login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Feb 18, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(248)

vložiť obrázok do galérie

Čudný potok

@ :: Poviedky ::     Jun 25 2007, 15:20 (UTC+0)

Kostol sv. Martina v Drienovci

Miesto: Drienovec ; okres Košice - okolie
Čas: zima 1926
Autor: Anna Domaniková

       Šani a Šani boli nielen susedia, ale aj dobrí kamaráti. Vlastne celá dedina sa kamarátila. Jej obyvatelia žili svorne ako jedna rodina, aspoň od čias, ktoré si pamätali jej najstarší obyvatelia. Šani a Šani si toho ešte veľa nepamätali. Mali po devätnásť rokov, chrbty rovné ako jedľa, odstávajúce uši, kučeravé husté vlasy, široké, mozoľnaté dlane a vo vreckách nohavíc schované nožíky. Nožíkoví mládenci - tak ich prezývali domáci aj cezpoľní. V Drienovci nebolo chlapa, ktorý by nemal vo vrecku nôž. Jednoduchý, ostrý ako britva, dobrý aj ako zbraň na obranu, ba i na útok. Kedy na to prišlo, lebo taký to bol život. Raz si človek zachraňoval svoju kožu, inokedy prebodával kožu niekoho iného. Výber možnosti závisel od sily vypitej pálenky a pomútenia rozumu.
       V to sobotné popoludnie, keď mráz narobil cencúle ešte aj na drevených plotoch a snehové záveje siahali povyše kolien, si Šani Kučeravý a Šani Ušatý šúchali podrážky čižiem prostriedkom dedinskej cesty. Áno, Kučeravý a Ušatý, lebo okrem nožíkov tu mal každý aj svoju prezývku, ktorá sedela ako pečiatka na úradnom papieri. Mierili si to rovno do dolnej krčmy k Lévimu.
       „Pozri sa na ten potok,“ štuchol Kučeravý do Ušatého. „Parí sa z neho.“
       „Hej, vidím,“ mrmlal Ušatý. „ Čudný je to potok, poviem ti.“
       „Čudný? Teplý je. Preto tie pary.“
       Ušatý sa zamračil, zastal, vytiahol ručiská z teplých vreciek na kabáte a položiac ich na plecia Kučeravému, začal hlasno a pomaly: „Umýval si sa v ňom v lete? Voda je taká studená, že ti vytiahne sople z nosa. A v zime sa z vlniek parí, akoby ktosi hore zohrieval prameň. Je to čudné. Tento potok je čudný a hotovo.“
       „Tak nech je čudný,“ pritakával Kučeravý. „Ale už poď, veď mi odmrzne nos.“
       Šani a Šani si uhli ražnej už pred odchodom do krčmy. Dôvod bol prostý. Na stretnutie.

       Léviho krčma stála takmer uprostred dediny, neďaleko mosta cez malý potok. Keď dvaja kamaráti vstúpili do jej jedinej miestnosti, temer plnej pijúcimi a fajčiacimi Drienovčanmi, cigáni už fidlikali ako skoro každý deň. Ktorýsi z chlapov pospevoval tak falošne, až primášovi dvíhalo obočie.
       „Heh, Laci. Nakŕmil statok skôr ako my,“ zamrmlal Kučeravý. „Už tu ziape ako na svadbe.“
       „Hľaďme si svojho. Aj tak máme voľné miesto iba pri dverách. Bude na nás ťahať vždy, keď daktorý z týchto pôjde šťať,“ mudroval Ušatý, mávnuc rukou akoby sial pšenicu do jarnej zeme.
       Žid Lévi pobehoval po krčme, nalieval, dolieval, utieral oliate drevené stoly bielou utierkou, ktorú za jeden večer vymenil hádam zo trikrát. Bol čistotný a vážil si každého, kto tu pil. Teda každého, čo mu platil. No Laciho vyspevovanie mu i tak trhalo uši. Zastaviť ho? Nie, to by odišiel do hornej krčmy a peniaze pustil tam. Po chvíľke uvažovania sa rozhodol a skríkol: „Hej, primáš! Zahraj tú moju.“
       Muzika zmĺkla a Laci tiež. Veď Lévi nikdy takto nezvykol...
       „A to je ktorá, krčmár?“
       „Hádaj. Ak sa trafíš, celý večer máš odo mňa pijatiku zadarmo,“ uškŕňal sa Lévi a s rukami vbok čakal na svoju nôtu.
       Cigáni spustili, ale sotva sa pridal cimbal, krčmár odmietavo mávol rukou, že nie. Skúsili druhýkrát, ale dopadli rovnako. Po tretej neuhádnutej Lévi len pokrútil hlavou, že sa snažia zbytočne a šiel za svojou prácou.
       Bolo verejným tajomstvom, že Lévi kupoval lieh a vyrábal z neho pálenku sám. Tridsaťpäťku, štyridsiatku, päťdesiatku – kto akú silnú chcel. Nikto sa nestaral, ako to robí a odkiaľ je ten lieh. Dôležité bolo, že mali na výber a chutilo im.
       „Pozri sa,“ kývol Kučeravý hlavou, keď obratom do seba vylial poldecák a konečne zaostril na muzikantov. „Toto nie sú naši cigáni. Nejakí z agátového hája to budú.“
       „Kdeže!“ vždy múdrejší Ušatý štuchol do kamaráta. „Ľudožrútov by sme tu veru nestrpeli! Veď povedz sám. Počúval by si muziku, keby si vedel, že cimbalista mal na večeru nejakého roľníka?“
       V agátovom háji, necelý kilometer od Drienovca smerom na Moldavu, našli v januári moldavskí žandári na jednej kope štrnásť kusov kostí rôznych veľkostí. Údajne pochádzali zo ženskej mŕtvoly, ktorú cigáni zavraždili, rozsekali, mäso uvarili a kosti porozhadzovali do kríkov. Všetko zlé, čo sa v Drienovci a jeho okolí udialo, prišili na rováš práve týmto cigánom. Každú krádež, chorobu, čo sa šírila i zabitie. Tých v dedine nikto nestrpel.
       „Nepočúval, nepočúval,“ pritakával Kučeravý. „Toto nie sú naši.“
       „A veď som počul, že z našich dvaja ochoreli. Isto preto prišli hrať títo. Sú z Dvorníkov, tuším. Opýtam sa, chceš?“
       „Nechcem. Dopi, nech nám môže Lévi naliať.“

       Krčmár sliedil očkami po každom poháriku a len čo niektorý ostal prázdny, dobehol a doplnil. Obchod je obchod. Vlastnil aj mäsiarstvo. Skupoval po okolí dobytok a spracovával ho. Povrávalo sa, že je bohatší ako Weber, zlatník a majiteľ druhej dedinskej krčmy na hornom konci. Kolorit Drienovca dopĺňal ešte Žid Blumberger, správca na statku, veľmi prísny a tiež skúpy človek.
       „Tak čo, primáš?“ zastal opäť krčmár pri muzikantoch. „Stále si nezahral tú moju. Nie si ty dobrý muzikus, veru nie si.“
       „Počkajú chvíľku? My sa trafíme,“ nedal sa cigán, čosi pošepkal druhému huslistovi a znovu zahrali. Teraz rezko, taký čardáš, až chlapom pod stoličkami začali poskakovať nohy. Jeho melódia sa vo vzduchu miesila s fajkovým dymom i výparmi pálenky, ale podľa Léviho, čo vyceril biele zuby a pokrútil hlavou, zasa hrali nesprávnu melódiu.
       Primáš, už červený od snahy a od zlosti, prestal hrať. Chvíľu sa radil s ostatnými, a keď mu nevyšiel ani ďalší pokus, poutieral si čelo aj husle. Prešľapoval na mieste a krútil sa ako fagan prichytený na hruškách. Nakoniec vložil husle do puzdra a obliekal si hrubočizný kabát.
       „Vari si skončil?“ opačoval krčmár.
       „Vyčkajte, pán Lévi. Hneď som späť. Idem si niečo zistiť,“ vysvetlil trochu zlostne, trochu podlízavo a už sa aj vybral k dverám.
       „Teraz, keď mám plnú krčmu? Nemôžeš odísť. Musíš hrať!“
       „Budem. Tak ako sme sa dohodli. Ale tú vašu... Tú vám zahrám, aj keby som mal ísť na kraj sveta hľadať toho, kto mi prezradí, ktorá to je,“ dokončil primáš a dlhými krokmi vyšiel von.
       Krčmár plesol utierkou po jednom zo stolov, no nie od hnevu. Smial sa. Čo smial. Rehotal sa poskakujúcim, trochu chripľavým smiechom. Takého ho videli hádam prvýkrát.
       „Lévi je dobrý človek,“ začal zasa Ušatý.
       „Dáš za neho ruku do ohňa?“
       Ušatý skamenel. „Čo sa ma vypytuješ na hlúposti? Pozri sa tam, v kúte, na Bakuľkového Joža. Ťahá mu na šesťdesiatku, jeho žene takisto. Je skrivený ako na hlavu postavený kutáč. Nohy mu neslúžia, ťahá sa o dvoch paliciach. Už si zabudol, ako im Blumberger prenajal starý dom? Skoro im strecha spadla na hlavu a dvere sa nedali poriadne zatvoriť. Z piecky im dymilo, až sa so ženou zadúšali od kašľa. Pomaly si ho poopravovali, a vtedy Blumberger povedal, že ten dom chce predať. Nech si ho od neho odkúpia, alebo ho ponúkne niekomu inému. “
       „No a? Čo sem pletieš správcu?“
       „Akože čo? Jožova žena bola prosiť farára, aby im pomohol. Pýtala peniaze. Chcela si požičať. Hádam aj na kolenách sa pred ním plazila, no odbil ju. Vraj, že či je on bankár?! Nepomohol!“
       „Stále v ňom bývajú. Kvákaš nezmysly. Až tak zle sa nemá ani Jožo, keď vysedáva v krčme a mastí karty.“
       „A ty? Si boháč najbohatší? Nie si! A sedíš v krčme, obraciaš do seba pohárik za pohárikom,“ rozčertil sa Ušatý. „Keď im farár nedal ani fuka, Anna začala baliť. Chystala sa na cestu nevedno kam. Vtedy prišiel on. Lévi. On im ten dom kúpil!“
       „Hahaha... Len tak prišiel a kúpil? Za nič?“
       „Za prácu! Anna mu potom robila gazdinú. Upratovala, prala, starala sa o statok a hydinu.“
       „Iba ak tak,“ kýval sa Kučeravý Šani, možno zahanbený, že ho Ušatý dostal. Nedalo mu to, musel aspoň zanadávať: „Ale ten Blumberger je lotor!“
       „To predsa vie každý. Zderie z ľudí aj poslednú kožu. Vrieska ako blázon a sleduje roľníkov, aby neoddychovali. Ani trochu, na to je pes! Ja by som ho...“
       Než stihol Kučeravý dopovedať, dvere do krčmy sa rozleteli, až pánty nestihli zaškrípať a dnu vpochodoval červenolíci primáš. Všetci stíchli.
       „No, krčmár, už viem, ktorá je vaša.“
       „Áno?“ zatiahol krčmár neveriacky a s úsmevom, čo neveštil nič dobré. Sprostá hra! Veď vždy môže povedať, že myslel na inú pesničku, nikto mu nevidí do hlavy. Židovský fígeľ, kde sa neťahá za rovnaký koniec. Ale Lévi pokojne, akoby bol priam stelesnená čistota, prikázal: „Tak mi ju konečne zahraj!“
       „Len čo mi prsty rozmrznú. Vonku poriadne prituhlo,“ zaonačil primáš. Vyzliekol svoj ťažký kabát, postavil sa k piecke a predpažiac obe ruky zohrieval si skrehnuté paprče. Po krátkej chvíli už ladil na husliach strunky, brnkal, uťahoval a popúšťal kolíčky, hladkal hmatník a čosi šuškavo vysvetľoval ostatným. Keď sa tí nahlas rozosmiali, tak veľmi až skoro popadali zo stoličiek, tíšil ich rovnako potichu a opäť čosi pomaly opakoval.
       Keď už muzikanti do jedného zladili svoje nástroje, škeriac sa na celú krčmu, všetci naťahovali uši a nedočkavo striehli na prvé tóny piesne. V tom tichu, čo tak nezvyčajne zaplnilo krčmu, odrazu zazneli rezké tóny. Začiatok bol trochu dlhší, akoby nekonečná predohra, v ktorej sa nespievalo a prísediaci sa začali mrviť na stoličkách, dúfajúc, že to nie je všetko, čo chcel krčmár počuť. Ten stál pred pultom, opierajúc sa pravým lakťom. Usmieval sa. Znamenalo to, že sa cigáni trafili? Len čo začali spievať, poniektorí chlapi zabudli aj ťahať z fajky. Každý tušil, že toto skončí alebo poriadnym slopaním na večné priateľstvo, alebo bitkou.

       „Száz Zsidó egy sorban              Sto Židov v jednom rade
       Mennek a pokolba.                     kráča do pekla.
       Elől megy Blumberger,              Prvý ide Blumberger,
       büdös Zsidó, gazember.              smradľavý Žid,lotor.
       Utána megy Lévi                     Za ním vykračuje Lévi,
       aki a húst méri.“                     ktorý má na mäso svoje miery.

       „Dobre, primáš! Výborne! Toto je tá moja. Ako si sa o nej dozvedel, ha?“ rozrehotal sa krčmár, akoby mu hrali nejakú ódu, čo ho robí nesmrteľným.
       „Ako inak, než u vašich muzikantov. Zašiel som za Dežom. Chorý, či zdravý, vravím mu, musíš mi pomôcť. Smial sa mi, že čo som za primáša, keď tú vašu nepoznám. Vraj sa pre ňu správca veľmi hnevá,“ škľabil sa primáš. „No teraz tu nie je, tak vám ju môžem zanôtiť ešte raz.“

       „Nuž, protivná pieseň to je,“ hlesol Ušatý. „Uráža Židov.“
       „Ľútosť na teba prišla? Čo ťa trápi?“ chichotavo čkal Kučeravý.
       „Všetko, čo zanôtili.“
       „Židia sú klamári. Aj tento, hľa, iste nám leje tridsaťpäťku a nechá si zaplatiť za štyridsiatku,“ fľochol Šani s kučeravými vlasmi na krčmára.
       „Počúval si, čo som ti doteraz vyprával?“ drgol do neho kamarát. „Všetko si dobre počul?“
       „Jeden kúpený dom ešte nič nemení na tom, že nás takíto tu okrádajú!“ rozrečnil sa Kučeravý hlasnejšie. „Ako dlho bola Anna jeho slúžkou? To si nepovedal... Ktohovie, čo všetko musela u neho robiť. Ani to nevieš, či ozaj pijeme štyridsiatku.“
       „Tliachaš voloviny!“
       Ušatý stisol prsty v päsť a buchol Kučeravého do pleca tak silno, až sa s ním prevrátila stolička. Bola to chvíľa prekvapenia, čo prišla znenazdajky, ale predsa nie čosi nevídané. Kučeravý vyskočil zo zeme, ale hneď sa mu zakrútila hlava. Musel sa chytiť stola. Nezabránilo mu to však v tom, aby vrátil Ušatému úder.
       „Žid je to! Správca je darebák ako vyšitý. Všetci sú takí, len sa pretvarujú,“ zúril Šani s vlasmi pokrútenými ako rezance v slepačej polievke. „Na akej váhe váži mäso Lévi? To vieš? Určite má ľahšie závažia, len aby nás okradol. Ty si myslíš, že ja nerozoznám pálenku? Štyridsiatku od tridsaťpäťky? To si o mne myslíš?“ buchnátoval Kučeravého.
       „Biť sa chceš?“
       „Ak treba, tak sa budem!“
       Lévi nestrpel bitku vo svojej krčme. Zdrapil najskôr Ušatého, potom Kučeravého za košele. Ani jeden sa mu neodvážil vzoprieť, lebo to by už smrdelo žandármi.
       „Choďte sa mlátiť von! Do snehu!“ trochu zlostne, trochu uštipačne, vedomý si svojej nedotknuteľnosti nariadil Lévi a posotil ich k dverám.
       „Ty mi nebudeš rozkazovať!“ nedal sa Kučeravý. „Aj tak si klamár! Čo pijeme? Čo?“
       „Piješ to, čo si si objednal a už choď. Vonku je miesta dosť. Moja krčma je pre teba malá!“
       Ušatý sa pokúšal chlácholiť kamaráta: „Šani... Šani... Ozaj je to štyridsiatka, ako vždy. Pssst. Dobre je všetko. Dobre.“

       Sotva dopovedal, dostal facku, až sa mu celá krčma točila pred očami ako ringišpíl. Na to ich už Lévi naozaj vyhodil von. Búchali sa do pliec, brucha a ramien. Snažili sa kopať do toho druhého, čo sa im veľmi nedarilo, lebo na jednej nohe neudržali rovnováhu. Dodrgali sa k potoku. Tam, kde bol breh najvyšší. Deti sa na tých miestach spúšťali na sánkach, ale teraz tam nebolo nikoho.
       Šani udieral Šaňa kam zasiahol. Ruvali sa, kričali, až im vlastné hlasy zaliehali v ušiach a celou mysľou sa sústredili len na jedno. Udrieť, zmlátiť, a ak treba i zabiť. Päste lietali, raz naprázdno, druhýkrát do tváre, do ramena či hrudníka. Z ošiaľu ich prebrala až voda. To najskôr Kučeravý, no potom aj Ušatý zleteli presne tam, kam od počiatku smerovali. Do potoka.
       Najskôr na seba pozerali divokými očami. Potom pocítili studenú vodu, ako sa im leje do čižiem a chladí zadky. Ich pohľady sa zmenili na začudované. Ako im môže byť zima, keď sa z vody parí? Hnev naraz vyprchal, ba zdalo sa, že i pálenka. Do potoka – to nechcel nikto. A prečo vlastne? Vstali a uprostred prúdu sa pýtali jeden druhého: „Bijeme sa? Hej? Ešte?“
       „Veď sme susedia a kamaráti! Čo sa stalo? Počkaj, Šani, nebi,“ drkotal Ušatý, „Žid, či nežid, cigán, či gadžo, všetko jedno.“
       „Máš pravdu,“ klepotali zuby Kučeravému. „Pozri sa na ten potok. Parí sa z neho.“
       „Hej, vidím. Čudný je to potok, poviem ti.“
       „Čudný? Teplý je. Preto tie pary.“
       Ušatý položil studené ruky vo vodou nasiaknutých rukávoch na plecia Kučeravému a pomaly, slovo po slove, akoby hovoril čosi životne dôležité, začal: „Umýval si sa v ňom v lete? Voda je taká studená, že ti vytiahne sople z nosa. A v zime sa parí z vlniek, akoby ktosi hore pri prameni zohrieval vodu. Je to čudné. Tento potok je čudný a hotovo.“
       „Tak nech je čudný. Len poďme niekam do tepla, lebo zamrzneme na cencúľ,“ pritakával Kučeravý
       „Sme kamaráti?!“ oznamoval aj spytoval sa Ušatý. Oblapili sa okolo pliec a vyštverajúc sa na breh, namierili si to znova do dolnej krčmy u Léviho. Okrúhly, žltý mesiac sa zatiaľ kúpal v závejoch a hviezdy rozligotali dedinu ako vianočný stromček.


Poznámka autora:

Zmienka o ľudožrútoch nie je náhodná a vychádza z historických faktov. V odborných publikáciách dodnes figuruje Moldava ako kraj, kde sa u rómskeho etnika vyskytol kanibalizmus. Napriek tomu, že kauza moldavských Rómov v súdnom procese kanibalizmus nedokázala. Pri dôkazovom jednaní opísal primár štátnej nemocnice v Košiciach štrnásť kostí rôznej veľkosti nájdených v agátovom háji neďaleko Drienovca slovami: „... že sa jedná o ľudské kosti a síce v denaturovanom stave následkom varenia.“

Vyšetrovanie, sprvu úspešné, lebo viaceré vraždy bande hodnoverne dokázali, sa začalo, najmä zásluhou Rómov, zamotávať. Sprvu sa ku všetkému priznali, no neskôr miatli stopy, odvolávali výpovede, popierali vinu.

Hlavný obžalovaný Alexander Filke hodnotil seba ako vodcu všetkých Rómov. Nechal sa titulovať „rabló kapitán.“ Pýšil sa dvestotisíc korunami a pre peniaze bol ochotný zabíjať.

Krajský súd v Košiciach, po troch rokoch vyšetrovania a dokazovania, 20. 7. 1929 vyniesol v uvedenej veci rozsudok voči štrnástim obžalovaným. Alexander Filke, alias Koloman Jano – Rómov z agátového hája spomínaného v poviedke Drienovčania prezývali Filkeovci – a Pavel Rybár Elek dostali doživotie. Ostatní osem rokov, prípadne nižšie tresty na slobode. Porotný súd obvinených odsúdil iba za dokázané vraždy, lúpeže a krádeže.


Literatúra: Moldavskí kanibali z knihy Vladimíra Ferka Martin na čiernom koni, rok 1992









***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.


čitateľov: 3284