login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Cestou do Mikovej

@ :: Poviedky ::     Jun 13 2007, 15:50 (UTC+0)

Obec Miková je známa najmä ako rodisko rodičov Andyho Warhola. Ale pozoruhodné sú aj príbehy, podľa ktorých v okolitých horách žilo a žije veľa mystických bytostí.

Miesto: Miková, Malá Poľana ; okres Stropkov
Čas: tesne po II. svetovej vojne
Autor: Slavomír Szabó

       „To je dobré! To sa tak dobre počúva. Michal, povedz to ešte raz!“ rozmachom ruky zvýraznil Vasiľ svoju prosbu, až sa naklonil nabok a takmer spadol. Stolička mu bola odrazu malá, priúzka, takže sa druhou rukou radšej ihneď prichytil okraja stola. Jeho oči sa priam ligotali. Možno od pálenky, možno od vzrušenia, alebo v tom bolo oboje. Michal, sediac v krčme oproti nemu, sa len akosi neisto usmial.
       „Naozaj? Naozaj to chceš znova počuť?“
       „Ako hovorím! Aj ti poplatím, nech ťa v krku nedrhne. Keď o tom rozprávaš, akoby som to sám videl.“
       „Čo akoby si videl? Nič také! Len si myslíš, že si to vieš predstaviť, ale to sa nedá! Tá krása! Také ženy, ako sú víly v Kamjanskom lese, si ešte nikdy nevidel. Keď som zbadal ako tancujú, srdce mi bilo ako zvon a dal by som čokoľvek, rozumieš, čokoľvek za to, keby som si mohol jednu z nich zobrať domov. Hociktorú! To si človek musí dávať pozor, aby z toľkej krásy nezošalel. Preto ich ohovárajú, že len pomútia mužom rozum, odvedú ich do lesa, nechajú zablúdiť a potom zmiznú.“
       „A však aj teba, nie?“ pokýval hlavou Vasiľ, ale nechcel sa Michala nejako dotknúť. Nech, preboha, neprestane rozprávať, lebo už len snívať o takých stvoreniach je krajšie ako líhať večer s vlastnou zašomranou ženou.
       „A keby aj, tak čo? Tancovali, akoby sa vznášali. Vlasy mali rozpustené a smiali sa, až sa človek musel s nimi. A žiadnych desať sukní, čo až dostaneš mozole, kým všetko poskladáš dole. Oblečené boli akoby v pavučinách, len v takých ľahkých a priesvitných, až človek zabudol dýchať. Potom mi kývali. Vraj, nech idem za nimi. No ale skús dobehnúť víly. Len sa mihali medzi stromami, ani steblo sa pod ich nohami nepohlo. A ja som bežal. Tu a tam som ešte niektorú zbadal, ako sa obzrela. Isto ma chceli odviesť k sebe. No ja babrák som tak rýchlo nevládal. Potom som už len počul ich smiech, no aspoň som poznal smer, kadiaľ ísť. Ale potom už ani to. Zmizli, a ja som pozeral, kde som sa dostal. Nič som nespoznával. Až večer som sa vymotal z lesa, ale odvtedy, hovorím ti, už nechcem nič iné, len ich znova nájsť a prežiť, čo ani nevysnívaš.“
       V krčme v Malej Poľane zavládlo ticho. Všetci chlapi sa zasa započúvali, tak ako veľakrát predtým. Michal bol dobrý rečník. Neprestával a zasa a znova opakoval, ako tým krásaviciam povievali vlasy vo vánku, ako v tanci prepletali nôžkami, aj o ich bielej pokožke, čo priam žiarila a zvádzala k pohladeniu.
       „No, tebe sa asi vodí lepšie ako nám,“ plesol si odrazu do stehien kdesi v druhom kúte krčmy krivý Jano. Fajka mu visela len tak z kútika úst, vyzeralo to, akoby mala každú chvíľu vypadnúť. Jeho čierne vlasy pretkané prameňmi šedín stáli ako mokrému vrabcovi perie.
       „Keby som ja také dačo videl,“ neprestával Jano hovoriť, „ani dochrámaná noha by ma nezastavila. Alebo by som ich dobehol, alebo vypľul dušu. Len čo tu na svete driem, radosť žiadna.“
       „Rusín bez radosti je ako potok bez vody,“ snažil sa jeho hundranie zaonačiť Michal, lebo tušil, že keď raz krivý Jano začne hundrať a nadávať, nezastaví ho už nik. Komu by sa také chcelo počúvať...
       „Ale akú radosť? Čo to tu trepeš? Ty sa vyberieš do lesa a vábia ťa víly. A ja? Keď som šiel cez pole, obkolesili ma len mŕtve deti.“
       „Čože?“ zhíklo tak zo pol krčmy naraz, lebo druhá polovica sa ani nezmohla na slovo. Ten príbeh poznal kdekto, ale to, že sa to stalo aj krivému Janovi, zatiaľ nepočuli.
       „Ako stojím na zemi, tak hovorím! Presne tam, ako tí štyria fagani šliapli na mínu. Išiel som od vás. Z Mikovej. Chcel som si skrátiť cestu. Dlho nepršalo, hlina bola ako kameň, tak reku to prejdem aj ja, palica sa mi nebude zabárať. Išiel som, išiel a naraz tie decká. Mŕtve, hovorím vám, videl som im do tvárí. Už ani oči nemali a zo šiat len handry. Chceli ma stiahnuť! Len okolo mňa, akoby zo mňa cucali život, alebo čo chceli. Iba som sa modlil, spomínal na popa, aký to zbožný muž, že keď prežijem, aj ja taký budem.“
       „No, ale si tu, nie?“ prehodil Michal, lebo Jano hovoril čím ďalej tým zatrpknutejšie. Vasiľ hneď vstal a zobral od krčmára ešte dva poháriky. Druhý však nedal Michalovi, ako sľúbil, ale podišiel do rohu ku krivému Janovi. Položil to na stôl a ponúkol mu. Jano svoj prídel vypil na šup.
       „Čo chcú tie deti? Prečo neostali v hrobe?“ kývol Vasiľ bradou, ale krivý Jano len zavrtel hlavou.
       „Veď sa ich opýtaj. Choď tam, sadni si s nimi a pobeseduj. Ešte azda nemali umrieť. V nebi ich nečakajú, v pekle nechcú a tu pred nimi každý uteká.“
       „Ale i tak mi nejde do hlavy,“ mudroval Vasiľ, „že čo by tu robili. Víly, to je iné. Tancujú si, radujú sa, potešia mužské srdce. Ale mŕtve deti?“

       Na krčme v Malej Poľane buchli dvere. To sa Michal pomaly, potichučky zodvihol, ani sa nerozlúčil, len vyšiel von a potom nimi treskol. On o vílach, chlapi sa priam rozplývajú a naraz ten krivák Jano o akýchsi detských mátohách! Kto to má počúvať? A navyše, Vasiľ sľúbil pohárik a nepoplatil! To predsa Rusín Rusínovi neurobí! Nech sa len strašia, on pôjde. Pôjde, no nie rovno domov, ale tam, okľukou cez Kamjanský les. Keby ich len znova videl. Tie ich oči a smiech. Taká žena by sa zišla. Nerobila by, len by mu pričarovala všetko čo treba, a zatiaľ čo by sa ostatní dreli, oni by len líhali a ľúbili sa. No kto by teraz sedel v krčme? Treba ísť hľadať nevestu. Štyridsiatka bola dávno, ani si to nepamätá, oženiť sa nestihol. Ale on ešte všetkým ukáže! Budú híkať, slintať a závidieť.
       Presne tak si to Michal vydumal, ponorený do vlastných myšlienok vykročil neisto dopredu. Hej, pálenka bola, a možno viac než dosť. Teraz to tak cítil, keď sa akosi neisto potácal zo strany na stranu, pri prvom kameni zakopol a skoro sa skydol dole. V hlave mu odrazu začalo hučať, už bol aj celkom rád, že Vasiľ na ten pohárik zabudol. Isto by ho to zložilo. Jediné, čo ho nútilo klásť ďalej nohu pred nohu, bola vidina krásnych žien tancujúcich na lúke. Len či ich aj dnes uvidí? Predsa len, možno je to aj sedem rokov, čo sa to stalo. Odvtedy nič, len trýzeň duše a smäd po ženskej kráse. A teraz, aj keby tancovali hoci desať metrov od neho, ani by ich nezbadal. Všade navôkol bola len hmla. Sychravá jeseň, už niekoľko dní mrholilo, ani slnko nebolo vidieť. Tancujú víly aj v takomto nečase?
       Michal kráčal, síce len ako-tak a ukladal si všetko v hlave. Vlastne, pokúšal sa, lebo pálenka akoby len teraz zabrala. Myšlienky mu začali zmätene poletovať, nie a nie nejakú uchopiť, pohrať sa s ňou, rozhodnúť čo ďalej. Aj cesta sa začala akosi podivne kolísať. Prehnal to! Bolo to jasné, dnes už nebudú žiadne víly. Možno zajtra. Isto. Teraz to jedno jediné, po čom zatúžil, bolo trochu oddychu. Rýchlo domov, čo najrýchlejšie. Možno cez pole. A čo, že je rozmočené, veď nejako prejde. Nie je predsa krivák ako ten kripel Jano.
       Už aj odbočil, zabáral nohy do oráčiny, začal stúpať do kopca a dýchal nahlas ako pes. I tak tu odrazu zaznelo čosi, čo prehlušilo jeho dych. Smiech? Žeby smiech? Víly? Michalova myseľ sa odrazu prečistila ako zrkadlo. Telo síce nemotorné, akoby sa mal každú chvíľu zrútiť, ale nádej zaiskrila. Toľké šťastie! Hej, teraz ich uvidí! V hmle mu neutečú, príde až k nim a jednu chytí. Jedno ktorú, tú najbližšiu! Ešte dnes, určite do večera si ju doma pritúli a ona bude tiež rada. Však on predsa ešte nie je na zahodenie!
       Ruky vystrel pred seba ako slepec. To preto, že pridal do kroku, a keby zakopol a vyvalil sa, nemusí sa zablatiť ako sviňa. Naťahoval uši a bol si celkom istý. Hej, teraz! Opäť sa voľakto zasmial. Ba nie jeden hlas, zneli aspoň tri. Mal chuť od radosti zjojknúť, vykríknuť, ale radšej si dal pozor, aby ich nevyplašil. Len sa motal, ten tenký chichot znel raz z tej, inokedy z onej strany. Poondiata hmla! Celkom sa zamotal, ako sa vykrúcal, teraz ani nevedel kde je. Nie, nesmie sa unáhliť. Dnes mu neujdú!
       „Chi, chi, chi,“ ozvalo sa hneď po jeho ľavici. Prudko sa obrátil, ale v tej chvíli sa zmenil celý jeho svet. Smiech doznel a namiesto neho sa ozval výbuch. Ohlušujúci, strašný, takmer ho hodilo o zem. A vreskot. Možno ľudský, možno nie, ale príšerný, až sa nedal počúvať. Bola v ňom bolesť, strach, utrpenie, všetko. Znel odvšadiaľ a z plných hrdiel. Prebodával mu uši, naplnil hlavu tak, že v nej neostal priestor na nič iné. Na žiadne obrazy víl. Jediné, čo v tej chvíli vnímal, bol des. Des, aký sa dostaví len vo chvíli, keď nepripravený človek pozrie do tváre zubatej. Cítil, že to všetko sa práve teraz deje, je to všade navôkol a on stojí uprostred tej hrôzy, čo sa vznáša ako hmla vo vzduchu. Vreskot sa stupňoval, potom akoby víril, točil sa vôkol neho, vyletel kamsi nahor, aby mu zasa padol rovno na hlavu. Priam cítil, ako sa ho dotýka a s každým dotykom sa ho chytala nesmierna úzkosť. Svet odrazu prestal existovať. Existoval len zvuk ostrý ako nôž. Zarezával sa mu do tela, cítil bolesť, páľavu, akoby mu ktosi do brucha nasypal žeravé uhlie a bezmocnosť, ktorá mu nedovoľovala brániť sa zlovestnému osudu. Padol na zem a mal pocit, že z neho uniká život. Cez rany, ktoré nevidel, ale vedel o nich.
       Vreskot sa teraz ozval priamo v jeho hlave. On, neznesiteľný krik a bolesť splynuli. Stali sa jedným a nebolo medzi nimi rozdielu. Vtedy akoby niekto luskol prstami. Nebol to ten zvuk, ale rovnako krátky okamih a odrazu všetko prestalo. Celý ošiaľ, čo ho načisto opantal a privádzal do šialenstva, zmizol. Prepadol sa pod zem, odletel nad oblaky, rozplynul sa v hmle – to nevedno. Ale naraz tu nebol. Žiaden krik, žiaden zvuk, nič. Len Michal ležal na oráčine, na bruchu, ruky si ešte tlačil na sluchy a tvár mal zaborenú do mokrej hliny. I keď to stíchlo, čosi v ňom ostalo. Niečo ako spomienka na ukrutnú bolesť, ktorú už človek necíti, ale pamätá si ju natoľko, až má úzko v duši.
       Pomaly zdvihol hlavu. Nad ním len hmla, za ktorou sa dala nejasne tušiť sivá obloha. Ale predsa ešte niečo. Michal cítil pohľady. Bol si istý, že niekto sa naň v tej chvíli pozerá. Akoby sa ho aj voľačo pýtal, ale len tak, bez slov. Prenášal naň pocit krivdy, ktorú neznámy pozorovateľ prežil, hľadajúc uňho odpoveď prečo.
       „To bola vojna. Sprostá vojna. Nemecká mína a hnusná náhoda,“ vyliezlo odrazu Michalovi z úst, až sa sám začudoval. Prsty zaboril do blata, ako sa dvíhal. Najskôr len tak na kolená, kľačiac ako pri modlitbe hľadel na všetky strany. Potom sa vzpriamil. Netušil, kde je. Vedel len toľko, že ak chce prísť domov, musí kráčať nahor. Už sa aj pohol, ale niečo povedľa neho prebehlo. Nevidel nič ostré, azda dáky tieň, čo sa iba mihol. Zastal, pozeral v tú stranu, ale zas len hmla. Znova sa pohol a opäť. Dáka tmavá škvrna nejasných obrysov sa objavila, kamsi pohla a zmizla. Michalovi sa na jazyk tlačil otčenáš, naťahoval nohy ako sa len dalo. Sotva stúpol zopár metrov, zafúkal vietor a hmla sa trochu rozptýlila. Rýchlo sa rozhliadol. Ani nie zo tri metre po jeho pravici stáli štyri malé deti. Zablatené a dotrhané šaty, sivé tváre a oči im nevidel. Len čierne jamky, čo naň pozerali, ako sa mu sťahuje hrdlo. Vedel, že sú mŕtve. Opäť vreskot. Už nie cudzí, ale jeho, sa vydral na povrch. Kričal z plných pľúc, utekal, potkýnal sa o hrudy zeme a ziapal. Len rýchlo hore, lapajúc po dychu, cítil ako mu bije srdce v sluchách.

       Oráčina konečne prestala a Michal sa dostal na cestu. Už len kúsok, tam nahor a určite uvidí prvé domy! Pridal do kroku, ale odrazu sa spoza jeho chrbta ozval volajúci hlas: „Michal! Počkaj ma, Michal!“
       Nie, to nemôže byť pravda! Volajú ho po mene! Idú za ním, aby doň opäť vmiesili všetky svoje pocity bolesti a úzkosti. Musí im ujsť. Musí!
       Ešte viac pridal, mal pocit, že beží rýchlosťou splašeného koňa, ale hlas za ním stále doliehal.
       „Michal! Čakaj ma! Už idem!“
       Konečne zazrel prvý dom. Musí k nemu, snáď to prestane. A ak nie, tak vyššie až ku kostolu. Musí, lebo inak amen!
       Zakopol. Nohy sa mu podlomili a padol. Ešte sa chcel vzpriamiť, už napínal ruky, ale tesne za ním sa ozvali kroky. Rýchle kroky. Obrátil sa a videl, ako sa z hmly vynára postava. Bol to Vasiľ!
       „A čo sa ti stalo, ha? Som ťa vyľakal, či čo? Ani si nepovedal, že ideš. Vieš, ja len, že keď ty máš toľko šťastia, žeby sme išli spolu. Vieš, keby náhodou tie víly,“ usmieval sa Vasiľ, ale bližší pohľad na Michala mu povedal, že sa niečo deje. Pochopil to, i keď mu ešte v žilách kolovala pálenka. Michalovi nie. Tomu dávno vyprchala, ba po tej trýzni ducha, čo ho opantala, by sa v ňom človek ani nedorezal krvi.
       „Víly?“ spýtal sa Michal nechápavo.
       „Hej. Myslel som, či nepôjdeš cez Kamjanský les. Ale si mi zmizol. Nezájdeme tam? Môžme skratkou cez pole.“
       Pohľad na Vasiľa bol akýsi neostrý. Rozmazával sa mu pred očami, v hlave mu opäť zahučalo a jazyk bol suchý akoby mal v ústach piesok.
       „Nie. Tu už asi niet miesta pre víly,“ zašepkal Michal.




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
čitateľov: 5206