login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Podivné čary starého Bajsuru

@ :: Poviedky ::     Jun 13 2007, 16:30 (UTC+0)

Tmavosivé mraky sa nad Mikovou prevaľovali ako obrovské vypasené príšery...

Miesto: Miková ; okres Stropkov
Čas: začiatok 20. storočia
Autor: Soňa Jakešová

       Tmavosivé mraky sa nad Mikovou prevaľovali ako obrovské vypasené príšery. Pod silným poryvom vetra menili svoj bizarný tvar a skláňali sa čoraz nižšie k slameným strechám. Starý Bajsura náhlivo kráčal po poľnej ceste smerom do dediny. Keby sa v tej chvíli obzrel, uzrel by Ivana, ako sa za ním opatrne ukrýva. Mladík sa už od lesa zakrádal za vysokým starcom, odetom v čudesnej dlhej huni. Vnímal jeho chudú zhrbenú postavu, z ktorej cítil tajomnú silu. Na zaprášenú cestu dopadli prvé veľké kropaje. Ivan, vekom ešte nie muž, no už ani dieťa, by sa najradšej rozbehol, aby bol čo najskôr doma. Lenže tak by sa Bajsurovi ocitol zoči-voči. A to nechcel riskovať. Zvolil teda pomalú prikrčenú chôdzu, pri ktorej smiešne kýval rukami. Mikovský čarodejník pred ním kráčal trocha unavene a pomáhal si pri tom svojou dlhou drevenou palicou.
       Stále má so sebou tú hrčavú krivuľu. Asi preto, lebo je v nej ukrytá jeho moc, hútal Ivan. Počul, že aj Bajsurova huňa, oveľa dlhšia ako nosili ostatní chlapi v ich dedine, skrýva dajaké tajomstvo.
       Bajsura náhle zastal a obzeral si svoju palicu. Potom ju trochu zodvihol, krúžil ňou tesne nad zemou a vzápätí si ju priblížil k tvári. Ivan s napätím žmúril oči, aby lepšie videl Bajsurovo počínanie. Videl, ako starec pohybuje perami.
       „Asi čaruje. Škoda, že nepočujem čo vraví. Vedieť tak tie zaklínadlá...“ ľutoval mládenec.
       Bajsura na okamih namieril hrot krivule k oblohe. Odrazu, práve v tom smere, na ktorý ukazoval palicou, preťal olovenú oblohu dlhý jasný blesk. Sila hromu zaburácala a s hukotom sa valila po krajine. Ivan sa ešte viac prikrčil a trikrát sa rýchlo prežehnal.
       „Naozajstný čarodejník!“ zašepkal úctivo.

       Pravdou však je, že aj takému čarodejovi, za akého Bajsuru v dedine považovali, sa niekedy prihodí niečo, s čím nerátal. Vedľa cesty, po ktorej sa náhlil, bola nízka tráva, takmer do korienkov spasená kravami. Starca zaujímalo iba to, aby nezmokol jeho vzácny náklad liečivých byliniek, ktorý si od samého rána starostlivo ukladal do veľkého prúteného koša. Ako kráčal, v pravidelnom rytme chôdze udieral palicou o zem. Odrazu svoju hrčavú krivuľu zabodol do poriadnej kopy čerstvého kravského lajna. Len, len že udržal rovnováhu, keď sa mu koniec palice pokĺzol na mazľavej kôpke.
       „Bodaj ho aj s hovnami!“ uľavil si Bajsura. Ráznymi pohybmi začal palicu obtierať o trávu. Nakoniec ju zodvihol vyššie, aby sa presvedčil, či sa zbavil tej páchnucej brečky. Vtom krajinu náhle ožiaril ďalší blesk. Bajsura sa mykol od ľaku a pridal do kroku. Huňa, ktorú dakedy vyhrabal zo starej truhly na pôjde, by ho isto neochránila pred poriadnou spŕškou. Nevedel, odkiaľ sa k nemu dostala, ale nosil ju rád. Páčilo sa mu, že je dlhá a keď zaprší, nemá tak zmáčané nohy, ako keby mal len krátku vestu. Ani len netušil, čo si o jeho odeve rozprávali Mikovčania. Tak ako nemal ani poňatia o tom, čo si práve o náhlom blesku a jeho palici pomyslel Ivan.

       „Že si včera privolal búrku,“ povedala posmešným tónom Uľa. Obrátila sa na svojho muža a očakávajúc vysvetlenie, hľadela mu nástojčivo do tváre.
       „Kto vravel?“ opýtal sa podráždene Bajsura.
       „Hana. Vraj ťa mladý Ivan videl, ako vyvolávaš blesky.“
       „Potom to tak asi bude,“ odbil Bajsura svoju ženu. Nemal rád, keď si Uľa z neho robila posmech. Vedel, čo si ľudia o ňom myslia. Že je čarodejník a ovláda tajomné sily. Takáto povesť mu neprekážala, lebo mu prinášala obdiv a rešpekt. Ale Uľa, jeho žena, by sa na tom pred ním nemala zabávať!
       „Ja viem, s akým čarodejníkom žijem! Len sa vláčiš po lese, pozoruješ zver, mudruješ, ale aby si sa viac staral okolo domu, tak to nie!“ vyhŕkla. „Keby si naozaj vedel čarovať, hneď by som ti prikázala vykúzliť novú strechu!“
       Bajsura sedel v kuchyni a prekladal bylinky, aby lepšie preschli. Za tie roky, čo žije s Uľou sa naučil, že na jej uštipačné slová netreba odpovedať. Žena sa nadýchla, chcela mu ešte niečo vmiesť do tváre, no nestačila ani otvoriť ústa, keď na dvere rázne zabúchala čiasi päsť.
       „Bajsura, pomôž, Ivana poštípala zmija!“ kričal naliehavo mužský hlas. Bajsura otvoril dvere dokorán. Vošli dvaja chlapi, čo podopierali Ivana. Hneď za nimi sa do izby vtrepala aj Hana – jazyčnica, ktorá nikdy nechýbala tam, kde sa niečo dialo. Mládenec visel zakvačený o plecia svojich spoločníkov a nohy mu len tak viseli nad zemou. Bol bledý a na Bajsuru žmúril prestrašenými očami.
       „Tu ho položte,“ ukázal starec na širokú drevenú lavicu. Otvoril dvierka do pece. Uľa len nedávno dovarila obed, uhlíky v nej ešte tleli. Bajsura prihodil tri polená. Na platňu postavil hrniec s troškou vody, ktorá hneď zovrela. Potom do nej vhodil hrsť bylinnej zmesi a prilial číru tekutinu zo sklenenej fľaše. Keď nádobu kládol na policu, Hana vykríkla.
       „Fuj, to je odporné! To by som doma nedržala!“ rukami si rýchlo prikryla ústa.
       Vo fľaši sa vznášali tri malé čierne hady. Bajsura sa obrátil k Hane. Jeho zelené oči sa na okamih stretli s jej zdeseným pohľadom. Tváril sa karhavo, no zároveň vážne a tajomne. Obrátil sa opäť k svojej práci. Odstavil hrniec z platne a cez tenké biele plátno z neho nalial niečo čudesné do hlineného krčahu. Horúci odvar opatrne nakvapkal do raniek po hadích zuboch na Ivanovom lýtku. Chlapec bolestne zastonal. Potom Bajsura malou lopatkou vybral z pece žeravé uhlíky a vysypal ich do nádoby pripomínajúcej kadidelnicu. Na ne prihodil dve hrste sušených lístkov. Miestnosť zaplnila omamná sladkastá vôňa. Čarodejník prechádzal okolo ležiaceho Ivana, púšťal na neho dym a mrmlal si akési slová. Nik už ani nehlesol. Potom si kľakol pri hlave mládenca, ruky zopäl ako k modlitbe, hlavu sklonil až k hrudi a chvíľu zotrval v mĺkvom sústredení. Nakoniec sa prežehnal. Odlial trocha odvaru z krčaha do hrnčeka a priložil ho Ivanovi k ústam. Chlapec pil, kriviac pri tom tvár. Nik z prítomných nepochyboval, že nápoj z hadích mláďat a čudesných bylín chutí odporne. No rovnako nik ani na chvíľu nerozmýšľal o tom, že by starý Bajsura zariekavaním proti hadiemu uštipnutiu nepomohol. Stalo sa to už veľakrát, že starec, práve tak ako pred ním jeho otec a ešte skôr aj dedo, premohli moc hadieho jedu.
       „Už sa mu vracia sila,“ zašepkal Bajsura, keď videl, ako sa Ivanove bledé líca sfarbili červeňou. „Toto budeš po troškách piť do druhého dňa,“ nakázal mu, ukazujúc na krčah. Potom sa obrátil k Hane. Chvíľu na ňu mĺkvo hľadel, akoby rozmýšľal.
       „A ty, pretože si počas zariekania prehovorila, aby sa kúzlo podarilo, musíš od dnes až do splnu mesiaca nosiť na krku miešok so zajačími bobkami. Za celý čas ho nesnímeš a o nikom nepovieš nič zlé,“ vyriekol.
       Hana poslušne prikývla. Neodvážila by sa príkaz nepočúvnuť. Chlapi vyšli z Bajsurovho domu podopierajúc ešte trocha malátneho Ivana. Prešli okolo Ule, ktorá celý čas stála pri dverách a pozorovala počínanie svojho muža. Rozlúčila sa aj Hana. Keď sa za odchádzajúcimi zavreli dvere, Uľa sa obrátila na svojho muža a spustila:
       „Všetko si robil ako inokedy. Ale to s tými bobkami – to čo malo znamenať?“
       „Bobky? To je náhrdelník, ktorý som Hane venoval za to, že iných ohovára,“ pobavene povedal Bajsura. „Aspoň ju to naučí držať jazyk za zubami,“ dodal so šibalským úsmevom.
       „Ty čarodejník!“ zvolala Uľa a nahlas sa rozosmiala. Vedela, že niekedy jej starký naschvál zahrá divadielko, len aby zapôsobil. Lebo ľudia – tí vždy majú radšej zaujímavejšie predstavenie. Napokon, čím viac námahy ako čarodejník preukáže, tým mu ochotnejšie prinesú odmenu a zopár vajec navyše.

       „U Evy, myslím tú zhora, vraj straší,“ prehodila v jeden zimný večer Uľa. Letmým pohľadom šibla na muža. Ten sa hrbil na nízkej stoličke pri peci a z dreveného klátika sústredene vyrezával varechu.
       „Hm,“ zareagoval Bajsura strohým zamrmlaním. Uľa stále niečo hovorila, všeličo pospomínala a vlastne ju ani poriadne nepočúval. Nemal rád tieto zimné dni a večery. Nemohol chodievať na obľúbené prechádzky za bylinkami, ani do lesa. Sedieť stále pri peci, navyše s uvravenou babou za chrbtom, to ho veľmi nebavilo. Aspoň v sústredenom stružlikaní nachádzal únik, lebo sa pri tom nemusel zapájať do rozhovoru s Uľou.
       „Najskôr im v komore strašidelne buchlo. Potom sa v celom dome ochladilo. Keď sa išli pozrieť, čo tak zarachotilo, našli porozväzované všetky vrecia s múkou, všetky truhlice pootvárané, ba čo je ešte čudnejšie, aj kravy v maštali boli odviazané. Zvieratá bučali, nedali sa upokojiť a triasli sa na celom tele,“ chŕlila Uľa.
       „Hm,“ zapriadol opäť Bajsura.
       „Veď ty ma vôbec nepočúvaš!“ osopila sa Uľa na muža.
       „Hm,“ vypustil zo seba, len aby vydal dajaký zvuk a mal pokoj.
       „Radšej mi na rovinu povedz, aby som ti nič nevravela! To by bolo lepšie, ako si len tak hundrať. Akoby som sa so stenou zhovárala. Čo to mám za život, keď ani s vlastným mužom nemôžem prehovoriť! Ani neviem, ako ti niektorí ľudia môžu tak dôverovať. Ja by som vedela rozprávať, aký je to pľuha život s takým starigáňom!“ chŕlila Uľa. „Lenže mňa sa nik neopýta, lebo teba sa všetci boja.“
       „Dobre, dobre, prestaň už,“ tíšil ženu Bajsura, keď sa ozvalo slabé zabúchanie a drevené dvere sa so škripotom otvorili. Do kuchyne zavanul mrazivý vzduch a vošla najmladšia Evina dcéra.
       „Ujko, v dome nám straší, mama ma po vás poslala, nech prídete,“ povedalo dievča.
       „Vravela som ti...,“ Uľa významne nadvihla obočie.
       „Už sme aj popa volali, nech nám chyžu vysvätí. Poslali ma aj k vám, lebo vy viete čarovať a odohnať temné sily,“ zopäla prosebne skrehnuté ruky.
       „Čo ja viem? Ja sa do takých vecí nestarám,“ zatiahol neochotne Bajsura.
       „Veľmi vás prosím, už si nevieme rady,“ nedala sa mladica.
       „Nooo... dobre teda, pôjdem sa ja pozhovárať s tým, čo u vás buntoší,“ privolil domáci nakoniec.
       Len čo sa za dievčinou zavreli dvere, obrátila sa Uľa na muža.
       „No to som zvedavá, čo urobíš. Čáry-máry, láry-fáry, hup ropucha spod lopúcha?“ vystrelila k nemu ostré uštipačné slová.
       „Nie. Ja to strašidlo pekne pozdravím a požiadam ho, aby sa prišlo s tebou pozhovárať,“ odvetil pohotovo Bajsura, kým si obliekal teplý kabát.
       „Pche!“ odula Uľa líca.
       Keď onedlho Bajsura vchádzal do Evinho dvora, takmer sa zrazil s kňazom. Pop po ňom šibol nevraživým pohľadom a sotva na pol úst odpovedal na pozdrav. Bolo mu zaťažko hovoriť s týmto čudákom, hoci Bajsura každú nedeľu navštevoval kázne a pokorne kľakal v mikovskom kostole.
       „Tak ste prišli, ujko,“ vítala hosťa pani domu, nedbajúc, že sa za popom ešte nezavreli vráta. Bajsura vošiel do domu a vyžiadal si popol z pece. O chvíľu držal v rukách staré plechové vedro plné popola. Obrátil sa k domácim.
       „Statok ste nakŕmili?“ opýtal sa. Gazda prikývol.
       „Odteraz zostaňte všetci doma a zažnite si sviecu. Do rána, kým k vám opäť neprídem, nik nesmie vyjsť z domu,“ nakázal Bajsura.
       „Dúfam, že majú dosť nočníkov,“ zahundral si pre seba vychádzajúc na dvor. Keď za sebou zavrel dvere, na oblohe blikotali prvé hviezdy. Domáci stáli za oblokom s nosmi prilepenými na sklo a pozorovali jeho počínanie. Bajsuru stretávali skoro každý deň. No zrazu sa im zdalo, akoby do tohto dedka vstúpila moc, ktorá mu dovolí porátať sa so zlými duchmi. Videli, ako starec nahusto rozsypal popol pred ich prah i maštaľ a niečo si pri tom mrmlal. Nakoniec sa ani neobzrel a pobral sa preč.
       Doma Bajsuru netrpezlivo vítala Uľa.
       „Tak čo, dočaroval si?“ nadhodila v nádeji, že sa od neho dozvie viac. No muž sa na ňu len usmial a nevravel nič. Len čo vychlípal hustú polievku, čo mu pripravila na večeru, pobral sa spať.
       Na druhý deň sa Bajsura zobudil do skorého mrazivého rána. V peci dávno vychladlo. Ako dýchal, od úst sa mu dvíhali oblaky pary. Chudé dlhé nohy vystrčil spod periny a prstami si narýchlo prehrabol šedivé vlasy.
       „Musím vyslobodiť Evinu rodinu,“ spomenul si. Vonku sa rozvidnievalo. Keď vychádzal z domu, z komínov začali k oblohe stúpať bielosivé stĺpy dymu. Ako sa náhlil po zamrznutom chodníku, pod nohami mu vŕzgal stuhnutý sneh. Palicu opatrne kládol na zem, aby sa mu nepošmykla a on sa nevykydol na zľadovatenej ceste.
       „Snáď sa na snehu ukáže, ktorý figliar z dediny chodí tých chudákov mátať,“ dúfal Bajsura. Podišiel k bráne do Evinho dvora a zaprel sa do nej. Hľadel pred seba na bielu záľahu snehu, na ktorej sa jasne rysovali veľké stupaje od tmavého popola. Starec vykročil smerom k domu. Pohľad uprel na súvislú vrstvu sivého poprašku, ktorý pred prahom včera večer starostlivo rozsypal.
       „No toto!“ začudoval sa. Popol pred dverami aj pred maštaľou bol neporušený. „Odkiaľ sa potom vzali tie veľké stopy? Ani ľudské, ani zvieracie...“ neveriacky si obzeral čudesné výtvory. Zodvihol ruku a v rozpakoch sa škriabal po hlave. Ako pohľadom kĺzal po dvore, od domu k maštali a ku bráne, všimol si, že na chodníku stojí Uľa. Zvedavosť ju vyhnala za mužom do mrazivého rána.
       To si ona zo mňa vystrelila! - blyslo mu hlavou. No Uľa mala na tvári rovnako prekvapený výzor ako on.
       „Ty si naozajstný čarodejník! Ty si im to strašidlo vyhnal!“ povedala uznanlivo.
       Bajsura sa na svoju ženu pozorne zadíval a až potom jej venoval široký úsmev.
       „Vidíš, a ty si mi neverila,“ odvetil mierne. Veľmi sa pritom ovládal, aby jeho hlas znel sebavedomo a aby ničím nedal najavo, aký je prekvapený.
       „Niekedy sa čudo podarí, hoci vôbec neviem ako,“ pomyslel si Bajsura. „Ale to si nechám iba pre seba.“

       Zima v Mikovej bola v tom roku krátka. Len čo zmizli posledné fliačiky snehu, začalo po hrboľatej kamenistej ceste okolo Bajsurovho domu prechádzať čoraz viac trhovníkov. Smerovali cez dedinu, potom okolo polí a lúk do Svidníka alebo do Prešova. Boli medzi nimi domáci, ale aj poľskí obchodníci. Hrkotali na vozoch, vláčili ťažké noše, prútené koše, niekedy tadiaľ hnali dobytok určený na predaj a aj statok, ktorý kúpili.
       Večerná temnota sa rozliala po oblohe skôr, ako inokedy. Tmavé mraky sľubovali výdatný jarný dážď. Bajsura zahnal svoju kravu do maštale a pozatváral hydinu. Stál na priedomí s hlavou vyvrátenou k mrakom a odhadoval silu prichádzajúceho dažďa. Odrazu pred jeho domom zastal mladý muž. Jednou rukou držal kravku priviazanú na hrubom motúze.
       „Môžem u vás prespať? Som z Poľska a domov mám ešte ďaleko. Idem z trhu a nechcem premoknúť do nitky,“ zavolal chlap na Bajsuru. Starec vedel, že Uli sa to nebude páčiť. Ale veď aj tento Poliak je kresťan, práve tak ako oni, preto mu treba poskytnúť prístrešie. Či pre to bude Uľa hundrať, alebo nie, to je jedno.
       „Vojdi dnu,“ pokynul Bajsura mužovi. Vyšiel mu v ústrety a pomohol mu voviesť kravu do maštale a uviazať ju k válovu vedľa svojej. Neušlo mu, že Poliakova krava je kostnatejšia ako jeho. Okolo chvosta jej pod fľakatou kožou nápadne trčali kosti.
       „Lacno si ju kúpil, čo?“ utrúsil.
       „Tak,“ prisvedčil Poliak. Všimol si, aká je tá Bajsurova krásne vypasená pri tej jeho trasorítke. Znalecky prešiel zvieraťu po oblom zadku a zľahka ho potľapkal. Keď o chvíľu obaja muži vošli do kuchyne, Uľa nepriateľsky šibla pohľadom na hosťa. Nepáčil sa jej, hoci nevedela prečo.
       „Vyspí sa tu na lavici a ráno pôjde ďalej,“ povedal žene Bajsura. Poliak sa vyvalil horeznačky a o chvíľu sa domom rozliehalo jeho chrápanie.
       Ešte bola takmer noc, aj kohúty ešte spali, keď cudzinec spustil nohy z lavice a začal sa obúvať. Už stál na dvore prichystaný aj so zvieraťom, keď vedľa neho zastal Bajsura, ktorý mal nateraz akýsi nepokojný spánok.
       „Čože tak skoro?“ opýtal sa pocestného.
       „Doma chcem byť zavčasu.“
       „Je tma a pod mrakom, na krok nevidieť. Odprevadím ťa. K hranici nie je ďaleko,“ ponúkol sa domáci.
       Vykročili. Bajsura išiel prvý. Cestu poznal naspamäť, preto mu neprekážalo, že z nej veľa nevidel. Poliak ho nasledoval iba po zvuku. Kravu ani nemusel veľmi ťahať, lebo zviera pokorne nasledovalo pána. Obaja chlapi mlčali. Bajsura by sa aj pozhováral, ale cudzinec bol ticho, nuž sa mu prispôsobil. Keď zastali tesne pred hranicou, obloha už trocha pobledla. Bajsura sa až teraz otočil k svojmu spoločníkovi. Vtom mu pohľad padol na kravu, čo stála za ním. Krásna, vypasená, gúľala na neho svojimi veľkými dôverčivými očami.
       „To je moja krava!“ vykríkol nazlostene.
       „Teraz je už moja,“ odvrkol drzo Poliak.
       Do Bajsuru akoby vošiel diabol. Zodvihol svoju palicu a pustil sa do prekliateho zlodeja. Lenže Poliak sa iba zachichotal, schmatol starca za ruku, bolestivo mu ju skrútil a zvalil ho na zem. Keby tá jeho drevená palica bola naozaj čarovná, tak by vymastil toho nevďačníka! Kým sa Bajsura pozviechal z mokrej trávy, videl už iba Poliakov chrbát a chvost svojej milej kravky. So zveseným nosom a celý ufúľaný musel teraz merať cestu domov.
       Keď vchádzal do dvora, vítala ho napajedená Uľa. Stála pred maštaľou s rukami bojovne založenými vbok a gánila na neho škaredo ako dáka Morena.
       „Nič nehovor, Uľka,“ tíšil ju už z diaľky Bajsura. „Nie je to tak, ako si myslíš.“
       „Ja si nič nemyslím. Iba vidím, čo nám trčí v maštali pri válove! Kde je naša krava?!“ vyhŕkla nazlostene.
       „Upokoj sa. Však ja viem, prečo som ju poslal preč. Nechcel som ti to skôr vravieť, ale už nejaký čas som vedel, že našu kravu onedlho postihne choroba. Mal som sen a v ňom som to videl. Bolo to také skutočné, povedal by som, že prorocké. Dobre si, Uľka, prezri Poliakovu kravu. Je síce chudá, ale zdravá.“
       „Také rozprávky si nechaj pre tých, ktorí im uveria!“ nedala sa Uľa.
       „Ver mi, moja milá, chcel som pre nás iba to najlepšie,“ vysúkal zo seba pokorne Bajsura a na svoju ženu sa zahľadel tým najmilším pohľadom.
       Kadečo sa v tej chvíli Uli hnalo hlavou. Všetci v dedine veria, že je čarodejník, ale ona dobre vie, akého komedianta si na krk uviazala. Chvíľu tam iba nehybne stála a nespúšťala z neho zrak. No keď k nej Bajsura podišiel, chytil ju za ruky a nežne ju objal, aj Uľa uverila, že v tom jej mužovi je naozaj niečo kúzelné.
       „Ešteže tak,“ usmiala sa na neho a jej vráskavá tvár náhle opeknela.





***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.





čitateľov: 3373