login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Nedotknutá

@ :: Poviedky ::     Jul 11 2007, 03:22 (UTC+0)

Táto historická fotografia z Drienovca pochádza z približne rovnakého obdobia ako skutočný príbeh spracovaný do poviedky. Avšak muž na fotografii nemá s daným nevšedným príbehom nič spoločné.

Miesto: Drienovec ; okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková

       Hmla sa prevaľovala medzi nahými konármi stromov a sadala na jeseňou vyprázdnené polia a lúky. Zatvárala vráta stajní, durila sliepky z hnojiska a gúľala sa v tichosti ponad cestu. Olizovala strechy domov, kopŕcala sa ponad zapriahnutý voz s koňmi, na lesklých hrivách ktorých sa menila na drobné kvapôčky, stekajúce po svalnatých nohách zvierat a padajúce pred ich kopytá.
       Voz sa pomaly plnil. Ištván sa vyzliekol z kabátca a vyhrnul si rukávy na košeli. Potil sa ako uprostred horúceho leta. Nakladanie chcel dokončiť skôr, ako sa celá dedina postaví na kraj cesty a bude si ho obzerať zo všetkých strán. Ohovárať ho. Možno sa mu budú aj vysmievať. Snažil sa napratať na voz všetko naraz. Načo by chodil dvakrát? Ukladal po poriadku, aby sa nič nezničilo, nepolámalo, ani cestou z voza nespadlo. Drevený kufor so šatstvom, nejaké to náradie a tiež kosu. Na tú nedal dopustiť. Vedel ju vykuť, že bola sťa britva a jagala sa ako vodná hladina, v ktorej sa napoludnie kúpavalo slnko.
       „Beriem len to, s čím som prišiel. Pridám vrece s múkou a štyri s obilím. Aj raž, aj pšenicu. Za robotu. A zo senníka vezmem do plachty seno a nahodím aj trochu slamy. Včely tu nechám. Cez zimu si vykrešem nové úle a na jar budem mať nový roj,“ oznámil svojej žene Eve. Bývalej žene. V liste, ktorý došiel až z Ríma stálo, že ich sobáš je zrušený. Anulovaný. Tak povedal pán farár, ktorý Ištvánovu žiadosť spísal a poslal pápežovi. Len tade viedla cesta k slobode. Nemohol sa len tak pozbierať a odísť. Oženil sa a sľúbil, že sa postará aj v dobrom aj v zlom. Stál pri žene, keď jej rodičia nechceli dať to, čo nasľubovali a stál pri nej aj keď bola úroda lepšia ako za ostatné dva roky. Neopustil ju, keď sa s ním z trucu týždeň nezhovárala. Bol pri nej vo dne, bol pri nej v noci. Hoci na druhej posteli. Ale bol tam a keby sa nebodaj niečo – pomohol by.
       Eva sedela na prípecku a medzi prstami žmolila roh zástery. Oči jej blúdili po hlinenej podlahe, akoby tam mali nájsť odpoveď na všetky nevypovedané otázky. Ani brvou nepohla. Už dlhé mesiace vedela, že sa toto stane. Nežila však v očakávaní konca, vari do poslednej chvíle dúfala, že si to Ištván rozmyslí. Hoci – rozmyslieť si to mali jej rodičia. Najmä jej otec. Už sa jej prestali triasť ruky, aj kolená sa utíšili, neposkakovali ako pri tanci. Keď si jej muž skladal holenie do plátennej kapsy, z Evy akoby padol obrovský balvan, čo ju už vyše roka tlačil k zemi. Nepozerala inam, len na podlahu.
       „Vezmi si, čo chceš. Mne to chýbať nebude. Vezmi všetko, čo by mi ťa pripomínalo. Nech ma to nermúti.“
       Ištvánove ruky zastali vo vzduchu. Telo sa mu naplo ako luk. Chvíľu sa zdalo, že namieste skamenel. Ako Lótova žena.
       „Tebe bude ľúto? Čoho? Že nemáš paholka, čo sa stará o gazdovstvo?“
       „Hej. Bude mi ľúto, že tu nie si. Kravy zožerú seno, čo im iná ruka naloží. Polia sa na jar podvolia pluhu, ktorý vedie pomocník. Len ja... Len mne sa bude ťažšie žiť. Samej. Žena bez muža nemá pravdu ani právo na svojej strane.“
       „Rodičia ti nájdu ženícha s gazdovstvom, ktoré pridajú k vášmu. Nie k tvojmu, lebo ty nič nemáš. Len sľuby. S tými môžeš zatiaľ spávať,“ vyštekol muž ako na zlodeja, čo mu pred nosom kradne práve vyorané zemiaky.
       Ištván vedel, že ho Eva poslúchala, lebo sa ho bála. Muž väčšinou môže ženu zlomiť kde je najhrubšia, ale povoľuje sa, aby jej urobil radosť.

       V Drienovci nebolo ani jedného kulaka. Žili tu bohabojní, pracovití gazdovia s nie viac ako desiatimi až pätnástimi jutrami pôdy. Potom tu boli vyučení stolári a murári, ktorí nevlastnili polia, venovali sa remeslu a doma chovali len kravu na mlieko a prasa na mäso. Eva bola jedinou dcérou bohatého gazdu. Keď mala sedemnásť, bol najvyšší čas vydať ju. Rodičia jej hľadali mládenca, hotového gazdu, ktorého netreba učiť, čo s poľom po jarných dažďoch a ako uchovať obilie suché až do novej úrody. Tiež takého, čo sa prižení, a ktorý bude schopný sa o svoju rodinu dobre postarať. Nech si Eva nezoderie ruky po lakte, nech má viac ako doteraz.
       Ištván pochádzal z Dvorníkov. Bol od Evy o šesť rokov starší, mal vlastný dom, pole, kone a zo päť úľov včelstva. Med, ktorý predával, bol zlatožltý, hustý, lahodný a vyliečil zapálené rany aj bolesť na prsiach, či chrapľavý kašeľ. O Eve mu povedal krstný. Veľmi ju chválil. Že je rúča, pracovitá a bohatá. Ich manželstvom by sa majetky znásobili a z Ištvána by sa razom stal majetný gazda, s poliami a statkom, ktoré by patrili len jemu. Na ktorých sám rozkazuje. Sobáš bol od nepamäti prostriedkom na spájanie pozemkov, a dvoch, navzájom si cudzích duší.
       Pred dvoma rokmi, po skončení poľných prác, prišiel Ištván aj krstným na vohľady. Aby sa mladí spoznali, aby sa rodičia dohodli. Každý z nich vedel, že obzeranie si domu a statku a vypytovanie sa na poslednú úrodu, to všetko bolo súčasťou predmanželskej dohody. O tom, kto si čo do spoločnej chalupy prinesie. Pripíjalo sa na zdravie, ale vari aj na každú kladu na strope, každé zrnko obilia v komore, na každú zdravú kravu a silného koňa.
       „Ištván bude dobrým gazdom,“ chválil budúceho ženícha jeho krstný. „Už teraz je doma, v Dvorníkoch, známy svojou usilovnosťou. Môžete sa opýtať. Nikto nepovie zlé slovo na jeho stranu.“
       „Aj naša Eva je robotná. Nelíha do postele, kým nedokončí, čo začala. Dáme jej veno, že sa zaň nebude hanbiť. Je silná a zdravá. Porodí pekné deti. “
       „No veď tak. Ištván donesie kone s vozom, aj nejakú hotovosť.“
       „My pridáme nový dom, tučné periny nastlané na dvoch posteliach temer až po strop, desať jutár pôdy a nejaké pasienky.“
       Dohoda sa spečatila tľapnutím do dlaní. Mladí po sebe pokukovali, Eva sa hanblivo červenala a Ištván si trel dlane o nohavice, obopínajúce jeho svalnaté stehná. Cítil sa nesvoj. Dohadovanie sa trvalo príliš dlho a on bol zvyknutý pracovať. Neposedel ani chvíľku. Vždy mal k čomu ruky priložiť. Už sa videl, ako gazduje na drienovskom statku. Plánoval, čo kam na jar zaseje a tiež, že jeho prvorodeným bude syn. Eva sa mu ako žena celkom pozdávala. Veril, že z nej bude dobrá matka. Veľa toho nenarozprával. To nechal na krstného. Z rečí sa človek nenaje, ani po nich nič neostane. Slová sa rozplynú vo vzduchu a keby bol človek bez pamäti, ani by si na ne nespomenul. Zato práca! Po tej ostali stopy. A to mal Ištván rád. Pokosená lúka, zorané pole, nanovo natreté úle... Všetko svedčilo o jeho pracovitosti, o tom, že nezaháľa, nevyvaľuje sa pod orechom. Ak sa už rozhodol niečo povedať, tak len úsečne a k veci. Neokúňal sa, nechodil ako mača okolo misky s horúcim mliekom. Povedal rovno, čo si myslí. No jeho priamosť a strohá pravdovravnosť nebola vždy prijatá s porozumením.
       „Robiť svadbu v zime? Čo je to za novotu? Decembrová svadba lásku zmrazí,“ čertila sa Evina krstná mať.
       „To je predsa jedno kedy! Hlavné je, že budú svoji a majetky sa spoja. Čo tam po počasí,“ zastavil jej rečnenie Evin otec.
       Chýr o jeho gazdovstve a lakomstve letel krajom ako veterným vírom vláčené snehové hviezdičky. Bol bohatý, o tom nikto nepochyboval, ale pre zrnko raže bol schopný kľačiačky prejsť celú roľu.
       „Majetok, majetok,“ hundrala nespokojná žena. „A čo láska? Šťastie?“
       „Nech je rada, že jej nastávajúci nepríde len v jedných gatiach. Láska a šťastie prídu ruka v ruke s plnou komorou. Zvykne si.“

       Eva si zvykla. Tak ako predpovedal jej otec. Na všetko privykla. Na pohľad Ištvánových hnedých očí, sprvu plných očakávania, ktoré sa postupne menilo na zachmúrený, až hnevlivý výzor. Aj na noci, keď vo veľkej drevenej posteli spala po jeho boku nedotknutá, nepoláskaná. Po roku jej muž prikázal, aby mu ustlala na druhej posteli, že bude spať sám. Eva poslúchla. Bolo jej ťažko. Ešte aj jej rodičia spali v jednej posteli, a to je už hodne rokov, čo sú svoji. A ona, mladica, necelý rok vydatá, ona už bude spávať sama? Dobre vedela, čím to je, prečo sa jej muž nad ňu nikdy nenaklonil, aby ju objal. Ešte aj pri prácach dával pozor, aby sa nedotkol ani jej ruky. Spočiatku si poplakala, a keď sa odsťahoval zo spoločnej postele, skúsila výčitku: „Správaš sa ku mne ako k cudzej. Ani ma nepoláskaš, nepohladkáš. Protivím sa ti?“
       „Si moja žena. Neobzerám sa po iných.“
       „Potom prečo som aj po roku, čo sme svoji, plochá ako lata? Helena sa vydávala po mne a hojdá v kolíske syna. Margita chodí po dedine v požehnanom stave. Tlačí pred sebou svoje tučné brucho a blažene sa usmieva. A ja?“
       „Ty? Ty by si mala vedieť, že kde niet majetku, tam niet láskania! Povedz to aj rodičom. Dohodli sme sa a sľuby sa majú plniť. Kým tak neurobia, tak sa vnúčat nedočkajú! Kým nebudú zeme moje, nebudeš moja ani ty!“
       To bola posledná vec, na ktorú si Eva zvykla. Na to, že jej rodičia vedome zabudli splniť svoje slovo a neprepísali na Ištvána sľúbené polia a pasienky. Ona im to pripomenula. A nie raz. Matka krčila plecami a otec len mávol rukou: „Veď je to vaše. Dokumenty sa spíšu raz-dva. Ešte nezomieram. Sú dôležitejšie veci ako chodiť po úradoch.“
       Raz to bola sejba, potom žatva, potom bolo treba orať, zájsť do lesa po drevo, stáčať med, opraviť kolesá na vozoch... Nech však Ištván robil čokoľvek, stále mal na mysli, že nehrdlačí na svojom. Cítil sa ako sluha, ktorý seje a žne u gazdu, za čo mu ten dal zopár vriec obilia a dovolil mu pásť dobytok na jeho pasienkoch.
       Nikto nemyslel na Evu. Na to, že trpí najviac zo všetkých. Vydala sa za neznámeho. Bola k nemu dobrá, pokorná, splnila, čo mu videla na očiach. Nechcela za to nič. Len trochu pozornosti. Objatie, keď sa triasla pod perinou ako osika a silná túžba po pohladení ju priam nútila položiť ruku na Ištvánove telo. Keď zaspal, oprela sa o lakte a obzerala si ho. Dýchala s ním, usmievala sa na neho, v mysli ho pohládzala po tvári, krku, hustých kučierkach na hrudi. Tak rada by si položila hlavu na jeho mocné ramená. Túžila po nehe ako vyschnuté polia po daždi. Namiesto toho musela bojovať. Za muža, za rodičov. Za pokoj v dome. Bola ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Z jednej strany jej rodičia, stále vyčkávajúci s prepisom majetku. Z druhej strany Ištván, ktorý odmietal byť jej mužom, kým nemá sľúbené pozemky. Čo mala robiť? Rodičia už jej prosby ani nevnímali. A nech robila čokoľvek, nevedela sa Ištvánovi zapáčiť tak veľmi, aby zabudol na majetok a videl v nej ženu, hodnú lásky a milovania.

       Keď sa kosilo obilie, každý gazda si volal pomocníkov. Nie preto, že by to nezvládol sám či s príbuznými. Robili to preto, aby – podľa ich slov – dali do rúk chlieb tým, čo sa vyučili remeslu. Za posilu dostali krmivo, obilie na múku, slamu na podstielku. Ako to gazda pri dohode sľúbil. Aj Ištván sa chystal na prvú žatvu u svojej ženy.
       „Nezapriahol som ešte kone. Najem sa,“ sadal Ištván za stôl a čakal, až mu Eva naloží horúcej zemiakovej polievky.
       „Máš čas. Aj susedia sú ešte doma.“
       „To si iba ty myslíš. Som si istý, že Ďula Danko je už na poli. Treba zožať, kým obilie nezmokne.“
       Eve sa pri počutí hlbokého mužovho hlasu zježili chĺpky na rukách a po celom tele jej prebehli zimomriavky. Najradšej by ho teraz objala. Ako naberala jedlo, cítila, že ju muž pozoruje znepokojujúcim, spýtavým pohľadom. Odovzdane položila pred Ištvána plnú misku a bez slova sa zvrtla k peci. Ištván sa prežehnal a pustil sa do jedenia. Trápne ticho prerušovalo iba kikiríkanie kohúta na dvore a domáceho hlasné sŕkanie polievky z lyžice.
       „Ďula je na poli stále. Možno na voze aj spí,“ ozvala sa Eva nesmelo. „Ešte som ho nevidela ráno odchádzať z domu, ale ani večer prichádzať. A ty vravíš, že je každý deň v chotári.“
       „Veď aj je. My prídeme, a on už drie. My odchádzame, a on ešte ostáva.“
       „Dobrý gazda je to. Dobrý. Pracovitý.“
       „Vari ja nie som? Na svojom by som hrdlačil aj pod hviezdami. Ale takto...“ Ištván mávol rukou. Aj keď vetu nedokončil, jeho žena vedela na čo myslel.
       Už zažila, ako hádzal vidly do hnojiska s odhodlaním odísť z gazdovstva a vrátiť sa do Dvorníkov. Vykúkala spoza kuchynských dverí a tŕpla, aby to ozaj neurobil. Ištván bol bohabojný muž. Otriasol sa a znovu sa pustil do práce. Stále dúfal, že dostane to, na čom sa na vohľadoch dohodli.
       Videla aj to, ako hodil bič medzi zrelé obilie, zoskočil z voza, hundrajúc čosi o paholkovi a gazdovstve. Obišiel povoz zo dvakrát, kopal do drobných kamienkov na poľnej ceste, rozhadzoval rukami, no nakoniec sa pristavil pred koňmi, pohládzal ich po hustých hrivách, a napokon opäť vysadol na voz a pokračoval v ceste. Eva mu rozumela.
       „No... Ja pôjdem. Keď donesieš jedlo pre nádenníkov, tak vezmi dve fľaše pálenky. Lebo ostaneme v hanbe ako včera.“
       „To nie ja,“ snažila sa ospravedlniť Eva. „Mama chystala. Nevedeli sme, že tam bude toľko pomocníkov.“
       „Akože ste nevedeli? Kto tých ľudí volal pomáhať? Ja veru nie! Tvoji rodičia to všetko istili. Zavolali a chceli pomoc zadarmo? Už aj tej pálenky je im ľúto?“ hneval sa Ištván. Na krku mu navreli hrubočizné tmavomodré žily a hlas mu zdrsnel.
       Eva si už za necelý rok od svadby zvykla na jeho poznámky vznesené zvýšeným hlasom. Bože, nech už radšej ide, prosíkala v duchu. Mala strach. Teraz sa už vlastného muža bála.
       „Donesieme dve fľaše,“ povedala ticho, takmer ju nebolo počuť.
       „A čo šepkáš? Vrav, aby som ťa začul! Nie je koho zo sna prebudiť,“ poslednú vetu vyriekol priam výsmešne.
       „Viem,“ pritakala mu žena trochu hlasnejšie. „Sme sami. Keby si len vedel, ako si ma susedky obzerajú. Tie ich večné otázky o dieťati. A či je vina vo mne, či v tebe. Dávajú mi rady, čo si mám položiť pod vankúš a v akej bylinke sa umývať a čo ti mám uvariť. Ťažko mi je. Veľmi ťažko.“
       „Aj mne je ťažko! Babské reči nepočúvam a to isté radím aj tebe! Bol som na fare. Lebo toto nie je život! Požiadal som farára, aby nás rozdelil.“
       Eva spozornela, uprela oči na muža a bez dychu čakala, čo jej ešte povie.
       „Aj s tebou sa chce pozhovárať. Vravel som ti. Niet majetku, niet lásky. Niet polí, niet manželstva. Ostal som cudzí. Len robím od svitu do mrku, a nie na svojom. Nedotkol som sa ťa. Môžeš sa znovu vydať. A bude to ako po prvýkrát.“
       Eve sa jeho reč videla ako rapotanie. Bez záujmu. Akoby sa to všetko Ištvána ani netýkalo. On sa už rozhodol. Aj na fare bol. Ani si nevedela spomenúť, či sa už niekto v dedine rozvádzal. Budú ju vláčiť z úst do úst. Viniť ju. Keby bola porodila dieťa... Nikto nevedel, že to nie ona je chybná.

       Ištvánovi ostalo urobiť pár krokov ku dverám kuchyne, prejsť dvorom, švihnúť bičom medzi kone a odísť. Zrazu mu prišlo ľúto. Roboty, čo tu vykonal, plných komôr a tučného statku. To všetko on. Jeho zásluhou sa drienovský majetok zveľadil. Žena sa mu páčila, ale ako povedal na počiatku, toho sa držal až do konca. Zvesil z klinca klobúk a obrátil sa k Eve.
       „Nie si ty zlá žena. Ale ako som povedal. Sľuby sa majú plniť. Svoje som urobil...“
       „Už choď. Otec sa zastrájal, že príde, aby si neodviezol, čo je jeho.“
       „Ja neutekám! A nie som zlodej! Odchádzam s tým, s čím so aj prišiel.“
       „Viem. Mohol si sa premôcť. Možno, keby sme im dali vnúča, boli by povoľnejší. Papier z Ríma chodil tak dlho. Bolo času zmeniť náš život.“
       „O tom je škoda hovoriť. Som chlap a čo poviem, to platí. Minulej jari som sa prvý raz pýtal farára, čo mám robiť. O všetkom som ti povedal. Do leta bolo dosť času, aby vaši urobili, čo bolo treba.“
       Eva mlčala. Nikdy nezabudne na tú hanbu, čo zahalila jej telo a myseľ pri rozhovore s farárom. Pýtal sa jej, či si Ištván plní svoje manželské povinnosti. Presne tak sa jej pýtal. Manželské povinnosti. Čo mohla povedať? Klamať? Povedala pravdu. Že ona sa k nemu má, je poslušná, poriadkumilovná, čistotná a už je čas, aby mala dieťa. Ale muž si ju ako ženu nevšíma. Nikdy sa jej nedotkol. Spí sám na druhej posteli. A to všetko kvôli majetku! Ale to už nemohla povedať. Ešte by si farár zavolal na pohovor aj jej rodičov. Taká potupa!
       Teraz tu stála pred mužom, o ktorom vedela všetko, no nikdy necítila chuť jeho pier. Mala zmiešané pocity. Na jednej strane jej bolo ľúto, že jej manželstvo skončilo neúspechom. Na strane druhej sa jej uľavilo. Už nebude musieť bojovať a poslúchať na dve strany. Teraz sa bude starať o seba. Lebo v jednom jej otec pravdu nemal. Plná komora neprinesie lásku a šťastie. Je dobrá iba na to, aby sa mal gazda s čím chváliť.
       Keď sa Ištvánov voz pohol spred domu, vyšla na dvor a hľadela za ním, kým sa nestratil v hustej hmle.








***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.





čitateľov: 2994