login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Bravčová kozľacina

@ :: Poviedky ::     Jul 03 2007, 01:01 (UTC+0)

Príbeh o bravčovej kozľacine sa isto nemohol stať inde ako v Porube pod Vihorlatom. My sme tu napríklad pri jednej z našich návštev stretli aj ovcopsa...

Miesto: Poruba pod Vihorlatom; okres Michalovce
Čas: prvá polovica päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Už celý deň vyzeral nanič. Ba čo deň, začalo to ešte v noci. Jano s oboma bratmi síce pripravili všetko ako treba, slamu na opaľovanie, háky na vyvesenie svine, vedro na krv, korytá, nože tiež nabrúsili poriadne, ale neprialo im počasie. Od Vihorlatu fúkal vietor, čierne mraky pokryli oblohu a neukázala sa ani jedna hviezda, nieto ešte mesiac. Jeho svetlo, čo by aspoň trochu osvetlilo dedinu, chýbalo. Sviňu vyhnali z chlieva na dvor a našťastie zabili tak, že ani nestihla zakvičať. To si Zuza pochvaľovala, lebo aspoň susedia nič nepočuli. Ale potom, sotva zviera zavesili, nechali stiecť z krvi, opálili otiepkami slamy a rozpárali mu brucho, z oblohy sa spustil chladný dážď. Až do rána vytrvalo bubnoval na strechy domov, dolu dvorom tiekol malý potôčik a zem pod nohami bola samé blato. Kvapky stekali po tvárach, vpíjali sa do šiat, mokré bolo všetko. Len tak-tak stihli vonkajšiu robotu do svitania. Premrznutí až na kosť poprenášali korytá plné mäsa do domu a dvor upratali, aby nikto nič nezbadal. Udania sa síce veľmi nebáli, veď tu každý zabíjal svine načierno bez zakáľacieho povolenia z úradu, aby neodvádzal štátu kontingenty. Lenže človek nikdy nevie. Aspoň tak hovorila Zuza, lebo poniektorí z dediny sa jej už nezdali. Tie reči o budovaní novej spoločnosti a svetlých zajtrajškoch zopár chlapov naozaj bralo. Ktohovie, kedy im začne prekážať aj to, že si niekto doma vychová prasiatko, aby mu neškvŕkalo v bruchu. Súdruhom z okresu to už síce klalo oči, ale tuto v Porube zatiaľ ešte nie.
       Smola sa lepila na päty aj potom doma. Keď Jano oddeľoval mäso od kosti, šmykla sa mu ruka a porezal sa. Do prsta a poriadne hlboko. Krv mu stekala do dlane a nie a nie ju zastaviť. Zuza mu prst nakoniec poriadne stlačila, presypala ranu akýmsi žltým práškom, čo mala doma už zo dva roky z lekárne a stiahla bielym plátnom. Ale tým stratili ďalší čas. Naviac, Jano nemohol robiť tak rýchlo ako doposiaľ. Jeho bratia odišli, mali už svoju prácu a na ulici pred domom začalo byť rušno. Bolo potrebné rozkrájať ešte zo pol svine, pekne na menšie kúsky a naložiť do slanej vody. Lenže smolný deň pokračoval. Vonku zavrčalo auto, zvuk známy, ale neveštiaci nič dobrého. Potom zastalo, aspoň si to bolo možné domyslieť, lebo motor stíchol a ktosi komusi rovno pod ich oknom zvolal: „Prišli hakaeskári!“
       „Jano, počul si?“ obrátila sa Zuza na muža, čo sa práve pustil do porcovania poriadneho kusa z laloka.
       „Hádam len nejdú naisto. Nikomu som nevravel, že dnes budeme robiť. Azda, aspoň verím, že sem neprídu,“ nepokojne naťahoval krk, i keď nemohol z okna vidieť viac, než keby stál pokojne.
       „Berme, čo ešte nie je nakrájané a rýchlo pod perinu!“ rozhodla rázne Zuza, tušiac, že keď sa všetko doteraz takto babralo, ani ďalej to inak nebude.
       Obaja bez zbytočných rečí brali mäso, niesli ho do izby a kládli na posteľ. To, že sa plachta i povlečenie pošpinia, síce prišlo Zuze na um, ale nech. Radšej špinavé plátno, než by mali oboch zavrieť na mesiac do väznice. Najskôr tam šmarila prasaciu hlavu, potom ľavý bok, čo bol zo všetkého ostatku najväčší a nasypala tam aj kosti. Srdce jej tĺklo a pocítila, že jej po chrbte stiekla kvapka potu. Lenže čo v takú chvíľu? Beztak jej ešte neuschli šaty po nočnom daždi, nebolo času sa prezliekať.
       Jano tiež pobehoval, prenášal mäso kus po kuse, až sa mu zosunulo plátno z prsta a z rany opäť začalo tiecť.
       „Ešte toto! Urob si to sám, ja teraz musím...“ ukázala Zuza na zaprataný stôl. A zatiaľ čo Jano priložil pery na ranu, aby z nej odsal čo najviac krvi a zasa ju stiahol, ona pobehovala s malou dušičkou.
       „A teraz?“ pozrel na ňu Jano, keď konečne všetko prekryla perinou, ale v kuchyni ešte ostalo veľké koryto plné nakrájaného mäsa.
       „Chytíme to spolu a pod posteľ. Dobre? A nože i hrnce do skrine. Potom ich budem vyberať po jednom, kým všetko neumyjem!“
       Sotva to však navrhla, iba čo odložili hrnce a ešte sa ani nestačila zohnúť nad koryto, začula zvonka mužské hlasy. Lenže nie z ulice spod okna, ale z dvora. Zuza odrazu pocítila úzkosť. Ohromnú, ale len na chvíľku. Keď ktosi zaklopal na dvere, ozval sa v nej hlas spravodlivosti. Nikdy nikomu neublížila. Naopak, už ako dievča bránila kamarátky, keď ich chlapci kmásali za vrkoče, a ak bolo treba, vedela naložiť dobré buchnáty každému na okolí. Ale hakaeskári? Biť pánov z hospodárskej kontrolnej správy, či skôr z hliadky komunistickej strany? To nie mesiac, ale roky by pykala v árešte a nebrechol by po nej ani pes.
       „Ďalej!“ vyštekla jedovato, vediac, že keď ju už raz prichytili, svoju kožu len tak lacno nedá. Bude bojovať, skúšať všetky zbrane, a najviac tie ženské. Nie nežné úsmevy a zvodné pohľady, to jej nikdy nešlo. Použije jazyk, čo je niekedy ostrejší než britva.

       Keď sa dvere otvorili, do domu vošli dvaja muži. Žiadni zarastení roľníci v zablatených čižmách a s hlinou za nechtami. Naopak, boli to hladko oholení páni v oblekoch a lakovaných poltopánkach s klobúkmi, čo ešte páchli novotou.
       „Vítam vás pekne. Odkiaľže? Až z okresu?“ uklonila sa mierne Zuza, ale nie zas tak veľmi, aby si nemysleli.
       Muži neodpovedali. Stáli na prahu, hľadiac rovno na koryto plné mäsa.
       „No poďte dnu, lebo kúrim a ujde mi všetko teplo. Veď je vonku dosť zima, pršalo v noci, ešte nachladnete,“ vítala ich ďalej a muži sa nevdojak pomkli o krok vpred.
       „Môžete mi ukázať zakáľací list?“ spustil rovno jeden z nich, ten vyšší, čo musel zohnúť hlavu, keď prechádzal dverami.
       „A načo?“ tvárila sa Zuza prekvapene. Jano zatiaľ, ako topiaci, čo sa chytá slamky, začal znova rozbaľovať poranený prst. Nebolo jasné prečo, možno to nevedel ani on sám. Ľútosť takou ranou by naozaj vzbudil len ťažko.
       „Vidím, že ste zabíjali,“ ukázal vysoký kontrolór na koryto.
       „A veď čo tu takto budete stáť. Bože, takí hostia, až z okresu a ani si nesadnú. Hej, zabíjali sme, dobre vidíte. Kozľacina je chutná, teda ak je kozľa mladé.“
       „Prosím?!“ zvraštil vysoký kontrolór obočie. Zatiaľ čo stál na mieste, ten druhý prišiel ku korytu a pozorne doň pozeral.
       „Že kozľacina je dobrá, to hovorím, ale len keď je kozľa mladé. Viete ako to chodí. Každý chce trochu ušetriť. Kozu nechá dorásť, nech má ďalšie kozľatá i mlieko, ale potom už mäso za veľa nestojí. Tak je to, že mladé kozliatko, to je málo, ale zato dobrého mäska. Zopár paprikášov a koniec. Ale stará koza alebo cap, to je síce viac mäsa, ale už páchne. Koza totiž zožerie všetko. Bodliaky, kôru zo stromov, a keď je hladná i pohnité seno, alebo cigarety. Nie, Jano, však povedz ako si si minule ušúľal cigaretku, že si zapáliš, ale položil si ju na lavičku, a skôr než si vytiahol zápalky, ukradla ti ju koza. Aj ju zožrala, tak ako tu stojím, je to pravda, tak asi aj preto mäso starej kozy trochu smrdí, lebo ozaj žerie všetko čo vidí.“
       „Pani, vy ste zabíjali ošípanú. A teraz sa bojíte priznať, lebo nemáte povolenie. Tak je?“ ozval sa nižší kontrolór od koryta. Jeho oči, čo mal až podivne blízko pri sebe, akoby začínali už priamo na nose, neveštili nič dobré.
       „To akože klamem? Ja vás privítam, nech sa zohrejete, volám dnu, skúšam usadiť, aby som aj ponúkla za pohárik a vy na mňa, že cigánim? To tak sa pozeráte na všetkých ľudí z dediny, čo pestujú žito i pre mestský chlieb?!“ skrížila Zuza ruky na prsiach a jej hlas znel vskutku nahnevane.
       Kontrolóri si vymenili pohľady a ku korytu pristúpil i ten dlháň. Natiahnutým prstom opatrne pichol do jedného kúska mäsa. Potom sa zohol, aby ho ovoňal.
       „Smrdí, no nie? Veď vám hovorím, že kozie mäso poznáte po pachu. Ale čo ja dedinská žena budem hovoriť študovaným, veď ste to isto poznali. No, a na kozu zakáľací list netreba, takže je všetko v poriadku a aj vy si ušetríte robotu s vypisovaním úradných papierov. Nalejem vám za pohárik?“ vtlačila sa Zuza medzi nich, prevzala všetku iniciatívu do svojich rúk, lebo Jano stál ako drúk, z ktorého nevytiahneš ani slovko.
       „Alebo nám ukážte zakáľací list, alebo pôjdete s nami!“ pritvrdil odrazu dlháň v novom klobúku a Zuzu akoby bodol. Zafunela, nozdry sa jej rozšírili, až si to bolo nemožné nevšimnúť a oči sa jej zaleskli ako jastrabovi.
       „Takže vy tak, hej?! Z nevinných ľudí idete robiť kriminálnikov? Vy viete pozrieť na mäso a povedať, či to mečalo, či chrochtalo? Takí ste vy odborníci? A viete, komu to hovoríte?!“ zvýšila hlas, až ju to samu prekvapilo.
       „Komu? Ešte to nám povedzte, a potom vám už prehľadáme dom, nech tu netvrdneme celé dopoludnie,“ pokojne prehodil nižší kontrolór a sadol si obkročmo na odtiahnutú stoličku. Dlháň zatiaľ obišiel koryto a očami začal sliedivo kutrať po zemi, ktorú Zuza nestihla zamiesť. Stačilo aby sa otočil, otvoril kredenc a našiel by dôkaz, ktorý sa nedal poprieť. Presne tam strčili hrniec s kúskami kožiek na huspeninu.
       „Vždy tak bolo aj vždy tak bude, že mesto by bez dediny neprežilo. Tu sa pestuje obilie, chovajú svine i kravy a jesť musí každý. A nikdy to nikto nespochybňoval. Lenže nie je dedina ako dedina a tu ste v Porube,“ začala Zuza svoju obhajobu, i keď žalobca ešte oficiálne nezačal. „Toto nie je dedina ako iné. Tu hore sa veľa zrna neurodí. Skôr drevorubači a uhliari, tých by tu človek našiel. A keď je zlý rok, sami musíme až do Jovsy za mlynárom, nech nám voľačo predá.“
       „Obilie nie je naša starosť,“ kývol hlavou dlháň.
       „Ja len, aby ste vedeli. Aj my chceme pomáhať a poznáme normy. Zo svine odovzdať celú kožu a päť litrov masti. Aj keď prasa veľa nežralo, je chudé a sotva z neho vytopíme tri litre, i tak ďalšie dva zoženieme, aby sme dali zadosť predpisom. Tu ľudia nikdy veľa nemali, ale čo bolo, bolo pre všetkých. Pre všetkých, za ktorých sme bojovali. Lebo znova hovorím, že nie je dedina ako dedina. Keď sem v auguste v štyridsiatom štvrtom prišli Nemci a začali rabovať, sami sme ich vyhnali! Ľudia s vidlami aj s puškami ich pozabíjali, len trom sa podarilo utiecť. Až do novembra tu nepáchla ani nemecká noha! A partizáni, čo sa inde museli skrývať v lesoch, prišli ku nám a bývali priamo v Porube u Andreja Čukyľu! Dve partizánske skupiny, Jastrib a Borkaňuk! My sme tu mali svoje vlastné povstanie, hoc ďaleko od Bystrice. A hovorím, celé tri mesiace bola naša obec slobodná. Tak sme sa vzbúrili a nepomáhali cudzím vojakom ako zradná vláda Tisovho štátu, ale svojim. Hej, svojim sme vždy pomáhali i budeme. A vy hovoríte, že ja vás chcem okradnúť o päť litrov masti?“
       Po tomto horlivom prejave stála Zuza ako bojovníčka, čakajúca, či jej strely zasiahli tam kam mali. Vysoký kontrolór len pokrútil hlavou, ale ten menší, čo sedel na stoličke, ukázal dlháňovi nech teraz mlčí. Zuza ešte švihla pohľadom po Janovi, ale ten stál ako socha, z jeho tváre sa nedalo vyčítať nič.
       „Mali sme svoje povstanie, aj sme zaň zaplatili,“ pokračovala Zuza, keď si bola naistom, že každý len čaká, čo ďalšieho povie. „Ale sotva začal november, bolo to tretieho, došli Nemci s autami, delami a na koňoch. Celá trestná výprava. Všetci sme utekali, kto ako vládal. I tak trinástich chytili a zabili. Malý Pehanič mal iba desať rokov, ani to decko neušetrili! A babku Michalovičovú, čo už bola po osemdesiatke, tiež zabili. Dedinu nám vypálili, dva dni horela! Mesiac sme sa schovávali v lesoch, tam sme postavili zemľanky i koliby a ako naschvál, práve v tom novembri sa narodili štyri deti. Všetky rovno pod stromami v hore, ale prežili. Až potom, keď došli osloboditelia a Nemci ušli, sme sa mohli vrátiť domov,“ sklopila Zuza oči k zemi rozhodnutá, že viac už nepovie ani slova. Na rade boli teraz kontrolóri.
       Dlháň mlčal. Ten nižší, stále sediac na stoličke si povzdychol, akoby ho to naozaj veľmi trápilo. Pozrel raz na Zuzu, raz na Jana a potom na hodinky. Poklepal po nich prstom, azda sa chcel ubezpečiť, či mu nezastali a priložil si ich k uchu.
       „To ale letí,“ povedal odrazu s nepatrným úsmevom a postavil sa. „Dobre, že ste povedali, čo ste povedali, lebo súdruh kolega nie je odtiaľ. Prišiel do Michaloviec len nedávno, nevie o všetkom a ľuďom je potrebné rozumieť.“
       Zuza chvatom prikývla, aj sa usmiala na dlháňa a Jano azda takisto. To ale nevedela, práve k nemu stála chrbtom.
       „Naši súdruhovia veľa hovorili o tom, ako hrdinsky sa zachovala Poruba. Komu česť, tomu česť, ale musím povedať ešte jedno.“
       „Áno?“ Zuza takmer nedýchala.
       „Toto je bravčovina a my vám musíme prehľadať dom.“
       Akoby do nej udrel hrom. Naraz už načisto prestala vnímať okolie. Nepokojné kotkodákanie sliepok z dvora, lebo dnes im ešte nestihla nasypať, krik detí z ulice, čo sa zbehli pozrieť sa na auto, ani bučanie kráv, ktoré práve hnali popred ich dom na pašu. Teraz bolo dôležité len jedno jediné. Zachrániť seba i Jana od hanby a väznice. Vedela, že musí použiť svoj posledný tromf. Spomienku na človeka, ktorého ľúbila svojím dievčenským srdcom a za ktorým, rovnako ako celá dedina, veľmi smútila.
       „Takže ja klamem? Ja, žiačka kapitána Jána Nálepku?“
       „Prosím?“ vyhŕkol prekvapený dlháň.
       „Kapitán Nálepka, náš pán učiteľ! To ste nevedeli, že pred vojnou viedol školu v Porube? A keby len školu. Taký rozumný, čestný a zodpovedný muž! Veľa pre nás urobil. Dedina bola len taká ako prišlo. Dom tu, dom tam, ani ulice sme poriadne nemali. On vytýčil, kadiaľ povedie ktorá cesta, robila s ním na tom celá dedina. Kopalo sa, na ulice sa vozil kameň, aby boli dobré, nie samé blato. Aj potom, ako nás Nemci vypálili, sme tie ulice postavili zasa tak, ako určil on.
       Viete, keď prišla tá chvíľa, že mu došiel do školy povolávací rozkaz, aby šiel do vojska, všetkých nás zvolal. Povedal, že ak to prežije, vráti sa sem a z Poruby urobí malé mestečko. Celá dedina plakala, keď sme sa dozvedeli, že padol. Tam kdesi na Ukrajine, keď viedol oddiel do boja. On vedel, na ktorú stranu sa postaviť, preto utiekol k Sovietom a hnal s nimi Nemcov kadeľahšie! Viete kto ma učil čítať a písať? Ján Nálepka! Všetko čo vedel, prenášal na deti. Nielen čo je v učebniciach, ale najmä čo sa skrýva v každom poctivom človeku. A my sme ho mali radi. Alebo vy si myslíte, že to robil zle? On? Hrdina Sovietskeho zväzu? Myslíte si, že nás vychovával tak, že teraz žiačka Jána Nálepku klame?“
       Dlháňovi až trhlo obočím, rozhodil rukami, akoby práve hľadal správne slová, ale druhý kontrolór nejavil žiadne známky pobúrenia. Naopak, usmial sa a pomaly vstal zo stoličky. Aktovku si dal na zem, zložil z hlavy klobúk a z vrecka nohavíc vytiahol modrú vreckovku. Potom, ako si aspoň zo trikrát poriadne pretrel čelo, sa usmial. Nebolo poznať, či prívetivo alebo uštipačne, až kým nezačal hovoriť.
       „Milá pani, ďakujem, že ste nám venovali toľko času. A to všetko, čo sme sa u vás dopočuli, je skutočne dobre vedieť. Človek niekedy ani netuší, s kým má do činenia. Nikdy by mi nenapadlo neveriť ľuďom, čo sa tak zaslúžili o náš nový svet. Naozaj,“ a teraz sa usmial doširoka, „ešte raz vám ďakujem. Poruba je vskutku výnimočná dedina. Po tom všetkom, čo sa tu odohralo, už aj verím, že tu aj na kozľacine rastie slanina,“ a ukázal na jeden tučný kus mäsa v koryte.
       Zuze sa až zatmelo pred očami, dlháň dal ruky vbok a pozrel jej priamo do očí, ale nižší kontrolór pokračoval ďalej.
       „My pôjdeme, odídeme. Napíšeme záznam, že sme nič nenašli, lebo ľudia radšej chovajú kozy a z tých sa kontingenty neodvádzajú,“ uklonil sa a ukázal dlháňovi, aby vyšiel von. Dvere zavŕzgali a obaja kontrolóri mierili k svojmu autu. Zuza s Janom pribehli rýchlo k oknu a pozerali už len na kúdol dymu z výfuku, ktorý mieril z Poruby smerom na Jovsu. Smola dňa sa odlepila z piet a Zuza sa neveriacky posadila na stoličku, kde si ešte pred chvíľkou hovel hákaeskár...


Poznámka autora: Udalosti z II. svetovej vojny, ktoré Zuza v poviedke spomína, sú skutočné. Obec sa v auguste 1944 vzbúrila proti Nemcom, keď začali rabovať obchod a domácnosti. Z prestrelky utiekli len traja nemeckí vojaci, pretože dedinčanom prišli z lesov na pomoc partizáni. Dňa 3. novembra nastal čas odvety, kedy sa nemecká posádka presunula do Poruby a celú ju vypálila. Zabili však len trinásť obyvateľov obce, ostatným sa podarilo včas ujsť, pretože dostali od partizánskej hliadky varovanie.

Kapitán Ján Nálepka, hrdina Sovietskeho zväzu, v Porube učil v rokoch 1938 a 1939. Naozaj vytýčil smerovanie ulíc, takže sa dedina prestavala. Svoj sľub, že ak prežije, urobí z Poruby malé mestečko, už nemohol naplniť. Padol 16. 11. 1943 pri oslobodzovaní ukrajinského mesta Ovruč, keď velil samostatnej československej jednotke v útoku vedenom generálom Saburovom. Nemeckí vojaci ho v boji o železničnú stanicu zasiahli 16 ranami z guľometu i črepinou z míny. Pochovaný je vo svojej rodnej obci – v Smižanoch. Po smrti mu udelili hodnosť brigádneho generála. V roku 2004 bol in memoriam vymenovaný za čestného obyvateľa Poruby pod Vihorlatom.







* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.


čitateľov: 5262