login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Ďurove poslanie

@ :: Poviedky ::     Jun 25 2007, 16:23 (UTC+0)

Bracovce na jar 2007

Miesto: Bracovce ; okres Michalovce
Čas: štyridsiate roky 20. storočia za Slovenskej republiky
Autor: Slavomír Szabó

       „Čecha do mecha a mech do orecha! Čo? Budú dávať dačo zadarmo, že sa tu tak tlačíte?“ zaškľabil sa Ďuro ako dieťa pri pohľade na vianočný stromček. Jeho bezstarostný výzor ostro vynikal oproti skupine zamračených Bracovčanov, čo stáli mĺkvo už od svitania uprostred dediny pred obchodom.
       „Čecha do mecha a mech do orecha!“ vyštekol Ďuro opäť a čakal, či sa k nemu voľakto pridá.
       „Si zaspal dobu? Akého Čecha? Všetci už pošli, nie? Na vozoch aj s kuframi. A ďalej vlakom. Aspoň videli kus sveta,“ prehodila akoby len tak tučná Zuza, no bola možno i rada, že sa voľakto ozval. Nikdy nevydržala dlho mlčať.
       „Ale tak sme kričali všetci, tak čo. Čecha do mecha a mech do orecha! Dobre sme im dali. Už sa tu nebudú rozťahovať! Už je každý pánom na svojom. Tak je?“
       Ľudia naďalej mlčali, hľadeli kamsi na strechy a komíny domov, len tučná Zuza prikyvovala hlavou. Ďuro, starý mládenec po tridsiatke v zaplátaných nohaviciach stál rozkročmo na prašnej ceste ako dáky veliteľ. Jemu bolo všetko jasné. Ak má mať niekto na Slovensku moc, tak len Slovák. A on si tú svoju vychutnal. Keď dedinami hrkotali vozy odvážajúce českých učiteľov a úradníkov, behal za nimi a vykrikoval stále jednu a tú istú vetu. Cítil sa dôležitý a silný ako vykonávateľ spravodlivosti. Pravda však bola taká, že dôležitý nebol, pretože tu niekto niečo znamenal, len keď vlastnil zem. Tú jeho prepil otec ešte skôr, než stihol na neho prepísať čo len hektár. Nebol ani silný, lebo aký otec taký syn, a často sa od pijatiky nedokázal ani udržať na nohách. A ako vykonávateľ spravodlivosti už vôbec neprichádzal do úvahy. Najmä nie v časoch, keď všetko vyzeralo akosi zmätene. Aj umný človek mal čo robiť, aby si dokázal utriediť myšlienky, rozlišovať medzi tým, čo sa hlásalo, robilo, a tým, čo je človeku blízke a ľudské. Ako aj s tými Čechmi. Prišiel príkaz, museli sa zbaliť a odísť. Domov, do protektorátu. Nie, všetkých nemali radi, ale niektorých ozaj áno. A Ďuro za nimi hrozil päsťou. Preňho to bol veľký okamih. Prvýkrát mal pocit, že je viac ako niekto iný.
       „A čo tu tak všetci stojíte, ha?“ znova začal Ďuro, šúchajúc si prstom nos.
       „Veď hovorím, že si zaspal dobu! Budú nás fotiť. Všetkých, aj teba! Na legitimácie,“ zasmiala sa tučná Zuza, keď zbadala jeho prekvapený výraz.
       „Aj mňa?“
       „Aj teba.“
       „Tak dobre, že som tu. Ja ešte nemám žiadnu fotku. Dajú hneď dnes?“
       Ľudia pokyvovali hlavami, konečne sa ozval aj čísi smiech nad jeho prostotou a Zuza sa dala do vysvetľovania. Dnes nie, veď s tým je robota, ale starosta, či po novom štátny komisár povie, kedy si majú ísť do Bánoviec po legitimáciu. Že teraz bude musieť mať takú každý a stále ju nosiť pri sebe, nestratiť.
       „A pozri, už ide auto!“ ukázala razom na dolný koniec, kam sa otočili všetky pohľady. Naozaj. Bolo ho skôr počuť než vidieť, hučalo to, prášilo, rachotilo, ale išlo. Pekné, čierne, lesklé ako lakované topánky a s dymovou stopou po výfuku. Isto až z okresu.
       Auto zastavilo rovno pred obchodom a ako prvý von vystúpil starosta Andrej. Za ním hneď akýsi pán v kockovaných pumpkách, bielej košeli a saku. Toho nepoznal nikto. Vyberal čosi, akési debničky, ale ľudia sa už pohli, priam sa na nich tlačili.
       „Andrej, už môžeme? Dnes treba dokosiť a mlátiť. Žatva, veď vieš!“ zvolal na starostu Michal, Zuzin manžel, ale jeho posledné slová zanikli v zmesi nespokojných hlasov. Každý mal v túto ročnú dobu roboty nad hlavu, každý sa chcel rýchlo odfotiť a odísť na pole.
       „Do radu! Postavte sa, ako tuto pán fotograf povie! Ja budem zapisovať,“ vyhŕkol starosta, mračiac sa, čo malo isto dôvod.
       Stačil jediný pohľad na jeho stiahnuté husté obočie a prísne oči, a už sa ľudia začali zoraďovať. Lenže nie v jednom rade, ale v troch naraz. Ulicou preletel kŕdeľ vrabcov a zosadol na krík šípových ruží. Len tak, ako ktorému prišlo. Presne rovnako, ako si Bracovčania hľadali vlastné miesta, ktoré komu ako vyhovovalo. Len Ďuro, stále sa nevedno prečo radostne škľabiac, stál bokom. Pozorne sledoval pána, čo začal skladať drevený stojan na troch nôžkach rovno oproti bielej stene najbližšieho domu a potom niečo montoval. Isto fotoaparát. To slovo už Ďuro poznal, ale ešte to nevidel. Jeho rodičia ho nikdy nevzali do Michaloviec, kde bol ateliér, nemal takú možnosť. A teraz ako dospelému mu to ani nenapadlo. Nakoniec, prečo by tam išiel?
       „Začneme?“ obrátil sa fotograf na starostu. Ten kývol hlavou a možno by i dačo povedal, ale nestihol. Ako príkaz na útok, príčina, pre ktorú sa bezhlavo rozbehne stádo koní, rozbehli sa všetci Bracovčania ku chlapíkovi v kockovaných pumpkách a prekrikovali sa.
       „Ja prvý, ja mám pole ďaleko! Najskôr ja, veď mám choré decko! My sme tu od noci!“ kričali jeden cez druhého, tlačili sa, až sa fotograf postavil s rozpaženými rukami pred stojan chrániac aparát vlastným telom.
       „Ticho tu bude! Ticho!“ kričal starosta, až mu vyprsklo zopár slín, mával rukami, lenže nikto si ho nevšímal. Ľudia, inokedy poslušní k úradom i úradníkom, teraz videli len svoje polia, kam v tomto čase chodievali už za svitania. Hluk z ulice sa miešal s gagotom husí, čo sa ozvali odkiaľsi od dvora, ba rozbrechali sa aj všetky psy spoza plotov. V tom zmätku, ktorý naplnil celý priestor, zaznel výstrel. Voľakto vykríkol, ale to len od ľaku a potom nastalo ticho. Ticho, v ktorom bolo počuť aj trepotanie krídel vrabcov, čo vyplašene odleteli zo šípového kríka. Pri aute stál starosta, ruka zdvihnutá k oblohe a v dlani držal pištoľ. Výstraha bola jasná a dav sa utíšil...

       „Vidíš? Ďuro bol jediný, čo vedel ako sa zachovať,“ spustila tučná Zuza, keď už kráčala po boku svojho muža z dediny do polí. Čakali dlho, možno aj vyše hodiny, kým na nich prišiel rad, aby sa odfotili. Nebolo im to jedno, v poludňajšej páľave sa robí ťažšie ako zrána, ale vyčkali. Každý vyčkal, museli.
       „Čo ako sa zachovať? Preto sa nikde neponáhľal, lebo nemá kam. Chudák, isto sa zobudil niekde v priekope, len kvôli tomu bol tak ráno hore. Veď ani nevedel, že sa musíme fotiť! Aj by som ho dnes zobral do roboty, ale takto? Určite niekde slopal do noci,“ kývol hlavou Michal a potisol si klobúk hlbšie do čela. Nemal chuť sa hádať, Ďuro za to nestál. Aj Zuza hovorila, len aby reč nestála. Nakoniec, ani tam nebolo žiadneho rozporu. Zatiaľ čo všade inde pijanov odsudzovali, odháňali od svojich domov, Ďura kde-kto, vlastne aj oni občas pustili do kuchyne a dali mu najesť. S ním bola vždy zábava. Na všetko mal jasný názor, a väčšinou taký, čo iných rozosmial. Len to s tými Čechmi, to mu celkom nevyšlo...
       „Aha, tamto sa už kosci zoradili,“ pokynula Zuza bradou pred seba. Naozaj, na horizonte, tam kde sa lán zlatej raže križoval s oblohou, stáli vedľa seba chlapi, zaháňajúc sa kosami v pravidelnom rytme. A za nimi ženy s hrabľami a viazači. Hej, dnes to opäť začína. Dnes sa zas povozí časť úrody, ale už aj spustí mláťačka.
       „Andrej, teda starosta ešte dačo chcel. Ale pozeral som teraz, keď sme išli preč a už tam nebol,“ prehodil ešte Michal, keď už došiel takmer konca svojej cesty. Zuza dobre vedela, že ak starosta niečo chce, tak to nie je len tak. Bol to chlap, čo bez príčiny nerozprával ani nekonal. Azda i preto ho zvolili. Ale to, že oslovil Michala práve dnes, v deň keď sa začne mlátiť, ju znepokojilo.
       „Odvody?“ spýtala sa ticho.
       „Určite,“ hlesol Michal.

       Aj na Michalovom poli už čakali kosci a viazači snopov. Ukrajinci, prišli zo Zakarpatia tak ako každý rok. Včera si ich najali, aj spali v ich stodole a za prácou išli pred svitaním, pretože sa nemuseli zdržiavať fotením. Doteraz však len čakali, pozerali, kedy už ten gazda príde, lebo čas nestál. Slnko sa vyhuplo pomerne vysoko, jeho lúče vyťahovali pot z kože, keď už konečne všetci začali. Bez slova, jeden vedľa druhého postupovali poľom, zatiaľ čo im obilie líhalo pod kosami.
       „Michal! Michal! Zuza! Tam ste?“ ozvalo sa odrazu odkiaľsi od cesty. Hlas známy, trochu vysoký a večne veselý. To Ďuro už vybehol na strnisko, ozlomkrky akoby ho naháňal pes, si to mieril rovno medzi koscov.
       „Neskoro ideš. Robota je už zadaná!“ privítal ho Michal trochu nevľúdne, ale Ďuro len mávol rukou, že nie preto prišiel, že to pochopil zle.
       „Starosta ma posiela,“ začal vysvetľovať, len čo zalapal po dychu. „Komisár z kontrolného úradu ide do dediny. Z Michaloviec, z okresu. Že bude pri mláťačke a určovať odvody, koľko si môže nechať gazda a čo pôjde pre štát.“
       „Práve dnes?“ zaúpela Zuza, čo sa hneď prikmotrila, aby jej neušlo ani slovko.
       „Veď nie sú sprostí. Niekto im určite povedal, kedy dôjsť,“ pozrel na ňu trochu zlostne Michal, lebo ho správa roztrpčila.
       „No a viete ako páni. Starosta chcel, že tuto Zuza je najlepšia kuchárka. Vraj, či toho kontrolóra nezavolá na obed a tam by sme ho zdržali. Nech aspoň dačo ukryjeme, aby to nebolo ako vlani,“ rozkladal Ďuro rukami ako posol dôležitých správ. Teraz i takým bol.
       „Moja Zuza? A na to ako prišiel? Stratili sme čas fotením, neviem načo komu nejaké legitimácie! A teraz ju ešte odvolá z poľa? A má pánovi navariť? Z čoho? On donesie klobásy a koláče, alebo mám ja? Vlani mi zobrali toľko zrna, že v januári už bola komora prázdna. Na hanbu sveta som musel kupovať múku!“ vzkypel Michal, ale pohľad na rozškľabeného Ďura mu zobral z ruky všetky zbrane. „Dobre. Zuza, bež domov! Urob mu fazuľu, alebo čo a ty, Ďuro, môžeš ostať za ňu a hrabať.“
       „Jój, gazda, to nie tak, nie tak. Ja dnes nemôžem robiť.“
       „Čože?“
       „Hovorím, že nemôžem. Mám poslanie!“ roztiahol Ďuro pery do ešte väčšieho úsmevu a nadvihol obočie.
       „Ďuro, však si zarobíš,“ pridala sa presviedčať tučná Zuza, ale on hneď pokýval hlavou.
       „Zarobím, zarobím, keď ľudia nebudú skúpi. Starosta hovoril, že ako odišli Česi, chýbajú na úrade ľudia na kontrolu, čo by dozerala na gazdov. Že pobrali nejakých vysokoškolákov, bo teraz majú prázdniny. Aj do Michaloviec odkiaľsi takého vzali. Vraj on príde. Mám s ním ísť na obed a skúsiť ho opiť.“
       „Čo?!“ vyhŕkol Michal.
       „Skúsiť ho opiť!“
       „Ďuro, nie to sa spytujem! Starosta rozhodol, že máš ísť ku nám na obed? Tak preto nechceš robiť, veď načo, keď dostaneš jedlo i pálenku zadarmo?“
       „Však hovorím, že mám poslanie. Kto by tu vedel niekoho opiť lepšie ako ja? Je tu nejaký lepší... tento... odborník?“

       V kuchyni voňala fazuľová polievka, či aspoň to, čo z nej ešte ostalo v hrnci. Zatiaľ čo vonku pripekalo žeravé slnko, vo vnútri domu vládol príjemný chládok. Kontrolór, či komisár, ako teraz nazývali skoro všetkých úradníkov, bol naozaj mladý muž, sotva mu mohlo minúť dvadsať rokov. Najskôr sa vypytoval na Zemplín, na polia, ale potom len sedel za stolom, dojedol už druhý tanier a počúval uhovoreného Ďura.
       „Tak je to pane, hej. Veď hovorím, Česi pošli kam patria, a to je i moja zásluha. Každý v Bracovciach povie, že som im sám vykladal kufre na rebrináky. Čo vykladal? Vyhadzoval som ich tam. Ale už mi nenadávali, že mám dávať na veci pozor. Čušali ako vši! Aj som za nimi kričal, však vám to každý povie.“
       „No a čo?“ kývol plecami komisár.
       „Akože no a čo? Však, prosím o prepáčenie, ale vy ste študent. Kto chodil predtým na kontroly? Česi. A teraz, keď ich tu niet, už ste na úrade aj vy. Aspoň cez žatvu. Však sme to robili aj kvôli vám, aby ste prišli k úradu. No tak čo? Nepomohli sme? Určite! A to musíme zapiť!“
       Mladý muž pozorne sledoval Ďurovu tvár. Zdalo sa, že niečo podobné ešte doposiaľ nevidel. Tá prostorekosť, možno i nadšenie z toho, že sedí za jedným stolom s úradníkom a grimasy, ktoré strúhal bez toho, aby si to uvedomoval. Ako dieťa, na tvári ktorého vidno všetko, lebo nič nedokáže ukryť. Ani radosť, ani žiaľ, ale ani bezprávie.
       „Nepijeme náhodou, aby som teraz nestál pri mláťačke? Nevozia sa zatiaľ mechy
hore-dole po dedine a schovávajú kdekade?“
       Ďuro trochu pokrútil nosom a na chvíľku sa zasekol, akoby hľadal správne slová. Aha! To je priam učebnicový príklad toho, že teraz zaklame. Komisárovi to bolo jasné, ale pálenka, čo mu pretiekla dole hrdlom, ho akosi stále držala na stoličke.
       „Vrana vrane oko nevykole! Tak prečo by sme si mali škodiť? Suchý rok bol. Aj vlani aj teraz. Možno toho nebude veľa, ale bude,“ stiahol Ďuro hlavu medzi ramená.
       „Hej, vrana vrane oko nevykole. Tak by aj gazdovia mali svoje odviesť. Na armádu, veď je vojna! Aj vojsko potrebuje z niečoho žiť.“
       „Vrana vrane oko nevykole, lebo vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá. Pred Bohom sme si všetci rovní. Tak ak bolo sucho, potom si asi musia utiahnuť opasky všetci, nie len tí čo siali a žali,“ víťazoslávne predniesol Ďuro, až sa vystrel s pohľadom upriameným k plafónu.
       „Studený máj v stodole raj! A tento máj bol ozaj studený. Až potom prišlo sucho, takže obilia nemôže byť málo, “ začal sa s ním naťahovať mladý komisár a zdalo sa, že táto hra sa mu páči.
       „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa jedni nechcú uskromniť, nebudú sa chcieť ani gazdovia.“
       „Čelom múr neprebiješ!“ rozložil komisár rukami.
       „Pravda oči kole! A komu treba v republike nespokojných gazdov? “
       „Jablko nepadá ďaleko od stromu!“ zvýšil komisár hlas.
       Ďuro sa zamyslel. „To ste ako mysleli? Že tu stojím len na strane gazdov a nemám pochopenia pre vaše poslanie?“ usmial sa podlízavo. „Ja si myslím, že pevná vôľa všetko zdolá. To je to, čo si každý z nás hovorí. Trápime sa, trápime a čakáme, kedy bude lepšie.“
       „No, uznávam, že čosi na tom bude. Ale my musíme plniť normy. To je všetko. Rozhodnutia o tom, že koľko treba odviesť, robia iní.“
       „Ja viem, že ste dobrý človek. Nikdy som nepochyboval, že ryba smrdí od hlavy.“
       Mladý komisár sa opäť zadíval na Ďura. Naozaj vzbudil jeho záujem. Po tej pálenke, i keď by to nahlas nepovedal, v ňom začal tento dedinčan vzbudzovať čosi ako obdiv. Ako vedel ihneď reagovať. Hotová učenecká dišputa z ľudových múdrostí. Toľké porekadlá, akoby hovoril v obrazoch, azda tak ako sa učili na hodinách filozofie. Toho by mali vidieť páni profesori! Čo tam renesancia, osvietenstvo a kadejakí iní mudrci. Tento Zemplínčan, z toho hovorí život i keď vyzerá, akoby ho práve vyorali. Veď aj teraz zabudol zatvoriť ústa a na nohách, aha, na každej má inú topánku. Ale je rád, že ich vôbec má. Isto žije viac duchovne, než hmotnými statkami. Kedyže len páni učenci vyšli z katedier do takýchto dedín, aby zistili, čo majú na Zemplíne? Nikdy! Ich život a poznanie by mali skúmať a nie Nietzscheho či Freuda! A od toho čistého tvora má brať obilie?
       V tej chvíli sa roztvorili dvere a dnu vstúpila tučná Zuza. Vyzerala spokojne, záhadne sa usmievala a dokonca, keď to komisár nemohol vidieť, žmurkla na Ďura. Ten akurát dolieval poháriky hádam už po siedmykrát a ani nemusel mladého úradníka pridlho núkať. Komisár síce nebol rozjarený, ba ani trochu veselý, a ťažko bolo usúdiť, čo sa odohráva v jeho hlave. Vypil zas, rovnako ako tie poldecáky predtým, na šup.
       „Tak čo tetka? Nesadnete si ku nám?“ prekvapil komisár tučnú Zuzu.
       „Ja? Za jeden stôl so študovaným pánom? A môžem?“ spýtala sa nesmelo.
       „Len prázdny klas hlavu hore dvíha. Sadajte!“ odtiahol jej stoličku.
       „Hej, tak je. Prázdny klas hlavu hore dvíha a prázdny sud najviac duní,“ doložil Ďuro a vrátil Zuze žmurknutie.
       „Čo si zasial, to budeš...“ snažil sa ešte komisár pokračovať v načatej filozofickej debate, aspoň tak ju vnímal on, ale stalo sa, čo muselo. Odrazu sa mu zasekol jazyk a hlava padla na stôl. Oči zažmúril a spokojne, zhlboka sa nadýchol. Zaspal.
       „Pravdu mal, nie? Čo si zasial, to budeš žať. Ale mohol aj povedať, čo vy zasejete, my chceme žrať,“ zarehotal sa Ďuro, až sa Zuza musela usmiať.
       „Ty si ho to? Opil?“
       „Ja som len nalieval. Kto chce kam, pomôžme mu tam!“
       „Netáraj už! Radšej povedz, čo teraz! Uložíme ho, alebo čo?“
       „Navrhujem – alebo čo.“
       „Ďuro, nerob zo mňa hlupaňu!“ osopila sa naň plná strachu.
       „Z teba? Hlupaňu? Nemožno. Bo nebude z vlka slanina, ani zo psa baranina. Len mi povedz, Zuza, zrobil som dačo zle?“
       „Nie, Ďurko,“ teraz ho už usmiata i pekne nazvala, lebo jeho bezbrannosť jej viac nedovoľovala sa naňho hnevať. „Len dúfam, že keď sa zobudí, nebude zlostný. Ale dobre si urobil, dobre. Chlapi pri mláťačke dávajú po tri mechy na kopu a ďalšie tri prenášajú hneď na chrbtoch ukryť domov. Sú ti naozaj vďační. Aj Michal hovoril, nech sa pracem za vami, že Ukrajinci pomôžu. A doma, keď treba, mám otvoriť ďalšiu fľašu pálenky.“
       „Netreba. Tú si vezmem so sebou. Daj a ja idem,“ postavil sa odrazu, i keď sa pritom trochu zapotácal.
       „A tento tu?“ ukázala Zuza jednou rukou na spiaceho komisára za stolom a druhou si prikryla ústa.
       „Tomu filozofovi, keď sa preberie, len povedz ešte jedno porekadlo. Asi ich má rád, tak aby vedel, že musí vždy počítať so všetkým.“
       „A čo mu to mám povedať?“
       „Koho večer svrbí zadok, ráno sa zobudí so smradľavými prstami!“





* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 4907