login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Pomoc zo záhrobia

@ :: Poviedky ::     Jul 14 2007, 14:49 (UTC+0)

Vihorlat - pohorie, pod ktorým sa nachádza obec Poruba

Miesto: Poruba pod Vihorlatom
Čas: leto r. 1945
Autor: Eva Hajdu

       „No, hádam bude dobrá, silná,“ tľoskol Jožo hlasno jazykom. „Veď bolo dosť žita a všetkého sme dali tak akurát, na ničom som nešetril,“ ubezpečoval seba i suseda Adama, čo mu prišiel pomôcť. Ten sa nezdráhal, a keď Jožo ešte ráno strčil svoju kučeravú hlavu do ich dverí a sprisahanecky na neho žmurkol, hneď vedel koľko bije. Jój, za príjemnej letnej noci ísť pomôcť kamarátovi i dobrému susedovi vypáliť poctivú domácu pálenku – to by odmietol len dáky ťuťmák. Adam nie, ten bol z iného cesta, a s Jožom už boli zabehaná dvojica. Veď sa už za ten čas voľačo napálili, a nie hocijakej žbrndy, ale poriadneho páleného, čo rozprúdi krv v tele i pookreje na duši! Len so širokým úsmevom kývol hlavou a žmurkol naň takisto, že dobre, o desiatej bude u neho vzadu na dvore, ako sa predbežne boli dohodli.
       „Pravdaže bude dobrá, čo by nebola,“ horlivo pritakával Adam. „Vari sme my dvaja dakedy nevypálili poriadnu pálenku, ha?“
       Jožo súhlasne prikývol, hej, sused má pravdu, také sa ešte nestalo. Starostlivo skontroloval, či plamene pod kotlom tancujú ako treba a spokojne sa narovnal. Zatiaľ šlo všetko ako po masle.
       Odlesky z blkotajúceho ohňa hádzali po dvore podivné obrazce a matne osvetľovali ich tváre. Mesiac jasne svietil na bezoblačnej oblohe posypanej nespočetnou spŕškou hviezd. Aj vzduch nehybne stál, ani len závan nepohol konármi stromov v Jožovej záhrade. V žiadnej inej, ani v tej dlhočiznej Rejtovej, čo merala rovných dvestopäťdesiat metrov, takže v nej človek nedovidel konca. Susedila priamo s Jožovým pozemkom, vlastne ich ani neoddeľovali ploty. Načo aj? Jozef s nebohým Štefanom sa od detstva znášali, ako keby boli vlastní bratia. Dobré susedské vzťahy udržiavali celé roky. A to im vydržalo až do osudnej jesene lanského roku. Jožo vzhliadol k nebu, Pišta mu chodil po rozume v posledných dňoch azda až pričasto. Možno preto, že naposledy sme spolu pálili pálenku presne tu a zhruba v rovnakom čase ako teraz – preletelo mu hlavou.
       V tme za ich chrbtami sa ozvali tiché kroky. Ľahké, ženské, nie ťažkopádne ako kroky muža.
       „Chlapi, nechcete si zahryznúť voľačoho?“ ozvala sa tlmeným hlasom Kata, Jožova žena. „Aha, tu, doniesla som vám kus slaniny a čerstvého chleba,“ vynukovala ochotne.
       „Nó, nedbám,“ zatiahol Adam. „Pri robote rýchlejšie trávi,“ vyškeril sa na Katu.
       „Tak, tak, veď preto som vám to priniesla, nieže vám budú v žalúdkoch hudci vyhrávať, a potom sa pálenka nebude dať ani okoštovať,“ podpichla ich so smiechom.
       „Ešteže tak to!“ našpúlil ústa bucľatý Adam a už sa aj naťahoval za jedlom. To on neodmietol nikdy, rád sa najedol pri každej príležitosti a slastne si vychutnával každé jedno sústo. A takisto nikdy nešetril nadšenými slovami chvály, preto ho gazdiné v Porube rady kedykoľvek hostili. Každej vedel brnknúť na tú správnu strunu a ženy sa mu zasa rady zavďačili dobrotami.
       Jožo, na rozdiel od Adama, len mechanicky prežúval, akoby si precvičoval čeľuste, či mu ešte slúžia, ako majú. Myšlienkami bol bohviekde. No Kate stačil pohľad na jeho zadumaný výraz v tvári a hneď vedela, kde sa mu myseľ zasa zatúlala. Hej, jej to v posledných dňoch tiež napadlo.
       „Myslíš na Pištu?“ šepla.
       Jožo sa strhol a pozrel na ženu.
       „Že či si zasa myslel na Pištu,“ zopakovala Kata a skúmavo mu hľadela do tváre.
       „Uhm,“ prikývol mlčky. Ani najmenej netúžil teraz rozoberať tragickú udalosť z minulého roku. Dokonca ani rozmýšľať o tom nechcel, no darmo si to zakazoval, spomienky sa rojili ako včely pri úli a odprisahal by, že mu bzučia v hlave rovnako nahlas. Aj vtedy, v auguste pred rokom s Pištom pálili, tak ako teraz s Adamom. Vždy to tak robili, a nielen to. S čímkoľvek bolo treba susedovi vypomôcť, vždy boli jeden druhému naporúdzi. Už ako chlapci, neskôr mládenci, či zaopatrení chlapi s rodinami. A koľko sa len spolu navystrájali kadejakých vylomenín; keby Jožo začal v duchu vyratúvať všetky, skončil by možno nadránom.
       Roky plynuli a veľa sa toho zmenilo. Vojna neušetrila ani Porubu. Začiatkom novembra do nej vtrhli Nemci, aby ju celkom spustošili. Bolo to pár týždňov po tom, ako sa Jožo s Pištom u nich doma o niečo viac potúžili pálenkou, čo sa im tak vydarila, aby zahnali ponurú sychravosť nadchádzajúceho večera. Ľudia dostali od partizánov varovanie, aby sa poskrývali v okolitých lesoch. Každý, čo mal päť pohromade, pochopil, že ide do tuhého, vzal len to najnevyhnutnejšie a utekal si zachrániť vlastnú kožu. Jožo dodnes nevie, prečo tam Pišta zostával, ani ako sa to zomlelo. No keď bolo po všetkom, Pištu našli zastreleného vedľa humna v tej jeho dlhočiznej záhrade. Možno len akurát šiel na poslednú chvíľu okolo, azda chcel ešte nazrieť dovnútra, alebo vypustiť dobytok, že možno ujde a sám ho potom nájde niekde pri kraji lesa . To už vie len Boh a jeho duša. Pišta bol majetný gazda, aj vtedy mal na sebe skoro nové ručne šité topánky, poriadne drelichové nohavice a kitľu, doma tkanú košeľu. Iba tú jej belosť špatili roztečené škvrny tmavočervenej krvi...
       Jožovi pri tej spomienke navrela v hrdle hrča, rozžuté sústo akoby mu narástlo v ústach a ani dnu ani von. Urobil pár krokov dozadu a mocne si odpľul, aby sa ho zbavil a s ním azda aj mdlej príchuti smrti, čo sa mátožne vznášala v jeho hlave. Natiahol sa za pohárom vody, čo mu podávala Kata. Tá až pridobre vedela, čo sa odohráva v mužovom vnútri. Veď aj ňou hlboko otriaslo, keď sa dozvedela o tragickom konci suseda Rejtu, tiež sa z toho dlho nedokázala spamätať. A čo potom Jožo, ktorý sa s ním odmala hrával, spoločne drali školské lavice, kurizovali dievkam, stavali máje, zapichávali turíčne liesky na okrajoch rolí na ich ochranu pred neúrodou, alebo na Štedrý večer s ostatnými mládencami vypúšťali prasce z chlieva tým gazdom, ktorí mali doma fešné dcéry? A ani potom jeden na druhého nezabudli, a Pišta, hoci bol majetkovo na tom podstatne lepšie než Jožo, mu to nikdy nedal pocítiť ani len náznakom. Práve naopak, neraz jeho rodine nezištne vypomohol, keď bolo treba. To všetko Kata veľmi dobre vedela, a tak sa nedivila tej jeho zamĺknutosti, čo ho odrazu prepadla.
       „Pozerám, že sa nám voda už dočista minula,“ zaznel odrazu do ticha Adamov hlas. Sklonený nazeral do prázdnych vedier, či sa na dne predsa len čosi nezaleskne. „Pomaly už hádam aj bude treba doliať,“ hodil pohľad smerom ku kotlu.
       Jožo sa mimovoľne otočil k Rejtovej záhrade. Tam, uprostred nej stála studňa, z ktorej si naberali vodu. Veď tak to robievali stále a nikomu nepripadalo čudné, že chodievajú po vodu do susedovej studne. Načo budeš kopať vlastnú, v mojej je vody dosť pre obe rodiny, povedal mu vtedy Pišta a tak aj bolo. Keď potrebovali vodu, to buď on, Kata alebo niektoré z detvákov vláčili vedrá od suseda. Jožovi vlastne až doteraz ani nenapadlo pozastavovať sa nad tým, či by po Pištovej smrti predsa len nemal začať pomýšľať na vlastný zdroj vody. No, ešte si to nechám prejsť hlavou, pomyslel si a zohol sa po dve plechové vedrá.
       „Dobre to tu strážte, o chvíľu som späť,“ žmurkol na Adama a otočil sa postávajúcej dvojici chrbtom.
       Tma pod stromami bola o niečo hustejšia než na dvore, no jas mesiaca v splne bol natoľko prenikavý, že dobre videl, kam stúpa. Dokonca keď sa vymotal spopod košatých korún stromov, mal jasne ožiarenú záhradu ako na dlani. Rozoznával každučký detail, takmer ako za bieleho dňa. Vpravo od neho sa črtali tmavé obrysy humna, presne toho, pri ktorom našli Pištu. Joža opäť striaslo. Drevená stodola ho mocne priťahovala, nie a nie od nej odtrhnúť oči. Stál tam ako primrazený a nemohol sa hnúť. Myšlienky na mŕtveho kamaráta sa na neho opäť vrhli ako krvilačné šelmy na svoju bezbrannú obeť. Akoby sa mu pred vnútorným zrakom odvíjal film: Pišta kráča po tráve k humnu, sám, s prázdnymi rukami, ignorujúc nebezpečenstvo. Musel predsa vedieť, čo sa v Porube deje, no nedbal na to. On si zakaždým urobil podľa svojho, odmlada bol taká nátura. Ktovie, čo sa mu vtedy preháňalo hlavou, čo ho nútilo zastávať v dedine plnej Nemcov, dumal Jožo. Pišta ide ďalej, možno sa i obzrie cez plece, či mu nie sú v pätách, humno má už pomaly na dosah. Ešte pár krokov, a stojí pred drevenými vrátami. Naťahuje ruku, už sa ich takmer dotýka, keď povetrie pretne ostrý výkrik, nepripúšťajúci žiadny odpor: „Steht! Steht!“ Potom ešte začuje rýchly dupot vojenských čižiem, netuší, koľko ich je, rád by to zistil, chcel by sa pozrieť do tváre tým neznámym cudzím vojakom, ktorí prišli drancovať jeho rodnú dedinu. Pišta sa možno i obzrel, azda sa akosi prudšie zvrtol, urobil nejaký pohyb, čo ich vyprovokoval. Ktohovie? Samopaly neúprosne zaštekali, ich ozvena sa odrazila od Vihorlatu a ako umieráčik sa niesla po okolí. Pištove naširoko roztvorené oči nechápavo hľadia do prázdna, už nevníma tváre tých, na ktorých bol toľko zvedavý, záhrada, stodola, postavy nemeckých vojakov, všetko sa mu zlialo do nesúrodej mäteže. Farby i kontúry strácali na jasnosti, tmavli, strácali sa... Do tela sa mu zahryzol ľadový chlad a svojimi neľútostnými zubiskami ho chcel rozkmásať na kusy. No jemu to už bolo v tej chvíli jedno, mäkká tma ho celého obostrela a na svojich krídlach odniesla všetku bolesť, strach a beznádej.
       Jožovi prebehli po chrbte zimomriavky. „Došľaka, ty somár, už dosť, prestaň!“ zamumlal si sám pre seba a nasilu odvrátil tvár od stodoly.
       Svrčky v záhrade cvrlikali tak hlasno, až to v v tom mĺkvom tichu rezalo uši. Kdesi na konci dediny ťahavo zavyl pes a Jožo konečne vykročil ďalej. Nepokosená tráva sa mu obtierala o lýtka a drobné bodliaky sa mu lepili na nohavice. Striebristé mesačné svetlo sa rozlievalo po záhrade a ukazovalo mu cestu. Studňa už bola blízko, to len stará hrčavá hruška, čo stála rovno pred ním ako skrútená babizňa, mu bránila vo výhľade. Už som ju mal dávno vyrezať, iba čo tu zbytočne tieni a niet z nej žiadny osoh, preblesklo mu mysľou, keď obchádzal v hustej tráve polovyschnutý vysoký strom. Hlavu mal sklonenú, díval sa popod nohy, aby nezakopol o dajaký spadnutý konár, ako minule, keď sa takmer prekopŕcol. Odrazu ho čosi prinútilo zdvihnúť oči od zeme. Akýsi zvláštny, nevysvetliteľný pocit, celkom neznámy i dôverný zároveň, sa mu rozliezal po tele ako šík mravcov. Netušil, čo to je, no bolo to tu. Odrazu pochopil. Tesne pri studni, rovno pred jeho užasnutým zrakom stál Pišta. Pri nohách mal položené jedno vedro a druhé sa práve chystal spustiť dolu do studne. Nie, Jožo by dal ruku do ohňa, že sa mu to nesníva. Videl ho úplne zreteľne, tá známa stredne vysoká postava, ani štíhla, ani silná, tak akurát, tmavé vlasy, ba celkom jasne videl i tie jeho fúzy. Aj oblečené mal na sebe to, v čom ho zvyčajne vídaval – bielu košeľu a nohavice z drelichového plátna.
       Jožo preglgol naprázdno. Vypliešťal oči na mužskú postavu pri studni. Vtom si uvedomil, že tu stojí sám uprostred noci v Pištovej záhrade a hľadí na... áno, na jeho ducha! Pocítil, ako sa mu zježili vlasy na hlave a telo mu zachvátila neovládateľná triaška. Ustúpil pár krokov dozadu, stále ohúrene hľadiac na mŕtveho kamaráta, ako naberá vodu. Vyzeral celkom ako predtým, a keby Jožo nebol býval očitým svedkom toho, ako ho pochovávali, nikdy by neuveril, že pred sebou vidí človeka, čo je už rok nebohý. Že toto všetko môže byť pravda. Jožo sa mocne štipol do predlaktia, tak ako to radia znalí ľudia, no obraz pri studni zostal nezmenený. Kristepane! – chcelo sa mu zvriesknuť, no z úst sa mu nevyšla ani hláska. Len ťažký povzdych sa mu nakoniec vydral odkiaľsi z hĺbky hrude, aby mu ju snáď neroztrhlo od toľkého potláčaného zmätku. Ako si mal zdravým sedliackym rozumom vysvetliť to, čo sa v tejto chvíli odohrávalo rovno pred ním? Veď je úplne triezvy, dnes nemal v ústach ani kvapku tuhého, ani ničoho iného. Ani chorý nie je, horúčku nemá, žeby mohol mať nebodaj z nej takéto vidiny. Jožo stále kráčal pospiatky ako rak, s očami prilepenými na strašidelný úkaz, až kým nenarazil hlavou do prevísajúceho konára hrušky. V tej chvíli ani čo by sa spamätal, jedno vedro mu s rinčaním vypadlo z ruky, zahrabol po ňom a v mihu sa zvrtol a hnal sa krížom cez záhradu späť k Adamovi a Kate.
       „Matička svätá, a s tebou je zasa čo?“ zaúpela žena, keď zbadala výraz jeho tváre. „Čo sa stalo, vyzeráš, akoby si tam stretol samotného rohatého!“ Chcelo sa jej do neho trošku zarýpnuť, podpichnúť ho, no hneď jej došlo, že čosi nie je v poriadku.
       „Veď vrav, čo sa...“ zarazila sa uprostred vety a zalapala po dychu. Odrazu ako by sa jej v hlave rozjasnilo: Pišta, naisto to súvisí s Pištom! Zmĺkla a len visela očami na mužových perách, kedy konečne prehovorí. Aj Adam nechal všetko tak a podišiel bližšie.
       Jožo sa párkrát zhlboka nadýchol a vydýchol, aby utíšil rozbúchané srdce a na chvíľku privrel oči. V duchu si vybavoval celý obraz, kúsok po kúsku skladal dohromady desivú mozaiku.
       „Na, daj si, to pomôže,“ pristrčil mu rovno k perám poldecák Adam. To Kata zaraz bežala do kuchyne a chytro doniesla fľašku ostrého ešte z vlaňajška, keď sa svojím ženským inštinktom dovtípila, že Jožovi sa tam asi prihodilo niečo, čo sa nedá vysvetliť bežným rozumom.
       Jožo zaklonil hlavu a vlial do seba poldecák, až mu zabehlo a s uslzenými očami od prudkého kašľa chvatne prikývol, keď ho Adam zo tri razy mocne vybuchnátoval po chrbte, aby sa mu uľavilo.
       „Tak čo, už je lepšie?“ starostil sa Adam a skúmavo mu hľadel do bledej tváre. „No, nevravel som?“ uškrnul sa napokon spokojne. „Len si sa nemusel do toho zas až tak hrnúť, skoro ťa tu zadusilo,“ potľapkal ho po ramene.
       „Tak ako?“ spýtavo zabodla do Joža zrak Kata. Videla si už muža v kadejakom stave, ale toto tu ešte nebolo.
       „Pišta,“ hlesol Jožo. „Tam pri studni. Videl som ho tak, ako teraz vás dvoch. Stál tam s dvomi vedrami a jedno akurát spúšťal dnu.“
       „Počuj, chlape, neondej sa,“ vyhŕkol Adam. „Akýže tam Pišta, ten je, chudák, už dávno pod zemou. To sa ti isto len voľačo zazdalo. Pozri, je noc, mesiac jasne svieti, to sa tam určite len mihol tieň niektorého zo stromov. Veď je ich tam požehnane,“ vyhováral mu to sused.
       Jožo krútil hlavou. Nie, darmo doňho Adam hudie, on vie najlepšie, čo pri Rejtovej studni videl. A ani blázon nie je, to by mohla pokojne odprisahať jeho žena i ich troje detí. A aj iní, čo ho dobre poznajú.
       „Takže ty tvrdíš, že Pišta Rejta, čo je už skoro rok mŕtvy, tam ťahal vodu vo vedre?“ opáčila Kata a obrvy jej v širokom oblúku vyleteli dohora. Ona to na rozdiel od Adama celkom neodvrhla. Žene je už asi prirodzene dané, že je skôr náchylná veriť na rôzne veci a úkazy, čo sú medzi nebom a zemou, než muž.
       „Uhm,“ prikývol Jožo.
       „A... a ako vyzeral?“ vyzvedala ďalej.
       Jožo mykol plecami. „Žiadna zmena, bol presne taký ako vždy.“
       Adam odbehol skontrolovať, či je s pálenkou všetko v poriadku, a neustále krútil hlavou. Niežeby si snáď myslel, že susedovi preskočilo, božechráň, to nie, len nebol na čosi také zvyknutý. U nich doma sa reči zaváňajúce bosoráctvom veru neviedli. Ale na druhej strane, Joža poznal dobre. Ak niekedy voľačo tvrdil, tak si za tým aj stál. Preto mu to teraz toľko vŕtalo v hlave.
       „Ty, Jožo, a čo keby sme sa... no, keby sme sa tam zašli mrknúť, hm?“ otočil sa k nemu.
       „Takže mi neveríš, čo?“ otrávene hodil rukou Jožo. Nemal chuť nikoho presviedčať o svojej pravde, každý nech si verí čomu chce. „A myslíš si, že som dáky chmuľo, čo si potrebuje vymýšľať báchorky o duchoch, nie?“
       „Čo sa ježíš, ja som nič také nepovedal,“ bránil sa Adam. „Len by som tam i ja rád zašiel pozrieť, nič viac,“ ohrnul mäsité pery.
       „Nedbám, ako chceš.“
       „I ja idem s vami,“ odhodlane zdvihla bradu Kata. Také niečo si nechcela nechať ujsť. Báť sa nebála, veď už ako decko sa odvahou vyrovnala chlapčiskám v dedine, a nakoniec, keď ich bude viac, dodajú si navzájom guráže.
       Tri postavy sa pod rúškom noci ostražito zakrádali opustenou záhradou. Pozorne našľapovali ako mačky na love a očami jastrili na všetky strany. Ak tu voľačo je, či už človek alebo duch, niektorý z nich ho zbadať musí. Jožo kráčal popredku, viedol ich priamo k studni, tou istou cestou, ako šiel len pred chvíľou. Už tam takmer boli, pokrútená hruška stála rovno pred nimi. Jožo sa obrátil k dvojici za sebou a prstom na perách im naznačil, aby ani nemukli. Opatrne vystrčili hlavy spoza konárov a dívali sa na siluetu studne, jasne ožiarenú mesačným svetlom. Nič. Ani len náznak prítomnosti niekoho alebo niečoho.
       „Nevravel som? Žiadny duch, ani nič podobné,“ sklamane zatiahol Adam.
       Jožo na to nepovedal ani slovko, len ďalej uprene hľadel na studňu. A predsa tu bol, videl som ho, zanovito si opakoval v duchu. Čo na tom, že teraz tu už nie je? O opaku ho aj tak nik nepresvedčí.
       „Poďme späť, lebo prídeme aj o pálenku,“ otočil sa Adam a zberal sa na odchod.
       „Počkajte, počkajte, aha, tam!“ odrazu pridusene vykríkla Kata. Rukou ukazovala pred seba. „A čo tie dve vedrá?“ vyletelo z nej vzrušene. „Veď tie nie sú naše, tie predsa Jožo doniesol so sebou!“
       Chvíľu všetci traja vyvaľovali oči na dve vedrá pri studni. Potom sa krok za krokom ku nim priblížili, aby si ich lepšie obzreli.
       „Pozrite, sú naplnené vodou až po okraj,“ šepla Kata. Dlaň si pritískala na ústa a v úžase od nich nevedela odtrhnúť zrak. Potom pomaly zdvihla hlavu a pevne pozrela mužovi do očí: „Tak vidíš, Pišta na teba nezabudol ani po smrti. Vedel, že ti treba pomôcť, tak to urobil. Tak ako to on vždy zvykol...“






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 2389