login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Mačka, obchodník a dve gazdiné

@ :: Poviedky ::     Jun 13 2007, 15:26 (UTC+0)

Miesto: Sliepkovce ; okres Michalovce
Čas: Tridsiate roky 20. storočia
Autor: Jana Hajduová

       „Mydlo na jemné ruky, olejček na lesklé vlasy, mladá pani, kúpte, lacno dávam!“ vyťahoval Franto fajnové zázraky z koženej kabely, ktorú si bol rozložil na lavici v kuchyni istej sliepkovskej gazdinej. Kládol farebné fľaštičky a škatuľky na stôl a silno sa usmieval vlhkými perami.
       „Ani nevyberajte, nič nechcem! Od dažďovej vody sa mi vlasy tiež lesknú, a zadarmo!“ odbila sotva tridsaťročná žena postaršieho snaživého podomového obchodníka v zle ušitej prepotenej košeli. Bol malý, červený ako moriak, skrátka škaredý. Chytila metlu a dala sa vymetať prach i predavača z domu. Vraj olejček na lesklé vlasy! Bojovne vystrčila bradu a pohodila strapatou gaštanovou hrivou. Šatka, ktorá každú vydatú ženu chránila pred pohľadmi mužov, ležala pohodená na lavici pri stole. Franto podľa zvyku oslepol, ohluchol, ale neonemel, odmietnutie mu nestačilo. Trpezlivo prepaľoval ženu neobyčajne veľkými sivými očami, v dobre živenom pravom líci mu občas zaihrala jamka. Vyťahoval z ošúchanej kabely tovar, naučenými pohybmi ho ukladal na drevo pred seba a zachádzal sa pochvalami.
       „Dačo poriadnejšie tam nemáte?“ opáčila gazdiná, keď zbadala stôl zaprataný všakovakými zbytočnosťami. Pritom hútala. Susedia ju iste ohovoria! Muž v Kanade a ona sa spriaha sama doma s cudzím chlapom! Už aj tak má v dedine nedobrú povesť, zazerajú na ňu, šuškajú si, prechádzajú na druhú stranu cesty, keď ju stretnú. To všetko kvôli tej... Blázni! Celá dedina je divná. Aj teraz Erža, suseda z domu oproti, isto sedí na okne, suší si krivú nohu, pláta nohavice a hľadí jej do dvora. Vidí ju samu s predavačom, už vymýšľa, čo by ženám v nedeľu vykladala v kostole! Zaplať pánboh, že sa jej malý Michal motá len voľakde okolo domu. Azda aj toho Erža vidí.
       „Farba na líca, na ústa, voňavka, čo by mladá pani ráčila?“ na gazdinú svietili žltosivé zuby, guľatá postava sa pred ňou jemne ukláňala. Vždy odhadol, kde sa oplatilo presviedčať. Aj v taký odporný dusný pondelok sa dá dobre zarobiť, len treba vedieť, ako na to.
       Zazrela naňho belasými očami a jemu prebehol po chrbte mráz. Krútila sa, obracala, zametala ako šialená, ale z očí ho nespustila. Namojveru čakal, že na tú metlu čochvíľa nasadne a odletí cez komín. Zasekla sa naraz v pohybe, oprela sa o rúčku metly, očami mihla po stole. Zrazu vystrelila: „Nožnice máte?“ Tak rada by si zastrihala, precvikla kus látky, list, čokoľvek. Hej, zastrihla by aj do nej...
       „Mám, mladá pani, ostré, veľké, ani krajčírka lepšie nemá,“ zbystril Franto a žalúdok mu zovrelo od radosti, že tú mladú dobre odhadol. Premeral si ju kradmým úlisným pohľadom.
       „Čo ešte priložím?“ tváril sa, akoby najradšej priložil sám seba. Div mu slina z úst nevypadla. Ďalší blázon! Chytro mu zaplatila za nožnice, ani ich neoprobovala, otvorila dokorán dvere, aby Erža videla, že sa u nej nič nekalé nedeje a zúrivo ďalej zametala.
       Franto si v pokoji zbalil tovar, v duchu si však nadával, že tej babe nestrelil aspoň jedno mydlo na pranie. Vyšiel z domu, zamračil sa, a zrazu z neho spadla nervozita, ktorú doteraz vnímal len podvedome. Z veľkej čerešne, ktorá stála na konci dvora, odlomil zelený konárik, požmolil listy, podrúzgal drevo a vzdychol. Pekná žena, ako z rozprávky, ale aká čudná!
       Keď predavač zmizol vo dvore oproti, gazdiná pustila z rúk metlu a šla vyskúšať nové nožnice. Ostré ako britva, lesklé, veľké, sotva sa zmestili do malej dámskej dlane. Gazdinej však padli presne do ruky, už nimi strihala plátno, už vlasy, hádam aj hrubší povraz by zvládli...

       Franto ťažko odfúkol, zovrel koženú rúčku kabely do vlhkej dlane, nasadil na tvár obchodný úsmev a vkročil do bieleho domu oproti. Slnko pomaly klesalo, letná páľava však neustala. Slamené strechy sliepkovských domcov div nezhoreli od toľkého tepla. Muži dokončovali práce na poliach a gazdiné varili zemiaky na večeru. Kravy sa vracali z paše, po dedine sa šíril zápach čerstvého lajna. Obchodník trikrát zabúchal na pootvorené dvere a nakukol dnu. Na peci vreli zemiaky, pri okne sedela žena v ošúchanej hnedej šatke, spod ktorej nebolo vidno jediný vlas a uprostred kuchynského stola si hovela ryšavá mačka. Žena mohla mať okolo päťdesiatky, zrobenými vráskavými rukami rýchlo plátala dieru na nohaviciach. Otočená k dverám zvedavo pozerala na neznámeho muža. Čo chcel od bláznivej Zuži? A čo chce od nej?
       „Dobrý deň vinšujem, mladá pani,“ zazubil sa Franto a bleskovo pohľadom preskúmal ženu. Tej by sa zišlo všetko. Rúž, mydlo i masť na ruky. Suché ich má ako stará slivka.
       „Niečo tu pre vás mám, mladá pani,“ prehodil, hneď pristúpil ku kuchynskému stolu, na ktorý dopadali posledné lúče slnka. Odplašil mača a vyložil kabelu na jeho miesto.
       „Farba, aby sa vaše líca ešte krajšie červenali, hrebeň – ten vás učeše sám, masť na jemné ruky, alebo radšej voňavé mydielko...“
       Erža odsunula šitie, podoprela sa palicou, bez slova podišla k stolu a uprene sa zahľadela na predavača. Zacítil jej pohľad, mykol jamkou v líci a na chvíľu skryl chrup.
       „Obchodník?“
       „Áno, mla...“
       „Čo kúpila Zuža?“ nenechala ho dohovoriť.
       „Zuža?“
       „Z domu oproti.“
       „Ach, tá, nožnice.“
       „Nožnice,“ šepla Erža. „Z toho nič dobré nevzíde.“
       Franto nechal kabelu kabelou a vytočil sa celým telom ku gazdinej tak prudko, až mu čelo ofúkol jemný vánok. Dlhými nechtami sa poškrabal pod nosom. Takže Zuža, to meno spomínali viaceré stareny z dediny. Len tak medzi rečou, v povzdychoch, a keď si mysleli, že ich nepočúva. Pravda, v každom dome staré baby chystali jedlo, jediná ona, Zuža, nebola na poli, na pastve, jediná ona z tých mladších čučala pri peci, keď jej vošiel do kuchyne. Bez šatky, ani poriadne nezačesaná, riady neumyté, len čo vírila prach vyšúchanou metlou.
       „Tá Zuža, čo je to za ženu?“ rozhodol za vyzvedieť o nej čo najviac.
       „Čo by bolo, gazdiná ako ostatné,“ zaklamala Erža a dala sa náhlivo prezerať tovar rozložený na stole. „Koľko za ten hrebeň?“ vybafla bez rozmyslu.
       „Zadarmo, keď mi poviete všetko, čo o Zuži viete,“ prekvapil obchodník gazdinú. Nech sa prepadne, keď mu to nevyzradí, ešte si aj domyslí! Gazdiná zaváhala. Nový hrebeň by sa jej zišiel. Nikomu predsa nepoškodí, keď sa slovkom-dvoma zmieni o Zuži. Celá dedina to o nej vie, nie je to ani tajomstvo, ani... Povie, aspoň sa jej uľaví. Zahladila si šatku a nadýchla sa. Franto vedel, že má vyhraté, zriedka sa v ľuďoch mýlil.
       „Zuža,“ začala gazdiná pomaly a prstami sa jemne dotýkala hrebeňa. „Mladucha ako ostatné – robotná, urastená, hotová na dobrý život. Teraz má muža v Kanade. Šiel za robotou, posiela peniaze, dakedy zájde domov, nie často,“ omáčkovala. Zrazu sa jej nechcelo zachádzať do podrobností, hádam mu spomenie len pár príhod, ten hrebeň viac ani nestojí.
       „Keď ju Pánboh prvý raz požehnal,“ pustila sa do nepríjemnej histórie, „nebolo šťastnejšej ženy v Sliepkovciach. Tučná bola a ružová. Pôrodná baba, hm, istá sliepkovská tetka,“ podoprela sa palicou a podišla krok k oknu, „ju obskakovala. Výmenou za korýtko múky prišla, pomohla mladej, ako sa to robí, viete,“ trochu očervenela pri pomyslení, že neznámemu chlapovi vykladá o pôrode. Premohla sa. „Decko zmyla od, no, od...“ nevedela sa odhodlať, „krvi,“ rýchlo precedila medzi zuby a pohľad venovala vybielenej stene vedľa obloka.
       Fratno sa zabával na okúňajúcej sa Erži. Vyžíval sa v ženách, matkách a starých matkách, ktoré sa vykrúcali a hanbili ako mladuchy. Bokom sa dotýkal stola a sústredene skúmal Eržine sukne. Nech sa potrápi! Ženine nohy stuhli od palcov po stehná, na koži sa jej vyhodili zimomriavky. Ale na reči nedala nič poznať. „Zakrútila malé do plachty a položila k Zuži. Nečakala, išla vypýtať múku a zberala sa domov.“
       To je mi preveľké tajomstvo! Porodila decko. Za to som obetoval najlepší hrebeň? Takto sa skrúšený hriešnik priznáva kňazovi, že sa v sobotu na obed nepomodlil Anjel Pána! Veľká to ťažoba! Ha! Ak stará nevyklopí viac, zruší dohodu a pobalí veci aj s hrebeňom. Nudila ho. Ktovie, koľko má sukní pod tou zásterou, zamyslel sa.
       Erža naberala odvahu, pohľadom sa opierala o bujnú čerešňu v susedinej záhrade. „To decko bolo... narodilo sa... mŕtve, a ona ho k nej priložila, nechala ho tam ležať, mŕtve decko pri vysilenej matke. Zuža, ako to zbadala, prevalila sa na bok mĺkva, nepozrela viac na dieťa. Ticho preležala niekoľko dní. Vtedy, iste vtedy jej preskočilo,“ zvraštila čelo, pokrčila nos a náhle pozrela na Franta. Práve skúmal lem na jej zástere.
       „Preskočilo, vravíte?“ Konečne niečo! Fantázia mu začala pracovať. Videl gazdinú, u ktorej pred pár minútami v kuchyni stál, ako kričí a stoná, pôrodná baba si obzerá múku, kým rodička sa zvíja v bolestiach, žena krváca, najprv kričí, potom už len potichu trpí, nevládne leží, zrazu opäť zvrieskne. Baba odmotá pupočnú šnúru z krku decka, zaviaže ho do plachty a položí k žene. Hlavou jej víria myšlienky na múku, a či si radšej nemala vypýtať kus slaniny alebo kôš vajec. Položí dieťa na posteľ, otočí sa zamyslená na odchod, matka pozrie na decko, to ani nemukne – bude dobré, poslúchať bude. Dievča, či chlapec? Nepovedali jej, nech zistí sama. Decko sa ani sa nehýbe, odkryje plachtu, chce ho rozvinúť, ale ono je mŕtve! Krásna tvár gazdinej skamenie, pustí decko, otočí hlavu na stranu a slzy jej kvapkajú z brady na tučný vankúš, čo jej podopiera chrbát. Babica sa otočí, a uvidí to tiež. Dieťa mŕtve, dokonca modravé! Akože to predtým nezbadala? Bude rada, keď jej aspoň za hrniec múky dajú...
       Franto sa usmieval, veľmi nevhodne a veľmi prostoducho. Tento úsmev nebol strojený. Široký, priam nepríčetný, žltý a slintavý. Sivé oči sa mu leskli krvou, drámou a smrťou.
       „Tak, tak, “ pritakala gazdiná. Stíchla, otočila sa k oknu a skontrolovala dvor naproti. Zuža, bez šatky, strapatá, bosá, s nožnicami v ruke, obchádzala dvor. Tu sa zohla, splašila kuru, tam zas odstrihla kus suchej trávy. Michal pobehoval holý po záhrade; keď zbadal matku, vytratil sa na záhumnie. Zuža sa unavila, sadla si na zem pod čerešňu, privrela viečka a zadriemala s blaženým úsmevom. Spala? Erža znervóznela, na hruď jej sadla ťažoba.
       „Mladá pani, a čo bolo ďalej?“ blysol na ňu sivými očami obchodník. Prestrašila sa, mykla celým telom a pokrútila hlavou. Tá by sa vykrúcala, ale on všetko zistí! Zbožňoval tragédie, požiare, mátohy, nezhody, tajomstvá, smrť a utopencov. Po dedinách počúval príbehy, pozeral na starnúce gazdiné, ako rady za malú čačku, za mydlo či sponu vyzradia aj to, čo nevedia. Červenajú sa, chichocú, alebo fňukajú, podľa príbehu, a hovoria a hovoria. Na čelo mu vystúpila hlboká vráska, ktorá sa lámala tesne nad koreňom nosa na dvoje. Zachytil rozochvený vodnatý pohľad starej ženy a vpil sa do jej prestrašených očí.
       Erža schytila do rúk hrebeň, sadla si na kraj lavice, pochrámanú nohu vystrela pred seba a rozhovorila sa: „Ležala tam niekoľko dní, pozerala na stenu, jedlo do nej sotva natlačili,“ vysvetľovala kolenu. „Raz ráno sa prebudila pred svitaním, obriadila sa, akoby sa nič nestalo, nachystala raňajky, vydrhla dlážku, dala sa variť obed. Muž sa divil, ale bol rád, že zas robí. Decko pred ním nikdy nespomenula.“
       „A čo pôrodná baba? Čo bolo s ňou?“ pobádal Franto gazdinú. Vedel, že to nie je koniec príbehu.
       „Občas ju chytí bolesť v lone,“ prehliadla Erža otázku akoby náhodou, „ale Zuža sa nezastaví, nespomalí v práci, len jej trošku šklbne pravým kútikom úst. Nikto jej nič nepovie. Robí, robí a potom to na ňu príde. Chodí po dedine hore-dole, po cintoríne sa túla, dňom-nocou vyvoláva decko, spieva mu, vzlyká, celé Sliepkovce ju vtedy obchádzajú oblúkom.“
       Franto počúval, hltal každé slovo, prechádzal sa po izbe a na chrbte mu mravčal príjemný mráz. Takže miestna čudáčka! Vyklonil sa cez dvere na dvor, aby nabral do pľúc čerstvý vzduch. Všimol si Zužu, ako sa slastne uvelebila pod stromom a teraz naoko spí. V skutočnosti však bdie, to si bol istý.
       „Minule,“ pokračovala Erža už viac pre seba ako kvôli hrebeňu, či predavačovi, „chlapci šli plevy pre kravu, hm... nazbierať,“ zaváhala. Nemohla predsa priznať, že sliepkovske deti chodia kradnúť! „Chlapec strčil ruku do diery pod slamu, ktorou prikrývame plevy a skoro ho šľak trafil. Zuža, nechápem čo tam v tej kope robila robila, ho chytila, silno ťahala, až mu zápästie zmodrelo. Bežal odtiaľ ako besný. Nikto nevie, koho, prečo a ako dlho tam čakala.“
       Obchodníka také taľafatky nezaujímali. Zameral sa na štíhlu mladú postavu pohodenú na vysušenej tráve pod čerešňovým stromom. Bola pôvabná, divoká a nebezpečná. Nie, preňho nie. Táto žena nedá spávať chromej gazdinej. Vidí starej vyplašenej žene až do žalúdka, pozoruje ju ako deň za dňom za sebou ťahá chromú nohu, ako štopká, škrabe zemiaky, češe sa a umýva. Ako sa v noci budí, keď ju zlé sny mátajú, ako nemotorne preberá nohami, keď za ňou prídu, aby prišla pomôcť rodičke. Pozná ju – babicu, ktorá k nej pred rokmi priložila mŕve dieťa! Franto sa zaškeril. Teraz vie všetko..
       Erža sedela za stolom, ohnutá a odrazu strašne stará. Hrebeňom uhládzala srsť svojej obľúbenej mačke, ktorá sa pri nej na lavici schúlila do klbka. Obchodník pozbieral tovar do kabely, oblapil koženú odratú rúčku a naplnený nečakanou radosťou ukláňal sa na odchod. Eržu zanechal sediacu, mlčiacu, sotva dýchajúcu. Spoza okna hľadala útechu v červených, ružových a oranžových mračnách obklopujúcich čerešňový strom. Slnko zapadalo, zemiaky na peci jej vykypeli, mačka sa zošuchla na zem. Obtrela sa okolo dochrámanej nohy a razom vybehla von. Dvoma skokmi dohonila obchodníka na priedomí a už bola na dvore oproti. Usalašila sa pre zmenu na Zužinom lone, zvinula sa do klbka a priadla. Zuža nadvihla viečka, roztiahla kútiky úst, ale pery nerozpojila. Pohladila mača, odpľula si cez ľavé plece tak, aby si Erža za oknom mohla vychutnať slinu váľajúcu sa v prachu.
       „Niečo pre vás mám,“ zavolala na predavača, keď popri nej prechádzal s neskrývaným úškrnom. Vystrúhala tiež grimasu, zamňaučala a tuho si pritlačila mačku k lonu. „Nekúpite?“
       „Načo by mi bola mačka?“ zachechotal sa Franto. „Radšej by som vás so sebou zobral.“
       Zuža mykla plecami, zodvihla nožnice pohodené na zemi a šmahom ruky odstrihla chudere mačke chvost. Tá zakvičala, že ju iste počuli až do Lastomíra, zamňaučala, naježila sa a vplazila sa späť do Eržinej kuchyne.
       „Tak si vezmite len chvost, ako preddavok!“ zarehotala sa a zamávala na blednúceho Franta ryšavým chvostom, na ktorom sa zachytávala a razom zasychala krv zraneného zvieraťa.
       „Nechcete? Nevadí, ani mne ho netreba,“ postavila sa na rovné nohy, rozohnala sa a vhodila chvost nadľudskou silou do susedinej záhrady.
       „Na, Erža, priši si ho kam chceš, hoc na zadok tej potvore, keď ti nezdochne, aj tak nemáš za deň inej roboty! Alebo si ho zabaľ do plachty a ku hlave prilož, aby si vedela, ako dobre sa s mŕtvolou na vankúši oddychuje!“ A pobrala sa zas s rehotom zametať zem.



* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 3207