmi sa šuchtal tým smerom, odkiaľ počul vravu. Z blízkych domcov sa už ľudia vybrali oproti biskupovi a keď zazreli Imra, zvedavo čakali, čo sa stane. Imro sa špičkami prstov dotkol biskupových pliec. Urobil ešte jeden maličký krôčik a dlaňami prechádzal po biskupovom plášti, až k jeho lemu, ktorý sa temer dotýkal zeme. Prešiel rukami po topánkach a znovu sa postavil.
       „Ty nie si náš,“ škeril sa. „Nie si ani zlý... A si bohatý. Máš veľký prsteň... A hrubá reťaz na krku, to je...“ Imro nahlas premýšľal. Ktovie, čo všetko sa mu v hlave premlelo. Sám biskup, jeho sprievod, aj Drienovčania nemo sledovali toto divadlo.
       „Ha-ha-ha, viem kto si,“ smial sa Imro. „Ty si biskup!“
       V dave to zašumelo. Margita štuchla svojho muža do boku a veľavravne kývla hlavou: „Vidíš?“
       „Čo? Čo? Kto by nespoznal biskupa?“
       Imro pokračoval vo svojom monológu, nevediac koľko párov očí na ňom visí.
       „Pán gazda biskup, daj opraviť strechu na stajni. Je v nej toľko dier ako na poli po myšiach. Pri daždi kone moknú. Neopravíš, kone ti skapú.“
       Biskup sa pousmial: „Ako ty vieš, že je strecha deravá, keď si ani mňa nevidel prichádzať?“
       „Viem. A ty vieš, že zajac nevie utekať dole kopcom?“
       „Čože?“ neskrýval biskup svoj údiv.
       „Zajac nevie bežať dole kopcom.“
       „Prečo by nevedel?“
       „Lebo má zadné nohy dlhšie ako predné. Prekotil by sa,“ hlasno sa rehotal Imro.
       „Aha,“ prikyvoval mu biskup. „Tak ako to je s tou mojou strechou?“
       „O streche viem, lebo bola búrka. Schoval som sa v tvojej stajni. No mohol som aj zájsť domov. Zmokol som tak či tak. Kone som šúchal košeľou, aby obschli. No niektoré ostali mokré. Máš veľa koní a ja som bol sám.“
       Po chvíľke rozhovoru s Imrom a ostatnými ukázal biskup na slepca a povedal: „Tento človek, aj keď nevidí, veľa toho vie. Žije vo svojom svete bez svetla a farieb, ale jeho duša je biela ako holubica. Nepozná hnev ani závisť. Nerúha sa, neviní nikoho za svoj údel. Je pravdovravný a miluje život. Navonok je ako my, ale vnútri, vo svojom vnútri je lepší. Ruky sú jeho zrakom, dlaňami napĺňa svoje srdce citmi, ktoré sa mu inak nedostávajú. On vás ešte nie raz prekvapí činmi, ktoré si neviete ani predstaviť. Ktoré by ste vy nedokázali, ktoré by ste od neho nikdy nečakali. Lebo on je iný. Iný ako iní.“
       Biskupove slová dlho zneli v ušiach Drienovčanov, no po čase sa na proroctvo o Imrových nečakaných skutkoch zabudlo. Aj tak. Ktože by si už pamätal takú dlhú a kvetnatú reč? A potom nebolo času sledovať, kedy čo Imro urobí. Každý sa staral, aby mal polia pripravené na zimný odpočinok a aby mal na stole svoj každodenný chlebík.

       Neskoré letné nedeľné popoludnie sa červenalo divými ružami. Po okrajoch skosených polí kvitli nevädze a poľné maky sa k nim nakláňali ako starostlivá mať k dieťaťu. Slabý vánok krbáľal teplý vzduch s vôňou zeme po prašnej dedinskej ceste a na nebi nebolo ani mráčika. Džavot a bezstarostný smiech detí sa plietol pomedzi dievky a mládencov, čo sedeli na brehu potoka. Obďaleč postávali muži v hlúčikoch, fajčili a hodnotili úrodu. Bol deň pokoja, deň sviatočný. V nedeľu sa nešlo na polia, v nedeľu sa chodilo do kostola a do krčmy. Táto časť dediny, kde sa cesta rozširovala pred križovatkou – vľavo pokračovala do kúpeľov a vpravo na Moldavu – bola miestom takýchto letných stretnutí. Blízko, hneď za mostom, bola krčma. A tiež bolo odtiaľ vidno až na druhý koniec dediny. Keď človek podvihol hlavu, zrak mu padol na Turniansky hrad. Ľudia oddychovali, bavili sa, rozprávali. Všetko bolo také pokojné, pomalé, parádne a nevšedné.
       Ktorýsi z chlapov ukázal prstom na dolný koniec dediny: „Pozrite, voľačo sem ide.“
       „Duní to ako hrom.“
       „Aha, čo to je?“
       Zopár hláv sa pozrelo tým smerom. Veľa toho neuvideli. Len kúdol prachu, v ktorom sa čosi veľké a čierne dupotavými, rýchlymi krokmi valilo smerom k nim. Zrazu ktosi vykríkol: „Býk! Je to býk!“
       „Panebože! Ľudia, utekajte!“
       „Dostal sa zo statku z ohrady! Skryte sa, lebo nás zabije!“
       Ženy s hlasným krikom zhľadúvali svoje deti, brali ich do náruče, či schytili za pás a niesli pod pazuchou ako otep slamy. Každý utekal z voľného priestranstva a schovával sa v najbližších dvoroch. Vráta sa s buchotom zatvárali, ľudia sa krčili za nimi, čupeli za domami, prežehnávali sa, zapchávali deťom ústa, nech nie je počuť ich plač. Všetci boli vystrašení, bezradní, po tvárach im stekal pot a z očí tiekli slzy. Nech boli gazdovia akokoľvek silní chlapi, nemali odvahu postaviť sa do cesty zdivočenému býkovi, ktorý práve nevedel, čo so slobodou.
       To však nebolo všetko. Tí, čo sa ukryli v prvých domoch, uvideli Imra, akurát prichádzajúceho na večeru. Práve zišiel z mosta a vykročil smerom k býkovi. Bolo počuť, ako ktorási žena zhíkla a Imrovo meno sa šeptom nieslo z úst do úst. Nikto na neho nezavolal, nikto ho nevaroval. Býk bol už tak blízko, že by sa už nestihol schovať pred jeho kopytami a ostrými rohmi i keby videl.
       Imro cítil, že sa mu trasie zem pod nohami, no ešte neuhádol prečo. Jeho životom sa nieslo hádanie ako dôvod, príčina, prečo je na svete. Vždy niečo tipoval. Kto je to, čo je to, kde má odbočiť, do ktorého domu vstúpiť, či bude deň slnečný, alebo sa kdesi v diaľke už kopia mraky. Hádal, lebo nevidel. Zato cítil, nahmatal, započul. Teraz však počul iba nezvyčajné ticho a akýsi dupot. Vedel, že takto kôň nebeží. Klus koňa poznal veľmi dobre. Bol ľahký, rovnomerný. Toto bol nepravidelný dupot čohosi veľkého, ťažkého. Uvedomil si, že nič iné nepočuje. Nikde ani hláska, aj vtákom sa zalepili zobáky. Narovnal hlavu, natiahol krk a všetkým sa zdalo, že poťahuje nosom. Ňuchá ako pes, keď jeho pán púšťa do dvora neznámeho. Napätie bolo veľké, až zhustol vzduch a všetci prerývane dýchali. Zdalo sa, že ak ich čochvíľa strach neprejde, zadusia sa. Nebolo zrejmé, čo Imro zacítil, ale po chvíli spustil hlavu k ľavému plecu a znovu vykročil. Jeho šuchotavé kroky zanikali v hlasnom behu býka.
       Ten zastal pár metrov pre Imrom. Fučal ako parná lokomotíva, kýval hlavou zhora nadol a hrabal prednou nohou. Chystal sa na útok. Gúľal okáľmi a človek by povedal, že neprestajne ostražito sleduje muža, ktorý kráčal k nemu. Zviera stálo na jednom mieste ako zapichnuté do zeme. Imro nie. Pomaly sa k nemu blížil. Ruky, celý čas voľne spustené pozdĺž tela, predpažil a prihováral sa tichým, pokojným hlasom: „Tak kde si? Idem k tebe. Neboj sa ma.“
       Nozdry býka sa zväčšovali a zužovali tak rýchlo, ako poschovávaným Drienovčanom trepotali srdcia. Imrove prsty sa dotkli jeho papule. Býk trhol hlavou.
       „Kto si? Vyzeráš ako krava. Stoj, neboj sa.“
       Keď nahmatal rohy a široký chrbát, začal býka hladkať, prikladal hlavu k jeho mohutnému telu a stále rozprával: „Ty si býk. Poznám ťa. Kam utekáš? Utíš sa. Pokojne stoj. Voľakto si po teba určite príde. Tebe je najlepšie v ohrade. Bez ľudí neprežiješ. Aj ja som zatvorený. V dome. V tejto dedine. Nikam inam nemôžem. O mňa sa tiež starajú ľudia. Vieš?“
       Býk stál, nechal sa hladkať, otáčal hlavu za Imrom, ktorý ho dookola obchádzal a hladkal raz na pravej, potom na ľavej strane robustného tela. Iba občas švihol chvostom, aby odohnal dotieravé muchy.
       Ľudia sa pomaly osmelili a vyšli z úkrytov. V nemom úžase hľadeli na zviera a muža, stojacich uprostred cesty. Na vlastné oči videli ako sa rozzúrený býk vďaka Imrovi upokojil. Skrotol pod jeho pohladením, pri jeho slovách. Nebolo dôležité, ako sa zvieraťu prihováral, ale to, čo mu vravel. A či naopak? Zrazu bolo všetko zložité a gazdovským umom nezrozumiteľné. Zviera bolo zviera, človek mu dával rozkazy, občas potľapkal, no ešte sa s ním nikdy nikto nerozprával ako Imro. Ešte sa k nemu nikdy nikto netúlil ako on.

       Na dvore svojho domu stála Margita so svojím mužom. Žena si oprašovala sukňu od sena. Ešte pred chvíľou sedela v stodole na voňavej kope suchej trávy a so zatvorenými očami sa modlila. Sama nevedela za čo. Bola by najradšej, keby sa býk vrátil, odkiaľ prišiel. Bez toho, že niekomu ublíži. Jej muž, červený v tvári od strachu, stále lapajúci po dychu, spotený ako keď pomáhal teľaťu na svet, pozeral neveriacky na cestu, kde stál Imro s mohutným zvieraťom.
       „No vidíš,“ len toľko povedala Margita.
       „Nemusíš mi to hovoriť. Imro nám všetkým ukázal, čo dokáže. Mala si pravdu.“
       Takto tam obaja stáli až do chvíle, kým dobehli honelníci zo statku. V rukách hrubočizné laná a reťaze. Keď uvideli, ako sa Imro túli k býkovi a ten je krotký ako baránok, ani nevedeli, čo v tej chvíli urobiť.
       „No, môj, už si po teba prišli. Nebráň sa. Choď s nimi. Povedal som ti: bez ľudí... Veď ty vieš.“





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.


čitateľov: 3547