login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Cudzia morálka

@ :: Poviedky ::     Jun 06 2007, 13:20 (UTC+0)

V Sliepkovciach na jar 2007

Miesto: Sliepkovce ; okres Michalovce
Čas: 1934
Autor: Slavomír Szabó

       Dopoludňajšie slnko vystúpilo poriadne vysoko, čo značilo, že čas pokročil. Ulicou prešla akási žena, z diaľky ju nebolo poznať a pred sebou hnala kŕdeľ husí s malými húsatami. Z ktoréhosi dvora zabučala krava, hneď nato sa ozval i brechot psa a pri mláke, čo ostala po nedávnej povodni z vyliateho Laborca, pristál kŕdeľ holubov. Všetko vyzeralo ako v každý iný všedný deň, až na jedno. Na to hlavné. Udalosť, na ktorú čakali celé Sliepkovce už dlhé týždne. Kadečo sa šuškalo, najskôr len tak, že vraj sa hovorí, a potom už aj nahlas, že je to isté. Anka a Michal sa berú! Môžu, lebo rodičia sa dohodli. Že ona je pracovitá, vládze nosiť ťažké trávnice, i keď má len šestnásť rokov a Michalovi rodičia by ju aj pojali za nevestu. Samozrejme, ak dostane kus poľa. Nie hocijaký, ale taký ako jej náleží, a teľce, čo ešte len prídu na svet, by mala mať tiež sľúbené aspoň dve. Tiež aspoň jedného hačurka, čiže žrebca, nech nejde do života s prázdnymi rukami. Michalove veno bolo isté. Nielen pole, kone, kravy, ale aj poriadne pastvisko, ktoré, ak by chceli, môžu preorať a siať aj tam. A tiež peniaze. Neveľa, ale ani nemálo. Možno tak, že po čase si postavia i dom. No kto by odolal?
       Zuzka už rozdala družbom vyšívané ručníky, odpytovač odriekal všetko, čo mal naučené. Michala odpýtal od jeho rodičov a Anku od jej. Hovoril pevným hlasom, no precítene zároveň. Najmä keď odprosoval za Anku, aby jej rodičia odpustili, ak im niekedy vykonala niečo, čo im nebolo po vôli. Z matkinho oka sa vtedy vykotúľala slza, ktorú sa ani nesnažila ukryť. A Ankine oči zvlhli tiež.

       „Videla si ju? Aká bola krásna! Ale nohy sa jej dobre klepali, nie? Triasla sa, až som ju mala chuť chytiť za ruku, nech sa nebojí,“ začala Borka naplno a oduševnene. Len pred chvíľkou zavŕzgala bránka. To sa spolu so Zuzkou odlúčili od svadobčanov, lebo sa prišli pozrieť len na odpytovanie. Teraz obe kráčali ulicou ku škole.
       „A ty aká budeš? A ja? Joj, keď si pomyslím,“ rovnako nahlas, plná dojmov sa pripojila i Zuzka. Išla o pol kroka pozadu a mala chuť Borku trošku pristaviť. Veď sa predsa nemusia tak ponáhľať! „Neostaneme ešte pozrieť na sprievod? Už o chvíľku pôjdu do kostola. Hm? No tak, veď je to predsa Anka!“
       Borka na chvíľu zaváhala, aj spomalila krok, ale potom zavrtela hlavou, že nie. Urobila to tak rázne, až jej vrkoč preskočil z pleca na plece a Zuzka vedela prečo.
       „Ale veď sme predsa ráno v škole boli. My hej, učiteľka nie. Tak jej povieme, že sme sa nemohli vypýtať. Isto to už vie od ostatných. Čo je na tom, že sme išli pozrieť na svadbu kamarátke?“ snažila sa Borke oponovať, ale neúspešne.
       Tá opäť zrýchlila krok a začala s tým, že to učiteľka nepochopí. Veď kedy im čo uznala? Čím skôr prídu do triedy, tým bude trest menší. Ale nepozrieť si Ankinu svadbu? Len preto išla, ale teraz musí prijať, čo jej učiteľka nadelí. Netvárila sa pritom nejako natešene a mala na to i dôvod. Tušila, či skôr vedela, že to učiteľka nepochopí tak, ako nechápala väčšinu zvykov v Sliepkovciach. Čo by sa dalo čakať od Češky, ktorú sem poslali učiť odniekiaľ z Pardubíc? Vždy sa cítila byť niečo viac a tvárila sa, akoby sem prišla za trest.

       „Dobré poledne, děvenky. Tak co, kde jste byli?“ spustila na nich učiteľka hneď ako vošli do triedy. Jej hlas znel posmešne, úmyselne naťahovala slabiky, akoby hovorila s dámami, ale hľadela na ne akoby pred ňu predstúpili nejaké cigánky.
       „Boli sme ráno v škole a hľadali sme vás. Kamarátka sa nám vydávala. Išli sme sa iba pozrieť na odpytovanie. Anka, teda nevesta, je naša veľmi dobrá, no... skoro ako sestra,“ začala Borka previnilo, ticho a so spustenou hlavou, dúfajúc, že takto to snáď prejde.
       „Kamarádka je už nevěsta? No jo, to se musí uznat. Ona by se bez vaší pomoci asi ani neprovdala, že jo? A kolik je pak té vaši kamarádce let?“
       „Prosím?“ zháčila sa Borka.
       „Kolik je ji? Třináct nebo čtrnáct let?“
       „Šestnásť,“ ozvala sa Zuzka.
       „No jo, takže šestnáct. Tak to už i bylo načase, aby náhodou nezůstala na ocet, že jo?“
       Borka so Zuzkou neodpovedali. Stáli ešte pri dverách pred triedou plnou detí, ktoré inokedy hlučné, teraz ani nemukli. Každý vedel, čo bude nasledovať. Učiteľka len tak pre nič za nič rozvláčne a posmešne nerozprávala. Práve naopak. Zvykla vravieť úsečne a prísne. Len keď sa chystala niekoho potrestať, švihnúť palicou po ruke, vychutnávala si chvíle moci a úmyselne slová rozťahovala.
       „Takže vaše kamarádka už má muže. A co vy? Nechtěli by jste se taky vdát? Třeba i dnes?“
       Dievčatá sa zapýrili a neodpovedali. Ani ostatné deti sa nezasmiali, hoci inokedy takto robili vďačne, keď učiteľka chcela niekoho zosmiešniť.
       „Tak co? Odpoví mi některá? Nebo není slyšet?“
       „My nevieme, kedy sa vydáme,“ začala opäť Borka. „To nám len povedia.“
       „Jo? A kdo? Kdo vám to řekne? Máma s tátou, když najdou ženicha, který má hodně krav? To aby se už ohlíželi, vždyť máte čtrnáct. Musí jednat rychle, ať vám ty krávy neutečou. To je morálka! Co to říkám? Morálka? To je tady asi cizí slovo, že jo? To tady dosuď asi nebylo, ne? Ale pamatujte si – morálka a jedině morálka je to, co potřebujete!“
       Borka zdvihla hlavu ako prvá. Bolo jej jasné, že sa trestu nevyhne a chcela to mať čo najskôr za sebou. Nikdy nezvykla byť neposlušná, ale teraz túžila zakričať. Nevedela presne čo, snáď len učiteľke nech už prestane, ale nenašla na to dostatok odvahy.
       „Tu je to tak,“ cekla nakoniec, a to hlasom, ktorý vyjadroval jasný odpor. „Aj naši rodičia sa tak brali, aj ich rodičia. Aj si dievčatá niekedy poplačú, ak ľúbia iného. Ale každá poslúchne.“
       „Takže ty to obhajuješ? No to je dobrý... Koho ti rodiče přivedou, toho si bereš a hotovo. Jak jinak, že jo? A v sedmnácti budeš kojit, kolébat a drbat se ve vlasech při vzpomínce na ztracená léta ve škole. Je to tak?“ zvýšila učiteľka hlas a siahla po palici, ktorú inak používala ako ukazovadlo na mapy. Pomaly, pomaličky s ním prešla pred obe dievčatá.
       Takmer päťdesiat párov očí hľadelo na toto divadlo. Deti všetkých deviatich ročníkov, učiacich sa v jednej triede, od napätia ani nedýchali.
       „Ukaž mi ruku!“ prikázala najskôr Borke.
       Švih palice preťal ticho ihneď potom ako Borka nastavila dlaň. To štípalo! Bolesť precítila až niekam ku korienkom vlasov, ale nezakričala. Len sykla, zatnúc zuby a oči sa jej naplnili slzami.
       „Takže na veselku místo dějepisu, tak jste si to vymysleli? A pak byl zeměpis!“ švihla učiteľka po tej istej ruke druhýkrát. To už Borka zjojkla nahlas. „A na začátek ručních prací jste taky nepřišli!“ švihla učiteľka tretí raz.
       „Teď druhou ruku!“ nakázala prísne a ozvali sa ďalšie tri švihnutia.
       Borke náhle vyschlo v hrdle. Zatmelo sa jej pred očami a sotva sa udržala na nohách. Jeden z úderov, jasne to cítila, jej dopadol na kĺb prsta a zabolelo to tak strašne, až si pohrýzla spodnú peru dokrvava.
       „Teď ty!“ ukázala učiteľka paličkou na Zuzku a všetko sa zopakovalo. Po každej ruke trikrát. Zmena bola akurát v tom, že Zuzka nebola taká statočná ako Borka a kričala.
       Kričala na plné hrdlo, až to musel cez otvorené okno počuť aj svadobný sprievod. Keď učiteľka prestala, Zuzka sa rozplakala. Mala chuť hodiť sa na zem, od bolesti, od poníženia sa stočiť do klbka a vyplakať všetok bôľ.
       „Nekňuč mi tady, nebo tě uslyší a v celé vsi pak nebude dost krav na to, aby si tě někdo vzal! Nač by komu byla taková uplakaná... taková... no...“ hľadala učiteľka vhodný výraz, ale to sa už Borka so Zuzkou pobrali do lavice.
       Dievčatá z deviatej triedy mali práve hodinu ručných prác. Borka si vytiahla rozrobenú výšivku, ale ihlu nevedela uchytiť. Červené pruhy po palici jej nabehli na dlaniach okamžite a prst, ktorý tak strašne bolel, ihneď napuchol. Nemohla sa však postaviť a ponoriť ruky do vody, i keď vedela, že by to aspoň trochu pomohlo. Nevyšívať sa však neodvážila. Bola to jej úloha, nakoniec, tieto hodiny mala inokedy najradšej. Tak len skúšala pomaly, pomaličky, zatiaľ čo sa jej v duši naplnenej bolesťou vytvoril priestor na úvahy. Pozerala na učiteľku a myslela na to, prečo len môže byť taká zlá. Skúšala odhadnúť jej vek. Koľko by tak mohla mať? Dvadsaťpäť? To najmenej. A nevydala sa. Namiesto toho prišla učiť na Slovensko, ale vidieť, že sa na všetkých pozerá zvysoka. Pekná bola, to jej nemohla uprieť. Každý deň iné šaty, také aké nosia len panie v meste. Aj účes. Rozpustené vlasy v kučerách, čo jej padali na plecia, z nej robili naozaj krásavicu. Ale prečo je taká? Tu si už Borka nevedela odpovedať. Navyše, bolesť neustupovala a s prstom už nevládala ani pohnúť. Musela sa len tváriť, že vyšíva, aby nepútala pozornosť.

       „Morálka, hej, dievčatko moje, to môže vidieť každý inak,“ začala večer mama, keď po dlhom úsilí konečne z Borky vytiahla, prečo je dnes voľajaká inakšia. „Z lásky nevyžiješ, ale mladým sa to zle vysvetľuje. Chlapec na teba pozrie a tebe sa zamoce hlava. Myslíš, že on je ten jediný, čo ťa môže urobiť šťastnou, ale čo po tom? Neskôr, keď bude na večeru len prázdna misa, šťastie pominie. Boli aj také, čo nechceli poslúchnuť, ale ver mi, že každá matka chce svojmu decku to najlepšie. Keď niet čo do úst, láska skape od hladu ako prvá.“
       Borka počúvala a mlčala. V kuchyni sedeli len ony dve, bratia s otcom boli ešte na poli. Mamu mala rada, neodvrávala jej. Zdalo sa jej síce zvláštne, že raz jej ona určí, koho si vezme, ale to je tu osud každej ženy. Veď vraj aj mama nemala na výber. A otec bol k nej napokon vždy pozorný. Len takého nie, čo pije! Alebo čo je lenivý. Lenže to vedia skôr posúdiť rodičia, lebo majú viac skúseností a pri voľbe nepozerajú na svet zaľúbenými očami. Teraz sa jej to zdalo jasné. Ale ako to bude potom? Možno o dva, o štyri roky?
       „Keď morálka, tak morálka. Ale nech si tá dáva pozor na žandárov!“ pokračovala mama a Borka zdvihla obočie. Teraz nepochopila.
       „Akí žandári?“ počudovala sa.
       „To ja nič, ja len tak,“ odbila ju mama a ďalej sa jej nevenovala.

       Prišla sobota. Už dva dni od svadby, lebo tie sa v Sliepkovicach konali len v utorky, alebo vo štvrtky. Farári tak kázali, lebo keby bývali svadby v sobotu, v nedeľu by všetci vyspávali a nik by neprišiel na kázeň. Sobotňajšie tancovačky však nedokázali zastaviť ani farári. Už v podvečer sa začali cigáni schádzať na jedinej križovatke v dedine, či na Stred kríža, ako to tu všetci volali. Aj Borka by sa tam najradšej vybrala, ale nesmela. Učiteľka zakázala. Nie teraz, to už dávno. Vlastne to bol asi jej prvý veľký zákaz, ktorým ohúrila dedinu. Štrnásťročný chlapec bol len taký zákrpok, s ktorým sa žiaden parobok nedal do reči. Ale štrnásťročné dievča, ak bolo pekne stavané, už bolo dobré na to, aby sa s ním potancovalo, povykrúcalo pekne v rytme čardáša. Lenže sa nesmelo. Keby ju tam niekto videl a nahlásil v škole, skončila by ako niektoré jej kamarátky. Vlastne tak ako aj ona sama vo štvrtok. S natiahnutou rukou pred celou triedou, kde by ju pani učiteľka švihala po dlaniach palicou.
       Borka však vymyslela ako na to. Veď tam hneď pri Strede kríža bývajú Zuzkini rodičia. Navrhla, že pôjde k nim a na tancovačku sa pozrie aspoň z ich pôjda. Aj Zuzka sa tomu potešila. Dohodli sa, že sa stretnú ešte skôr, než začne muzika, nech si niekto nemyslí, že idú tancovať. Štvrtkový výprask stačil.
       Aj sa tak stalo. Keď primáš začal ako prvý, zvuk jeho huslí vyletel až niekam k výšinám a hneď do toho druhé husle. Pridala sa basa, cimbal a Borka so Zuzkou z pôjda pozerali dole za plot. Dievčat sa tam zišlo viac než parobkov. Isto preto, že sa títo najskôr posilňujú kdesi stranou pálenkou. To už bol taký zvyk. Na začiatku sa teda dievčatá pochytali a začali karičku. Prvý, druhý, tretí tanec, až sa mládenci konečne ukázali. Len vykrikovali mená svojich krásavíc a mávali rukami, tie k nim už samy pribehovali. Začal čapáš, tanec, v ktorom si parobkovia plieskali po stehnách i čižmách.
       Borke začali nohy takmer poskakovať, sledovala pozorne dievčatá, ako sa krútia a bola si istá, že takto by to vedela aj ona. Potom sa zahľadela na mládencov. Kto dobre, kto neohrabane, ale tancovali všetci. Už sa tam zhŕkla takmer celá dedina. Chýbalo len niekoľko starcov a učiteľka. Nakoniec, tú nikto nečakal. Borka beztak chvíľami vykrúcala krkom a pozerala do strany, kde mala učiteľka prenajatý dom. Prst jej ešte neodpuchol, ale aspoň ním mohla trochu hýbať. Pri každom pohybe však ucítila bolesť. Nečudo, že si teda na školu spomenula každú chvíľu.
       Bolo to práve, keď ktorýsi mládenec zaplatil muzikantom za svoje sólo. Hudba spustila pomaly, pozvoľna a neustále zrýchľovala tempo. Vtedy sa Borka opäť pozrela k učiteľkinmu domu a zbadala ako z jeho dverí ktosi vyšiel na dvor. Uniforma! Žandár! Mama to teda nevravela len tak. Žeby už po ňu prišli? Ale prečo? A vôbec, čo je to za žandára? Bola si istá, že ho tu ešte nikdy nevidela.
       Muž v uniforme pobehol tesne vedľa steny a potom pozrel ku križovatke, kde sa veselilo. Chvíľku akoby váhal, potom sa otočil a prebehol zasa povedľa domu až na koniec záhrady. Tam preskočil plôtik a kamsi zmizol.
       „Videla si?“ obrátila sa Borka ku Zuzke.
       „Hej. Už druhý raz.“
       „Myslíš, že má učiteľka nejaké problémy?“ zhrozila sa Borka, ale Zuzka sa len zasmiala: „Ona? Problémy? Veď je samá morálka!“

       Neprešiel ani polrok a pred učiteľkiným domom zastal voz. Maďarčák, ako ho tu zvykli nazývať, teda skôr koč než voz, na ktorom sa prevážali ľudia. Vonku bolo inak ticho, ako dopoludnia zvyklo byť. Len ulicou prešla akási žena, ženúca pred sebou husi, odkiaľsi zabučala krava, zaštekal pes a nad cestou preletel kŕdeľ holubov. Muž z maďarčáku zoskočil a vošiel do učiteľkinho dvora. Nevedel, netušil, že za plotom na druhej strane ulice sa krčí kŕdeľ detí, tých najodvážnejších zo školy. Čakali tam, chceli to vidieť. Chvíľku po tom, ako zaklopal na dvere domu, ktosi otvoril. Učiteľka. Vlasy jej zaviali vo vánku, čo sa práve zdvihol, očami rýchlo prekutrala okolie.
       „Môžeme?“ opýtal sa muž.
       „Hej, poďme,“ odvetila, ale v jej hlase už nebolo nič z tej nadradenosti a panovačnosti. Len jednoducho prikývla, že už idú.
       Muž prestúpil cez prah a vyšiel späť von s dvoma ťažkými kuframi. Učiteľka hneď za ním. Bolo to už na nej vidieť, nedalo sa to viac skrývať. Jej štíhly pás, na ktorý sa dovtedy mlčky i dychtivo pozerali všetci muži, kamsi zmizol. Namiesto neho jej krivky šiat určovalo bruško ženy v požehnanom stave.
       „Prespanka,“ zaškeril sa ktorýsi chlapec, vyštrbiac pritom svoje krivé zuby.
       „Morálka. Morálka je to, co potřebujete,“ pridal sa i druhý, napodobňujúc učiteľku tak ako ju poznali.
       „Tej už nepomôže, ani keby s ňou rodičia ponúkali všetky kravy zo Zemplína,“ prihodil ešte ktosi a vtedy vybuchol smiech, ktorý sa už nedal prehliadnuť.
       Muž, čo práve vykladal kufre na maďarčák, sa tam chcel ísť pozrieť, ale učiteľka ho chytila za rukáv, že nie, netreba. Len obaja vystúpili hore, on zľahka švihol bičíkom a pohli sa. Šli rovno na vlakovú stanicu do Michaloviec. Ďalej že pôjde sama. Až domov, do Pardubíc.
       „Morálka už odišla?“ ozvalo sa deťom spoza chrbtov. To práve dobehol ďalší chlapec, čo sa doposiaľ túlal ktoviekde.
       „Dajte jej pokoj,“ namietla Borka, jej sa také vysmievanie nepáčilo.
       „Počul som, že to má s nejakým žandárom. A že si ju nevezme,“ dodal chlapec, čo práve dobehol.
       „Ja som počula, že to asi so ženatým,“ pridala sa Zuzka, ale po Borkinom prísnom pohľade ihneď zmĺkla.
       „No čo, čo ti je?“ ohradil sa ktosi, keď zbadal jej zamračené čelo.
       „Čo mi je? Neviem,“ odpovedala Borka.


* * *


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.








čitateľov: 4250