login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Náhle zjavenie

@ :: Poviedky ::     Jul 11 2007, 02:36 (UTC+0)

Poruba pod Vihorlatom v lete 2007

Miesto: Poruba pod Vihorlatom ; okres Michalovce
Čas: okolo roku 1920
Autor: Eva Hajdu

       Ďuro sa nespokojne zahniezdil. Uprene hľadel na svoje mohutné ruky, mal ich naozaj nezvyčajne veľké ešte aj na chlapa. Vraj hotové medvedie laby, uťahovali si z neho doma v Porube. Teraz však sedel vedno so švagrom Ondrom v susednej Jovse na drevenej lavici vonku pred mlynom, čo patril starému Pavlovičovi. Trpezlivo vyčkávali, až im mlynár konečne zomelie zrno na bielučkú múku. Už tu dnes raz boli, ešte predobedom, lenže mlynár im rovno povedal, že zbytočne budú strácať čas, na počkanie im zrno veru nezomelie, lebo musí najprv vybaviť tých, čo prišli pred nimi. Darmo, žatva bola v plnom prúde, a gazdovia i obyčajní ľudia, čo mali kus voľajakej tej roličky, každý chcel mať prvú múku zo svojho čo najskôr. A Pavlovič s pomocníkmi, čo sa ako oháňali, nestíhali všetko zvládnuť tak, ako si to mnohí predstavovali. Ďuro s Ondrom teda sprobovali šťastie až neskoro večer, no i tak museli ešte čakať. Dnes bolo v mlyne ako na potvoru oveľa viac roboty ako zvyčajne, a akoby už to nestačilo, ešte sa aj na rad dostali ako poslední. No aspoň ich mlynár tentoraz neposlal domov naprázdno, sľúbil, že im zrno pomelie, keď trochu vyčkajú.
       Čas sa vliekol, jedenásť už dávno minulo a hustá tma zahalila všetko naokolo. Nie div, že ich už oboch zhrýzala nedočkavosť. Počkať predsa počká každý, a ochotne, veď len na svoje čaká, ibaže aj trpezlivosť má istú mieru. A Ďurovi už pomaly dochádzala. Zboku fľochol na Ondra, či aj jeho tak mrle žerú. Šťúply Ondro sedel s privretými očami, akoby sníval, a zdalo sa, že čas ho ani najmenej netrápi.
       „Čo švagrík, vari ťa na berie spánok?“ zľahka doňho štuchol lakťom.
       Ondro sa strhol, akoby sa naozaj v tej chvíli prebral z driemot a pokrútil s úsmevom hlavou.
       „Čoby ma bralo, ani nie, len som si tak v duchu voľačo predstavoval,“ zatváril sa tajnostkársky. On bol furt taký, odkedy si ho Ďuro pamätal, ešte keď si ani rodina neboli. Ondro, ten mal stále naporúdzi kadejaké podivné historky, a sem-tam sa o ne i podelil, keď zistil, že má okolo seba vďačných poslucháčov. Ináč radšej mlčal a rozoberal ich len sám so sebou.
       „No nevrav, a čo také, hm?“ zdvihla sa v Ďurovi vlna zvedavosti. Vlastne ani nie takej naozajstnej, jemu bolo jedno, čo sa Ondrovi preháňa v hlave, to len aby zahnal nudu.
       Ondro sa akosi zvláštne pousmial a naklonil hlavu. Zadíval sa kamsi pred seba, akoby nebodaj videl aj v tme ako mačka. Potok, ktorého sila roztáčala drevené koleso mlyna, hlasno klokotal v nehybnej tíšine letnej noci. Kdesi v diaľke ostro zaškriekal akýsi vták. Ondro stále mlčal, ani čo by nepovažoval hrmotného Ďura za hodného odpovede.
       „Veď nerob tajnosti,“ dobiedzal zasa Ďuro.
       „Ále,“ zatiahol nakoniec pomaly Ondro, „len som sa tak zamyslel. Zaujímalo by ma, či je to naozaj pravda s tými vílami na Poľane,“ riekol zasnene.
       - No a je to tu, nevravel som, že je to čudák? – preletelo Ďurovi hlavou. „Hádam len neveríš na také sprostosti?“ zachechtal sa posmešne. Čakal, že švagor mu porozpráva voľačo také, z čoho môže mať poriadny chlap osoh, a on vraj víly! Ech, veru, trubiroh je to, čo verí na mátohy a podobné somariny, pravdu majú podaktorí Porubčania, čo Ondra poznajú lepšie. Vari je to normálne, aby v dnešných časoch chlap veril na babské táraniny?
       Ondro zmĺkol, a Ďuro nevedel, či sa urazil, alebo mu len nechce nič viac prezradiť. Pre tmu mu poriadne nevidel do tváre a svetlo petrolejky z mlyna bolo prislabé. Ale keď už raz začal, tak nech aj dokončí.
       „Prečo by to mali byť len sprostosti?“ nedal sa nakoniec Ondro. „Veď nejeden uhliar či drevorubač ich videl na vlastné oči tancovať na lúke pod Vihorlatom. A potom sa kúpali v studničke,“ vysvetľoval horlivo Ďurovi. „Len si predstav toľkú krásu, vraj majú dlhé svetlé vlasy po pás, štíhle telá s ladnými krivkami, nádherné tváre... Vraj sú také jemné ako vánok a keď tancujú, priam sa vznášajú.“
       Ďuro ho takého nepoznal. Udivene na neho hľadel a uvažoval, či sa mu vari pomútil rozum, alebo sa len so Zuzou doma poriadne pochytili, a Ondro si teraz potrebuje uľaviť.
       „A okrem toho, veď aj iné veci tu v okolí Poruby už ľudia videli,“ pokračoval Ondro. „Vari si nepočul o tej ruke s lampášom tam pod lesom pri Karme, ha? Podaktorí vravia, že je to duch nejakého mŕtveho zememerača, čo naschvál zle vymeral pozemky, a teraz nemá kvôli tomu pokoja, tak sa s tým svojím svetlom preháňa hore-dolu po poliach. A čo ten prízrak, čo sa zjavuje tu na moste?“ dorážal ďalej ako neodbytná osa. „Len sa nerob, že si nič nepočul o tých splašených koňoch, čo sa nechceli hnúť z miesta!“
       Ďuro len krútil hlavou, prstami sa štipkal do mocného stehna, a potom sa hlasno rozosmial: „Ondrík môj, ak chceš počuť môj názor na toto všetko, tak ti vravím, že sú to len táraniny opitých chlapov, čo si pri robote v lese poriadne uhli a starých báb, čo nemajú nič iného na robote, tak len roznášajú po dedine pletky alebo takéto donebavolajúce nehoráznosti! Víly, prízraky, strašidlá, pche!“ odfrkol pohŕdavo. Iste, aj on už počul o kadečom, ale on má ešte hlavu jasnú, pálenku pije striedmo, dokonca ani v krčme ho veľmi nevídať, to nie ako ostatných chlapov. Ba aj do kostola chodí so ženou každú nedeľu, takže on sa kadejakých nečistých síl obávať nemusí. Každý nech si spytuje svedomie ako uzná za vhodné, on vie svoje a basta!
       Do drobného šľachovitého Ondra vchádzala zlosť, švagrov posmech a pochybovačný postoj k tajuplným veciam, ktoré zasa jeho priťahovali ako magnet, ho vedel poriadne najedovať. Už-už otváral ústa, že mu to aj vytmaví, keď sa vo dverách zjavila mlynárova statná postava. Múka je hotová, tak nech si prídu po svoje vrecia.
       „Konečne!“ odľahlo Ďurovi a hneď sa aj zdvíhal z lavice. Odhadoval, že sa už azda aj blíži k polnoci, načase, že môžu ísť domov. Po celodennej úmornej robote na poli sa mu už žiadalo natiahnuť sa v posteli. Ondro ho tiež nasledoval, teraz nebol čas na dohadovanie sa o voľajakých strašidlách. Treba naložiť múku na voz a pobrať sa čím skôr domov. Veď do Poruby ich čaká ešte nejaký ten kilometrík. Každý zaplatil mlynárovi za robotu a vliekol svoje vrecia k Ďurovmu vozu s koňmi, čo stál zboku mlyna. Dva pekne urastené vraníky netrpezlivo hrabali kopytami, len čo začuli blížiace sa kroky; tiež sa im už toľké čakanie zrejme nepozdávalo.
       „No, predsa sa oplatilo vyčkať, aspoň to máme z krku,“ tľapol Ďuro spokojne dlaňou po voze, keď ho konečne naložili. V mihotavom svetle lampáša, čo pripevnil o kozlík, sa na rebrináku črtali štyri vrecia. Dve jeho a dve švagrove. Už teraz sa tešil na čerstvý chlieb i koláče, ktoré jeho Hanuša zajtra napečie.
       Ondro neodpovedal, len sa mlčky vyteperil k nemu na kozlík. Tvár mal bezvýraznú, a Ďuro z nej nevedel vyčítať, čo sa deje v jeho vnútri. No čo, veď na rovinu len to povedal, čo si o tom všetkom naozaj myslí. Mal mu azda prikyvovať, áno, Ondrík, tak je to, presne ako vraviš, keď je presvedčený, že žiadne prízraky ani strašidlá a bohvie čo ešte neexistujú? Nemá sa prečo odúvať, nič zlé sa predsa nestalo!
       Ďuro hlasno cmukol na kone, ani ich nemusel bičom pošibať, aby sa pohli, len na to čakali, kedy budú môcť odlepiť kopytá od zeme. Voz zahrkotal na prašnej ceste smerom na Porubu. Ondro vyvrátil hlavu k nebu, polkruh mesiaca vykukol spoza mraku a zalial okolie striebristým svetlom. Vrcholky vysokých topoľov popri potoku sa lenivo knísali v sviežom nočnom vetríku, čo príjemne chladil pokožku oboch mužov, ešte stále rozohriatu po sparnom dni. Odrazu doľahla na neho nesmierna únava, prepadla ho sčista-jasna ako prudký letný lejak. Oči mu klipkali ako starej sove a uvoľnené telo sa kymácalo v pravidelnom rytme konského klusu. Uspávalo ho to a azda by sa bol aj každú chvíľu zosypal z kozlíka. Blížili sa k vyšnému mostu na konci Jovsy a Ďuro mal zo všetkých tých podivných Ondrových rečí voľajaký čudný pocit. Nemohol by povedať, že má snáď strach, to nie, veď sú to len hlúposti, lenže... Sám pred sebou poprieť nemôže, že by v krčme nebol počul chýry o tom prízraku, čo sa tu zjavuje. A tí, ktorí to tvrdili, boli dôveryhodní ľudia, čo prisahali na všetkých svätých, že je to pravda.
       Obrátil hlavu a pozrel na polospiaceho Ondra. Vzkypela v ňom žlč, pravdaže, najprv mu vtlčie do hlavy tie svoje sprostosti o mátohách na moste, a potom, keď sú už celkom blízko toho miesta, si pokojne zaspí! Ďuro neľútostne drgol do skrútenej postavy vedľa seba a azda až priveľmi nahlas začal rozprávať, ako sa teší na Hanušine koláče. Hlas sa mu celkom nebadane chvel; kto ho nepoznal, ani by si to nevšimol, no Ondro, len čo sa prebral z driemot, hneď vycítil, že švagor nie je vo svojej koži. V tme sa trochu škodoradostne pousmial: aha ho, hrdinu, odrazu má plné gate, len čo je obávaný most na dosah!
       Rovno pred nimi sa črtala silueta dreveného mosta v slabom svetle mesiaca i lampáša hompáľajúceho sa na voze. Všade vládol hlboký mier a pokojná tíš júlovej noci. To len žaby pri potoku kŕkali ako o život. Ech, zajtra bude krásny deň, keď tak lomozia, pomyslel si spokojne Ondro, nech len tak ostane, aby na poliach dozrelo všetko ako treba. Švagrov zle utajovaný nepokoj si nevšímal, tak mu treba, nech si len zbiera odvahu kde chce. Tušil, že v Ďurovej mysli teraz okolo polnoci zrejme ožívajú všetky tie čudesné úkazy, o ktorých mu rozprával. Hej, za bieleho dňa má každý guráž poprieť i vysmiať sa z vecí, čo neprináležia tomuto svetu! Kde-kto má plné ústa múdrych rečí o tom, že sily záhrobia nemajú moc preniknúť k ľuďom z mäsa a kostí. A že na tomto svete neexistujú žiadne bytosti okrem tých ľudských. No on, Ondro vie o tom všetkom svoje. Hoci sám ešte na vlastné oči jakživ nezhliadol žiadneho ducha či iný prízrak, veril, že jestvujú, a tobôž by mu nikdy ani len nenapadlo robiť si z vecí bežným rozumom nevysvetliteľných dobrý deň, ako tuto jeho švagor Ďuro.
       Kopytá koní tlmene zaduneli na prvých brvnách dreveného mosta. Boli už čosi za jeho polovicou, keď kone odrazu prudko zastali, ani čo by narazili na akúsi neviditeľnú stenu. Mocne sa vzopäli, až im na telách zaihrali všetky svaly a vystrašene fŕkali a erdžali. Vyzeralo to, že keby mohli, zaraz by sa skrútli vzad a cvalom sa hnali kadeľahšie z toho miesta.
       „Pŕŕ, hej, nože, čo je s vami?!“ podráždene zrúkol Ďuro. Nevysvetliteľná panika koní mu na jeho už i tak otrasenej odvahe ani zamak nepridala. Čo sa to dnes, došľaka, robí? Zdrapol bič a už ním chcel poštekliť konské chrbty, aby primäl zdráhajúce sa zvieratá k rozumu. No vo chvíli, keď odtrhol zrak od zdesene fŕkajúcich a vzpínajúcich sa koní, zostal stáť ako obarený. Ruka s bičom mu bezvládne klesla nadol a hrdlo mu stiahlo, ako by mu ktosi okolo neho zaťahoval drôtenú slučku; nemohol prežrieť ani slinu. Jeho vypúlené oči, rozšírené nesmiernou hrôzou, hľadeli na niečo vpredu, priamo pred koňmi. Všetky chĺpky na tele sa mu zježili ako mačke a mal pocit, že vlasy mu vstávajú dupkom. Darmo bol chlap ani hora, odrazu sa roztriasol ako huspenina na tanieri. Bledými perami začal ševeliť otčenáš i zdravas, ibaže v tej hrôze sa mu slová plietli jedno cez druhé a z modlitby vznikol poriadny galimatiáš.
       Ondro to už videl tiež. Akási nejasná postava, črtajúca sa v hmlistom, mliečne belavom opare, nehybne stála uprostred mosta. Vyzeralo to, ako by im chcela zahatať cezeň cestu. Náhle sa prudko ochladilo, akoby od tej tajomnej postavy vpredu k nim prúdil ľadový vzduch.
       To bude asi on, ten vojak, o ktorom sa hovorí, že ho tu zabilo, bolo prvé, čo Ondrovi preletelo hlavou. Ani jemu nebolo v tejto chvíli všetko jedno, ale predsa len bol na takéto voľačo lepšie pripravený než jeho švagor. Aj on mal strach, čoby nie, aj si to sám pred sebou priznal, daromné hrdinstvo nikdy nemal rád. Jedna vec je počúvať o prízraku, ba i rozprávať o ňom, a celkom iné je stretnúť sa s ním naozaj. To je čosi také, ako keď niekto len ustavične mláti prázdnu slamu bez skutočného úžitku. Nemal ani poňatia, čo môže duch mŕtveho vojaka od nich chcieť, ani prečo sa zjavil práve im, a hoci bol aj on zmeravený od údesu, predsa len pozbieral zvyšky súdnosti i odvahy, ktoré v ňom ešte tleli. Skľavenými prstami siahol po Ďurovom biči. Tuho stisol jeho rukoväť, až mu zbeleli hánky. No aspoň mal istotu, že sa mu nevyšmykne zo zvlhnutej dlane.
       „Čo to stváraš, zošalel si?!“ sykol Ďuro a zúfalo na neho vytriešťal oči. Hlas sa mu triasol, už sa to pred švagrom ani nenamáhal skrývať. Načo aj, veď snáď aj slepý by zbadal, že by sa v ňom teraz ani krvi nedorezal.
       Ondro zľahka zvraštil obočie a naznačil mu, aby nerobil paniku. On už vedel, čo treba v takých chvíľach robiť. Veď nie nadarmo pozorne počúval ľudí, čo Ďuro hovoril, tárali. Nikdy si z nich nerobil planý posmech, neklopkal si ukradomky po čele ako mnohí iní, naopak, hltal každé slovo a ukladal si ho do pamäti ako vzácne perly. Zhlboka sa nadýchol, chvejúcimi sa nozdrami nasal vlahý nočný vzduch a narovnal sa. Jeho útla postava ani čo by náhle narástla pod návalom odvahy, ktorú mu vlialo to žíl jeho odhodlanie. Nie, nemá sa prečo báť. Jeho svedomie je čisté a srdce naplnené neotrasiteľnou vierou v Boha, tak nech táto zblúdilá duša odíde v pokoji tam, kde je jej miesto.
       Poločkom pozrel na švagra, ktorého napätá tvár bola v matnom svetle lampáša biela ako krieda. Stisol pery, až mu z nich ostala len úzka čiara a rozvážne zdvihol ruku s bičom. Ďuro stále nechápal, čo má za lubom. Vari sa chce zahnať na ten prízrak? Ale ako sa, preboha, dá obyčajným bičom odohnať duša mŕtveho, čo už má dávno byť na onom svete? Alebo snáď zamýšľa násilím prinútiť prestrašené kone, aby prešli popri nej? Veď tie sú také zdesené, že neurobia ani krok, ani keby ich bičoval do úsvitu. No hoci netušil, čo sa v najbližšej chvíli stane, predsa odrazu pocítil voči drobnému nenápadnému Ondrovi obdiv i vďačnosť. Obdiv kvôli tej jeho bláznivej odvahe a vďačnosť za to, že nestráca vieru i nádej, že všetko sa dobre skončí. Za to, že neváha vzoprieť sa neznámym, možno i temným silám. Lebo presne to sa Ondrovi zreteľne zračilo v tvári.
       Ondro uprel pohľad najprv na prízrak pred nimi a potom na kone. Natiahnutým bičom pomaly urobil vo vzduchu tesne nad ich chrbtami trikrát znamenie kríža. Ďuro ho napäto pozoroval, striehol na každé jeho gesto. Po treťom prežehnaní sa strašidelná postava stratila, rozplynula sa v ovzduší ako ranná hmla. Kone sa ihneď upokojili a poslušne sa pustili do uvoľneného klusu. Kolesá voza opäť zahrkotali po zvyšku mosta, a o chvíľku sa zľahka zabárali do hliny poľnej cesty vedúcej do Poruby.
       Ďuro mlčal, ešte vždy bol otrasený. Do tváre sa mu pomaličky vracala farba, aj vyprahnuté pery už vládal od seba odlepiť. No stále nemal odvahu pozrieť Ondrovi do očí, aj slová sa mu vytrácali z jazyka ešte skôr, než ich stihol vysloviť. No aké tam slová! Veď čo by mal tak povedať? On, známy posmeškár, zlyhal na celej čiare. Hanbil sa, nevýslovne sa pred švagrom hanbil, najradšej by zaliezol pod čiernu zem.
       Ticho odrazu prerušil Ondrov pokojný hlas: „Tak vidíš, švagrík, nakoniec je aj dobre, že sme ten prízrak videli na vlastné oči. Všetko zlé je na niečo dobré.“
       Ďuro vyjavene na neho vypleštil oči. Čo to, preboha, zasa trepe? Čo už len môže byť dobrého na tom, že človek stretne voľajakú mátohu a vystrašený je z toho k smrti?
       „Vieš,“ pokračoval uvážlivo Ondro, „keď tak teraz nad tým rozmýšľam, tak som presvedčený, že keď jestvujú prízraky mŕtvych, musia celkom iste jestvovať aj víly. Nech si pokojne tvrdí kto chce čo chce, ja viem svoje.“
       Ďurova strhaná tvár sa pomaly uvoľnila, ba i čosi ako nepatrný úsmev sa mu usadil na perách. Ondro, Ondro, ty sa veru nezaprieš, pomyslel si blahosklonne. Čosi sa v ňom zmenilo, jasne to cítil. Vedel, že odteraz sa už bude dívať na svet celkom ináč.
       „A hádam by ani nebolo od veci, dakedy sa ísť pod ten Vihorlat mrknúť,“ vystrúhal šibalskú grimasu Ondro.
       Ďuro sa už nezdržal a musel sa zasmiať. Smial sa dlho a uvoľnene, akoby potreboval zo seba vyplaviť všetok ten nahromadený zmätok, strach a napätie. Aj sa zopárkrát plesol po stehne. Hrôza uplynulých chvíľ sa už nadobro pominula. Víly, to je už voľačo iné, pomyslel si rozjarene. Tie mužské oko potešia i povzbudia zdravú chlapskú predstavivosť.
       „Čoby nie, veď čas si už len popri robote hádam niekedy nájdeme,“ súhlasil. „Ale tak, aby sa o tom moja Hanuša i tvoja Zuza nedozvedeli...“






* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 2893